Madeira oslavujúca i smútiaca

Pod Madeirou obyčajne rozumieme ostrov vzdialený takmer tisíc kilometrov od Lisabonu. Ona v skutočnosti aj ostrovom je, ale zároveň je aj súčasťou rovnomenného súostrovia s rozlohou 801 km². Okrem hlavného ostrova je však trvalo obývaný už len Porto Santo. V súčasnosti žije v tejto autonómnej oblasti okolo 270 000 obyvateľov, z nich zhruba polovica v hlavnom meste Funchal. K dôležitým zdrojom obživy patrí cestovný ruch. Pobrežie neoplýva dlhými plážami, ale o to viac púta pozornosť turistov malebnosťou, rovnako ako horskými prírodnými scenériami, unikátnou flórou a faunou, veľkolepými novoročnými oslavami a v neposlednom rade chýrnym vínom.

Ostrovy „večnej jari“

Madeira je síce politicky súčasťou európskeho štátu, geograficky však ide o výbežok Africkej dosky, o staré sopky, ktoré sa vynárajú z vôd Atlantiku z hĺbky troch až štyroch kilometrov. Golfský prúd spôsobuje, že teplota vody pri brehoch ostrovov neklesá v zime pod 18 °C. Nečudo, že sa Madeira stala ostrovom „večnej jari“.

Hoci je Madeira vzdialená od európskych brehov takmer tisíc kilometrov a od afrických (od Maroka) 480 km, poznali k nej cestu už starí Feničania, Gréci a Rimania. Na mapách je známa od roku 1351. Ostrovy získali na dôležitosti počas veľkých zámorských objavov v 15. stor. Práve pred 600 rokmi zahnala búrka k brehom ostrova Porto Santo portugalské lode. Objav potešil portugalského princa Henricha (1394 – 1460), ktorý si pre svoje nadšenie pre objaviteľské výpravy vyslúžil prímeno Moreplavec. Už nasledujúci rok vyslal lode s prvými osadníkmi. Vylodili sa v zátoke pri dnešnom Machicu a nový domov nazvali Ilha de Madeira – Ostrov dreva, keďže bol husto zalesnený. Samozrejme, že osadníci v snahe získať pôdu začali s rozsiahlym klčovaním a vypaľovaním lesov, čo sa podpísalo na vzhľade ostrova. Vavrínové subtropické hmlisté pralesy (laurisilva) však dodnes pokrývajú asi pätinu ostrova Madeira vo výškach 300 – 1 600 metrov a vzhľadom na množstvo endemických druhov rastlín i živočíchov ich v roku 1999 zapísali do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Z rastlín, ktoré sa vyskytujú v tomto pôvodnom poraste, spomeňme cezmínu kanársku (Ilex canariensis), vavrín kanársky (Laurus canariensis) a azorský (Laurus azorica), ktorého čierneho bobule tvoria základ obživy vzácneho holuba dlhoprstého (Columba trocaz). V horskom pásme nad 1 000 m n. m. sú časté rozsiahle vresoviská s vresovcom stromovitým (Erica arborea). Miestami nahradili pôvodné dreviny importované eukalypty.

Piesok na pláže priviezli z Maroka a Portugalska

Centrom ostrova bolo pôvodne Machico, ktoré vyrástlo v miestach, kde prví osídlenci vystúpili na breh Madeiry. K jeho názvu sa vzťahujú dve legendy. Podľa jednej je spomienkou na anglického námorníka Roberta Machima, ktorý v roku 1370 uniesol svoju milú Annu z Bristolu a v búrke pristáli na tomto vtedy neobývanom ostrove. Anna ochorela a zomrela a Robert v žiali spáchal samovraždu. Skôr, ako skončil so životom, zhotovil drevený kríž, na ktorý vyryl obe mená. Kríž údajne našiel pri prvom vylodení portugalský kapitán Zarco a na mieste nálezu dal postaviť kaplnku. Ďalšia hypotéza hovorí o námorníkovi Machicovi, ktorý sa plavil na jednej zo Zorcových lodí, ale najpravdepodobnejšie je, že pomenovanie bolo odvodené od názvu mesta Monchique v juhoportugalskom kraji Algarve.

