Ä½ubomÃr StanÄek - VÅ¡ednÃ© dni s BoÅ¾Ãm slovom 2/3 - Evanjelizacia

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Ľubomír StančekVŠEDNÉ DNIS BOŽÍM SLOVOMOd Veľkonočnej nedele po sobotu 17. týždňaII. dielVydalKňazský seminár biskupa Jána VojtaššákaSpišská Kapitula – Spišské Podhradie2www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Cenzorský posudok: Poľanovce 26.4. 1996ThLic. Alojz FrankovskýIMPRIMATUR: Spišská Kapitula 4. 5. 1996Č. 54/1996Mons. Doc. ThDr. František Tondra,sídelný biskup spišskýReedícia v r. 2013P. prof. Ľubomír Stanček, PhD., CMJazyková úprava: Júlia KubicováGrafická úprava: Júlia KubicováISBN 80-7142-052-5 (súbor)ISBN 80-7142-044-1 (2. zv.)ISBN 80-7142-043-3 (1. zv.)3www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.smrť, keď povedal, že smrť má svoj zmysel, a nemusíme sa jej báť, veď je prechodom doposledného života a zároveň počiatkom nového stvorenia. Preto tiež František z Assisineváhal nazvať smrť „našou sestrou“. V Písme máme mnoho miest, kde môžeme vidieťpredzvesť toho, čo nás po smrti čaká. Pán Ježiš je dnes pred našimi očami prvým človekom,ktorý cez smrť prešiel do nového života. Do života, kde už nepodlieha žiadnej zmenea žiadnemu trestu. Tam panuje už len láska a nič opačného. Tam sa vidí Boh z tváre do tvárea až tam ho môžeme spoznať. To všetko nás čaká po našej smrti, lepšie povedané, tak tomôžeme vyjadriť primerane slovami našej viery. Už teraz môžeme dosvedčovať tento novýživot, pretože vzorom nám je Ježiš. To nie je žiadna hypotéza, ale skutočnosť, ktorá vychádzaz krstu, ktorého význam vidíme práve vo Veľkej noci. On je prvý, ktorý prešiel do novéhoživota, a predsa nie je jediný, lebo všetci pokrstení odtiaľ čerpajú nový rod, ktorý začínav Kristovi. Úloha Cirkvi spočíva najmä v tom, aby sa hlásalo evanjelium a krst sa vysluhovalvšetkým ľuďom, a to v duchu zmŕtvychvstalého Krista. Všetci, ktorí sú pokrstení, podobajú saKristovi. Pokrstení sú podobní aj iným ľuďom a zároveň sa od nich odlišujú. Aj oni žijú vosvete, rozprávajú sa, pracujú a trpia, a sú šťastní, rovnako ako všetci ostatní.Spolupracujú na utvorení nového života pre človeka a usilujú sa vytvoriť spravodlivýa spokojný svet. Na rozdiel od iných sa neuzatvárajú do seba, ale veria, že svet nie jekonečný, alebo ako niektorí hovoria, že svet je len náhoda. Veria, že svet má zmysel v Bohu,a preto ho musia prijať s jeho všetkými nárokmi. Preto tento svet prijímajú ako dielo Božie.Podľa nich rozvoj sveta nie je tým, čo ľudia obyčajne volajú evolúciou, pretože tu ide o čosicelkom iné, ako je rozvoj hmotný alebo biologický. Veriaci vedia, že svet je podriadenýenergii zmŕtvychvstalého Krista a že je postupne oslobodzovaný od síl, ktoré vystupujú protiDuchu Božiemu. Pokrstený človek si uvedomuje, že zmŕtvychvstanie Krista je pre nehoskutočne nová hodnota, je to záruka „nového života“. Pohľad na Zmŕtvychvstalého dáva námveriacim zmysel života a podnet, aby sme svoju vieru skutočne žili. Krstom sme dostali nádejpre nový život, a tak si uvedomujeme, že nie sme stvorení pre tento svet, ale že si ho mámepodmaniť, aby sme raz po zásluhách mohli získať ten, ktorý nám Kristus zmŕtvychvstanímotvoril. Takto by sme mali chápať aj celkový zmysel života. Pokrstený človek sa má starať,aby v sebe uskutočňoval nového človeka, uskutočňoval všetko to, čo od neho očakáva a prajesi Kristus.Pred niekoľkými rokmi americký film T h e W o l d i n D a r k n e s s predstavilnasledujúcu scénu:Istý archeológ pracoval v Jeruzaleme okolo vrchu Kalvárie. Jedného dňa prehlásil, ženašiel hrob Jozefa z Arimatie, v ktorom bol pochovaný Ježiš Kristus. Hrob nebol prázdny.Vyhlásil, že v hrobe našiel zabalzamovanú mŕtvolu, ktorú dá na výstavu. Ľudia prichádzali,aby ju videli. Kristus teda nevstal z mŕtvych? Tlač, rádio priniesli túto správu do celého sveta.Naraz sa svet ponoril do neopísateľného zmätku. Všetko hovorilo o Kristovi, všetko čo žiloz neho, všetko čo nieslo na sebe jeho znamenie alebo stopu, bolo odsúdené na zánik.Pozatvárali kostoly, zrúcali katedrály, obrazy, ktoré predstavovali Krista, povyhadzovaliz galérií, vyprázdnili kláštory, misionári sa vrátili domov, z izieb sa odstránili kríže...Keď celý svet od ohromného šoku upadol do úplnej duchovnej tmy, vtedy archeológ nasmrteľnej posteli sa priznal, že klamal a že hrob bol skutočne prázdny. Tento film mal aspoňtúto zásluhu: Jasne poukázal, že pre svet nie je nič dôležitejšie ako poznanie a vedomie, že voveľkonočné ráno Kristus skutočne vstal z mŕtvych.My dnes veríme, že sa oplatí žiť pre Krista a s Kristom, aj keď ten, čo uveril v Krista, máto často tu na zemi ťažšie. Veríme, že náš život má zmysel nielen pre tento svet, ale najmä prevečný život.5www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Verím vo vzkriesenie tela a v život večný. To sú slová nášho Kréda, ktoré po tieto dni spievamládež v modernej piesni:Ježiš žije, Ježiš žije!Všetci ľudia už to vedia: Ježiš žije.Všetci z mŕtvych vstaneme.Všetci z mŕtvych vstaneme ako on, aleluja!Amen.Veľkonočný pondelok Mt 28,8-15Oznámte mojim bratom, že ma uvidiaNa našich cintorínoch môžeme byť svedkami aj takýchto nenápadných scén. Ľudia si už zasvojho života stavajú hrobky a chodia sa na ne pozerať. Nie je v tom nič zlého, keby aspoňtoľko času venovali svojej duši, koľko času a financií venovali svojmu dočasnému príbytku tuna zemi – svojmu hrobu.Videl som plakať nad svojím hrobom ženu. Je živá, má tam vytesané sladké slová dokameňa, škoda len, že tí, čo ju poznajú, vedia o stave jej života, najmä duše a že slová napomníku sa nezhodujú so skutočnosťou. Keď som túto ženu videl, spomenul som si nanajväčšiu púšť na svete, na Saharu. Niektorí vedci tvrdia, že pod Saharou má byť veľké more.Keď sa podarí ľuďom dostať sa až k nemu, potom voda vystúpi z hĺbky a zúrodní piesokpúšte. Tento obraz je charakteristický pre situáciu mnohých ľudí.Mnoho ľudí žije na povrchu, nič im nechýba. Myslia aj na čas, kedy zomrú, ale nejdú dohĺbky, ba sami seba presviedčajú, že život to je iba svet, v ktorom sa nachádzame, ktorýkonzumujeme. Nepripustia nový život, nepripustia, že by mohla nastať v ich živote novádoba, večný život. Boja sa a majú strach opustiť starý život a začať nový.Pre nás, tu dnes na Veľkonočný pondelok zhromaždených, je udalosť z evanjelia posiloua čerpáme z nej veľkú silu. Ježiš sa dáva poznať ženám, ktoré mu chceli preukázať svojulásku, keď jeho mŕtve telo chceli namazať voňavými masťami.Ženy majú sprostredkovať Ježišovým učeníkom stretnutie. Ježiš sa chce stretnúť sosvojimi bratmi, apoštolmi. Miesto stretnutia apoštoli dobre poznajú. Je to miesto, kde si ichpovolal za apoštolov. Pre apoštolov je Genezaretské jazero nielen miestom povolania, ale tujedli i chlieb, ktorý po požehnaní Ježišom roznášali zástupom a nasýtili sa mnohí. Práve tužasli nad Ježišovou mocou, pretože si počínal ako ten, kto má moc. Tu žasli nad Ježišovýmučením, ktoré si získalo nielen ich srdcia a životy, ale i mnohých ďalších. Ježiš ich cez ženypozýva naspäť k jazeru. Toto stretnutie, na ktoré ich povoláva, má posilniť ich vieru, ktorábola otrasená udalosťami spred troch dní, keď Ježiša zajali v Getsemanskej záhrade, až pouloženie jeho tela do hrobu. Apoštoli si začínajú uvedomovať, že od udalosti, keď ich povolalza sebou ako učeníkov, veľa sa zmenilo. Udalosť, ktorá je najčerstvejšia, že Kristus vstalz mŕtvych, otriasla nimi viac ako smrť Krista. Začínajú chápať veci, ktorým nerozumeli.Uvedomujú si, že môžu znova získať vieru, aby ju už nikdy nestratili, aby úspešne dokončilisvoje poslanie, na ktoré si ich Kristus povolal, aby za ne ho boli ochotní i zomrieť.Po Druhom vatikánskom koncile sa veľa hovorí o viere v dnešnom svete. Za poslednýchdvadsať rokov Cirkev neprežila svoju smrť, ako to predpovedali falošní proroci, že Cirkevneprežije rok 2000, ba naopak, vidíme, že Cirkev sa dostáva akoby do svojej druhej mladosti.6www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Druhou našou úlohou je, aby sme sa nezľakli obetí. Ježiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou,nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma“ (Lk 9,23). Pre nás toznamená, aby sme ostali verní pri hlásaní Kristovej pravdy.Známy vedec a objaviteľ lieku proti besnote, Francúz Pasteur, keď mu vyčítali jehopriamosť vo viere, vyjadril sa takto: - Škoda, že neverím ako bretonská sedliačka, ale ževerím ako bretonský sedliak. –Je známe, že bretonské sedliačky mali veľmi hlbokú vieru.Vyprosme si v dnešný deň silu, aby sme vedeli spoznať zmysel svojho života tu na zemi,nebáli sa smrti, ale aby naša viera vytryskla zo zmŕtvychvstania Krista ako živá voda, ktorámení púšť na úrodnú zem.Amen.Utorok vo veľkonočnej oktáve Jn 20,11-18Videla som PánaVieme, že informácie z pravej ruky sú hodnovernejšie ako sláv: jedna pani povedala...Udalosti po zmŕtvychvstaní Pána Ježiša sú nám dobre známe, a predsa venujeme impozornosť v presnom časovom slede ako nasledovali, ako nám ich zaznamenali tí, čo boli ichsvedkami, prípadne poznali hodnovernosť svedkov udalostí.Ján v evanjeliu zaznamenal stretnutie Márie Magdalény s Ježišom.Ján zaznamenal túto udalosť z dvoch pohľadov. Najprv si uvedomme, že učenícineočakávali zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Tomu nasvedčuje to, čo chceli urobiť ženy.Ponáhľali sa natrieť mŕtve telo Krista, ako to bolo zvykom. Keby boli očakávalizmŕtvychvstanie Krista, neboli by sa ženy v nedeľu na svitaní ponáhľali k Ježišovmu hrobus masťami. Taktiež stretnutie s anjelmi, ktorí pravdepodobne boli čestnou strážou priKristovom hrobe, vieme si vysvetliť i tak, že keď Mária zisťuje, že hrob je prázdny, nemyslína to, že Kristus mohol vstať z mŕtvych, ale domnieva sa, že niekto z hrobu odniesol mŕtvetelo a pochoval ho na inom mieste. Snáď pred Židmi, ktorí nenávideli Ježiša, prípadne inínepriatelia Krista, aby mu nedali pokoj ani po smrti.Tomuto nasvedčujú i slová k domnelému záhradníkovi: „Pane, ak si ho ty odniesol,povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem“ (Jn 20,15). Vzápätí sme svedkami, ako došlok zmene v zmýšľaní Márie Magdalény a na to ukazuje druhé stanovisko Jána apoštola. Čo tobolo, čo vyvolalo vieru vo vzkriesenie Krista?Uvedomme si, čo prežívali najbližší Ježišovi spolupracovníci. Zbabelo zradili, opustiliJežiša. Všimnime si nenávisť vodcov národa, veľkňazov, Piláta, synedria. Toto všetko hovoríproti viere vo zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Vieme, že dejiny Krista na zemi končia jehosmrťou na kríži.Dejiny mystického Krista začínajú jeho zmŕtvychvstaním. Preto už chápeme skutočnosť,že Mária Ježiša hneď nepoznala. Ježišovo telo už nepodlieha zákonom prírody, a predsa, keďju osloví, ona ho spozná po hlase. Vzápätí hneď aj vidí, že je to on a skutočne živý. On, ktorýju tak miloval, že jej odpustil hriechy. Preto Ježiš nechce prijímať jej lásku. Nechce, aby sa hodotýkala, ale posiela ju k apoštolom? Prečo? Odpoveď je dnes pre nás prijateľnejšia.Zmŕtvychvstalý Ježiš chce posilniť vieru svojich učeníkov, chce ich znova zhromaždiť, abytak položil základy pre budúce spoločenstvo Cirkvi. Chce ich poučiť o zmysle jeho smrtia o poslaní, ktoré ukončil smrťou na kríži.8www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Toto si vieme vysvetliť aj slovami Márie, ktoré povedala pri stretnutí s apoštolmi ako prvé:„Videla som Pána“ (Jn 20,18). Toto sú slová veľkonočnej viery. To je pre nás dnes taktiežaktuálne, keď pristupujeme k Eucharistii a počúvame Písmo. To nám umožňuje taktiežzvolať: Vidíme Pána! Toto je pre nás motívom uveriť vo vzkrieseného Krista.To, čo nám opisuje evanjelium, často sa odohráva i v našom živote. Chceme sa presvedčiťo viere, a preto hľadáme Krista v našom okolí. Škoda, že ho hľadáme najmä svojimi očami,a nie srdcom, pretože srdce vie vidieť viac ako naše očí. Srdcom sa skôr dostaneme k cieľusvojho hľadania. Pod vplyvom udalostí, ktorí si pripomíname, hľadajme prítomnosť PánaJežiša vo svojom srdci, ktoré si však musíme očistiť od našich hriechov. Bolesť a slzy môžuzastrieť pohľad na Pána Ježiša, ale srdce ho bezpečne pozná.Pri hľadaní sa človek často ocitne pred prázdnym hrobom. Tam sa často stáva, že sa objavímnožstvo pochybností a úzkostí. Smrť, koniec, zánik. Pre nás platia však už iné slová. Pre násKristovo zmŕtvychvstanie je znamením radosti, víťazstva a najmä nádeje. O tomto nielenžeuvažujeme po tieto dni, ale my to aj veríme. vieme, kto to bol Ten, ktorý vstal z mŕtvych,a preto veríme v jeho víťazstvo, v našu spásu. Pre nás zmŕtvychvstalý Kristus znamená, ževšetko, čo s Kristom podnikáme, má zmysel a hodnotu, pretože on je naša nádej. Tomu násučí Cirkev, o tom hovoria evanjeliá, pravoverní svedkovia, autentickí pozorovatelia, a tak jepre nás istotou na ceste k večnému životu.Pre nás zmŕtvychvstanie nie je len záležitosťou slov, ale je to predovšetkým výzvak skutkom potrebným pre náš život tu na zemi a najmä pre večnosť.Amen.Streda vo veľkonočnej oktáve Lk 24,13-35Stretnutie možné i dnesKto sa už vracal z cintorína a neveril celkom a úplne Kristovým slovám: Ja somvzkriesenie a život – bol smutný, ak nie celkom beznádejný. Prečo? Pretože smrť bolakoncom čohosi krásneho a veľkého. Kto však odchádzal z cintorína s vierou v Ježiša Krista,ten si odnášal nádej na večné stretnutie s tými, ktorí nás predišli do večnosti.Keď odchádzali dvaja z Ježišových učeníkov z Jeruzalema do osady zvanej Emauzy, bolismutní, plní otáznikov, v srdci sklamanie...A predsa, toto Lukášom opísané a umelecky zachytené stretnutie Krista s dvoma učeníkmiodpovedá na otázku, či je možné sa s Ježišom stretnúť aj dnes. Lukáš odpovedá, že ánoa hovorí o udalosti, kedy môže dôjsť k takémuto stretnutiu.Čo sa zmenilo za dvetisíc rokov? Aj dnes nejeden kresťan po neúspechoch, prípadne, keďsi svoju vieru predstavoval nesprávne, je podobný dvom emauzským učeníkom. Veriacičlovek si nikdy nesmie predstavovať Krista v nesprávnom postoji či svetle, pretože sa sklame.Kto však je v takomto stave sklamania ako dvaja učeníci, začne znova premýšľať nadvšetkým, čo zapríčinilo smútok či sklamanie, môže pocítiť záblesk svetla. V prípade učeníkovtoto svetlo im vnášal do uvažovania cestou neznámy cudzinec, ktorý poukazuje na správnupredstavu o Vykupiteľovi. Pri jeho slovách začínajú si spomínať na slová Pána Ježiša, veď onsám hovoril na túto tému, pokiaľ bol medzi nimi. Sú to slová, ktorým ani čas, ani doba9www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.neberie na aktuálnosti a časovosti: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovoriliproroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24,25-26).Po podaní výkladu prichádza svetlo. Učeníci začínajú tušiť, že Ježiš žije, že musí žiť!Slová, ktoré počuli dnes ráno od žien, ktoré sa vrátili od hrobu, že hrob je prázdny, nemôžubyť klamstvom. Učeníci začínajú cítiť, že slová tohto ich „sprievodcu“ v ich vnútri zapaľujúzvláštne svetlo. Tušenie, že Ježiš musí žiť, sa stáva istotou. Rozuzlenie či skutočné svetlov celej svojej sile príde v okamihu, keď pri večeri berie tento ich „sprievodca“ do rúk chlieb,žehná ho, láme a podáva im. „Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol“ (Lk24,31).V živote veriaceho človeka sa stávajú podobné udalosti. Do nášho života prídu okamihy,keď sa strácajú všetky nádeje, istota a naraz sa okolo nás vytvorí vákuum, prázdnota. Človekhľadá, čoho by sa zachytil, o čo by sa oprel. A keď nemôže nič nájsť, často odchádza akoučeníci do Emauz.My si však musíme uvedomiť, že Boh sa nevzdá nikoho z nás. Vidíme to na učeníkoch.Ježiš nejde za nimi, ale s nimi. Ježiš ide za každým z nás. On predsa nechce stratiť nikoho,koho mu Otec nebeský zveril.