Herec Emil Horváth: Debaty o poplatnosti majora Zemana bývalému režimu sú mi smiešne

EMIL HORVÁTH sa narodil v roku 1945 v Nitre, vyštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave. Pôsobil v divadle v Martine, neskôr prešiel na Novú scénu do Bratislavy, od roku 1983 je členom činohry Slovenského národného divadla, istý čas bol jej riaditeľom. Účinkoval v množstve filmov (napríklad Na kométe, Sladké starosti, Dolina, Deň slnovratu, Jeden stříbrný, Eugen Onegin, Svět nic neví, Prokletí domu Hajnů, Musíme se dohodnout) a seriálov, za divadelné roly získal viaceré ocenenia. Patrí k našim najvýraznejším hercom a režisérom, prednáša na VŠMU, v roku 2005 získal titul profesor. Je ženatý, má jedného syna, žije v Bratislave.

Pred naším stretnutím som debatoval s vrátnikmi Národného divadla a pýtal sa ich, ako si staršia generácia hercov zvykla na novú budovu. Vraveli, že mnohí stále cítia silnú nostalgiu za pôvodnými priestormi.

Ja to vnímam inak. Genius loci je sem už zjavne prenesený, lebo keď sa večer o siedmej pozriem z okna svojej šatne, na parkovisku vidím množstvo áut, z ktorých vystupuje obrovská masa, smerujúca na naše predstavenia. Bežne sa tu takto zíde spolu až tisíc slušne oblečených ľudí, ktorí chcú vidieť činohru alebo operu.

Samozrejme, že nová budova má chyby krásy, veď sa stavala 22 rokov. V každom prípade, na to, ako sme už neverili, že sa sem raz presťahujeme, som teraz príjemne prekvapený. Ak by sme sem vtedy neprišli, som si istý, že by sa to už nikdy nepodarilo. Teším sa, že som sa toho vôbec dožil.

Dzurindova vláda chcela rozostavanú budovu ako neperspektívnu predať.

Áno, v tomto však mám práve s bývalým premiérom dobrú skúsenosť, lebo nakoniec pomohol a my si to ceníme. Vždy je dôležité, aby sa niekto za niečo správne zasadil, a je jedno, v akej funkcii sa nachádza. Podstatné je nezmieriť sa so stavom vecí, s politikmi, ktorí vo funkciách len vegetujú, ale vyžadovať od nich riešenia.

Keď to nerobíme, všetko sa zhoršuje, pozrite sa na zdravotníctvo. Môže mi o ňom hovoriť, kto chce a čo chce, môže mi tárať o oddlžovaní nemocníc, mám vlastné skúsenosti s mojimi aj manželkinými rodičmi, mohol by som o tom napísať knižku. Dejú sa tam strašné veci, a to mám medzi lekármi mnoho priateľov. Aj preto nesmieme byť ticho.

Sledujúc z okna dav ľudí, náhliaci sa do divadla, môže človek nadobudnúť pocit, že sme priam kultúrny národ, nie?

Nezamieňal by som kultúru a kultúrnosť, hoci to spolu súvisí. Pamätám sa na zlé prognózy, že ľudia do tejto budovy nikdy chodiť nebudú. Nepotvrdili sa, naopak, ukázalo sa, že kultúra prežije každú revolúciu.

Aj SND však malo svoju krivku úspešnosti. Kým sa diváci naučili chodiť na dlhé a náročné hry, trvalo dosť dlho. Z dávnejšej minulosti si pamätám predstavenia, z ktorých som mal pocit, že sa príliš podkladajú publiku. Akoby to bez bulváru a vulgárnosti nešlo.

Rozumiem, doba je však dnes inde. Keď som kedysi v DPOH režíroval veľmi dobrú hru Štvrtá sestra od Janusza Glowackého, prichádzali najmä rozporuplné reakcie. Vraj ten slovník je hrozný, celé je to lacné a neviem aké. Dokonca som to musel pred divákmi obhajovať na besede v rozhlase. Ale vyhral som.

Lenže v tej hre sú vulgarizmy účelné. 

Samozrejme, veď jeden feťák či narkoman sa predsa nemôžu vyjadrovať Sládkovičovou Marínou. Nik nemôže čakať, že pri podobných hrách zažmúrime oči a budeme sa tváriť, že sa nachádzame v chráme, v ktorom sa len vyzúvame, namáčame ruku do svätenej vody, prežehnávame a nenadávame.

Divadlo nemôže byť oddelené od súčasného života. Veď prečo doň ľudia chodia? Lebo sa chcú zabaviť, ale aj s niekým či niečím identifikovať, hoci to nahlas nepriznajú. A ak im príbeh na javisku pripomína niečo z ich vlastných skúseností, brata, švagra, domovníčku, hocikoho, trafili sme. Človek si tak môže umeleckou cestou vyriešiť svoj vlastný problém.

Stúpa v čase záujem o kultúru?

Mám dojem, že divadlo aj literatúra jasne dokázali, že trhový mechanizmus ich nikdy neprevalcuje. Ľuďom stále ide aj o kvalitu.

Záujem o ňu je teda konštantný?

Áno, hoci by mohol byť aj väčší. Nakoniec, ukazuje to aj pluralita divadiel v Bratislave. Do Národného divadla historicky chodilo skôr meštianske publikum a na Novú scénu skôr ľudové, a tak je to v poriadku. Podstatné je, že diváci si majú z čoho vybrať.

Tým však popierate názory skeptikov, že ľudia sú dnes povrchnejší, lebo taká je doba.

Tvrdiť, že ľudia sú dnes povrchnejší, je obrovským zjednodušovaním. Takéto nálepky síce prichádzajú s každou módnou vlnou, nie je to však pravda. Pozrime sa do histórie – v 19. či začiatkom 20. storočia boli v každej dedine tri osobnosti – farár, richtár a učiteľ.

Je síce smutné vidieť, kam postupne všetky vlády po revolúcii v roku 1989 degradovali učiteľský stav a vzdelanie ako také, ľudia však do divadla stále chodia, čo znamená, že povrchnejšími sa nestali.

Ak sa na niekom výrazne prejavil nedostatok humanitného, filozofického a historického vzdelania, tak sú to spoločenskí radikáli a extrémisti. Žiaľ, pri nich bola pretrhnutá kontinuita, a od rodičov, zo škôl ani z okolia im neprišla