Mestské privilégiá dostalo starobylé Mochico až 2. augusta 1996 a s asi 12 000 obyvateľmi je druhým najväčším na ostrove. Dominuje mu pevnosť Săo Joăo Baptista. Pred 10 rokmi postavili betónový múr, ktorý chráni novú pláž vysypanú žltým pieskom privezeným z Maroka a Portugalska. Nedostatok piesočných pláži takto vyriešili aj na juhozápade ostrova pri Calhete.

Hlavné mesto Funchal

V roku 1425, keď sa na Madeire začala vo veľkom pestovať cukrová trstina, došlo k rozdeleniu na dva kapitanáty – Machico a Funchal, samostatnou administratívnou jednotkou bol ostrov Porto Santo. Na konci 15. stor., teda v čase, keď sa Kolumbove lode dostali až k americkým brehom, žilo na Madeire okolo 5 000 ľudí. Správne orgány sa presťahovali do Funchalu, ktorý dostal v roku 1508 mestské práva a o šesť rokov sa stal sídlom biskupa.

Prosperujúce mesto lákalo pirátov. Na obranu proti nim vyrástli vo Funchale štyri pevnosti. Jednu z nich – Forte do Ilhéu – zbúrali pri rozširovaní prístavu, vo Forte de Săo Tiago je dnes Múzeum moderného umenia.

Mestské sídla siahajú od morského pobrežia do výšky 1 200 m n. m. Vzhľadom na prevýšenie sa preto môžeme vo Funchale stretnúť s nevšedným spôsobom dopravy – kabinkovou lanovkou. Tri potoky prameniace v horách sa po lejakoch premenia na dravé riavy, ktoré sú pre obyvateľov veľkým nebezpečenstvom. Po povodni v roku 1803, ktorá si vyžiadala okolo 600 ľudských životov, potoky zregulovali a ich vody presmerovali do hlbokých kanálov.

Na ťažkú prácu na trstinových plantážach privážali čiernych otrokov, postupne však Madeirčania nemali šancu konkurovať americkým pestovateľom. Mnohí sa vysťahovali do Brazílie, niektorí sa preorientovali na pestovanie viniča.

K ďalšiemu pohybu obyvateľstva došlo po zrušení otroctva v anglických a francúzskych kolóniách. Od polovice 19. stor. sa rozvíja výroba čipiek, ktorými sa stala Madeira známou, a zároveň prichádza na ostrov čoraz viac turistov. O služby pre nich prejavili záujem najmä britskí investori. Vojny 20. storočia sa ostrova výraznejšie nedotkli. V prvej iba raz nemecké ponorky ostreľovali prístav Funchal a v druhej zostalo Portugalsko neutrálne.

Práve v meste Funchal sa 5. februára 1985 narodil Cristiano Ronaldo.

Unikátny zavlažovací systém

Úrodná pôda, priaznivá klíma a zavlažovanie dovoľujú pestovať okrem viniča aj obilniny, zeleninu, ovocie a od konca 19. stor. aj banány. Na náhorných plošinách sa farmári venujú chovu kráv na mlieko i mäso. Okrem čipiek, ktorých výrobu kontroluje čipkársky ústav, je rozšírené košikárstvo s centrom v dedine Camacha.