Áno, má to s nami ťažké. My sme tak často nestáli, rýchlo meníme svoj postoj, a to ajk Bohu. Často sa vzďaľujeme od Boha, a preto nás ešte viac opúšťajú sily a napĺňa prázdnota.A predsa, evanjelium nám hovorí tak jasne o prostriedkoch, ktoré oživujú našu lásku, ktorépomáhajú k ozdraveniu chorej duše či zlomeného srdca. Musíme si uvedomiť, že ak chceme,aby naše srdce skutočne horelo láskou k Bohu, k blížnemu, aby sme mali v sebe lásku,musíme často pristupovať ku Sviatosti oltárnej, zúčastňovať sa na sv. omši, pretože tamprežijeme skutočné spoločenstvo a tam pocítime blízkosť Pána Ježiša. Tam sa rozhovorí našesrdce a bude nám znova tak dobre.Nielen učeníci, ale aj my sa pri svätej omši presviedčame o veľkej posile vo viere. Pretovidíme, že už prví kresťania pochopili význam eucharistickej slávnosti svätej omše, ktorá imumožňovala stretnúť sa tvárou v tvár s Bohom, až pokiaľ sa neskončila doba zjavení. Potompo nanebovstúpení pravidelne v nedeľu si pripomínali toto stretnutie s osláveným Kristom.A tu vidíme, že i na konci 20. storočia je možné stretnúť sa s Kristom, pričom sa námrozhorí srdce, pocítime jeho blízkosť a môžeme sa cítiť tak dobre. to preto, že Kristus sa námdáva pri svätej omši celý za pokrm, aby nás posilnil na ceste, na ktorej hľadáme pravdu,zmysel života, svoj krásny cieľ.Ježiš je tu i dnes s nami ako s dvoma emauzskými učeníkmi, aby odstraňoval svojoumilosťou naše pochybnosti, ale i našu malomyseľnosť. Kto chce skutočne stretnúť sa sozmŕtvychvstalým Kristom, nech sa otvorí jeho slovám a nech pristúpi k jeho stolu, kde podspôsobom chleba a vína môže skutočne prijať jeho Telo a Krv.Nikdy neodchádzajme beznádejní z cintorína, pretože Kristus skutočne zvíťazil nadsmrťou.Amen.10www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Štvrtok vo veľkonočnej oktáve Lk 24,35-48Dielo Krista pokračujeKto logicky premýšľa o súčasnej Cirkvi a vidí v nej pokračovanie Kristovho diela, usúdi,že dnešné evanjelium je pre nás veľmi dôležité.Časový sled udalostí nás vedie ďalej. Emauzskí učeníci rozprávajú, ako sa cestou stretlis Kristom a ako ho spoznali pri lámaní chleba. Lukáš ďalej poznamenáva: Kým rozprávali, onsám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám!“ (Lk 24,36).V čom máme vidieť dôležitosť tohto evanjelia? V udalosti, ktorá zatvára stretnutieemauzských učeníkov s Kristom, nám chce povedať, že Kristus skutočne vstal z mŕtvychi s telom. Myslí sa tu na telo, ktoré vidia apoštoli a podľa ktorého ho aj skutočne poznávajú.Lebo keby bol vstal z mŕtvych len duch, neboli by Krista videli. Preto sa Ježiš zámerne zjavilsvojim apoštolom, ukazuje im svoje ruky, nohy, svoje telo. Môžu sa presvedčiť, že sú pravé,že nejde o nejaký falzifikát. To znamená, že Ježišovo telo, ktoré vidia, je jeho a nikoho iného.Aj keď má inú kvalitu, to znamená, že pre neho neplatia nijaké zákony prírody, môžeprechádzať cez zatvorené dvere, a predsa sa jedná o jeho telo, ktoré v bolestných mukáchzomrelo na kríži.Toto stretnutie je preto dôležité, lebo Ježiš ich musí presvedčiť, že skutočne žije, a to užs telom blaženým, ktoré uvidia vo večnej sláve. Ďalej si tiež všimnime, že smrť Pána Ježišabola predpovedaná už v Starom zákone a vzťahuje sa na Ježiša ako na Mesiáša. Toto jepotrebné, aby pochopili apoštoli, preto sa im oslávený Kristus zjavuje, aby presvedčil svojich,že je to on, ktorý zomrel a jeho dielo pokračuje. Vieme, že v Starom zákone sa ľuďom zjavilovšetko o Kristovi, o jeho umučení, smrti, ale i zmŕtvychvstaní. A teraz Kristovozmŕtvychvstanie osvetlí tieto predpovede prorokov dávnej i blízkej minulosti. Tu vidíme, žeKristus je stredobodom dejín, že je skutočným stredom pre všetkých ľudí. Preto Ježiš musídokázať apoštolom pravdivosť veľkonočných udalostí.Táto udalosť teda otvorila bránu, že Cirkev i dielo Ježiša Krista pokračuje ďalej. Rastiea bude sa v dejinách rozmnožovať o ďalších, ktorí uveria v Krista a budú konať skutkypokánia. Apoštoli a celá Cirkev sa tohoto poslania majú zúčastniť ako svedkovia Kristovhoutrpenia a smrti i vzkriesenia. Preto sa na Ježišovo zmŕtvychvstanie nepozeráme ako naudalosť, ktorá sa stala kdesi pred dvetisíc rokmi a ktorá sa nás netýka. Naopak, týka sa násvšetkých. Pre nás platia slová Pána Ježiša: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20,29).Naša viera v Kristovo zmŕtvychvstanie je pre náš život veľmi dôležitá, pretože násposilňuje, aby sme pevne kráčali k večnému cieľu a nasledovali Krista v jeho utrpení, abysme tiež mohli obsiahnuť večnú slávu. Neexistuje iná cesta k večnosti, ako je cesta Krista.táto cesta je totiž osvetlená Kristovým zmŕtvychvstaním. Bez tohoto svetla by naša zem bolazahalená Kristovým zmŕtvychvstaním. Bez tohoto svetla by naša zem bola zahalená smútkoma beznádejou. a nielen zem, ale každý človek i celé dejiny ľudstva.Pre nás je to nádherné uistenie. Veríme, že Kristovou smrťou získavame i my svoj cieľ. Odtej najvýznamnejšej udalosti v dejinách sveta, keď Kristus premohol smrť a vstal z mŕtvych,sa naša cesta stala cestou, ktorá nevedie do neznáma, do neistoty, ale do večnej vlasti, donáručia Otca, do stavu, ktorý nazývame nebom či večnou blaženosťou.A preto sa modlime:Pane, osvieť nás svojím svetlom zmŕtvychvstania, aby sme na ceste za tebou nezablúdili,vytrvali a raz s tebou vstúpili do večnej slávy.Amen.11www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Piatok vo veľkonočnej oktáve Jn 21,1-14Rybolov s apoštolmiKto mal možnosť navštíviť baziliku sv. Petra v Ríme, neubránil sa pocitu, že Cirkevrímskokatolícka je skutočne univerzálnou Cirkvou, ktorej neprekáža farba pleti, národnápríslušnosť, vek, a ani tisícročia jej neuberajú na mladosti. Je stále mladá a živá. Vieme, že ajdnes vznikajú a zanikajú cirkvi a sekty, a predsa aj tie, ktoré boli reformované, nemôžu savyrovnať tejto Cirkvi, ktorá považuje pápeža za Petrovho nástupcu.Jánovo evanjelium hovorí o neúspešnom rybolove, hoci sa na ňom zúčastnili skúsenírybári. Po stretnutí s Ježišom, o ktorom nemáme správy, žeby niekedy sám bol lovil ryby, tedaako človek sa tomu nerozumie, avšak apoštolom povie: „Spustite sieť z pravej strany lodea nájdete“ (Jn 21,6). Spustili sieť a už ju nevládali vytiahnuť pre množstvo rýb.Toto stretnutie Ježiša s apoštolmi je už tretím po jeho zmŕtvychvstaní. Nie je to lenrozprávanie o rybolove, ale toto stretnutie zároveň dáva odpoveď na otázky, s ktorými saborila už druhá generácia kresťanov, keď sa pýtali: Kto je námestník Pána Ježiša a ako žijeoslávený Kristus v Cirkvi?Po udalostiach Veľkého piatku sa apoštoli vrátili späť ku svojmu pôvodnému remeslu. Čomali iné robiť, než ako pokračovať v tom živote, od ktorého ich Ježiš povolal a ktorý opustilipre Ježiša. Siedmi učeníci sa vybrali na lov, z ktorého sa vracajú neúspešne. Ježiš ich chcelspraviť rybármi ľudí a oni sa rýchlo vrátili k rybárskej sieti, akoby sa nič nebolo stalo.A čo my? Skončia sa sviatky a tým sa všetko vracia do starých koľají, akoby sa nič nebolostalo. Rýchlo zabúdame...Ježiš však na svoj plán nezabúda. Ide za svojimi apoštolmi na more. Tam im chcepripomenúť, k čomu si ich vyvolil Toto má byť ich posledný rybolov, ktorý sa má staťsymbolom ich budúcej činnosti. Loďka je Cirkev, ktorá vypláva na hladinu sveta, aby do sieteBožieho slova chytala ľudí. Ján v evanjeliu hovorí, že loďka patrila Petrovi. Vieme, že Kristuspostavil Cirkev na Petrovi-Skale, a to je teda Cirkev Kristova.Tak ako si našiel Kristus svojich apoštolov, nachádza si aj nás. Podobne ako pri stretnutís apoštolmi, tak i v našom živote prichádza Kristus nenápadne. Poznávame ho však po jehoskutkoch. Keď počúvame jeho slová a uskutočníme ich, presvedčíme sa úspechu.Apoštoli poslúchli Krista a spustili sieť tam, kde nič nechytili. To vyjadruje ich vieru a násto má presvedčiť. To, čo opisuje Ján ďalej, je úchvatné. Úlovok 153 rýb nám chce povedať, žezloženie Cirkvi je z najrozličnejších ľudí. V tom čase bolo známych 153 druhov rýb. Tátosymbolika je pre nás mnohovravná, že nikto nie je vylúčený z Cirkvi, keď sám nechce .Sieťsa pritom nepretrhla, čo znamená, že Cirkev bude mať miesto pre každého človeka, žev Cirkvi bude priestor pre všetkých ľudí. A s touto sieťou prichádzajú na breh, do svojhocieľa. V Cirkvi všetci môžu prísť do cieľa, ktorým je večná blaženosť. Tam sa stretnús Ježišom. Tak apoštoli, ako aj všetci, čo vytrvajú pri Kristovi, môžu zasadnúť za stôl a jesť sKristom. Na konci spoznali apoštoli Krista a naraz sa ho nikto neopovážil spýtať: Kto si?Vedeli totiž, že je to Pán. Na konci všetci spoznáme, že je Pán života a smrti, Pán časua večnosti.Uvedomujeme si, že to nie je správne riešenie života, keď pocítime opustenosť od Krista,že sa musíme hneď vrátiť k pôvodnému životu. Práve naopak, máme sa poučiť a my to ajprijímame, že musíme neúnavne hľadať Krista a pri stretnutí ho hneď prijať.Vieme, že Kristus si nás raz chytil do svojej siete a chce nás v nej priviesť do večnéhoživota. Nemáme sa báť, že sa z tejto siete môžeme dostať, keď to sami nebudeme chcieť.12www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Nemusíme sa báť ani vtedy, keď sa lodička začne topiť. Nemusíme sa báť ani iných rýb čižralokov, ktoré ohrozujú našu sieť. V Kristovej sieti sme bezpeční a istí pravého cieľa.Táto úvaha nám teda priniesla vysvetlenie, že Petrova sieť – Cirkev je miestom, kdeoslávený Kristus zhromažďuje svojich, aby ich zachránil. Preto vernosť Cirkvi je našouprvoradou povinnosťou. Všetko, čo je proti Cirkvi, musíme chápať ako vec svedomiaa nesmieme sa dať zviesť, oklamať, a ani zastrašiť či kúpiť, pretože to sa nezhoduje s učenímPetrovho nástupcu, pápeža.Sám som mal možnosť navštíviť sídlo Sv. Otca, v ktorom skutočne veriaci kresťan mápocit, že tu je Peter, ktorý zhromažďuje okolo seba všetkých.Amen.Sobota vo veľkonočnej oktáve Mk 16,9-15Neustály zápasPríslovie hovorí: „Opakovanie je matkou múdrosti“. Vieme, že kto chce niečo veľkédokázať, musí často znova a znova začínať, prekonávať počiatočné neúspechy, obtiaže a lenpotom môžeme hovoriť o víťazstve.Úryvok z evanjelia nás upozorňuje na počínanie Krista po jeho zmŕtvychvstaní. Ježiš imvyčítal neveru a tvrdosť srdca. Z týchto Ježišových slov môžeme cítiť poučeniea povzbudenie pre nás v našich zápasoch o hlbšiu vieru, o mocnejšie primknutie sa kuKristovi.Tento úryvok z evanjelia je z Markovho dodatku, kde rekapituluje zjavenie Pána Ježišaz ostatných evanjelií po jeho zmŕtvychvstaní; najprv Márii Magdaléne, dvom emauzskýmučeníkom a napokon jedenástim apoštolom pri stolovaní.Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní musí začínať so svojimi učeníkmio od začiatku. Zdá sa, ževšetko nadšenie, zápal z troch rokov, ktoré strávili s Ježišom, sa vyparil. Ježiš však pokračujea svojich apoštolov oslobodzuje od smútku a beznádeje, ba dokonca sa tu stretávame soskutočnou neverou, tvrdosťou srdca apoštolov, pretože neuverili tým, ktorí videlizmŕtvychvstalého Krista. Ježiš znova pristupukje k apoštolom a prebúdza v nich vieru, v tejtomalej skupinke ľudí, pretože vie, že títo sa stanú čoskoro základom budúcej Cirkvi. Dokoncai táto ich pochybnosť bude slúžiť mnohým na prijatie viery a učenia Krista. Preto Ježiš akobyznova pracoval, aby vzbudil u svojich apoštolov otrasenú vieru. Marek v evanjeliu používaslová – všetkému stvoreniu. Môžeme povedať, že v tomto označení ide o misijnúterminológiu, ktorá sa používa pri kresťanoch z pohanstva, kde chápeme, že všetci ľudia, celéstvorenie sa má stretnúť s hlásaním evanjelia a má nám byť premenené.toto evanjelium je akýmsi zápasom Ježiša o Petra, Jána, Tomáša, ale je to zápas aj o nás.Veď sme Ježiša nevideli, nedotkli sme sa jeho prebodnutých rúk a boku, a predsa veríme.Prečo? Preto, že nás Ježiš oslovil, zviedol s nami zápas ako so svojimi prvými apoštolmi.A tak aj nás pozýva, aby sme šli za ním, vydávali svedectvo a s hrdosťou rozmnožili radytých, ktorí od počiatku uverili v jednu, vyšeobecnú, apoštolskú Cirkev. Pretože kto uverív Krista, musí pri ňom i vytrvať, musí sa snažiť dostať z pochybností, zbabelstva, pretožetakýchto nás chce mať Kristus.13www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Kristus chce z nás mať oduševnených a radostných hlásateľov radostnej zvesti. toto je našaúloha. Každý, kto prijal krst, prijíma i túto úlohu. Kto túto úlohu chce uskutočniť, musíuveriť, a nie pochybovať. Ježiš karhá neveru. Jeho učeník nesmie byť neveriaci. My smeveriaci kresťania, ktorí krstom boli prevtelení ku Kristovi a stali sme sa jeho apoštolmi. Mámepreto povinnosť svedčiť o Kristovi. Nestačí zostať len pri teórii.Ako a kedy máme svedčiť? Musíme si znova pripomenúť, že dobrý príklad je základnýmspôsobom, ako svojím životom dokazovať, že sme preniknutí vierou v osláveného PánaJežiša. Tento spôsob apoštolátu nesmieme podceňovať. apoštolát slova je správny, ale vieme,že svet slovám veľa neverí, ale chce skutky. Veríme, že život je mocnejší ako slovo.Zo života sv. Františka z Assisi poznáme poučenie. Raz pozval kázať jedného svojhospolubrata, ktorý bol známym a chýrnym kazateľom. Od rána chodil tento brat s Františkomulicami mesta. Večer sa už netrpezlivo pýtal Františka, kedy už bude kázať. Vtedy muFrantišek vážne povedal: - Brat môj, od rána kážeš tým, s ktorými sa stretávame.-A hľa, čo to znamená pre prax nášho života? Príklad vlastného života máme dávaťpredovšetkým vo svojej rodine. Rodičia deťom, muž žene, žena mužovi a potom všetkýmostatným, nikoho nevynímajúc má osloviť náš život a nielen naše slová. Všetci, ktorí sa snami stretávajú, musia z nášho života vidieť, že veríme vo vzkriesenie tela, vo večný život,v Ježiša Krista.A toto si vyžaduje v našom živote stále začínanie, opakovanie. Nesmieme sa znechutiť,pretože príkladom je sám Ježiš Kristus, ktorý po svojom zmŕtvychvstaní znova a znova poúčaa povzbudzuje svojich apoštolov.Amen.Pondelok – 2. veľkonočný týždeň Jn 3,1-8Krst je sviatosť znovuzrodeniaUkončili sme veľkonočnú oktávu zmŕtvychvstania Pána Ježiša. Veľkonočné obdobiebudeme prežívať až do sviatku Zoslania Ducha Svätého, čo je na päťdesiaty deň pozmŕtvychvstaní Pána Ježiša. Budeme si rozprávať na aktuálnu tému veľkonočného obdobia,a to je sviatosť krstu.Ježiš pri stretnutí s Nikodémom povedal: „Veru, veru, hovorím to: Ak sa niektonenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3,5).Túto tretiu hlavu evanjelia sv. Jána apoštola môžeme nazvať aj „krstnou katechézou“, tedapoučením o sviatosti krstu. Poslúžil nám k tomu Nikodém, člen židovskej veľrady, mužvzdelaný, vážený, ktorý sa neuspokojí s tým, čo veľrade prinášajú jej donášači o učení Krista,potulného učiteľa, ale sám navštívi Ježiša a rozpráva sa s ním. Rozhovor naň tak zapôsobí, žepod rúškom tmy prichádza znova za Ježišom. A tak môžeme povedať, že tu sa začína viera,ktorú v ňom vzbudili Kristove zázraky. Nikodém bol človek túžiaci po pravde. Ježiš toto vidí,a preto sa snaží zasvätiť Nikodéma do tajomstva spásy. A o toto práve Nikodémovi šlo, veďináč by Ježiša učiteľom ani nenazval. V rozhovore, ktorý vedú medzi sebou sa dozvedáme,a to vďaka Nikodémovi, že vstup do Božieho kráľovstva je možný len cez znovuzrodeniez vody a z Ducha Svätého, teda za pomoci sviatosti krstu. To znamená, že dochádzak novému narodeniu, teda k novému životu – nadprirodzenému. Nikodém sa najprv mylnedomnieva, že sa tu jedná o čosi absurdné – znova sa telesne narodiť. Tu však nejde o telesné14www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.znovuzrodenie, ale o duchovné za pomoci vody, ktorá je symbolom života. Tento viditeľnýznak – krst znovuzrodenia znamená, že Duch Svätý vzbudí v pokrstenom nový život, novýživotný princíp, a to milosť posväcujúcu a práve týmto sa človek telesný stane duchovným,teda naplnený Duchom Svätým.My veriaci kresťania hovoríme o dvojakej existencii, to znamená, že od rodičov smezískali duchovnú existenciu. Tento akt je vecou viery. Je to pre nás tajomstvom.V prírode okolo seba však vidíme rôzne tajomstvá, napríklad vietor, ktorý si vanie kamchce, a to bez nášho súhlasu. Tak aj Duch Svätý nám otvára cestu do nového života bez nášhopričinenia. Narodiť sa z Ducha Svätého znamená prijať vnuknutie Božie a uveriť v Boha. Ažkeď sa človek rozhodne vo viere prijať Ducha Svätého, vtedy človek bez svojich zásluh jeznovuzrodený Duchom Svätým. To znamená, že krst môžeme prijať len raz v živote, alemilosť, ktorá sa započala pri krste, môžeme si rozmnožovať, znovu získavať, a to vo sviatostizmierenia, keď si dávame do poriadku svoje svedomie.Z toho pre nás vyplýva, že sa musíme neustále snažiť obnovovať si krstnú milosť, ktorúsme prijali, stále ju zväčšovať, čiže duchovne rásť.Vieme, že Nikodém toto na prvé stretnutie s Kristom nepochopil. V tú noc odišiel, a predsato bola významná noc nielen pre neho, ale i pre nás, pretože tak, ako prišla chvíľau Nikodéma, že po smrti sa Krista vo veľrade nielenže zastane, ale aj samotného Pilátapožiada o vydanie mŕtveho tela Pána Ježiša.Aj v našom živote sme zažili okamžik, že sme pre svoj duchovný rast boli ochotní zriecťsa nielen mnohých vecí, udalostí a osôb, ale pritom sme aj zistili, že čo nie je spojenés Kristom, nemá pre nás hodnotu či zmysel.