Synonymá: Echinocactus cinnabarinus Hook., Curt. Bot. Mag., 73, tab. 4326, 1847, Echinopsis cinnabarina Labour., Monog. Cact., p. 288, 1853, Echinocereus cinnabarinus K. Sch., Cinnabarinea cinnabarina (Hook.) Ritter, Kakteen in Suedamerika, 2: 634, 1980, Cinnabarinae cinnabarina (Hook.) Frič in Kreuzinger, Verzeichnis 1935, nom nud.,
Prekl. názvu: cinnabarinus = rumelkovočervená, je to najčastejšia farba kvetov.
Variety a formy: Je to veľmi plastický druh, boli popísané rôzne variety a formy. Lobivia cinnabarina vykazuje podobne ako väčšina druhov rodu Lobivia viditeľnú premenlivosť v mnoha znakoch, i keď rastliny rastúce v bližšom okolia mesta Sucre, ktoré charakterizujú vlastnou Lobivia cinnabarinba var. cinnabarina, sú dosť jednotné. Viac na východ, až do blízkosti mesta Zudanez a na juh, až k mestu Potosí, je možné nájsť populáciu, ktorá sú s Lobivia cinnabarina blízko príbuzné. Odlišujú však inak usporiadanými tŕňmi a omnoho menšími kvetmi. Otázkou zostáva, či neexistujú medzi týmito populáciami, ktoré pôvodne boli popísané ako samostatné druhy, prechodné typy, ktoré by podporili ich klasifikáciu na úrovni vnútrodruhových taxónov Lobivia cinnabarina, ako to môžeme nájsť v publikáciach W. Rauscha. U samotnej Lobivia cinnabarina var. cinnabarina je možné pozorovať určité rozdiely v počte, dĺžke a usporiadaní tŕňov, nie len v závislosti na podmienkach na lokalitách, ale aj na veku rastliny, a aj do určitej miery vo vyfarbovania kvetov. Ako Lobivia cinnabarina boli označené zbery WR 62, KK 799, L 352, zber WR 62A bolo označené ako Lobivia cinnabarina var. grandis, WR 62C Lobivia cinnabarina var. gracilis. Zber WR 62B bol označený ako Lobivia zudanensis (Lobivia cinnabarina var. zudanensis). Pracovným názvom je aj Lobivia cinnabarina var. valterspielii. V Backebergovej knihe Die Cactaceae som ešte natrafil na názov var. spinosior (S.D.) Y. Ito, Expl. Digz., 91., 1957.
U mladých rastlín veľkosť kvetu presahuje veľkosť stonky
Popis: Stonka je jednotlivá, stlačená až nízko guľovitá, do 150 mm široká, väčšinou sú nižšie ako je priemer rastliny, nahore zaoblená, zo silne zníženým neotŕneným temenom, pokrytým len riedkymi vlnatými vločkami, bez repovitého koreňa. Pokožka je tmavozelená, lesklá. Počet rebier je 13-21, sú rozdelené hlbokými zárezmi do ostrohranných, navzájom posunutých hrbolov, hrboly sú až 10 mm vysoké. Areoly okruhlé, 2-2,5 mm široké, 10-12 mm sú od seba vzdialené, sú pokryté nepatrným množstvom bielou, neskôr sivou vlnou. Okrajových tŕňov je 8-10 kusov, lúčovito rozložené, až 15 mm dlhé, prostredný pár je najdlhším, stredných tŕňov je 2-3, trošku sú dlhšie a silnejšie, všetky tŕne sú šídlovité, trochu zohnuté, svetle hnedej farby, neskôr tmavšie rohovito zfarbené, nakoniec všetky zosivejú. Kvety sa objavujú neďaleko od temena alebo trošku na boku, sú 60-70 mm dlhé, až 80 mm dlhé. Farba kvetov je šarlátovo- alebo karmínovočervená. Plod guľovitý alebo pretiahnutý, malý, polosuchý, v zralosti sa otvárajú vodorovne. Semená sú čierne, matné alebo málo lesklé, skoro guľovité, testa je posýpaná s veľmi jemnými, plochými hrbolkami, hilum je veľké, okruhlé, skoro priame.