Systém zavlažovacích kanálov – levád – patrí k pozoruhodnostiam Madeiry. Už prví osadníci zistili, že zatiaľ čo úrodné pôdy sú najmä na juhu ostrova, väčšina zrážok (až okolo 2 000 mm ročne) spadne na severe, kde vysoké hory zadržia dažďové mračná. Dažďová voda sa hromadí v podzemí. Odhaduje sa, že v poréznych horninách sa nachádza až okolo 200 miliónov m³ vody. Najvýdatnejšie pramene sa nachádzajú v horách na severe, odkiaľ bolo treba životodarnú vodu nasmerovať na polia. S budovaním kanálov – levád – začali prví osadníci využívajúc silu otrokov. Na spravodlivé rozdeľovanie vody dohliadali dvaja úradníci, ktorých právomoci určil v roku 1485 kráľ João II. Údaje o množstve a dĺžke týchto kanálov sa rôznia. Začiatkom 20. stor. bolo zaregistrovaných okolo 200 levád s dĺžkou 1 000 km, novšie údaje hovoria o 2 400, ba i o 5 000 km, pričom asi na 40 km preteká voda tunelmi. Levády sú široké 20 – 100 cm, sú vysekané do skaly, miestami si stavitelia pomohli kamennými múrmi a keďže Madeira bola bohatá na lesy, aj drevenými korytami. Od začiatku 20. stor. začali používať betón, a to aj pri oprave levád. V minulosti sa využívali aj na plavenie dreva a chodníky povedľa nich boli neraz jedinou prístupovou cestou do horských dedín. Dnes ich využívajú turisti. Voda v kanáloch je čistá a studená, po prudkých lejakoch však môže byť chôdza po brehoch náročná i nebezpečná. Popri levádach sa šíri pestrá kvetena s dominantným ľaliovitým druhom Agapanthus praecox s bielymi alebo modrými kvetmi.

V roku 1939 vypracovali štúdiu, ktorá viedla k novému využitiu levád ako zdroja energie. Stavba najväčších hydroelektrární sa pretiahla na štvrťstoročie, keďže využitie techniky bolo minimálne a pri výstavbe využili i služby horolezcov. Napriek všetkým bezpečnostným opatreniam došlo pritom k obetiam na ľudských životoch. Elektráreň Levada dos Tornos sprevádzkovali v roku 1966. Jej turbíny roztáčajú vody, ktoré privádza 106-kilometrový systém kanálov, z nich tvoria tunely 16 km. Elektráreň sa nachádza vo výške okolo 600 m n. m. a vody, ktoré cez ňu pretečú, zavlažia asi 9 900 ha pôdy.

Víno madeira si obľúbil aj Winston Churchill

Do histórie Madeiry sa zapísal 22. marec 1921, keď na hladine pri brehoch ostrova pristál prvý hydroplán. Letecká doprava je dnes už samozrejmosťou. Hoci letisko bolo za peniaze Európskej únie v roku 2000 zmodernizované a pristávacia dráha bola predĺžená na 2 781 m, pristávanie si vyžaduje zručnosť i pevné nervy pilotov.

Napriek hornatému terénu je na Madeire moderná sieť ciest a diaľnic s početnými tunelmi a mostmi.

V starobylej rybárskej dedine Câmara de Lobos, dnes splývajúcej s predmestiami Funchalu, sa rekreovala populárna Sisi, manželka cisára Františka Jozefa I., i britský premiér Winston Churchill, ktorému vraj zachutilo miestne víno a dovolenku využíval na maľovanie malebného pobrežia.

Podľa povesti k zrodu vína madeira pomohla náhoda. Niekedy v 17. stor. si moreplavci na ostrove doplnili zásoby miestnym vínom. Pri plavbe v tropických vodách sa zohrialo až na 45 °C a keď ho potom schladili, dostalo zvláštnu chuť. Po tejto skúsenosti začali víno ohrievať v špeciálnych „estufas“ a po schladení ho nechávajú najmenej tri roky dozrieť v dubových sudoch. Sommeliéri rozoznávajú štyri druhy madeiry: sercial, ktorá je najsuchšia, verdelho – pikantná a polosuchá, boal alebo bual – tmavšie, polosladké víno s dymovou príchuťou a malvasia – veľmi sladké a tmavé víno. Veľkú obľubu si získalo toto víno v Anglicku, kam sa už v 17. stor. vyvážalo ročne okolo 45 000 sudov madeiry.

