Nie je upálenie Jána Husa aj katolíckym „sviatkom“?

Politické a náboženské pozadie obdobia, v ktorom žil Ján Hus, bolo podľa mňa, ako historického laika, nesmierne spletité a i z retrospektívy je interpretačne veľmi náročné. Českým kráľom bol Václav IV., uhorským Žigmund Luxemburský, a pražským arcibiskupom Zbyněk. Medzi hlavnými postavami diania však nemôžeme obísť vtedajších pápežov. Problémom je, že boli dvaja, čo jednoducho a vecne opisuje (škoda že tak neznámy) banskobystrický teológ Dušan Seberíni v knihe Dialóg o ekuménii, v kapitole venovanej dvojpápežstvu (ktorého súčasťou je vlastne ako rozšírený fenomén aj trojpápežstvo). Je to iste jeden z najcynickejších historických problémov, ktorý sa netýka len nejakého izolovaného a krátkeho obdobia. V čase Jána Husa bol pápežom Gregor XII. (1406-1415), ale súčasne s ním aj Alexander V. (1409-1410) a následne Ján XXIII. (1410-1415).

V tej dobe sa v Čechách šírili názory, ktoré sa týkali remanencie, teda toho, že aj po konsekrácii v priebehu liturgie ostáva podstata chleba a vína nezmenená. Objavila sa aj potreba prijímania pod obojím (sub utraque specie), teda aby veriaci počas obradov prijímali nielen Kristove telo, ale aj krv. Hus nebol pôvodcom týchto myšlienok, ako sa niektorí mylne nazdávajú. Šírili sa najmä vďaka spisom Angličana Jána Viklefa, ktorý bol neúnavným zástancom obnovy cirkvi, a z dnešného pohľadu ho môžeme chápať aj ako reformačného predchodcu Martina Luthera.

No a celý ten zmätok okolo Jána Husa začal v čase, keď boli viklefisti v Čechách v roku 1409 exkomunikovaní. Cirkev bola vtedy značne rozdrobená a Václav ju chcel na českom území zjednotiť okrem iného i tým, že vypovedal poslušnosť pápežovi Gregorovi XII. V roku 1409 bol však ako pápež zvolený Alexander V., ktorého už Václav rešpektoval, a ten vydal bulu, v ktorej arcibiskupa Zbyňka poveril prenasledovaním viklefistov.

Hus sa stal v tomto dejinnom kotli v roku 1409 rektorom celej Karlovej univerzity. V Betlehemskej kaplnke kázal po česky, čo mu pridáva významný národný aspekt, podobne ako je u nás nacionalizovaný fakt, že Cyril a Metod v 9. storočí šírili vieru v staroslovienčine. Zbyněk ale zakázal kázať v kaplnkách (mohlo sa iba v kostoloch) a dal spáliť Viklefove knihy. Hus sa v roku 1410 odvolal proti zákazu kázania a protestoval aj proti páleniu kníh. Práve v tomto roku pritom Zbyněk uvalil na Husa cirkevnú kliatbu (zostrenú v roku 1411). A súdny spor sa mohol začať.

Chyby na Husovej strane opisuje v unikátnej knižke Jiří Kejř (Husův proces).

Husovým odvolaním sa v rímskej kúrii zaoberal kardinál Collonna. Požiadal ho, aby sa dostavil do Ríma, a Hus, hoci sa ospravedlnil, neprišiel. Tu sa rozvíja kolotoč nepríjemných udalostí, pretože Hus stratil zbytočne veľa už na začiatku sporu. Do Ríma sa nedostavil, bol teda contumax, čím sa zhoršilo jeho procesné postavenie, nakoľko bol neposlušný (inoboediens). Navyše, jeho obhajca Ján z Jeseníc bol obvinený z viklefizmu, a napokon aj exkomunikovaný. Osoba v exkomunikácii pritom nemohla nikoho hájiť na súde, a tak ostal Hus bez obhajcu. Svoju situáciu si na dôvažok skomplikoval vystúpením proti odpustkom, za ktoré bol vtedy aj Václav, takže stratil aj niekdajšiu oporu kráľa. Hus mal na súde viacero absencií. Okrem toho sa v Prahe narušila katolícka liturgia tým, že sa veriacim podávala i krv Kristova (Sanguis Christi sub specie vini). Pripisované to bolo, hoci nesprávne, Husovi, i keď aj on bol vlastne za to, aby bol kalich pre všetkých dospelých (pro omnibus adultis).

Pre nejednotu a rozporuplnosti v cirkvi Ján XXIII. zvolal v roku 1414 koncil do Kostnice, kde príbeh majstra Jána Husa, ako všetci vieme, tragicky vrcholí. Kráľ Žigmund sľúbil Husovi ochranu (svoje absencie na súdoch údajne zdôvodňoval strachom z násilia voči svojej osobe), no mohol si vtedy katolícky panovník dovoliť chrániť kacíra? Hus prišiel na koncil s tým, že bude diskutovať. Koncil zas nemal záujem na Husovom odsúdení. Zámerom skôr bolo (v rámci zamýšľanej obnovy jednoty v cirkvi) očistiť Husa od heréz, teda, jednoducho povedané, aby svoje kacírske názory odvolal. Hus však na túto požiadavku tvrdohlavo odpovedal, že predsa nemôže odvolať názory, ktoré nehlásal. Preto bol odsúdený na spálenie kníh, odsvätenie z kňazského stavu a napokon bol odovzdaný svetskému ramenu (brachium seculare), čo však vtedy neznamenalo nič iné, ako upálenie. Cirkev sa po týchto udalostiach v roku 1418 ešte poistila zvláštnou bulou Inter cunctas, ktorá požaduje od každého katolíka uznať odsúdenie Viklefa a Husa za správne a spravodlivé.

Poviete si, dobre, Husov príbeh poznáme, ale na čo je vlastne tento blog? Ďalšie skryté antikatolícke ťaženie, vedené príležitosťou 600. výročia Husovej smrti? Alebo vlastne tým, že zdôrazňuje formálne chyby Husovej strany, ukradomky podporuje postup cirkvi?

Prečo však naschvál hľadať zákernosti tam, kde nie sú?

Nikdy podľa mňa nezaškodí pozrieť sa na udalosti aj z inej perspektívy, možno i z protistrany (jasným hrdinom tu je predsa Ján Hus, ale aj hrdinovia robia chyby). Dá sa tu aj uvažovať o spriahnutí cirkvi a štátu, ktoré i v tomto prípade, ako aj v mnohých iných, nerobilo dobrú krv. Zároveň ide o príležitosť katolicizmu na neustále revidovanie svojich dejín. Hus bol totiž verným synom cirkvi, a podobne ako Luther, ju nechcel opustiť. Chcel ju však inú, ako vtedy bola. Vnímal ju ako neviditeľnú, roztrúsenú vo svojich bratoch, nie ako viditeľnú inštitúciu, ktorá sa mu javila skôr ako bezbožná cirkev, ktorá je telom diabla (ecclesia malignancium, quae est corpus dyaboli). Chcel ju bezúhonnú a mravne čistú. Nechcú ju takú mnohí veriaci i dnes? Nemalo by vlastne byť výročie upálenia Jána Husa aj vskutku katolíckym sviatkom?