Často si pripomínajme hodnotu svojho krstu. Vďačne si spomínajme na rodičov, krstnýchrodičov i kňaza, ktorý nás pokrstil, pretože vtedy nám daroval veľký poklad, ktorý otvárabránu neba. Modlime sa i sami za seba, aby sme krstnú milosť nikdy nestratili.V tomto veľkonočnom čase nech rastie naše povedomie, že krstom sme sa znovu zrodilik novému životu.Amen.Utorok – 2. veľkonočný týždeň Jn 3,7-15Krst je odpustenie hriechovPokrok ľudstva si nevieme predstaviť bez znakov. Znakmi nevoláme len rôzne kresby, alemedzi znaky patrí písmo, noty, rôzne predmety, ale aj slová, myšlienky.Evanjelium hovorí:Ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, abykaždý, kto verí, mal v ňom večný život“ (Jn 3,14).Vieme, že keď sa vyvolený národ uberal z otroctva v Egypte do zasľúbenej krajinyKanaán, národ na púšti pod vedením Mojžiša sa často spreneveril Božej vôli. Ľudia častoreptali. Pri jednom takomto reptaní Boh zoslal na Židov jedovaté hady. Tieto štípali ľudía národ si začal uvedomovať, že urazil Boha. Preto sa obracajú na Mojžiša s prosbou, abyprosil Boha, aby ich zachránil od hroznej smrti uštipnutia hadmi. Boh dal vtedy Mojžišovi15www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.príkaz, aby na žrď zavesil hada, ktorého mal odliať z medi. Keď tak urobil, každý kto sadotkol alebo zadíval na tohto hada z medi, aj keď ho hady uštipli, nezomrel.Títo ľudia boli zachránení skrze Spasiteľa a Vykupiteľa všetkých ľudí, Ježiša Krista. KeďKristus zomieral na kríži, vtedy na kríži pribíjal silu zla, jej moc. Kríž sa nám stal prameňomnového života, stal sa zdrojom uzdravenia.Táto udalosť nám chce povedať, že ten, kto pozerá na ukrižovaného Krista, chce nájsťvečný život. Je veľmi potrebné nájsť si čas a zahľadieť a na ukrižovaného Krista. Keď sa jehopohľad stretne s naším, prebodne našu pýchu a pocítime silu uzdravenia.Toto všetko je odpoveďou Ježiša na Nikodémovu otázku: ako sa to môže stať? (por. Jn3,9). Nikodéma trápilo, nechápal ešte, ako môže človek uveriť a znovuzrodiť sa z DuchaSvätého. To je chvíľa, keď človek chce všetko vyriešiť sám, teda pred osvietením DuchaSvätého. Ježiš chce, aby Nikodém uveril vo vykupiteľskú smrť Pána Ježiša. Podobne ako tí,čo boli uštipnutí hadmi a pohľadom na medeného hada boli uzdravení, tak každý, kto s vieroupohliadne na ukrižovaného Krista, získa večný život, bude uzdravený, zachránený a spasený.Ako bola pre Pána Ježiša jeho smrť na kríži nutným vstupom do jeho slávy, tak pre človeka jeviera podmienkou k dosiahnutiu ospravedlnenia hriechov pred Bohom, a to skrzeznovuzrodenie z Ducha cez krst a dosiahnutie slávy v nebi.Sviatosť krstu sa pre nás stáva nielen vstupnou bránou do večného života, ale pri tejtosviatosti sa nám odpúšťajú aj všetky naše hriechy pred krstom spáchané. Krstnou milosťousme získali späť to, čo naši prarodičia stratili svojou neposlušnosťou v raji. Keď siobnovujeme krstné sľuby, napríklad v cirkevnom spoločenstve pri prvom sv. prijímaní, naBielu sobotu, uvedomujeme si, že sa zriekame všetkého hriechu, vyznávame svoju vierua tým rastie naše priateľstvo s Bohom. Toto je teda naše svedectvo prejavené gestami,slovami a za týmto všetkým sa skrýva čosi pre naše oči neviditeľné, a predsa pre náš životviery tak potrebné - kontakt s Bohom: toto nás zjednocuje a robí nás skutočnými bratmia sestrami Pána Ježiša.V tomto vidíme úžasný pokrok, ktorý nespĺňa svoj cieľ tu na zemi, ale raz vo večnosti.Amen.Streda – 2. veľkonočný týždeň Jn 3,14-21Uverme v Krista SpasiteľaNásilie vždy bolo, je a bude odsudzované slobodnými ľuďmi, a to vo všetkých oblastiachživota. Aj keď niekedy sa zdá, že bez násilia sa nedosiahne úspech, predsa je potrebné zastaťsprávny názor a mienku. História hovorí, že aj v Cirkvi sa stali nespravodlivosti a násilia. áno,aj v Cirkvi určité kruhy viedli tzv. „sväté“ vojny. Takto chápané násilie je prekážkou, a niepokrokom. aj učenie Krista podávané nenásilne iste pritiahne viac a tiež posilní človeka voviere.O pravdivosti tohto názoru nás presviedča aj osobnosť Nikodéma z evanjelia.Nikodém, člen židovskej veľrady, často navštevoval Krista, ale najmä v noci. Pri týchtostretnutiach hlavnou témou bola viera. Nikodém sa presvedčil, že nič nie je tak dôležité prečloveka, ako práve viera. Kristus mu vysvetlil, že bez viery nie je možné podobať sa Bohua to víťazstvo, v ktorom svet zvíťazí, je naša viera. Nikodém uveril Kristovi.Prežívame čas pôstu, kedy sa viac zaoberáme utrpením a smrťou Krista.16www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Cirkev nám chce dnes poukázať na okolnosti, ktoré nás majú pripraviť na náležitéporozumenie pravdy o smrti a zmŕtvychvstaní Krista. Cirkev chce, aby nás nezlomilo aniutrpenie, ani mučenie, ani smrť, a tak viacej verili v Krista, Spasiteľa sveta.V evanjeliách často čítame, že Ježiš počas svojho verejného účinkovania často žiadal odsvojich poslucháčov silnú vieru. Od toho totiž závisela ďalšia cesta v nasledovaní. Cirkev náschce presvedčiť o veľkej úlohe viery v živote človeka.Odvoláva sa dnes na udalosť, ktorá sa kedysi odohrala na pustatine počas putovania Židovz Egypta do svojej zasľúbenej zeme (por. 4 Moj 21,5-9). Na ceste ich napadli jedovaté hady.Vtedy si Izraeliti uvedomili, že toto je trest od Boha za ich reptanie. Prosili Mojžiša, abyvyprosil od Boha zľutovanie. Mojžiš podľa príkazu, ktorý mu dal Boh, spravil medenéhohada, umiestnil ho na žrď a vyhlásil, že ten, čo sa pozrie na hada s vierou, bude zachránený.A skutočne sa ak aj stalo. Medený had, ktorého spomína evanjelium, je obrazom a symbolomvisiaceho, zomierajúceho človeka na kríži – Krista. jeho utrpenie a smrť nemôžu byť príčinounášho pochybovania, ani melanchólie, ale naopak, majú oživiť našu vieru a posilniť nás priprekonávaní ťažkostí, že je potrebné, aby to za nás vytrpel Kristus, a tak vošiel do svojej slávy(por. Lk 26,26).Keď v tomto čase sa zamýšľame nad utrpením a smrťou Krista, túžime, aby sme saupevnili v našej viere a celkom uverili Kristovi, a ak sa utvrdili v presvedčení, že Bohneposlal svojho Syna na svet preto, aby svet zahynul, ale kto verí v neho, aby mal večnýživot. Vďaka za to Ježišovi Kristovi, že sme zachránení jeho utrpením a smrťou, ktorá nie jedramatickým koncom jeho života, lebo nesie so sebou nový život. Nesie ho všetkým, ktoríuveria v Ježiša chcú čerpať z jeho ovocia, hoci bolestného. Pozerajme s vierou na kríž Krista,na ktorom, ako hovorí liturgia, visela spása sveta.Ako viera v medeného hada zachránila Izraelitov pohryzených hadmi od smrti, ak dnes táistá viera nás zaiste zachráni od večnej smrti a otvorí nám znova zamknutú bránu vykúpenia.Teda verme! Majme preto na starosti svoju vieru. Uvedomme si dnes i to, že viera sa rodív našich ľudských srdciach, v nich sa rozvíja a ako malá rastlinka rastie a dozrieva. Snáď saniekedy stane, že časom vädne, slabne, ale nikdy nezahynie, ak sa oprie o Krista! Cirkev násnechce viesť za ruku ku Kristovi, aby sme tam u neho videli odpoveď na problémy našejviery. Môžeme povedať, že utrpenie Krista určuje pre nás akési pozvanie k viere. Chce násviesť k zamysleniu a jednoducho k návrhu, že spravodlivý človek žije z viery a jeho viera nieje ničím iným, ako odpoveďou na Božie volanie.Liturgia svätej omše nám dnes ukazuje opovrhnutého a utrápeného Krista, ktorý nesie krížza naše hriechy, ale i Krista padajúceho pod krížom za naše slabosti a hovorí: Musíte veriťv tohoto Krista! Ak sa rozhodnete pre túto vieru, nedopustíte sa bludu, lebo to bude vašímsvedectvom zrelosti a vnútornej duchovnej sily.Predstavíte tým svetu osobné svedectvo o tom, že ani život, ani smrť, ani anjeli, anikniežatstvá, ani mocnosti, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani sila, ani výška, ani hĺbka, aninijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi,Pánovi našom (por. Rim 8,38-39).Môžeme smelo povedať, že trpiaci Kristus nám nenaháňa strach. Naša viera nebudezrieknutie sa rozumu, ale naopak, dodá nám síl. To sa zhoduje s tým, čo napísal sv. Ján vosvojom Prvom liste: „A naša viera je tým víťazstvom, ktoré premohlo svet“ (1 Jn 5,4).V roku 1976sa v Ríme stretli katolíci s vrahmi, protestantmi v duchu ekumenizmu, ktorýchpredchodcovia zavraždili Jána Ogilvie. Ogilvie bol anglikán, vychovaný v duchu17www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.protestantsko-kalvínskom. Rodičia patrili k vyššej vrstve a Ján dostal vzdelanie voFrancúzsku. Tu sa stretáva s katolíckym učením a ako 17-ročný konvertuje. U násv Olomoucu požiadal o vstup do rehole. V Brne si vykonal noviciát. Potom sa vrátil do vlasti,kde v tom čase bol silný odklon od Ríma. Boli pod vplyvom ducha odpadlíka Henricha VIII.Tuší, čo ho tu čaká. Dobre sa pripravil a pod ochranou Panny Márie sa vracia ako kupec dovlasti. Rôzne prestrojený vyučuje, vysluhuje sviatosti, nadväzuje styky i s protestantmi. Kdevkročí, získava. Veľa koná, málo hovorí. Kto spočíta, čo sa mu podarilo pod ochranou PannyMárie?Aj o ňom platia slová Písma: „Nie je žiak nad svojho učiteľa, ani sluha nad svojho pána“(Mt 10,24).Prišla hodina skúšky.Jána chytili. Dostal sa na tvrdé preškolenie, kde sa nedal zlomiť ani slovami, ani sľubmi,ani lichotením, ani žalárom.- Nie, nie som vlastizradca!Jemu nešlo o politiku, ale o dušu.Osem dní ho v jednom ťahu vyšetrovali: kde, čo, ako prečo.... Ján mlčal. Keď nevládal,mučili ho. Nakoniec smrť obesením. Zomiera ako 36-ročný.Po stáročiach sa ukázala jeho správna životná cesta. Potvrdilo sa opäť: „Nebojte sa tých,čo môžu telo, ale nie dušu zabiť!“ (Mt 10,28).Uverili sme v Krista, sme kresťania, a to znamená prehlbovať naše zjednotenie s trpiacimKristom. Konštantín dostal oznam: V tomto znamení zvíťazíš! Bolo to znamenie kríža.Zvíťazil. Aj my jedine v znamení kríža zvíťazíme nad hriechom, nad sebou samými, nadsvetom.Iba v jednom bode je výnimka, že násilie nepriťahuje, neláka, a to v slovách Krista: Nebosa získava len násilím. Násilím na sebe samom. Väčšou sebakontrolou, ovládaním, štúdiom,osobným svedectvom.Amen.Štvrtok – 2. veľkonočný týždeň Jn 3,31-36Krst nám pomáha poznať osobnosť KristaMnohí majú v záľube lúštiť hádanky, hlavolamy, krížovky, a to nie pre nejakú finančnú čiinú hmotnú odmenu, ale pre svoje vnútorné obohatenie.Kto z veriacich čítal toto evanjelium, dostáva sa do úlohy lúštiteľa, ktorý sa môže obohatiťnielen pre tento svet, ale môže mu to poslúžiť i pre večnosť. Posúďme znova.Ježiš povedal Nikodémovi: „Kto prichádza zhora, je nad všetkých. Kto je zo zeme,patrí zemi a hovorí pozemsky. Kto prichádza z neba, je nad všetkých a svedčí o tom, čovidel a počul...“ (Jn 3,31-32).Tí, čo zostavovali liturgické texty, vynechali celých desať veršov medzi včerajšíma dnešným textom z evanjelia. V predchádzajúcom texte Ján Krstiteľ vydával svedectvoo Ježišovi. V dnešnom zase Pán Ježiš hovorí o dvojakom svedectve. „Kto je zo zeme, patrí18www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.zemi a hovorí pozemsky“ ( (Jn 3,31). Myslel tým na Jána Krstiteľa. „Kto prichádza z neba, jenad všetkých svedčí o tom, čo videl a počul, ale nik neprijíma jeho svedectvo“ (Jn 3,31-32).A to je Ježiš.Z toho vieme, že človek môže Krista a jeho slová prijať, ale môže ich aj odmietnuť. Ktoich prijíma, ten sa stáva kresťanom a zároveň prijíma Božie slovo. Tým sa však všetkonekončí. Kresťana čakajú úlohy. Je našou povinnosťou, aby sme toto poznanie Kristasprostredkovali ďalším. V evanjeliu teda odhaľujeme tajomstvo osoby Pána Ježiša, uznávame,že je Božím vyslancom, Spasiteľom sveta, ale i Sudcom všetkých. Všetci sme svedkami. I JánKrstiteľ je len svedok, aj keď ho považujeme za najväčšieho, aký sa narodil zo ženy, pretožeon nám predstavil Pána Ježiša, poodhalil jeho osobu, keď na neho ukázal a povedal: „To jeten...!“ (Jn 1,30).Krstom, ktorý sme prijali, plynie pre nás i povinnosť, aby sme ako Ján Krstiteľ vydávalisvedectvo o Kristovi. To znamená, že nielen naše slová, ale celý náš život majú hovoriťo Kristovi. Pritom kresťan nesmie stavať seba pred Krista. Tak isto ako Ján i kresťan má stáťbokom ako svedok, pretože on je len sprostredkujúcim elementom medzi dvoma stranami.Prosme Boha o svetlo viery, aby sme vydávali dobré svedectvo, ktoré by bolo vieryhodnéa nezakrývali by sme pravdu.Hoci sme krst prijali ako deti a neuvedomovali sme si jeho význam pre náš pozemskýi večný život, predsa v stave, keď sme nadobudli užívanie rozumu a sme si vedomí svojejzodpovednosti, že máme slobodnú vôľu, mali by sme krstnú milosť znásobovať. Pri krsteKrista v rieke Jordán zazneli slová: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt3,17),. Poznávať Krista je povinnosťou každého pokrsteného. Modlitba – rozhovor s Ježišom,svätá omša – stretnutie s Ježišom, sviatosť – prijímanie Ježiša. Toto všetko je nielen našoupovinnosťou, ale i potrebou, pretože tým si plníme to, čo od nás právom očakáva Boh, alezároveň si získavame potrebné zásluhy, bez ktorých spása nie je možná. Už od prvých dôbkresťanstva sa stúpenci, medzi ktorých patríme aj my, volajú kresťanmi. Máme meno poKristovi, a teda i povinnosť, že po krste máme skutočne vydávať svedectvo o Kristovi.Vo viere sú mnohé veci, ktoré nikdy nebudeme vedieť či poznať úplne, pretože boli bysme Bohom. Mnohé veci prijímame, veríme, a hoci si ich nevieme vysvetliť, cítime, že sa toneprotiví tomu, aby sme ich nemohli prijať. Osobnosť Krista je vrcholom nášho života. Sv.Pavol na túto tému napísal: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20).Amen.Piatok – 2. veľkonočný týždeň Jn 6,1-15Čo to znamená nasýtiť sa?Boli ste už niekedy hladní? Zaiste každý pozná tento nepríjemný pocit. Aj keď o hladea hladovaní v pravom slova zmysle nemôžeme hovoriť, pretože máme plné stoly, môžemevšak smelo hovoriť o hlade duchovnom. O hlade, ktorý tiež trápi a je potrebné, aby sme sa ajtohoto duchovného hladu zbavili.Povzbuďme sa na Ježišových slovách a skutkoch, ktoré vykonal.Evanjelium o zázračnom rozmnožení chleba v nás vyvoláva rôzne úvahy. Predovšetkým jeto potvrdenie moci, ktorú mal Pán Ježiš. Po tomto Ježišovom skutku mohli oprávnene zvolať:19www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.„Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet“ (Jn 6,14). Ale súčasne tento zázrak nútiapoštolov k premýšľaniu. Pán Ježiš ho neurobil len preto, aby nasýtil hladný zástup, ale tiežpreto, aby apoštolov pripravil na ťažkosti, ktoré ich ako pokračovateľov a šíriteľov Ježišovhoučenia v živote čakajú. Keď sa v ich živote dostavia ťažkosti, problémy, keď budú musieť preneho trpieť, prinášať obete, aby si spomenuli, že Ježiš je Prorok i Mesiáš, ktorý je mocnýv slove i v skutkoch. A toto ich bude musieť posilniť v ich viere.Predovšetkým tento zázrak má hlboký teologický význam, kde rozmnoženie chleba sastáva predobrazom, symbolom iného chleba, o ktorom neskoršie v evanjeliu sv. Jána PánJežiš hovorí: „Kto je tento chlieb, bude žiť naveky“ (Jn 6,58). Pán Ježiš tu poukazuje na úzkyvzťah medzi obyčajným chlebom a jeho Najsvätejším Telom. Musíme si uvedomiť že veľmiťažko chápali apoštoli, ale aj tí, čo boli svedkami týchto udalostí to, čo im Ježiš vysvetľoval.Táto udalosť sa odohrala krátko pred slávnosťou Paschy, čo znamená pre Židovspomienku na večeru pred odchodom z Egypta, ktorá bola symbolom zjednotenia človekas Bohom. Treba si uvedomiť, čo sa nám tým dostáva od Boha. apoštoli to nechápali. Ľudskýmrozumom sa to nedalo pochopiť, ani vysvetliť a musí tu zasiahnuť vyššia moc – moc Boha.A Boh koná. Je to divné. Keď odchádzal z Egypta, na púšti nasýtil zástupy mannou. Každýmal dosť. Teraz nazbierali dvanásť košov odrobiniek. Povšimnime si, že Ježiš prikazujezbierať odrobinky. Aj tie totiž považuje za chlieb a nedovolí ich zničiť. Je potrebné sivšimnúť aj počet prítomných. Len mužov tam bolo okolo päťtisíc.Prenesme túto udalosť do nášho duchovného života. Ježiš i dnes chce prejaviť svoju moc.Koľkokrát nás už nasýtil svojím slovom, pričom sme sa cítili takí šťastní, že sme chcelipovedať: Postoj chvíľa, aká si krásna!Boli sme svedkami krásnych slávností, či to bolo prvé sväté prijímanie, birmovka, peknákázeň, či púť. Cítili sme, že Ježiš nás nesýti pominuteľným chlebom, ale duchovným. Cítilisme sa spokojnejší, ba i telesne zdravší. Ježiš nás chcel pripraviť ako svojich apoštolov nachvíľu, keď prídu ťažkosti, aby sme si pri spomienke na neho vedeli dodať sily, odvahy, chutiboriť sa s ťažkosťami a pod.Ale aj v zástupe na púšti sa našli takí, čo sa napapali, vypočuli si Pána Ježiša, čiže akésivegetovanie a odišli. A nečudujme sa, že niečo podobné je aj dnes.Keby Ježiš robil zázraky stále, myslíte, že by uverili? Nie. Viera nám dáva dostatočnúmatériu, aby sme sa vždy mohli nasýtiť a posilniť Kristom. Kto nám bráni často pristupovaťku sviatostiam? Komu sa zakazuje i častejšie ísť na svätú omšu? Nikomu. To je len našavýhovorka: Však to Cirkev neprikazuje, stačí raz do roka na spoveď, raz za týždeň na svätúomšu.Hľa, v jednej veci na jednej strane hrozné minimum a na druhej strane často prehnanénároky. Príde ťažkosť a chcú od Boha všetko za jednu omšu, ba dokonca za jeden O t č e ná š. A keď nie, urážaniu Boha, Cirkvi a tých, čo si plnia svoje povinnosti nie je konca kraja.Je to tak, ako keď sa niekto naje len raz za týždeň, chcel by jesť stále, ale...Príslovie hovorí: „Kto nepracuje, nech ani neje“. Aj sv. Pavol apoštol hovorí tie isté slováprvým kresťanom. A to platí dnes i nám. Kto sa nesnaží, nepracuje na sebe, neposilňuje saTelom Kristovým, tak čo vlastne chce?Pán Ježiš povedal i tieto slová: „Od dní Jána Krstiteľa podnes trpí nebeské kráľovstvonásilie a násilníci sa ho zmocňujú“ (Mt 11,12). To by bol prehnaný komfort alebovykorisťovanie, keby niekto chcel stále sa dať obsluhovať, dokonca, aby mu to servírovaliv posteli.Niečo podobné vidíme aj v duchovnom nasýtení. Niektorí sa chcú uspokojiť s počúvanímomše z rozhlasu. Takáto omša neplatí. Ten, kto počúva sv. omšu z rozhlasu, či pozeráv televízii a je zdravý, a môže ísť na sv. omšu do kostola, ten nezadosťučiní cirkevnému20www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.príkazu: V nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej sv. omši. Je treba poznamenaťi to, že na celej, pretože sa stáva a sú to stále tie isté prípady, že prichádzajú na sv. omšupravidelne poslední a prví odchádzajú. Áno, zdravotné dôvody, ale čo iné dôvody? Pri sv.omši sa človek môže najviac posilniť, a preto si sv. omša vyžaduje i prípravu, sústredenie sa,uzobranie myšlienok. Nemali by sa stávať také prípady, že niekto pravidelne chodí neskoroa ešte ruší iných, keď sa domáha si sadnúť, prípadne, ide až pred samý oltár.Jeden spolubrat rozprával, že sa už neovládal a keď toho bolo veľa, prerušil omšua poprosil, aby chodili načas. Oslovená pani mu na to odpovie, aby bol rád, že vôbec chodí dokostola! Môže byť človek spokojný, posilnený, keď neprejaví ani minimum obety naviac?Zaiste všetci chceme byť nasýtení nielen telesne, ale i duševne, preto berme ohľad jeden nadruhého. Keď sa to aj stane, ostaňte vzadu, pod chórom.U nás lekár snáď len výnimočne konštatuje podvýživu. Ale kňaz toto čím ďalej tým viackonštatuje u mnohých veriacich. Podvýživa. Často len narýchlo odmodlený O t č e n á š -ponáhľam sa na autobus. Každý piatok je výhovorka – varia mäso, čo mám hladovať?!Nevieme, že sa môže vykonať skutok vynáhrady? A ten skutok zaberie menej času, akosamotná konzumácia mäsa. Výhovorka – však sa vyspovedám – vedie tiež len k podvýžive.Človek, ktorý nemá pravidelnú stravu a dostatok vitamínov, je neodolný a rýchlejšie ochorie.Podobne je to aj v duchovnej oblasti. Neustále – nemám čas – už nie je moderné. Veď na inéveci máme čas!Pán Ježiš povedal: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádzaz Božích úst!“ (Mt 4,4).Prajme si a snažme sa, aby sme nepoznali duševný hlad.Amen.Sobota – 2. veľkonočný týždeň Mt 14,22-33Mária, pomôž mi prísť k JežišoviJedna z najviac sledovaných relácií v rozhlase a televízii je oznam o predpovedi počasia.Často nás upozorňujú na búrky, veľké víchrice, mrazy či iné nebezpečenstvá.Aj toto evanjelium nás vedie do Palestíny. Vidíme rozbúrené more, blesky, počujemehromobitie. Niekoľko rybárov zápasí s vlnami na malej lodičke. Sú znepokojení. Počujú všakhlas: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Peter vykríkol... „Pane, zachráň ma!“ Ježišhneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ (Mt14,27-31).Tá malá lodička s rybármi, pri ktorej je vždy Ježiš, ktorá sa plaví v rozbúrených morskýchvodách, búrkach, blýskavici, vo víchrici i v iných nebezpečenstvách cez stáročia k bránevečnosti, to je obraz Cirkvi Kristovej. Cirkev nemá ľahký život. V každom období dejínvysiela SOS k nebesiam: Pane, zachráň nás, hynieme! Je tu okamžitá odpoveď: Prečo mátemalú vieru?Zadívajme sa teraz na „lodičku Cirkvi“, na niektoré búrky, z ktorých vyšla víťazne, alebovôbec na niektoré nebezpečenstvá. Všimnime si nebezpečenstvá v prúde uplynulých storočí.Mnohí z nás boli na dovolenke. Navštívili ste i viaceré štáty v našom susedstve. Videli stepravoslávne kostoly, popov, na cintorínoch a kostoloch rôzne kríže. To sú pozostatky veľkýchnepokojov, ktoré prežila Cirkev.21www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Patriarcha Konštantinopolu-Carihradu Cerularius v roku 1054 odpadol od Cirkvi Kristoveja bol zakladateľom Cirkvi pravoslávnej. Dnes sa veľa robí, aby sa skutky tohto rozdeleniaodstránili a hoci dnes je to ešte ťažké, pracuje sa na hľadaní spoločnej reči.Ten, kto navštívil Anglicko a iné západné krajiny, stretol sa s protestantmi a u náss rozšírenými bratmi luteránmi, kalvínmi i anglikánmi. To sú smutné následky XVI. storočiatzv. reformácie. Iniciátormi tohto boli: Martin Luther, Kalvín, Zwingli, Ján Hus, anglický kráľHenrich VIII. a iní. Keby bolo menej pýchy, namyslenosti, zanovitosti, nezdravej ambíciea viacej evanjeliového ducha a porozumenia, nebolo by došlo k týmto smutnýmskutočnostiam. Azda sa nerozídeme s pravdou, keď povieme, že tieto duchovné ťažkosti bolioveľa nebezpečnejšie ako vojenské, ekonomické, spoločenské. Spomeňme si na množstvoťažkých, namáhavých stretnutí, ktoré koná pápež Ján Pavol II., aby napravil to, čo sav minulosti pokazilo. Jeho reč v OSN, stretnutie v Assisi r. 1986, návšteva v Židovskejsynagóge, stretnutie s mohamedánmi v Casablanke, ale i stretnutie v Anglicku s kráľovnouAlžbetou ako hlavou anglickej cirkvi a podobne.Veľkým zlom pre Cirkev boli vojny vedené stáročia, často chápané ako „sväté vojny“.Niektoré rany nie sú zahojené do dnešných dní, iné však zachránili Cirkev a svet pred väčšíminešťastiami. Je tomu 305 rokov, čo napríklad poľský kráľ Ján III. Sobieski pri Viedni zviedols Turkami víťazný boj a zachránil Európu od vykynoženia.Môžeme pokračovať i takto. Aké ťažkosti má Cirkev v dnešnej dobe? Pápež Ján Pavol II.po svojom zvolení za pápeža položil si tieto otázky. Čo čaká Cirkev v najbližších rokoch? Poakej ceste pôjde svet v čase končiaceho sa druhého tisícročia? V Encyklike R e d e m t o rh o m i n i s hovorí o dôležitej hodine dejín, v ktorej sa v súčasnosti nachádza Cirkev.Človek si tvorí nepretržite pre seba ťažkosti cez výsledky práce svojich rúk a zvlášť úmyslui úsilia svojej vôle. Totiž ovocie jeho úsilia súd mu príliš rýchle odoberá, robí sa nezávislýmod neho a otočí sa často proti nemu. V tom je dráma ľudskej existencie. Znakom dnešných dníje vážne rozloženie sveta. S bôľom priznávame narušovanie ľudskej slobody a práv človeka.Medzi národmi panuje právo silnejšieho, na mnohých miestach sa to rieši násilím vojenským,aj politickým. Musíme si však uvedomiť, že posledné slovo má Boh a tí, čo majú moc, razbudú za svoju moc dávať i vyúčtovanie. Nad naším životom visí hrozba vojny. Hoci sa užveľmi dlho a veľa hovorí o pokoji, hlásajú sa krásne heslá, konajú sa veľké konferenciea zároveň v tom istom čase sa premýšľa o tom, kde siahnuť a ako, a to i na to najcennejšie –život.Od roku 1945 v rôznych častiach sveta sa odohralo 127 vojnových konfliktov, v ktorýchzahynulo 32 miliónov ľudí. A čo povieme o rozvíjajúcom sa terorizme? Ako tieto skutočnostividieť vo svetle slov Ježiša Krista: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ (Jn14,27). K tomu nesmieme zabudnúť na krízu pravdy v medziľudských vzťahoch a nedostatokzodpovednosti za slová. Ďalej si musíme uvedomiť veľkú zodpovednosť nadnebezpečenstvom „zosvetárštenia“ človeka. To znamená ľahostajnosť k Cirkvi; je to štýlkonzumný a za tým ide alkoholizmus, narkománia. V minulosti každý vedel, čo je to modlitbaa dnes pri sobášnej náuke robí problém povedať to najzákladnejšie. Kedysi cestovali peši 15kilometrov ľudia do kostola, dnes ho majú pod nosom, a nemajú čas. Za misku šošovicenejeden predá svoje prvorodenstvo a ešte povie, že mu kňaz nerozumie, že má ženu, deti,dobre platené miesto, pozerajú na neho, stavia dom, syn študuje... Hovorí: Keď pôjdem nadôchodok, všetko doplním....Cirkev je vraj šíriteľom nepokoja súčasnému človeku a vôbec úpadku základných hodnôt,takých ako sú: úctu k životu ešte nenarodeného človeka, úcta k manželstvu, nerozlučiteľnosťv manželstve. Je veľa spôsobov, ako sa dostať z týchto nebezpečenstiev.22www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Ohromný recept navrhol v Roku Vykúpenia svetu pápež Ján Pavol II.: - Nebojte sa!Otvorte dvere Kristovi! – A my dnes môžeme doplniť: - Mária nám pomôže ľahšie sa dostaťk Ježišovi. –Rôznymi cestami otvára Boh dvere srdca zablúdenému človekovi. Niečo podobné možnozažiť znova. Niekedy nepredvídaný šok, hoci i na pracovisku, môžu priviesť k návratu.Pred desiatimi rokmi pochoval matku. Pred rokom mu zomrel brat. Na pohrebe brata sanáhodou pošmykol, stratil rovnováhu a jednou rukou sa oprel v hrobke o rakvu matky. Bolauž spráchnivená, prebil vrch rakvy a dotkol sa jej kostí a prachu.... Od toho dňa nemalpokoja. Zdá samu, že toto dotknutie sa „matky“ z hrobu je pre neho upozornením. Cíti akobyzvolanie: Syn môj, ináč som ťa vychovávala Kráčas po nesprávnej ceste! Vráť sak opravdivému životu! Ten človek cítil, že nebude mať pokoja, pokiaľ neotvorí celé svoje srdceJežišovi.Človek v 20. storočí musí sa naučiť viac si vážiť svoju vieru a dušu. Dnes, keď sa svetstáva čoraz viac nespokojnejším, keď spenené vlny s veľkou silou narážajú na lodičku –Cirkev, keď z našej ťažkej situácie nevidíme východisko, akoby sme vysielali do éteruvolanie o pomoc a zároveň môžeme počuť odpoveď: „To som ja, nebojte sa!“ (Mt 14,27).Rádiostanica lodičky Petrovej, hoci umlčovaná, rušená mocou pekelnou, predsa hlasnejšiea vytrvalo vysiela do ovzdušia signál: Kristus zvíťazil, Kristus kraľuje, Kristus panuje!Urobme záver blížiacemu sa 20. storočiu – „... pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16,18).Toto si musíme uvedomiť i v tomto Mariánskom roku. Mária verne vytrvala pri Ježišovi. Toje prenás vzor, opora, nádej. Mária nám pomôže prísť k Ježišovi. Pamätajme na to, žeposledné slovo bude mať Ježiš: „... aby každý, kto verí, mal večný život“ (Jn 3,15).V jednej piesni sa spieva:Aj na mňa si sa, Pane, pozrel.Tvoje ústa vyriekli moje meno.Svoju loďku zanechal som na brehu,spolu s tebou začal som nový lov.Amen.Pondelok – 3. veľkonočný týždeň Jn 6,22-29Vyhľadávajme KristaKeď zbadáme, že sa nám niekto stratil, tak robíme všetko preto, aby sme ho našli. Zvlášťvtedy robíme veľkú pátračku, keď sa nám stratil niekto blízky, priateľ alebo človek, ktoréhopotrebujemeAj dnešné evanjelium nám to potvrdzuje, keď opisuje udalosť v zástupe: A keď zástupvidel, že tam niet Ježiša, ani jehoučeníkov, vystúpili na lodičku a prišli do Kafarnauma a tamhľadali Ježiša. a keď ho našli, Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Nehľadáte mapreto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajtesa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vámdá Syn človeka“ (Jn 6,27).Tieto slová pochopíme až vtedy, keď ich budeme prežívať, keď sa včleníme do zástuputých, ktorí hľadajú Ježiša. Ajl my sme putujúcim ľudom Božím; hladným, smädným,23www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.šomrajúcim a stále nepokojným, ale Boh nás vyvádza z našich ľudských istôt a vedie náspúšťou životných skúšok, aby nás priviedol do svojho kráľovstva. Pán Ježiš im vyčíta, že hohľadajú len preto, že sa nasýtili. Nepatrí táto výčitka i nám? Prečo vyhľadávame Pána Ježiša?Azda len preto, aby nás nasýtil časnými vecami?Dnešný človek, hoci vlastní mnoho, má veľké výdobytky a vidíme, že je nespokojný.Dnešný človek túži čímsi sa nasýtiť. Zábava, šport, kultúra, veda.... Toto všetko však nestačí.Prečo? Môžeme to povedať i takto: Nehľadáme Krista, chlieb večného života, ktorý právepreto zostúpil z neba, aby živil a uzdravoval naše duše? Ak ho hľadáme, ak prichádzame zaJežišom k oltáru, a to iba preto, aby sme tu žobrali zas len o hmotný chlieb, zdravie, telesnúspokojnosť pre seba a svoje deti, je to nesprávne.