Výlet do hôr

K rozvoju turistiky na Madeire prispieva fakt, že pobrežie i riedko osídlené vnútrozemie je čarovné a fotogenické. Cesty a chodníky nás dovedú na náhornú plošinu Paul da Serra s výškou okolo 1 500 m n. m. Rieky a potoky v hlbokých údoliach prekonávajú prekážky vodopádmi. Najvyššia hora Pico Ruivo (1 862 m) a tretia v poradí Pico do Arieiro (1 818 m) na východe ostrova sú od seba vzdialené len asi 3 km. Na plochý vrchol Arieira vedie cesta, no prechod hrebeňom, ktorý ho spája s Pico Ruivo, je náročnou, viac ako dvojhodinovou túrou miestami po schodoch vytesaných do skál, po okrajoch priepastí i cez neosvetlený tunel. Na túru je nutné vybrať sa skoro ráno, popoludní sa hory obyčajne zahalia do hmly. Ľahší výstup na Pico Ruivo sa ponúka z parkoviska Achada do Teixeira. Atrakciou, kvôli ktorej sa Madeirčania vyberú do svojich hôr, býva sneh, ktorý občas v zime pokryje najvyššie vrcholy. Turistickým lákadlom na severe ostrova sú aj vulkanické jaskyne pri dedine São Vicente.

Porto Santo

Okrem hlavného ostrova je osídlený len ostrov Porto Santo – Svätý prístav, vzdialený 43 km severovýchodne od Madeiry. Pri dĺžke 11 km a šírke 6 km má rozlohu vyše 42 km². Terén sa zdvíha do výšky 516 m v hore Pico do Facho. Na ostrove žije asi 4 500 ľudí, väčšinou v mestečku Vila Baleira. Jeden z objaviteľov Bartolomeu Perestrelo dostal ostrov v roku 1445 ako léno od princa Henrika Moreplavca. Mimochodom, Perestrelova dcéra sa vydala za Krištofa Kolumba, ktorý po svokrovi zdedil dôležité poznatky, mapy a prístroje. Prví osadníci, ktorí sa často stávali terčom útoku pirátov, museli vyriešiť problém nedostatku vlahy. Nepočínali si príliš rozumne, lebo ostrov takmer zbavili lesného a krovitého porastu a keď sa na ostrove rozšírili vedľa stád dobytka i tisícky králikov, vody lejakov dokázali odplaviť pôdu až na holý kameň. Až začiatkom 20. stor. sa prikročilo k opätovnému zalesňovaniu. Vtedy však museli miestni roľníci čeliť ďalšiemu nebezpečenstvu – pažravým kobylkám. Okrem viníc sa na ostrove šíria najmä obilné lány. V roku 1960 dali do prevádzky letisko s vyše štvorkilometrovou dráhou, ktoré slúži potrebám NATO. Juh vulkanického ostrova je lemovaný 9 km dlhou plážou so žltým až bielym pieskom z rozdrobených koralov, ktorý má údajne liečivé účinky. Ostrov je denne spojený s Madeirou loďami i letecky.

Ostrovy bez pitnej vody

Ostrovy Desertas s rozlohou 14,21 km²  sú od východného pobrežia Madeiry oddelené asi 20 km širokým prielivom, ktorým okrem lodí plávajú aj veľryby. Tie boli kedysi významným zdrojom obživy. Po vstupe Portugalska do Európskej únie sa museli bývalí veľrybári preorientovať na služby turistom, či už v Múzeu veľrybárstva v Caniçale na východnom pobreží Madeiry alebo pri výletoch, ktorých cieľom je pozorovanie najväčších súčasných tvorov na Zemi.

Osídleniu ostrovov zabránil absolútny nedostatok pitnej vody. Ilhas Desertas sú od roku 1995 prírodnou rezerváciou ako domov mnohých druhov vtákov i vzácneho tuleňa stredomorského (Monachus monachus). Turisti sa môžu podívať len so sprievodcom na ostrov Deserta Grande a zvláštne povolenie na pobyt je vydávané len výskumníkom.