Táto forma bola popísaná ako Lobivia cinnabarina var. valterspielii, charakteristické sú rebrá rozložené
na výrazné hrboly do tvaru sekier
Výskyt: Tento druh je už známy veľmi dávno. Prvý popis bol vytvorený podľa rastliny, ktorá bola poslaná z Bolívie s T. Bridgesom do Kew už v roku 1846. Neskôr našli rovnaké rastliny v okolí mesta Sucre, čo vysvetluje, prečo je tento druh jedním z najstarších v celom rode. Areál rozšírenia Lobivia cinnabarina var. cinnabarina zahrnuje širšie okolie mesta Sucre, naväzujúce areály najbližšie príbuzných taxónov sa rozkladajú odtiaľto ďalej na východ a juh. Lokalitá sa nachádzajú v nadmorských výškach okolo 4000 m.n.m.
Pestovanie: Lobivia cinnabarina v kultúrach sa dobre cíti aj ako pravokorenná a ochotne aj kvitne. Príbuzenský okruh okolo Lobivia cinnabarina žije vo vysokých horách, vyžaduje vo vegetácii dostatok svetla a čerstvého vzduchu, dobre priepustnú zem a nárazovú zálievku po jej predošlom vyschnutí. V období kľudu je najlepšie zachovať absolutné sucho a teploty okolo 10 stupňov Celzia. Zdá sa, že tento druh je menej odolný na poklesy teplôt k bodu mrazu ako mnohé iné druhy z rodu Lobivia. So svojími požiadavkami sa skôr blíži k rastlinám z príbuzenstva Weingartia neocumingii a niektorými sulkorebuciami, tieto podmienky potrebujú rastliny s repovitými koreňmi, ktoré majú svoj koreňový systém predsa len trošku chúlostivejšie na trvalé premokrenie. Lobivia cinnabarina var. cinnabarina patrí v tomto smere skôr k tým odolnejším druhom. F. Ritter vo svojej práci uvádza, že sa všetky taxóny z príbuzenstva Lobivia cinnabaina vyskytujú na svojích náleziskách len v pomerne úzkom výškovom pásme, čo podľa neho toto ukazuje na väčšiu závislosť na klimatu, a z toho snaď vyplývajúca menšia tolerancia k veľkým rozdielom v kultúre.
Lobivia cinnabarina var. valterspielii, má väčšiu stonku, menšie kvety, kratšie tŕne a výrazné hrboly
Poznámky: Lobivia cinnabarina je najstarším druhovým menom širokého príbuzenského okruhu rastlín, ktoré sú charakterizované relatívne nízkym vrastom, rebrami rozdelenými do ostrohranných, navzájom posunutých hrbolov a červenými kvetmi s krátkou trubkou. Celý tento príbuzenský okruh je s rôznymi autormi chápané rôzne. Krajný názor je možno nájsť v práciach F. Rittera, ktorý pre túto skupinu ustanovil samostatný rod Cinnabarinae, v čom sa napojil na stanovisko A. V. Friča, jeho provizorný rodový názov z roku 1935 použil, a W. Rauscha, ktorý ju v roku 1975 zhrnul do jediného druhu Lobivia cinnabarina, do ktorého všetky ostatné taxóny zaradil ako variety, subvariety alebo ako synonymá. Medzi synonymá k Lobivia cinnabarina subvar. cinnabarina tu bola pripojená i meno Echinocactus chereaunianus Schlumb. 1856 a Lobivia charcasina Cárd. 1964, ktorá je v prvom rade spornou rastlinou, ku ktorej je možné už len ťažko spätne získať nejaké presnejšie informácie, a v druhom prípade je aj problematická identifikácia. Vo svojej neskoršej práci v roku 1987 potom skupinu rozdelil na dva samostatné druhy Lobivia cinnabarina a Lobivia acanthoplegma a ostatné taxóny k nim priradil ako variety alebo synonymá.
Pripomienky: Rastliny tejto skupiny sa cítia najlepšie pod holým nebom počas vegetácie. Skôr vydržia nezmary prírody ako prehmaty sukulentára. Pokiaľ majú dobre odrenážovanú zem, nerobia im problémy ani dlhotrvajúce dážde, čo nemôžeme povedať o rastlinách žijúcich v podobných podmienkach v prírode.