Ťažisko našich námah zostáva ako u ľudí z evanjelia v hmotnej oblasti. Pracujemea lopotíme sa od rána do večera, aby sme čosi získali a vlastnili. Potom sa namáhame, abysme to, čo máme, zložili a poistili. Úzkostlivo dávame pozor na zdravie, aby sme to všetkomohli dlhšie mať a užívať. Súčasne si uvedomujeme, že to, čo sme nadobudli, každým dňomstrácame, lebo sa blížime k smrti a tým rastie aj náš nepokoj a smútok.Aby človek žil spokojne, na to nestačí len pokrm, šaty, pohodlné bývanie. Dôkazom tohoje aj to, že sme sa tu dnes zhromaždili. I keď máme rôzne pohnútky, predsa jedno je isté, že sachceme posilniť. Pretože ak nebudeme ako kresťania túžiť po nasýtení chlebom a vínom –Telom a Krvou Krista, bude to pre nás sklamaním. Veď sa len pozrime okolo seba a pýtajmesa: Prečo toľko bratov a sestier chýba na sv. omši? Odpovedí v podobe výhovoriek by smenašli veľa. Skutočný dôvod je ten, že nie sú lační po Bohu. Mnohí berú Cirkev ako trpené zlo,iní poznajú Cirkev len vtedy, keď ju potrebujú. Vy však prichádzate v pracovný deň, aby stesa posilnili Eucharistiou, a to je dôkaz, že váš život je bohatší. Dnes však prijmime Krista ajza tých, čo ním opovrhujú. Položme teraz na prvé miesto nie starosť o pominuteľné veci, alestarosť o večné veci. Zrieknime sa prílišného strachu o zajtrajšok. To neznamená, žeprestaneme pracovať, plniť si svoje povinnosti v zamestnaní, v škole... To neznamená, že samáme prestať starať o to, čo budeme jesť.Len dajme na prvé miesto Boha a zistíme, že toto len dodá našim povinnostiam vyššiuhodnotu, zmysel a cieľ. Pavol apoštol na túto tému hovorí, že si máme vyzliecť staréhočloveka a obliecť si nového. To znamená, že musíme rozbiť faloš nášho života. Dnes musímežiť kresťanstvo, ktoré svetu niečo dáva, čosi prirodzené, a predsa obohacujúce. Kresťanneopovrhuje životom, rečami, len sa snaží žiť život tak a veci užívať tak, aby mu to slúžilo navečnú spásu. Sme za pokrok, ale taký, ktorý vedie k pravému cieľu.Pozrime na jedno dievča.Je mladé, chce sa páčiť v rámci možností, ktoré jej dáva rodina, v ktorej žije. Vkusne saoblieka. Nepreháňa to. Každý pozorný chlapec si všimne, že je to skromné dievča, ktoré si vieveci vážiť. Spozná v nej dobrú budúcu partnerku a matku pre svoje deti.Iné dievča chce mať všetko. Nielen moderné, ale i nevkusné. Chce vynikať. Chlapci jejdvoria. Ale nechceli by ju za manželku. Prečo? Pretože myslí len na seba. Čo keď príderodina, deti, starosti?Svet čosi stratil. I Cirkev hľadá nové cesty, ktoré sú vlastne už staré. Chce však, aby smenašli zmysel a spojenie s Bohom.Amen.24www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Utorok – 3. veľkonočný týždeň Jn 6,30-35Eucharistia – chlieb pre našu dušuMnohí sme už doplatili na to, keď nám niečo zovšednelo. Prestali sme byť opatrní.Zovšednela nám láska rodičov, deti zabudli na vďačnosť, štvrtý príkaz z Desatora. Spoliehalisme sa na skúsenosti, rutinu, napríklad športovci a mnohí preto necestujú na olympiádu.Ale i v náboženskej oblasti nám môže zovšednieť modlitba, sv. omša, sviatosti. Škoda.Ochudobňujeme sa len sami. Strácame skutočné hodnoty, keď dávame prednosť falošným,nepravým hodnotám. Zastavme sa dnes a zamyslime sa nad evanjeliom, a urobme nápravu,eď sa jedná o nás!Pán Ježiš nám pripomína: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebudehladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Jn 6,35).Čo to znamená? Čo nám Kristus chce týmito slovami povedať? Ježiš prišiel pre všetkých.Pozná všetky úmysly a vie, po čom túžime. Udalosť, o ktorej rozpráva evanjelium, hovorí, ženiektorí očakávali Mesiáša nie ako Boha, ale ako kráľa, mocného človeka pre tento svet.Ježiš odhaľuje ich úmysly, a preto im hovorí: „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom,ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život a ten vám dá Syn človeka“ (Jn 6,27).Pán Ježiš využil úspech toho dňa, aby im vysvetlil svoje učenie o pravom chlebe, ktorýzostúpil na tento svet a tým chlebom je jeho najsvätejšie telo a ten, kto sa sýti týmto chlebom,nezomrie naveky.Vysvetlenie Ježiša sa uberá dvoma smermi: Najprv chce vysvetliť rozdiel medzi mannou,ktorou Boh nasycoval vyvolený národ v Starom zákone a chlebom, ktorý im on teraz dáva.Chce im tiež povedať, že tento druhý chlieb je skutočným pokrmom a je ním pravý Boh.Rozoberme si to obšírnejšie.Keď vyvolený národ putoval 40 rokov púšťou, Boh sa staral o ich nasýtenie mannou. Bolto chlieb z obilia bielej farby. Posielal im ho preto, aby ich zachránil pred hladom, teda odfyzickej smrti (por. Gen 16,3 š.č. 12-14). Počas týchto udalostí medzi vyvoleným národoma Bohom je prostredník – Mojžiš. Manna bola skutočne „chlebom z neba“, ale nebola zárukouvečného života. Ježiš o nej povedal: „Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli“ (Jn 6,49).Zaiste vidíme, že je rozdiel medzi mannou a Ježišovým chlebom. Pri nasycovaní mannoubol Mojžiš len prostredníkom, dával len to, čo dostal od Boha. Pán Ježiš nie je prostredníkom,lebo on dáva seba samého. Manna nenasýtila človeka, lebo keď človek jedol mannu, vyhladola musel znova sa ňou sýtiť. Ježiš tu poukazuje na zásadný rozdiel medzi mannou a chlebomsvojímTelom. Kto sa raz ním nasýti, nebude už hladný. Odtiaľ je zvolanie: „Pane, vždy námdávaj taký chlieb!“ (Jn 6,34). Ježiš využil tohoto zvolania a povedal im: „Ja som chliebživota. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebudežízniť“ (Jn 6,35).Biblická manna kedysi symbolizovala chlieb, ktorý zostúpil z neba. Nebola skutočnýmchlebom života. Mala ľudí len pripraviť na prijatie skutočného chleba života. Vyvolený národtomu ešte neporozumel. Ich oči videli stále len to pozemské a nemohli sa povzniesťk nadprirodzeným veciam.Ako často sa však podobáme ľuďom zo Starého zákona! Lopotíme a staráme sa leno chlieb pozemský a zabúdame na večný,. Áno, je potrebný prirodzený chlieb pre náš život, to25www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.nepopierame, ale musíme si uvedomiť, že nám veriacim je potrebný aj chlieb nadprirodzený,ako je nám potrebná voda pre život, vzduch pre dýchanie a slnko k našej existencii.Evanjelium nás jednoduchými, ale jasnými slovami poúča o potrebe chleba, pokrmu pretelo, ale rovnako hovorí o chlebe, ktorý je skutočným Bohom. Zázrak rozmnoženia chlebovvykonal Ježiš len preto, aby poukázal svojím poslucháčom, že on je skutočný boh.V rozhovore s poslucháčmi môžeme cítiť slová samého Boha zo Starého zákona, ktorépovedal Mojžišovi z horiaceho kra: “Ja som Boh tvojho otca....“(Ex 3,6). A pri dnešnejudalosti: „Ja som Boh tvojho otca...“ (Ex 3,6). A pri dnešnej udalosti: „Ja som chlieb života.Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Jn6,35). Podmienkou je viera v Boha. Viera horúca a živá, viera pozbavená všetkýchpochybností, viera, ktorá sa opiera o autoritu samého Boha. Toto nepochopili. Vidíme, že sapýtajú: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?“! (Jn 6,52). Ešte neprišli k tomu, že vo vierev Cirkvi sú nemeniteľné pravdy, ktorým úplne neporozumieme, ale ktoré musíme uveriť.Treba uveriť, lebo tak si to praje Boh. On nám to hovorí a tu neobstojí žiadna diskusia. To jebezproblémové. Život, ktorý nám sľubuje Ježiš za prijímanie jeho Tela, je pre nás najväčšímdarom. To znamená, že Ježiš si praje, aby prijímanie jeho Tela nás sprevádzalo našímživotom. Lebo toto Telo je pre nás zárukou večného stretnutia s Ježišom. Ježiš hovorí, že ten,kto prijíma toto Telo, zostáva v ňom. Uvedomme si, že časté prijímanie nás môže lenobohatiť už tu na zemi a podľa Ježišových slov je zárukou večného života. Môžeme si všetcipovzdychnúť, že v tejto oblasti máme ešte stále nedostatky. Áno, musíme zachovať slobodukaždého. Nesmie sa robiť násilie, nátlak. Rozumne sa však musíme nad tým každý zamyslieť.Áno, sú problémy. Hriech, najmä nečistoty, ale i ďalšie problémy sa stavajú do cesty a chcúnás okrádať o tak veľké dary. Musíme sa však rozhodnúť; mladší, ale i mladí manželia, žehoci sú v manželstve ťažkosti, nezvládneme ich len tak sami. Potrebujeme pravidelnú posilu.Áno, roky budete musieť zápasiť s tými istými a stále sa opakujúcimi hriechmi. Boh neposlalsvojho Syna, aby prišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov. Nesmieme sa dať nikým, anisebou samým znechutiť. Rozhodujúci je dobrý úmysel, vôľa polepšiť sa, milovať Bohaa snažiť sa vyhnúť všetkému zlu. Keď už človek upadol, neostať bez ľútosti a pravidelnejsviatosti zmierenia.Aspoň duchovné sv. prijímanie využiť pre svoje posilnenie sa v láske ku Kristovi. Samiuznáte, že keď nás ide pri sv. omši čo najviac na sväté prijímanie, aj keď to dlhšie trvá, ale jeto čosi prirodzené, veď patríme Kristovi. Aké je to smutné, chladné, keď pri sv. prijímaní lenmalá časť sa zodvihne a pristúpi ku Sviatosti oltárnej. Je povzbudením pre deti, najmädospievajúce, keď vidia, že otec ide pravidelne ku sviatostiam, vedia sa dovtípiť, že i on musízápasiť so svojimi slabosťami. Nesmieme si však zvyknúť ísť na sv. prijímanie v staveťažkého hriechu. To nikdy nie! To je urážka Boha, pošliapanie veľkého daru, hodenie perálpred svine.Všade sa hovorí o kvalite. A toto si musíme uvedomiť aj v duchovnom živote. Veď účasťna sv. prijímaní je najlepším hodnotením farnosti, v akom duchovnom stave sa nachádza. Čoby nám to osožilo, keby sme všetci spievali: Ach, vitaj, vitaj nám, anjelský chlebe..., keďnevoláme s radosťou. Ako môžeme spievať: Hostiu vítajme, tej manne česť dajme.., keďnejdeme na sv. prijímanie?! Ach, bratia a sestry, aký by som bol šťastný, keby sme čímviacerí a čo najčastejšie sa stretávali pri sv. prijímaní.Zamyslíme sa, či nám to nezovšednelo. Prečo sa ochudobňujeme?Amen.26www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Streda – 3. veľkonočný týždeň Jn 6,35-40Zvláštne nasýtenieJedna z najťažšie znášaných bolestí rodičov je, keď už pre svoje dieťa neznamenajúskoro nič. Len rodičia vedia, čo museli pre svoje dieťa vytrpieť, čoho sa zriecť, čo všetkoobetovať a podstúpiť. Ich láska neprestáva, milujú stále a akosi nenachádzajú slov, aby totovšetko svojmu dieťaťu povedali. Boja sa, že by to považovalo za čosi samozrejmé, prípadneby tieto ich slová zironizovalo. Preto radšej milujú a nič nehovoria, aj keď čakajú naopätovanie lásky.Všetci sme deti Božie, synovia a dcéry nebeského Otca, bratia a sestry Ježiša Krista.A preto v oblasti viery môžeme často hovoriť o bolesti Pána Ježiša, keď ho my, bratiaa sestry, neuznávame, často nemáme za nič.A predsa, Ježiš nás neprestáva milovať, o čom svedčia i slová z evanjelia: „Ja som chliebživota. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebudežízniť“ (Jn 6,35).Vieme, že Boh Otec poslal na svet svojho Syna, aby sa stal chlebom nášho života. Ničdokonalejšie nemohol Boh vymyslieť. Jeho Syn, druhá božská osoba, pod znakom chlebaa vína, je stále prítomný medzi tými, ktorých miloval až do krajnosti.Boh určil, že pre telo je dennodenne potrebný chlieb. Boh vo svojej múdrosti určil, že ajpre dušu človeka dá posilu v podobe chleba. Preto od Poslednej večere sa skutkom stali slová,ktoré sme počuli v evanjeliu, ktoré povedal Ježiš v Kafarnaume vo chvíli, keď ho hľadalizástupy po zázračnom nasýtení na púšti. Vidíme, že Ježiš sa stal pokrmom, to znamená, žepod spôsobom chleba je prítomný ten istý a vždy až do konca sveta – náš Vykupiteľa Spasiteľ. Preto, kto sa snaží žiť svoju vieru, môže hovoriť so svätým Pavlom: „Už nežijemja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20).Tu si však musíme uvedomiť, že viera je nutná ku spáse, a preto sa musíme snažiť dostaťsa k tejto svojej viere. Ako je potrebný chlieb pre život pozemský, tak je nutná viera v JežišaKrista pre večný život. Viera v zázraky nestačí. O tom sa môžeme presvedčiť z toho, čočítame v evanjeliu.Židia videli zázraky Pána Ježiša, a predsa mu neuverili. Kto však uveril, ten pochopilzázraky ako znamenie, že v Kristovi je činný Boh. Je to ako značka, ktorá nás dovediek osobe Krista. Prijať Krista vierou musíme chápať ako veľkú milosť od Boha Otca. Vieme toz úst samého Pána Ježiša, že všetci, ktorí prichádzajú k nemu a prijímajú ho, sú obdarovaníOtcom. Je to vôľa Otcova, že prichádzame k Ježišovi. A Ježiš nikoho, kto prichádza k nemu,neodoženie.Je to smutné, že mnoho ľudí neverí v osobu Krista. Vieme, že toto zarmucovalo i saméhoJežiša, že mnoho ľudí si nenašlo k nemu cestu i keď videli jeho zázraky. I napriek tomunikoho neodmietol, pretože prišiel spasiť všetkých ľudí.Z toho vyplýva, že je našou povinnosťou neodmietnuť Ježiša a jeho učenie. Máme siuvedomiť, že sme nástrojom Božej lásky. Preto k Ježišovi a k viere často vedú podivuhodnécesty.Kňaza navštívila mladá študentka, ateistka. Chcela poznať kresťanstvo a študovať ho.Stále mala ku všetkému mnoho chytráckych pripomienok. Keď sa raz s kňazom, lúčila,povedal jej:27www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.- Mária, zapamätaj si, že si milovaná, ináč by si tu nebola. Ježiš ťa má veľmi rád,a preto ti umožnil cestu až sem. Uvedom si, že tejto jeho láske neunikneš.Po niekoľkých mesiacoch mu napísala veľkonočný pozdrav:- Neviem, kedy sa to začalo, neviem, kedy sa to stalo, neviem, kde sa to stalo,neviem, ako sa to stalo.Viem však, že som zasiahnutá Ježišom.Pozdravujem Vás naplnená veľkonočnou radosťou, ktorá napĺňa celé moje srdce a s totoradosťou sa s Vami chce rozdeliť už iná, ináMária.Čo ju k tomu priviedlo? Poznanie. Toto je to, čo mnohým chýba. Chýba nám sila dať sapreniknúť Ježišom. Pokiaľ toto nebudeme môcť povedať, že sme sa zmenili, tak sa vlastnes nami nič nestalo. Až keď nás Kristus premení v seba, budeme môcť so svätým Pavlompovedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20). A tu môžeme hovoriťo opravdivom kresťanovi.Opätovať lásku Kristovi je to, čo čakajú i rodičia od svojich detí. Opätovať lásku. totoopätovanie prináša na oboch stranách obohatenie, nové možnosti lásky, vzrast i ďalšie dary,o ktorých ten, čo dnes ešte zabúda opätovať lásku, nemá predstavu.Amen.Štvrtok – 3. veľkonočný týždeň Jn 6,41-52Chlieb, ktorý zostúpil z nebaZaiste vám, deti, mama doma rozprávala, čo aj naša nám, keď sme boli malí: - Ak nebudešjesť, nevyrastieš a nič poriadne z teba nebude. – A mala pravdu. Bez jedla nie je možný život.Pravdaže, je aj iná skutočnosť. Keby sme aj jedli, predsa zomrieme. Nepoznáme takévitamíny, nenarástla ešte aká zelenina, ktorá by nás ochránila od smrti. Život si môžemepredĺžiť, ale na zemi nemôžeme žiť večne.A predsa, v evanjeliu sme počuli Pána Ježiša hovoriť: „Toto je chlieb, ktorý zostúpilz neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky“ (Jn 6,58)Rozoberáme si evanjelium o rozmnožení chleba na púšti. Ježiš odišiel do Kafarnaumaa ľudia ho aj tam našli. Dnes pokračujeme v rozhovore ľudí s Ježišom. Do rozhovoru sazačínajú miešať cudzie hlasy – hlasy nedôvery, odporu, šomrania. Ľudia začali reptať protiPánu Ježišovi: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? ako tedahovorí: „Zostúpil som z neba?“! (Jn 6,42).Šomranie a vzbura proti Ježišovi sa neskončili v Kafarnaume. Pokračujú ďalej, tiahnu sadejinami a napĺňajú aj naše dni. Aj dnes je Ježiš znamením, ktorému sa protirečí. Mnohí by hoprijali ako dobrého človeka, ako odvážneho revolucionára, ako veľkú náboženskú osobnosť,ale nechcú ho prijať za Spasiteľa, nevidia v ňom Syna Božieho. Koľkí dnes v duchu šomrú,akoby vyčítali Ježišovi: Keby si bol z tohoto sveta, keby si rozmnožoval len pozemskýchlieb..., nemali by sme toľko ťažkostí s tvojím menom.Živelne unikáme smrti, ale tá je s nami tak spojená, tak je vpletená do nášho osudu, že žiťznamená vlastne umierať. Básnik konštatuje: „Quotidie morior.“ – „Denne umieram.“28www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Každým úderom srdca som vzdialenejší životu a bližší smrti. A pretože sa jej nemôžemeúplne vyhnúť, usilujeme sa ju medicínskou profylaxiou a terapiou aspoň zatlačiť do dníneskorej staroby a aspoň takto si ju plánovať, predvídať... Žiaľbohu, čím viac sa o to snažíme,tým viac sa stáva nevypočitateľnou.Raz nás prekvapí rakovina, inokedy infarkt, rozklad krvi alebo autonehoda. Človek sa užod najstarších čias usiluje vyhnúť svojmu koncu a vyjadruje túžbu žiť večne.A čo si praje, to aj verí. Preto sa snaží dostať do styku s Pánom života a smrti. Vieruv posmrtné spojenie s večným Bohom vyjadroval staroveký Ind, Grék i Riman. Židovskýstarozákonný kňaz ju dával najavo i bohoslužobným obradom. Lial polovičku krviobetovaného zvieraťa na oltár, ktorý predstavoval boha a polovičku vykropil na ľud. Ale ažprvý veľkňaz Nového zákona, Ježiš Kristus, rozrazil hmlu neistoty týmto svojím slovom:„Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom... Kto je tento chlieb, bude žiťnaveky“ (Jn 6,56-58).Som presvedčený, že všetci chcete žiť naveky a šťastne. Túto vetu ste už počulimnohokrát, a predsa prejavujete taký malý záujem o Eucharistiu. Podľa toho by sa zdalo, že ajo ten šťastný život nemáte veľký záujem. Výzvu – blažení tí, čo sú pozvaní na hostinuBaránkovu – odmietate a ostávate hluchí. Ja viem, namietate, že príkaz raz do roka...zachovávate. Boh teda môže byť spokojný, máte pravdu. Splnili ste ale najmenšiu mierupovinnosti. Menej sa už nedá. Raz do roka je naozaj málo. Aspoň pre toho, ktorý naozaj verí.P. Croiset raz povedal: - Alebo svätci robili priveľa, alebo my robíme príliš málo. – Ak niesme naozaj hlboko presvedčení, že naša viera je pravdou, robíme príliš veľa. Ak áno, tak tomálo, čo robíme, nemôže stačiť. Keď je prvá nedeľa, je vás na hostine Baránkovej viac. A čodnešný deň? Či dnes nie je ten istý Kristus? alebo je menej bohatý, menej dobrý, dáva menejdarov a milostí?