Neobývané Divoké ostrovy so vzácnou flórou i faunou

Divoké ostrovy – Ilhas Selvagnes – objavil v roku 1438 portugalský moreplavec Diogo Gomes de Sintra. Dlhé roky boli jablkom sváru španielskych a portugalských kráľov. Nachádzajú sa totiž asi 250 km od Madeiry a len 165 km od Kanárskych ostrovov, súčasti Španielska. Do roku 1959 boli súkromným majetkom, ktorý odkúpil štát a 29. októbra 1971 ich vyhlásil za prírodnú rezerváciu pod plnou zvrchovanosťou Portugalska. Tvoria ich dve skupiny ostrovčekov sopečného pôvodu, ktoré sú od seba oddelené 15 km širokým prielivom. Celková rozloha nedosahuje ani 3 km², pričom časti pevniny sú viditeľné len pri odlive. Podľa legiend je na niektorom z ostrovčekov poklad, ktorý tu zanechal škótsky pirát William Kidd.

V severovýchodnej skupine piatich ostrovčekov dominuje Veľký divoký ostrov – Selvagem Grande – s rozlohou 245 ha. Pobrežné útesy sa zdvíhajú do výšky 163 m v hore Pico de Atalaia, ktorú od roku 1977 označuje maják.

Základy domov a zvyšky kanalizácie svedčia, že aj tento fliačik zeme bol kedysi osídlený. Obyvatelia sa zamerali na získavanie farbív z lišajníka Rocella tinctoria, z kapustovitej rastliny borytu farbiarskeho (Isatis tinctoria), z ktorého sa získavalo kedysi vzácne indigo, a škumpy (Rhus coriaria), ktorej kôra i listy sú bohaté na triesloviny využívané pri spracovaní koží a na žlté farbivo, zatiaľ čo korene a plody sú zdrojom červeného farbiva. Pobyt človeka a jeho verných sprievodcov kôz, králikov a potkanov sa podpísal na prostredí ostrova, dlhoročnou ochranou však dostáva vegetácia pôvodné črty. Z originálnych rastlinných druhov tu nájdeme napríklad frankéniu hladkú (Frankenia laevis), soľanku pravú (Suaeda vera) a unikátneho starčeka Senecio incrassatus. Nachádza sa tu jedno z posledných útočísk spomenutého druhu tuleňa, žije tu endemická jašterica Teira dugesii a kanársky gekon Tarentola boettgeri. Pozoruhodnú faunu majú aj vody okolo ostrova.

Juhozápadnú skupinu tvorí deväť ostrovčekov. Malý divoký ostrov – Selvagem Pequena – má len 20 ha a najvyššie sa zdvíha v 49 m vysokom kopci Pico do Veado s majákom. V jeho blízkosti je stanica strážcov prírodného parku, ktorí sa tu zdržiavajú od mája do novembra, keďže počas zimných búrok je ostrovček obťažne prístupný. Zo vzácnej flóry spomeňme druh Periploca laevigata, ktorý rastie na skalných útesoch, endemické formy limonky Limonium papillatum var. callibotryum, taricovky Lobularia canariensis ssp. succulenta a scily Scilla madariensis var. meliodora. Na Pico do Veado rastú endemické kríky Argyranthemum thalassophilum a Asparagus nesiotis. Vzácna je aj fauna ostrova, predovšetkým vďaka veľkým hniezdnym kolóniám morských vtákov. Na osemhektárovom Vonkajšom ostrovčeku – Ilhéu de Fora s výškou 18 m rastie endemický druh sukulentného kríka – mliečnika Euphorbia obtusifolia var. desfoliata, s ktorým sa spája vývoj endemického chrobáka Deucalion oceanicus.

Zdroj foto: Sky Sport, Madeira Adventure Kingdom, Madeira Walking, World of Pingeons and Dove, Cruise Mapper, Madeira Outdoor, vino.sk, Sputnik Brasil, Turismo de Madeira, Senhor Cabo, Flickr, My Little Adventure