Úcta Božského Srdca a prisľúbenia – to je všetko chvályhodné. Ale ja vám tu zodpovedneprehlasujem, že viac ako deväť prvých piatkov je aktívna účasť na každej eucharistickejobete, účasť plná, teda aj s prijímaním. Ak chcete mať istotu o šťastnej večnosti, nuž to jecesta najistejšia. A prečo nie? Aké máte prekážky? Jedinou skutočnou prekážkou je smrteľnýhriech! Kto ho má, nech sa ponáhľa zbaviť sa ho. Lebo je strašné ostávať bez posväcujúcejmilosti i čo len chvíľu. Veď to je smrť a zatratenie!Čakať na nasledujúcu Veľkú noc, to by bolo úžasné riziko, kde v stávke nie je nič menšieako celá večnosť. A tá je dlhá. Ľútosť z lásky, ktorá ihneď ospravedlňuje a sviatostnévyznanie, ktoré toto ospravedlnenie potvrdzuje a už niet žiadnej prekážky. Veľkou prekážkouje ale nedostatok záujmu, pretože duša je preplnená inými záujmami, že v nej už niet miestapre Krista. O tom, aký má byť náš postoj k hmotným záujmom a starostiam, aby v duši ostalodosť miesta pre Boha, sme si minule vysvetlili.Poznám prípad desaťročného dievčatka z výborne situovanej, ale neveriacej rodiny. Mávšetko, čo si len zažiada. A toto dievča sa raz vyjadrilo s výčitkou, že ono nikdy nebude môcťprijímať. Zdá sa vám to možno neuveriteľné, ale stalo sa to skutočne.Je to dôkaz, že duša prirodzene túži po Bohu a pravdu má sv. Augustín, keď hovorí: - Preseba si nás stvoril a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Pane. –Človek môže mať všetko, a predsa v hĺbke duše cíti, že mu niečo chýba, a to je Boh.Mnohí sami priznali, že by aj častejšie prijímali, ale nechcú vyzerať ako svätuškári. Počítaliby ich medzi „sviečkové baby či sväté kosti“. Teda zase tá falošná predstava o zbožnosti!Mladá generácia vo svete túto predstavu začala rozbíjať. am už nik nechodí do kostolapreto, že sa to patrí. Tam prídu len naozaj hlboko presvedčení a všetci prijímajú. Divili by stesa, koľko mladých vysokoškolákov, otcov rodín, mladých manželov, ľudí vzdelaných,29www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.športovcov, ľudí v plnej sile, zdravých a veselých prichádza na sväté prijímanie, a nehanbiasa. Žiadne „sviečkové baby“, ale riadny a úprimný vzťah k Bohu.Nechcel by sa niekto pridať k tomuto hnutiu? Treba k tomu odvahu, to je pravda. Ale veďkaždý mladý človek chce byť odvážny, obdivuje odvahu! Skúste. Ochutnajte a uvidíte!Precítite, aký dobrý je Pán. Blažený každý, kto je pozvaný na hostinu Baránkovu. A ktopozvanie prijíma? Aké bolo to posledné naše sv. prijímanie a aké bude to nasledujúce?Odpovedzme si vo vedomí, že stojíme pred Bohom.Amen.Štvrtok – 3. veľkonočný týždeň Jn 6,41-51Viďme hodnotu v EucharistiiČlovek je neprestajne hladný, smädný, nenasýtený. Dieťa sa nasýti krajíčkom chleba, cítiradosť z maličkostí, ktoré mu sprostredkujú jeho rodičia. Je šťastné, keď je s ním niektoblízky. Táto spokojnosť však netrvá dlho.Mladý človek opúšťa svoj dom, vidí, že sused má už žemľu so šunkou, kolegyňa sa málepšie, a tak začína mať hlad po tých veciach a začína po nich túžiť a vlastniť ich. A jeho chuťrastie, stúpa. Chce rádio, magnetofón... Chce to mať, lebo sa domnieva, že to ho urobíšťastným, chce sa vyrovnať druhým. Chuť vlastniť sa premieňa na túžbu ovládať ľudí,pretože predmety už nudia a prestávajú tešiť. A čoskoro sa prihlasuje hlad, preto ho trebastíšiť, veď je to predsa vec prirodzená....Vieme, že aj keby mal človek všetko v jednom okamihu, zistí, že vlastne nemá nič, že hoto nerobí šťastným. Cíti sa oklamaný, slabý, znechutený... Chcel sa nasýtiť vecami,priateľstvami a zisťuje, e je nespokojný a sám si nevie dať vysvetlenie. A vtedy niekto siahnepomaly na alkohol, iný zasa skúsi účinok omamných jedov a cíti sa šťastný a uvoľnený. Alepo vytriezvení, po opustení účinných vecí sa však cíti ešte horšie. Ak by sa počul, je to eštedobre, ale stáva sa opak. Zmení sa to na návyk. Pociťuje hlad. Vie, že si škodí, že mu toneosoží, začína cesta slabocha, cesta k strate zdravia, zničenia mladosti, cesta k bolestii svojich najdrahších, a nakoniec smrť. Chce sa jednorázovo pozbaviť akejsi beznádejnostia stáva sa otrokom.A predsa, aj v tom najťažšom stave sa odohráva čosi, čo pripomína udalosť zo životaproroka Eliáša. Prorok je sklamaný, bojí sa, zaspí a v tom ho ktosi budí: „Vstaň a jedz, lebomáš pred sebou dlhú cestu!“ (1 Kr 19,7). Nastáva prebudenie.To robí Boh, na ktorého človek zabudol. Ježiš Kristus prichádza a chce nás posilniť,potešiť a dať jedine to, čo má skutočnú cenu. Preto hovorí: „Ja som chlieb života“ (Jn 6,35).Nie všetci pochopia tieto slová pri prvom počutí. Nie všetci ich pochopia dnes. Jedni ichvypočujú a dosť. Iní ich pochopia, ale neuvedú do praxe života. Ďalší hneď zaujmú opačnéstanovisko, odpor. Celý problém prijatia Ježišových slov spočíva v tom, že premýšľajú akoľudia bez viery a Ježiš hovorí ako Boh. K porozumeniu obsahu Ježišovej reči je potrebnépovedať, že Ježiš k nim hovoril jazykom viery a oni na neho pozerajú len cez svetlo svojhorozumu. A tu musíme vidieť koreň všetkého neporozumenia. Aby sme mali úžitok z jehoslov, musíme mu najprv uveriť a potom žiť tak, ako nám to prikazuje. A toto je podstatoudnešného zamyslenia nad Ježišovým evanjeliom.30www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Nasýtiť sa- nasýtiť je rozdiel. Sú ľudia, ktorým nikto a nič nie je po chuti. Ku všetkémumajú svoj komentár, názor. V poriadku. Lenže oni k ničomu nepriložia ruku, neprajú si, abyboli predmetom kritiky. Učenie Pána Ježiša o Eucharistii sa u poslucháčov zakladá na viere.Ježiš k nám hovorí jednoznačne, že jeho viera je láska.„Nešomrite medzi sebou! Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý maposlal“ (Jn 6,43-44). A Otec rôznym spôsobom priťahuje ľudí k sebe a rôznym spôsobom saľudia presviedčajú o jeho láske. Jedných akoby od samého začiatku držal za ruku; tak to bolos Abrahámom, Ondrejom či Petrom a iných vedie k sebe dlhou cestou, ako napríklad Pavla,Augustína veľa konvertitov. Nevieme, prečo to takto robí. Ale každému preukáže svoju lásku.Horšie je, keď ju niekto odmietne. Židia z dnešného evanjelia nielenže odmietli jeho lásku,ale s ňou ani nespolupracovali. Na všetko hľadali rozumové dôkazy, boli ignorantmi, a pretonemohli porozumieť učeniu Pána Ježiša o nakŕmení svojím vlastným Telom. Iné by bolonasledovalo, keby sa boli jeho učeniu otvorili, keby na neho neboli pozerali len očami tohotosveta. opovrhovali svojím Mesiášom. Chceli tu na zemi žiť večne a Ježiš ich učí, že po smrtibudú žiť večne. On im hovorí, že ho posiela Otec a oni v ňom vidia syna Jozefa a Márie.A preto nič divného, že medzi nimi a Ježišom došlo k nedorozumeniu.Niečo podobné prežívame i my. Všetko sa rozbíja o našu slabú vieru. A Pán Ježiš si nič taknepraje, ako posilniť našu vieru. V tejto veci nám preto dáva isté dôkazy. Jedným z nich je ajtoto evanjelium. Keď uveríme, že Ježiš nám skutočne dáva svoje Telo, tým sa zmení aj názorna náš život, naše zmýšľanie, skutky. Keď uvidíme v Eucharistii hodnotu, ktorá vysokoprevyšuje všetky iné hodnoty, osoby, nájdeme uspokojenie, radosť, jednoducho to, čo môžečloveka nasýtiť tu na zemi.Keď pristupujeme pri sv. omši ku Sviatosti oltárnej, je to krásny pohľad. Tam sa postaví bratvedľa sestry, nerozhoduje vek, postavenie, postava, vnútorné svedectvo, viera. Každý si môževyprosiť to, čo potrebuje. Ježiš mu nerobí žiadne prekážky. A prečo toto všetko? Lebo našímcieľom nie je tento svet, hoci je taký krásny, ale stav blaženosti, ktorý voláme nebom. A nadosiahnutie tohoto stavu nám nestačí pozemský chlieb, ale chlieb, ktorý nám dáva Pán. Áno,kto je pozemský chlieb, uspokojí svoje pudy len na čas, kto však prijíma Telo Kristovo, túžižiť s Kristom naveky. Pred nami je dlhá cesta. Cesta, na ktorej sa budeme cítiť vyčerpaní,unavení, budeme vysilení, ale chlieb – Telo Pána Ježiša – dáva odvahu: Vezmite a jedzte!Tento chlieb je posilou, aby sme sa nedali znovu vtiahnuť do víru pozemských vášní,chúťok, ktoré len prehlbujú hlad, ktorými sa zväčšuje priepasť medzi tým, čo chcú a čokonajú. Tajomstvo kresťanského víťazstva nad slabosťami je v Tele Kristovom. Aj pridnešnej sv. omši budeme počuť výzvu: Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu!Áno, blažení a šťastní sú len tí, ktorí sú priateľmi Pána Ježiša.Amen.Piatok – 3. veľkonočný týždeň Jn 6,51-59Všetci sme pozvaníZaiste ste už niekedy dostali pozvanie na hostinu, svadobné či primičné oznámeniea v ňom lístok: Pozývame Vás k slávnostnému stolu. Alebo prišli vás pozvať snúbenci, aleboiní oslávenci osobne. A považujete si za povinnosť pozvanie prijať. Aj keby vám to hneďnepadlo vhod, poviete si: Nemôžem predsa pozvanie odmietnuť.31www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Dnes nám Božia múdrosť už po štvrtý raz posiela svojich poslov a pozýva nás na svojuhostinu. Už dva týždne čítame Božie slovo o tajomnej hostine, na ktorú nás Boh povoláva.Sme pozvaní k stolu Božej láskavosti, k stolu Božieho slova a na hostinu Baránkovu.Hovoríme už druhý týždeň, a odmietame ho aj dnes? Čo keď počúvaš pozvanie naposledya čo povieš na svoju obranu potom, pred Bohom, ktorý pozná všetky naše myšlienky a slová?Dobre zváž, aby si nezarmútil Ježiša ako obyvatelia Kafarnauma. Ježiš nás predsa pozýva taknaliehavo: poďte a jedzte z môjho pokrmu a pite z vína, čo som namiešal. Skúste a viďte, akýdobrý je Pán. Poďte, deti, čujte ma...Ježiš hovorí: „Vezmite a jedzte... Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť teloSyna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život...“ (Jn 6,53).Jednou z najnápadnejších vecí v katolíckych kostoloch je večné svetlo. SymbolizujeKristovu prítomnosť a jeho neustálu lásku k nám, ktorá ho priviedla tak ďaleko, že sa námneustále dáva, že sa stal naším spoluobčanom postaviac svoj stan v strede našich miesta dedín. Keď prichádzajú kresťania do jeho príbytku, kľaknú si. Je to jeden z prastarýchsymbolických úkonov vyjadrujúcich pokornú úctu, poddanosť a oddanosť Bohu, pretože veriav jeho prítomnosť v konsekrovaných hostiách, uschovaných v kalichoch pre prípadumierajúcich.Áno, bratia a sestry, sviatostný Ježiš sa chce s vami stretnúť i na vašich lôžkach, chce sas vami stretávať v chorobe a utrpení. Ježiš túži po stretnutí a je ochotný podniknúť znovucestu na Golgotu za teba, a ty si nájdeš takúto výhovorku... Kresťan katolík by sa mal za ňučervenať! A čo tvrdenie: Keby prišiel kňaz a zaopatril ma, hneď by som zomrel. Brat môj,drahá sestra, tak takáto je tvoja viera! Áno, je to viera, ale falošná! Zanedbaná pre ľahostajnýprístup k u Sviatosti oltárnej. Pravdou je, že sa to pomazanie nazývalo posledným, ale toneznamenalo, že posledným v živote, ale v chorobe. A teraz v tej istej chorobe môžeši častejšie prijať sviatosť pomazania chorých. Cirkev už aj tu robí zmenu, aby človek nemalstrach. Tak často sa bojíš, brat, sestra. Áno, bojíš sa len jedného. Človek sa bojí stratiť to, čomu je na svete najdrahšie. A často nie sú to deti, manžel, manželka, ale ten ošúchaný peniaz,auto, tá kariéra, pre ktorú robíš toľko ústupkov! Cirkev robí všetko, čo je v jej silách. Boh jevšemohúci a nedá nikdy svojej Cirkvi zahynúť, zaniknúť. Je to dosvedčené aj vo Svätompísme, že brány pekelné ju nepremôžu. Kristus nás pozýva neustále, aby sme sa zmierovalis ním, a ako verní kresťania ho nasledovali.Ale pozrite, aká je skutočnosť? Pouvažujte, prečo ste nedali zaopatriť svoju matku, otca nasmrteľnej posteli? Prečo nezavoláte kňaza, aby vašim, o ktorých hovoríte, že ich mátenajradšej, dal posilu, navrátil elán do života? Prečo vaši drahí nemocní a opustení súukracovaní o poklad, ktorým je Kristus? Keď ostávaš chladným ty, brat, sestra, keď mášstrach pred Ježišom, ktorý ťa miluje, tak dopraj radosť aspoň chorým! nečakaj, až bude prvýpiatok, ale priprav otca, matku, suseda na toto krásne stretnutie! Vysvetli mu, povzbuď,povedz mu, že Ježiš je život. Sám hovorí o sebe: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6).Tak ukazuje cestu a pozýva všetkých na hostinu. Prichádza ako mladoženích a pozýva vás.A cez vás pozýva vašich doma. Verím, bratia a sestry, že dnešné pozvanie, ktoré vám teraztlmočím, to, ktoré hovorí Ježiš, neostane bez ozveny a že sa už nestretneme s prípadom, ženám zomrie niekto drahý bez zmierenia s Kristom.Daj pozor, lebo raz sa môžeš aj ty zodpovedať za svojho otca, svoju matku, že si zanedbalsvoju povinnosť. Veď štvrté Božie prikázanie zaväzuje i teba, aj keď si už dospelý, keď mášsvoje deti, svoju rodinu! A či chceš, aby si aj ty zomrel bez Krista?! A vy, moji starí otcoviaa matky, proste o toto stretnutie. Prikážte vašim drahým, aby vám sprostredkovali dobrú smrť,dajte si to do duchovného testamentu! Ba čo viac, keď ťa na lôžko pritlačí choroba a ležíš32www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.dlhšie, volaj kňaza, nemusí ťa zaopatriť, nemusí ti udeliť sviatosť chorých, ale môže tipriniesť aspoň raz do týždňa eucharistického Krista. Kňaz na vás čaká spolu s Kristom. Bolíto nielen Krista, ale aj kňaza, keď musí pochovávať brata či sestru, ktorí zomreli bez sviatostí.Keď človek ochorie, hneď voláte k nemu lekára, ale lekára srdca, toho necháte čakať až keďje telo studené, keď duša už predstúpila pred tvár spravodlivého Sudcu. Keď sme utrápenía žalujeme sa tým, ktorí nám nevedia pomôcť, nemôžu, lebo aj ich tlačia tie isté starosti, je tuJežiš!Preto odneste si z tejto našej úvahy len jedno predsavzatie: Zoberiem si osobne na starosťsvojho najdrahšieho alebo suseda a budem mu na pomoci, sprostredkujem mu stretnutie, milúnávštevu s Kristom.Ani pápež Pavol VI. sa nebál tejto sviatosti. Mons. Macchi, ktorý bol jeho tajomníkom 24rokov, po smrti povedal: - Od prvého dňa, čo som bol jeho tajomníkom, Sv. Otec mi kázal,aby som mal sväté oleje vždy po ruke. Na sviatok Premenenia Pána, po svätej omši o šiestejhodine, ktorú zo svojho lôžka sledoval Sv. Otec, poprosil ma, aby som mu vyslúžil sviatosťchorých. S dojatím som mu ju vyslúžil, bol pri plnom vedomí a pekne mi odpovedal. –Či nestačí tento dôkaz, ktorý nám dal náš Svätý Otec, ktorého sme si tak vážili?Jean, anglický lord, mal na svojom zámku náramne smiešneho šaša. Kúpil mu šašovskúčapicu s hrkálkami a keď mu ju dával na hlavu, povedal:- Nos túto čiapku na znamenie, že si blázon. Nedávaj ju nikomu, iba ak by si našielniekoho, kto by bol väčší blázon ako ty.Po rokoch, keď lord umieral, lúčil sa s rodinou, priateľmi i bláznom, šašo sa ho spýtal:- Kam ideš, pane?- Neviem.- A čo si berieš na cestu?- Nič, - odpovedá jeho pán, lebo celý svoj život vyplnil na daromnice.- Nič? – čuduje sa blázon. Sníma z hlavy čiapku, nasadí ju pánovi na hlavu a povie:- Dnes som našiel človeka, ktorý je väčší blázon ako ja.Pozvanie sme dostali. Sám Ježiš nás pozval na svoju hostinu. Či prijmeme pozvanie, záležílen od nás. Ježiš nečaká žiadne dary, chce len naše hriechy a chce nás obdarovať.Preto príď, Pane Ježišu!Amen.Piatok – 3. veľkonočný týždeň Jn 6,51-58Večne mladý JežišA čo mladosť? – Dvadsaťpäť rokov?Ružových tvárí hlaď jará?Či údov sila? Či strmosť krokov?Toto sa všetko zostará!Mladosť je túžba živá po kráse,je hlas nebeský v zemskom ohlase,je nepokoj duší svätý,je tá mohutnosť, čo slávu hľadá,je kvetín lásky rajská záhrada,je anjel v prachu zaviaty!Takto ospevuje mladosť náš básnik Andrej Sládkovič v M a r í n e.33www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.A Sv. Otec Ján Pavol II. na stretnutí s viedenskou mládežou sa vyjadril takto: - Keď vidímvás, alebo mladých ľudí v iných krajinách, napĺňa ma veľká nádej. Keď vás vidím kráčaťv Kristových šľapajach! –Ľudová múdrosť hovorí: „Každý je taký mladý, ako sa cíti“.Prečo tie slová o mladosti? Odpovedí je viac. Hovoriť k mladým je vždy aktuálne.A potom, tento rok je rokom mladých a tá najaktuálnejšia odpoveď vyviera z dnešnéhoevanjelia. Posúďte sami.Ježiš povedal zástupom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesťz tohoto chleba, bude žiť naveky“ (Jn 6,51).Len si uvedomme, že tieto slová povedal Ježiš už pred dvetisíc rokmi. A keď vás tu vidím,mám pocit, že tieto Kristove slová nezostarli, nezničil ich čas, nepodľahli skaze. Ba naopak,na vašich tvárach je možné vidieť radosť, šťastie. V čom hľadať ten úspech? Odpoveď jejedna: Kristove slová ste prijali do svojho života. Ježiš, ktorý sa nazval chlebom, nezostarol,nevyschol, nesplesnivel, ale vo vás ten Ježiš pod spôsobom chleba v Eucharistii vyvolávatúžbu po večnom živote, po takom, ktorý nemôže a nedá nik, okrem neho: „Kto bude jesťz tohoto chleba, bude žiť naveky“ (Jn 6,51). A aj keď človek biologicky starne, no nikdy niev láske, ak sa posilňuje týmto liekom večnej mladosti.Preto toto stretnutie nech posilní našu túžbu po večne mladom Ježišovi. Poviete, že dnessvet nestojí o Ježiša. Ba často máme pocit, akoby nastávala noc viery. To sa nám zdá, keďvidíme neveru, ľahostajnosť, nevšímavosť, zlobu sveta, neustály zhon po materiálnychveciach, keď sa pošliapava ľudská česť, sloboda, keď sa narušuje pokoj v ľudských srdciach,podporuje rozpad rodinného života, keď svojím životom nie sú si istí rovnako nenarodeníi narodení ľudia, keď sa za špinu ľudského ducha svet prestáva hanbiť, tiež i pri inýchchorobách, kde jasne vidieť nedostatok viery a človek má pocit, že začína noc...Sv. Otec však v posolstve mladým vraví: - Polnoc je súčasne začiatkom nového dňa. –Ťažkosti súčasnej doby prebúdzajú v mnohých mladých ľuďoch odvážne sny, najlepšie silysrdca, ducha a rúk, prebúdzajú ochotu deliť sa a bez vypočítavosti dať svoj život do služby.Všade na svete si začali ľudia klásť otázky: Čo môžeš urobiť? Kam vedie naša cesta?Predovšetkým sú to veriaci mladí ľudia, ktorí chcú prispieť k ozdraveniu do značnej mieryunavenej a chorej spoločnosti. Tak dávate svojmu životu nový zmysel. Meno Ježiš sa stalopre vás nádejou. Ukážte ho aj iným! Ukážte im cestu k nemu! Zverme sa Ježišovi Kristovi,ktorý o sebe povedal: „Ja som cesta...“ (Jn 14,6). On takmer pred dvetisíc rokmi povolalk sebe mladých ľudí. Tí mali odvahu zanechať siete a stali sa jeho učeníkmi. Z rybárov sastali apoštoli. Ježiš volá aj nás. Volá a ukazuje cestu prostredníctvom toho, čo rozprávajúevanjeliá o jeho vzťahu k ľuďom.Dotýka sa nás jeho veľká obozretnosť, s akou sa stretáva s ľuďmi, ako žehná deti, stáva saspoločníkom colníkov, odstraňuje bolesť naimskej vdovy, počúva žobrákov, ktorí volajú priceste a vedie rozhovor pri studni so ženou. Každá stránka evanjelia rozpráva o Ježišovejdobrote. Skutočne neprekvapuje, že mladí ľudia znova obracajú pozornosť na Ježiša, pretoževidia v ňom Lásku. On nás pozná lepšie, ako my sami seba. On nás miluje, aj keď je tátoláska často ukrytá. On je boh, ktorý dáva budúcnosť. On nie je Bohom mŕtvych, ale živých.Jemu sa môžeme zveriť. Toto nám ukázal Ježiš počas svojho 33-ročného života. Na to myslel,keď povedal: ja som cesta.Ježišovo posolstvo je zároveň aj požiadavkou. Sympatia a dôvera k nemu majú vyústiť donasledovania. Samotné city nestačia. Musíme na neho zamerať i svoju vôľu a svoje konanie.O tom nás Pán nenecháva na pochybách: „Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu34www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.a Boh v ňom.“ (1 Jn 3,24). A na túto cestu nás Ježiš povoláva. V každodenných udalostiachčaká od nás odpoveď, že chceme patriť jedine jemu.K sv. Tomášovi Akvinskému, ktorý oplýval neobyčajnou múdrosťou, prišla jeho rodnásestra a pýtala si od neho radu:- Čo mám robiť, aby som prišla do neba?Svätec jej dal nečakanú odpoveď:- Chcieť.Áno chcieť.Musí byť dobrá vôľa začať. My mladí sa sťažujeme, že starší nám dávajú zlý príklad. Najednej strane chcú, aby sme boli dobrí a na druhej nás učia, školia, nútia byť zlými. Dieťanesmie povedať, zakazuje sa mu to, že chodia do kostola tam a tam, a naopak, prikazuje samu, aby klamalo, že sa nemodlí. A robí sa to pod krásnym heslom: Pre krajšiu budúcnosťdieťaťa. V mene falošnej slobody sme svedkami názorov; keď vyrastie, nech si robí čo chce,teraz ho nebudeme zaťažovať Bohom, modlitbou, krstom a podobne. Vieme však, že falošnásloboda už nejedného priviedla k strate nielen životných ideálov, ale i vlastného života.Najmilší, želáte si spoločnosť, v ktorej by bolo viac spravodlivosti, pravdy, milosrdenstva.Preto povzbudzujte iných. Buďte vzorom v kresťanskom spolunažívaní, napríkladv katolíckom pozdrave, podľa čoho poznajú, že sme veriaci. Príslovie hovorí: „Čo človeknepozná, nemiluje“. Preto nájdite si čas na pravidelné prehĺbenie náboženských vedomostí.Mnoho rodín má Sväté písmo a iné náboženské knihy, na ktoré padá len prach. Preto očistiteich, načrite do nevyčerpateľného prameňa, ktorý nasýti hladné a smädné srdcia po Bohu.Dokážete rozprávať o filme, športe, o svojich záľubách. Skúste sa tak isto nenútene medzisebou rozprávať o veciach, ktoré niečo dajú duši človeka a nebudete pritom cítiť stratu času.Zamilujte si to, čo nechce zotročiť, ale oslobodiť. Áno, je to ťažké, ale mladým je príznačné,že sa nevyhýbajú prekážkam, že nechcú byť slabosti, keď si uvedomia poklad, ktorý je nadosah ruky. Len treba chcieť!K jednému zbožnému mníchovi prišiel muž a s plačom prosil:- Som úbohý, biedny hriešnik a neustále upadám do tých istých vášní. Zľutujte sa nadomnou, otče! Pomodlite sa za mňa a vyproste mi obrátenie.Mních sľúbil modlitbu. O niekoľko týždňov prišiel muž za ním znova, že sa mu nič nedarí.Mních mu povedal:- Počkajte, poviem vám príčinu. Avšak musím najskôr naložiť na našom kláštornomdvore na voz vrecia s obilím. Prosím vás, poďte mi pomôcť.- S radosťou!Sotva pozdvihli ťažké vrece do výšky, mních pustil vrece z ruky. To sa opakovalo trikrát.- Takto nedostaneme vrece na voz ani do súdneho dňa, keď ho vy nebudete držať, -vykríkol muž nahnevane.- Práve tak nemôžem pomôcť ani ja svojimi modlitbami, keď vy sám sa nechcete napraviť.To je príčina neúspechu.Muž pochopil názorné poučenie a pevne si zaumienil: Chcem byť lepší. A skutočne to ajdokázal.Lenže, najmilší, často sily, dobrá vôľa a chuť mladého človeka nestačia. Musíme siuvedomiť, že potrebujeme jeden druhého. Spomeňte si, ako vás poteší milé slovo od blížneho,slovko uznania a najmä dobrý príklad. Preto nebuďme nároční na druhých, keď sami sadopúšťame ešte väčších nedostatkov. Posúďte sami, ako zapôsobí na dcéru alebo nevestu35www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.poznámka „veriacej ženy“, keď nahovára na prerušenie tehotenstva so slovami: To je bežnávec, maj rozum!Aký vklad pre budúci život majú tí, čo sa milujú, a nie sú zosobášení?! A rodičia dovolia,aby snúbenec prespával v ich dome, aby šli spolu na dovolenku a podobne. Zaujímavé, ženiečo nechceme vidieť a je to pritom vážna vec! Krstná matka alebo birmovný otec, teda tí,ktorí sa stávajú rodinou cez sviatosť prijatú v kostole, súhlasia a idú na sobáš len na úrada pritom nepokladajú to za hriech! Kúpia im ešte i dar. Povedzte, milí priatelia, je to vzor?Príklad?Alebo vžite sa do situácie, že kňaz robí všetko, čo je v jeho silách a tzv. kresťan, keď mudieťa prvýkrát pristúpi ku sv. prijímaniu alebo ku sviatosti birmovania, viac ho neprihlási navyučovanie náboženstva. Čo si o tom všetkom, aký úsudok utvorí ten dospievajúci mladýkresťan? Ktosi o tom vtipne poznamenal, že takí rodičia stoja na konári a pod sebou si hopodpilujú a ešte si myslia, že sú chytrí, vtipní a moderní! Dokedy? Za akých obetí?Pri počúvaní týchto slov každý úprimne zmýšľajúci kresťan sa neurazí, aj keď si v nichnájde niečo pre seba. Pozrime sa na sochu Panny Márie Nanebovzatej. Ruky Matky ukazujúkrásny pohyb smerom hore. Cítite, najmilší, pozvanie našej Matky, že ona nikoho nevylučuje,nikým nepohŕda, ale naopak, všetkých nás miluje. Jej život prežitý s Ježišom je odmenený.Ježiš si svoju matku berie k sebe. Odmena za vernosť je jej nanebovzatie.Odmena za našu vernosť k Márii a jej Synovi taktiež bude nielen tu na zemi, ale raz aj vovečnosti. Ten, ktorý žije večne a ktorý nás miluje od večnosti, nás pozval k večnosti.Andrej Sládkovič ospieval v M a r í n e mladosť. Nikdy a v žiadnej dobe to mládežnemala ľahké. Ani v dobe bernolákovcov, štúrovcov či dnešná mládež. ale keď chce odovzdaťštafetu čestne, musí zápasiť. Preto vám želám a vyprosujem mnoho milostí a požehnania.Amen.Sobota – 3. veľkonočný týždeň Jn 6,60-69Žriedla kríz v našej viereKeď sa obzrieme okolo seba, často vidíme, že veriaci si neplnia svoje povinnosti tak, akosi plnili predtým. Niekedy to aj počujeme: Bol som miništrantom, a teraz neverím. alebo: Jato už mám odmodlené; Boh mi nepomohol, keď som bol ja chorý. Keď vidím ísť do kostolaX.Y., ja tam nejdem a podobne.Vieme, že základnou čnosťou v živote človeka je viera. Je potrebná v živote prirodzenom,ale i v nadprirodzenom. Nie je možné predstaviť si život bez viery. Musíme byť vďační PánuJežišovi, že nás i dnes upozorňuje na niečo veľmi dôležité.Pán Ježiš sa v evanjeliu obrátil k pochybujúcim a reptajúcim, a povedal: „Slová, ktorésom vám povedal, sú Duch a život“ (Jn 6,63).Ježišova reč o Eucharistii, ktorú si rozoberáme už niekoľko nediel, vedie naše úvahy. Tátoreč pobúrila Židov a vniesla i zlo do radov jeho učeníkov. Tak isto ako ostatní nemohliporozumieť, ako Ježiš môže dať jesť svoje telo a pokrm. Preto počujeme slová z ich úst:„Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Jn 6,60).A viacerí odišli od Ježiša. Odchod od Pána Ježiša nesmieme chápať ako problém – čiuznať, alebo neuznať Pána Ježiša. Musíme to chápať ako problém emocionálny, ktorý bol pri36www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.počúvaní Ježiša u mnohých. A keď emócie prešli, city ochabli, zjavila sa potreba rozumnéhouvažovania a tu jeho žiaci nerezignovali. Ježiš od nich žiada vieru, aby mu verili, ale oni niesú to schopní pochopiť.Pascal povedal, že tak ako k láske, tak i k viere potrebujeme odvahu. Nedostatok odvahyk viere ju nielen oslabuje, ale neraz aj znemožňuje.Aké sú prekážky, ktoré znemožňujú našu vieru?Najvážnejšou prekážkou je, keď si chceme všetko vysvetliť svojím rozumom, a to jenemožné. Často počujeme: Čo nevidím, neverím! A predsa, je veľa vecí, ktoré nevidímea veríme, že jestvujú. Nevideli sme žiadne gama, a predsa veríme, že je. Nevideli smeelektrický prúd, a veríme, že jestvuje. Slepý človek nikdy nevidel slnko, a predsa verí, žeexistuje.Najväčšou ťažkosťou pre apoštolov bolo uveriť tomu, čo je ľudskými silami nemožné.Ako nám Ježiš môže dať jesť svoje telo? Odpoveď na túto otázku je podstatná, dôležitá,a predsa jednoduchá. Ak Ježiš môže piatimi chlebmi nasýtiť päťtisíc ľudí, ak môže slepémuvrátiť zrak, keď vzkriesi už tri dni ležiaceho Lazára k životu, tak to znamená, že môže daťi svoje telo za pokrm.Viera v tomto prípade je znakom dôvery v Krista. Tak Pánu Ježišovi apoštoli uverili úplne.Na otázku Pána Ježiša: „Aj vy chcete odísť“ (Jn 6,67). Peter odpovedá: „Pane, a ku komu bysme išli? Ty máš slová večného života“ (Jn 6,68). Je možné odísť od Krista, je možné zradiťho, je možné celkom sa ho zrieknuť, ale čo dať ľudskej duši namiesto Krista?! Duša človekaje hladná po Bohu. Ona si tiež preberá, hocičím ju nemožno nasýtiť. Na túto tému povedalvážne slová sv. Augustín: - Stvoril si nás pre seba, Pane, a nespokojná je naša duša, kýmnespočinie v tebe. –Každá Cirkev a tým viac kresťanstvo, má svoje tajomstvá, ktoré sa dajú objasniť a úplnepochopiť iba vo svetle smrti a zmŕtvychvstania Pána Ježiša. To bolo dôvodom sv. Pavla, abynapísal v Liste Korinťanom tieto slová: „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márnenaše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1 Kor 15,14). Zmŕtvychvstanie Krista je poslednýma najvážnejším dôkazom, argumentom potvrdzujúcim pravosť našej viery.Druhým dôvodom, ktorý často vyvoláva krízu viery, je naše pozemské zmýšľanie. Takchápali i slová Pána Ježiša niektorí jeho poslucháči, a tak zmýšľali neraz i jeho apoštoli.Najvážnejšou starosťou bola pre nich starosť o dočasný život. Zabezpečiť si tu na zemi čonajspokojnejší život, oslobodiť sa od ťažkostí, užiť si z neho čo najviac. A to považovalimnohí za najpotrebnejšie. Veriť vo večnú blaženosť – nebo, v Eucharistiu, vo večný život,a to je pre dnešného človeka veľa. Ako na tieto ťažkosti odpovedá Pán Ježiš? Jeho slová sújednoznačné. Starosť o život tu na zemi je dobrá vec, je to potrebné. Pán Ježiš ju na inommieste pochváli, ale rovnako prízvukuje, že táto starosť nerozviaže problém ľudského života.Človek má okrem tela aj dušu, a preto sa musí starať i o ňu.Výrečné sú slová Pána Ježiša z evanjelia: „Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré somvám povedal, sú Duch a život“ (Jn 6,63). Slovo telo v tomto texte označuje dočasnéprebývanie tu na zemi. Pán Ježiš tým potvrdzuje, že je to dobré, ale veľmi krehké, rýchlo samíňa a málo z neho zostáva človeku. A keď je tomu tak, je teda nesprávne si na ňomzakladať, pretože všetko sa raz skončí. Uvedomme si, že náš skutočný život sa vlastne ponašej smrti len začne. Pán Ježiš nám tu pripomína jednu hlavnú vec, že vo svojom živote tu nazemi sa musíme naučiť správne hodnotiť svoj vzťah. To znamená, že nemáme znevažovaťsvoje poslanie na zemi, ale musíme si byť vedomí, že za život tu na zemi raz budemeodmenení.Čo to znamená pripravovať sa na večnosť? Znamená to brať vážne slová Pána Ježiša, ktorépovedal i dnes na našu adresu: „Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal,sú Duch a život“ (Jn 6,63). Zaväzuje nás zatiaľ život duchovný. Starosť o jeho rozvoj,37www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.bezhranične dôverovať Kristovi a snažiť sa o plné zjednotenie s ním. Dôkaz vidímev každodennom živote, ktorý nás učí, že kto v živote sa snaží žiť podľa Krista, ten sanesklame. Dôverujme Kristovi!Nedávno bol sviatok Štefana Uhorského, ktorého nazvali “Apoštolom na tróne“. Bol tu nazemi podľa Ježišových slov svetlom a kvasom. Spolu so svojou manželkou Gizelou plniliJežišove slová. Poviete, že boli čosi vyššie? Sv. Helena žila podľa prirodzeného zákona,držala sa svojho svedomia. Povolaním poštárka a stala sa manželkou dôstojníka KonštantínaChlóra, ktorý ju neskôr, keď sa stane cisárom, zanechá, opustí. Vytrvala však čestnea odmeny sa jej dostane, a keď sa stane cisárom jej syn Konštantín, ktorý ju mal veľmi rád.Jej ďakujeme za krásne stavby a objavenie kríža, na ktorom zomrel Pán Ježiš.Na budúci týždeň máme sviatok sv. Moniky. Poznáme jej 16 rokov trvajúcu snahu obrátiťnielen syna Augustína, ale i manžela a svokru. Podarilo sa jej to a krásne to povedal Monikekartáginský biskup: Žena, nie je možné, aby Boh nevypočul tvoje modlitby.Čo to všetko znamená pre nás?Dôverovať Ježišovi viac ako sebe. Dať Bohu, čo mu patrí, a to nielen vo chvíľachsviatočných či slávnostných, ale i všedných, a najmä keď tlačí kríž: Pane, tu som!Krízy boli, sú a budú. Pán nikoho neskúša nad jeho sily. Pán dopustí, ale neopustí.Spytujme si radšej častejšie svedomie, čo sme všetko zanedbali, pokazili, zradili vo svojomvzťahu k Bohu tu na zemi.Amen.Sobota – 3. veľkonočný týždeň Jn 6,60-69Cesta za Kristom je ťažkáPáter Martell kázal v Londýne o viere. Jeden mladík, nie práve najčistejší a ohrabaný, saozve:- Viera je zlá, lebo podľa nej sa neriadia ani veriaci, ani kňazi!- Zaiste, zlí sú kresťania a nehodní sú i kňazi. No mydlo vymysleli tiež dávno a na vás tonevidieť. A predsa nemôžeme povedať, že mydlo je zlé!Počuli sme poslednú časť o zázračnom rozmnožení chleba a rozhovor ľudí s Ježišomv Kafarnaume od sv. Jána evanjelistu: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?“! (Jn 6,60).To hovoria tí, ktorí túžili len po pominuteľnom chlebe, ale Petrova odpoveď je za tých, ktoríto s Kristom myslia vážne: „Pane, a ku komu by sme šli? Ty máš slová večného života.A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6,68).S týmto rozhodnutím ideme za Ježišom Kristom. Všetci, čo ho nasledovali, mali vieruúprimnú, šli za ním z túžby.No ani nás Ježiš neušetrí pred rozhodnutím. Človek sa rozhoduje stále. Od toho rozhovoruv Kafarnaume i dnes ráno sme sa museli rozhodnúť. Takže mnohí sklamane hovoria: Tvrdá jeto reč ísť za Ježišom, keď nám on ponúka seba za pokrm. Ježiš nám ponúka najväčší darsvojej lásky. Neodníma nám slobodu, ale ju umocňuje.38www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Kresťan je najslobodnejší človek na svete. Máme sa slobodne rozhodnúť, či Ježišaprijímame takého, aký je: poníženého, trpiaceho, mučeného, ale tiež naveky osláveného, či hochceme prijať v poníženom sviatostnom znaku. Eucharistia je tým bodom, kde má človekotvoriť srdce, vyznať vieru, prijať všetko v Kristovi. To je tvrdá reč pre každého, kto jezahľadený len na seba. No v tejto tvrdej reči sa skrýva tajomstvo viery, tajomstvo večnéhoživota. Reč o prijímaní jeho eucharistického Tela je tvrdá z viacerých príčin. Najprv preto, žežiada, aby sme vieru v jeho slovo protirečili svojím vlastným zmyslom, svojej skúsenosti,o ktorú sa denne opierame a prijali chlieb, ktorý kňaz ukazuje ako samého Krista. Ďalej preto,lebo ho možno prijať len s čistou dušou, a to predpokladá úprimné pokánie, zrieknutie sahriechu, často príjemného a výhodného. A konečne preto, že toto prijatie Krista zaväzuje sipočínať tak, konať tak, ako by na mojom mieste konal Ježiš sám. Žiada si natrvalo moje ruky,nohy, ústa, myseľ, srdce.Bojím sa o svoje miesto, o svoj plat, o svoje pohodlie, o svoju česť a vážnosť v spoločnostitých, ktorým sú takéto reči smiešne. akokoľvek by sme sa chceli pohoršovať na tých, čoopustili Krista, keď počuli tvrdú reč o Eucharistii, musíme im byť vlastne vďační. Príbeh,ktorý sme práve počuli, dáva nám najlepší dôkaz, že Eucharistia je naozaj Kristovo telo námna pokrm. Keby to bol Kristus myslel nejako ináč, symbolicky, určite by bol odchádzajúcichzavolal späť a vysvetlil im, že zle rozumeli, aby sa nepohoršovali. On však nič neodvolal. Onstál na svojom vyhlásení i napriek tomu, že ho toľkí preto opustili. A bolo ich určite veľa.Evanjelium nám udáva len počet tých, ktorí ostali. Keďže ale s Ježišom vždy chodil veľkýzástup a pri zázraku rozmnoženia chlebov ich bolo niekoľko tisíc, je tragické, že ho opustilipráve vtedy, keď im oznámil najväčší prejav svojej lásky.Ale zrejme vzťah k Eucharistii je rozhodujúci pre každého. Tu sa musí každý rozhodnúť.Boh nikomu nevnucuje svoju lásku. Boh nie je pánom otrokov, alebo bezduchých pánov. Bohje Otcom slobodných detí. Dal nám takú veľkú slobodu, že ju môžeme použiť aj proti nemu.A Boh to plne rešpektuje. Mohol ľahko donútiť ten veľký zástup, aby zostal. Boh však nikdynepoužije svoju moc, svoju všemohúcnosť proti nášmu rozhodnutiu. Peklo, to hrozné veľkézatratenie, to je ten najväčší dôkaz. Musíme sa teda rozhodnúť. Tak ako Izraeliti v Staromzákone, keď ich Jozue vyzval, komu chcú slúžiť. Kristus sa tiež spýtal tej hŕstky ľudí, ktorís ním tam zostali, či aj oni chcú odísť. Aj nás sa pýta. Každý z nás sa musí slobodnerozhodnúť sám za seba, ktorou cestou pôjde.Cirkev po koncile mimoriadne zdôrazňuje slobodu svedomia. Nik nemôže nútiť nikoho voveciach svedomia. Nik na to nemá právo. Ani rodičia. Ak je tu niekto z donútenia rodičovalebo manželky, ak je tu len preto, aby bol doma pokoj, aby nemusel počúvať frfľanie, nič muto nie je platné. Boh takú službu nepotrebuje! Skutočná bohoslužba je len to, čo dáme Bohuz vlastného rozhodnutia, ktoré je často ťažké. Cirkev hlása samé nepopulárne a málopríťažlivé veci. Žiada zapieranie, zdržanlivosť, zachovanie pôstov. Žiada lásku k tým, ktorínám ublížili, žiada prekonávanie hnevu, pohoršenia, žalovanie na seba. Žiada vieruv nepochopiteľné. A odmena? Tú sľubuje vo večnosti, ktorá sa nám zdá ďaleko. V evanjeliunikde nenájdeme výrok a Kristus nikdy to nepovedal, že ten, kto pôjde za ním, bude sa maťdobre, bude sa mu ľahko žiť.A svet nám takýto život ponúka. Je to ako v tej rozprávke, kde sa mali bratia rozhodnúť,ktorou cestou pôjdu. Či tou pohodlnou, širokou, alebo tým strmým chodníčkom. Hlúpy Janosi vybral ťažkú cestu aj napriek výsmechu svojich bratov a vieme, že dostal s princeznou ajpol kráľovstva.39www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Aj my sme mnohokrát vystavení posmechu. Často sa rozhodujeme ovplyvnení mienkoutých, ktorí si vybrali ľahšiu cestu, strachom z výsmechu kamarátov, kolegov na pracovisku:Nebuď hlúpy! Ty tomu ešte veríš? Nebuď blázon! Poď s nami a podobne.Noel potreboval tajomníka, poctivého a riadneho človeka. Doporučili mu mladéhoinžiniera, ktorý bol chudobný a práve hľadal zamestnanie. Dohodli si čas a mladý inžinierprišiel presne. Sadli si k stolu. Po niekoľkých formálne pretrasených vetách, začal Noel útočiťna náboženstvo. Mladý inžinier zbledol. Mal hlboké náboženské vzdelanie, bol presvedčenýmkatolíkom a Noelovými slovami sa cítil dotknutý. Noel spozoroval jeho rozpaky a zdvojnásobilsvoje útoky proti Cirkvi. Mladý inžinier to už nevydržal. Začal oponovať svojmu hostiteľovia bezohľadne odrážal jeho útoky. Rozhovor sa bezmála premenil na hádku. Zrazu Noelprepukol v smiech, podal hosťovi ruku a srdečne ju stisol:- Prepáčte mi. Takýchto ľudí potrebujem. Prijímam vás do svojich služieb.Koľko našich mladých inteligentov by obstálo v takejto skúške?Ale ja viem, že sú tu medzi vami hrdinovia, kresťania, ktorí sa neboja a slobodnevyznávajú Krista. Neskrývajú svoje presvedčenie. Vedia sa postaviť na odpor. Pritom sú sivedomí, že Cirkev nerobí na nich nátlak, ako to robí ten, kto útočí proti Cirkvi. Vie priniesťobetu a zriekne sa niekoľko stoviek mesačne a deťom dá Krista. Je kresťan, a nie zbabelec.Kristus nás chce celých a slobodných. Nie polovičatých a dvojtvárnych.Ale tých, ktorí idú za ním nebojácne, odmení. Vynahradí im to, čo im je tu pre neho odňatéa nedopriate kvalitatívnym dobrom. Ponúka svoju lásku, odpustenie, pokoj. Kristus stále čaká.Nemusíš si podať prihlášku, ani prejsť čakacou dobou. Kristus ťa môže urobiť šťastnýmv jednom momente. Pre každého má miesto, pre každého má pochopenie. Nezáleží ani namnožstve, ani na veľkosti našich vín.Záleží len na tom, aby sme sa vždy rozhodli pre Krista, lebo len on je naším Pánom, našímBohom. Čokoľvek by nám sľubovali inde, len Boh má pre nás slová života večného.Mydlo máš stále opri sebe, a môžeš byť špinavý. Aj vieru môžeš vyznávať, a nemusíš byťšťastný.Amen.Pondelok – 4. veľkonočný týždeň Jn 10,11-18Pane, daj nám dobrých kňazov!V dnešnej dobe sme si zvykli pripomenúť niektoré povolania, ktoré spoločnosť potrebujea je ich nedostatok. Slávime deň stavbárov, železničiarov, učiteľov a podobne.Aj naša Cirkev na celom svete si pripomína jedno povolanie a to kňazské. Prosímvšetkých, aby neprijali túto úvahu ako vyzdvihovanie, uprednostňovanie kňaza, ale aby sme sivšetci uvedomili vážnu potrebu, ktorú môžeme vyjadriť myšlienkou či heslom: Pane, daj námdobrých kňazov! Premeňme tieto slová ešte na úprimnejšiu modlitbu, lebo dnešná doba, viacako ktorákoľvek predtým, potrebuje viac kňazov ako v minulosti.Evanjelium nás na t upozorňuje slovami: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznáma ony idú za mnou“ (Jn 10,27).40www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Keď sledujeme texty nedeľných čítaní z evanjelia, cítime úžasnú starosť Pána Ježišao Cirkev tu na zemi, o svojich bratov a sestry. Minulú nedeľu sme čítali o udalosti pozmŕtvychvstaní Pána Ježiša, keď sa tretí raz zjavil apoštolom na brehu Tiberiadského mora.Pri tomto stretnutí Ježiš položil Petrovi otázku – miluješ ma – na ktorú musel Peter tri razyodpovedať. Vieme, že to tak zapôsobilo na Petra, že si uvedomil vážnosť slov svojho Majstraa pri poslednej odpovedi sa rozplakal. Kristus ustanovil Petra za prvého pápeža, prvéhobiskupa medzi apoštolmi a pretože odišiel hlásať učenie Pána Ježiša do Ríma, kde aj zomrel,naša viera sa volá rímska a katolícka preto, že sme stúpencami učenia Pána Ježiša.Vieme, že Pán Ježiš sa ani po svojom nanebovstúpení neprestal starať o svoju Cirkev, žejej sľúbil Ducha Svätého, čo sa aj na desiaty deň po nanebovstúpení uskutočnilo. Duch Svätýje ten, čo i dnes riadi svoju Cirkev cez viditeľnú hlavu Cirkvi-pápeža. Aj Svätý Otec JánPavol II. často používa slová dnešného evanjelia na svojich cestách po celom svete, aby akozástupca Krista zdôraznil potrebu nových povolaní a to rehoľných a kňazských. To, že Ježišpoužil prirovnanie známe poslucháčom z bežného života – ovce počúvajú pastiera a idú zajeho hlasom – nie je nedôstojné pre nás. Cítime, že tu nejde o znižovanie dôstojnosti človeka,ale ide o nádherné prirovnanie, úžasnú myšlienku. Vieme, že dobrý pastier je ochotný urobiťvšetko, aby nestratil ani jednu zverenú ovečku.Pán Ježiš zomrel za všetkých. Ježiš je Pastier a my sme jeho stádo. Preto chápeme taki slová evanjelia: „Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší ako všetci a nik ich nemôže vyrvaťz ruky môjho Otca. Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10,30).Keď sledujeme dianie v Cirkvi u nás za posledné roky po Druhom vatikánskom koncile,zistíme, že postoj kňazua sa zmenil nielen vo vzťahu k neveriacim, ale i k veriacim. Kňazkonca 20. storočia je si vedomý, že nie jemu sa má slúžiť, ale že on má slúžiť. Mnoho ľudí tovšak zle chápe. Niektorí by chceli ísť až tak ďaleko, že kňaza by chceli vidieť ako svojhovazala, aby na kývnutie ruky pribehol a vyhovel im vovšetkom, aby sa zriekol svkojichpredpisov, svojho svedomia, rešpektoval ich moc, postavenie, silu. Kňaz v dnešnej dobe simusí byť vedomý najmä toho, že pracuje s dvoma veľkými darmi Boha, že nielen on-kňaz,ale i jeho okolie, ľudia, majú dar rozumu a slobodnej vôle. Preto Cirkev dneška nechce robiťnátlak, vznášať hrozby, ale skôr poúča, vysvetľuje, že veriaci alebo pokrstený človek nemá vosvojej viere len práva, ale má aj povinnosti. Keď si uvedomíme túto zásadu, nik viac nepovie,že farár musí, keď tvoj život nenasvedčuje, že si veriaci!Ako kňaz rešpektuje učenie Krista, tak aj od svojich veriacich musí to požadovať. Mnohípozerajú na kňaza nesprávne. Jedni ho podceňujú, iní mu pripisujú to, čo vôbec nemá. Kňaz jev prvom rade človek, ktorý vedome a dobrovoľne po príprave v kňazskom seminári prijmez rúk biskupa moc kňaza, ktorú nedostáva od biskupa, ale od samého Ježiša Krista. Táto vecho však nepozbavuje jeho ľudských slabostí a nedokonalostí. Zostáva mu temperament, jehoschopnosti, dedičné vlastnosti a ďalšie pozitívne i negatívne vlastnosti. Preto si zvlášť dnesmusia tí, čo na kňazovi vidia len chyby, pripomenúť slová sv. Jána Mária Vianneyho, ktorýpovedal: - Veriaci majú takého kňaza, akého si vyprosia, - a to znamená, že kritika bezpomoci, dobrej rady, slova uznania, pochopenia a modlitby je trochu málo. Veľa ľudí zasa odkňaza chce to, čo on nemôže. Kňaz je len sprostredkovateľom milostí.Lacordaire hovorí: - Kňaz je človek, ktorému Ježiš Kristus zveril všetkých ľudí. –Francois Mauriac vyjadril zmysel a zároveň moc kňaza takto. – Nič inšie si nwežiadamod kňaza iba to, aby mi dal Boha.-41www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.G. Papini napísal: - spása sveta je v rukách kňaza! Kresťanstvo je jediný liek, ktorý môžeuzdraviť ľudstvo a kňaz je jediný lekár, ktorý ho môže rozdávať.-Otília Mosshammerová vysvetľuje: - Povolanie kňaza je niečo celkom iné ako povolanielekára, učiteľa alebo inžiniera. Veda, ktorej sa má kňaz naučiť, je bláznovstvom kríža.Kňazský úrad znamená pokračovanie v Kristovom diele, v hlásaní pravdy, vo vedeníveriacich k večnému životu, cieľu, v rozdávaní milostí vo sviatostiach. Má moc akosplnomocnený prostredník Boží obetovať Krista za ľud. –Všetky tieto výroky sa dajú zrnúť do slov:Kňaz je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.A to si musí uvedomovať aj sám kňaz. Nesmie zabudnúť na to, že je vzácnou nádobou,v ktorej sa skrýva sám Boh.Na rekreácii bolo viac rodín i s deťmi a medzi nimi bol aj mladý muž. Na druhý deň sa užnavzájom poznali, vedeli o sebe, len o mladom mužovi nič. Je slobodný, ženatý, čo robí? Bolveselý, šikovný, ale i zvláštny. Nik sa ho konkrétne nespýtal na to, čo ich zaujímalo. Až naďalší deň asi 12-ročné dievčatko sa opýta:- Ujo, aj vy ste inžinier ako môj otec?Muž sa usmial a hovorí:- Mám vysokú školu, a nie som inžinier. Chodím do nemocnice k trpiacim, a nie som lekár.Vyučujem deti i dospelých, a nie som učiteľ ani profesor. Ľudia sa chodia ku mne vyžalovať,a nie som psychológ. Často kážem, a nie som politik. Denne si obliekam rôzne rúcha, a niesom herec. Tak čo myslíš, čím asi som?Dievča, hoci nebolo vychované po katolícky, predsa odpovedalo správne:- Nie ste teda nikto iný ako katolícky kňaz.Bratia a sestry, denne vám často prajem a vyprosujem milosti. Veľa sa za vás modlím, a tonielen preto, že je to moja povinnosť. Dnes, na sviatok Dobrého pastiera, chcel by som, akdovolíte, využiť túto slávnosť tak trochu aj vo svoj prospech a chcem sa vám všetkýmpoďakovať, ktorí mi akýmkoľvek spôsobom pomáhate a zároveň chcem vás poprosiť: modlitesa za mňa, pretože i moje povolanie závisí od vás, vašich modlitieb a príkladu.Modlime sa:Mária, Kráľovná kňazov, oroduj za nás!Amen.Utorok – 4. veľkonočný týždeň Jn 10,22-30Ježiš prináša svetloVieme, že život človeka, zvierat a rastlín nie je možný bez svetla. Vieme, že svetlo jeúžasnou silou, ktorá má schopnosť vzbudzovať nový život. My veriaci vieme i to, že aj našaduša potrebuje svetlo, aj keď našimi zmyslami nepostrehnuteľné, a to svetlo milostí, ktoré súpotrebné k spáse.V Jeruzaleme sviatok Posvätenia chrámu sa nazýva aj slávnosťou svetla. V Šalamúnovomstĺporadí sa Ježiš, keď ho k tomu vyzvú Židia, vyhlasuje za Pomazaného-Mesiáša slovami:„Už som vám to povedal, a neveríte. Svedčia o mne skutky, ktoré konám v mene svojhoOtca, ale vy neveríte, lebo nie ste z mojich oviec....“ (Jn 10,25).42www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Vieme, že apoštol Ján napísal evanjelium až po troch synoptikoch-evanjelistoch, pretožeosobnosť Krista už vtedy začína byť napádaná prvými bludármi. Ján svojím evanjeliom chceukázať, že jestvuje len jedna cesta, aby sme mohli poznať odpoveď na otázku: Kto je toKristus? A my máme uveriť jeho skutkom, a to je zároveň aj odpoveď. Skutky, ktoré konal,sú predsa znamením, že za nimi stojí Boh, ktorý s Ježišom spolupracuje a cez ne vydávasvedectvo o Kristovi, ako o svojom Synovi. Židia práve tomuto odporovali, a preto keďktokoľvek bude tomuto odporovať, nebude schopný dopracovať sa k pravde. Kto však prijmeBožie svedectvo v skutkoch Pána Ježiša, môžeme hovoriť, že to sám Boh-Otec ho dávaJežišovi, to znamená, že taký človek počuje hlas Pána Ježiša, stáva sa jeho ovcou, a tak získaod neho večný život.Ježiš – Dobrý pastier dáva svoj život za svoje ovce, tie sa môžu na neho spoľahnúť, a todosvedčuje slovami: „... nik ich nemôže vyrvať z ruky môjho Otca. Ja a Otec sme jedno“ (Jn10,29-30). To znamená, že tam je spása zabezpečená. Najväčšou príčinou, prečo veriaci, ktoríspoznali Pána Ježiša a počuli jeho hlas, idú za ním a prídu k spáse, je práve tá jednota, ktorá jemedzi Otcom a Synom, to znamená jednota v božskej podstate: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn10,30). Pretože ako Otec chce spasiť všetkých ľudí, a preto vydáva svedectvo o Ježišovia tým, ktorí uveria v neho, dáva spásu skrze neho, tak aj Pán Ježiš dáva spásu tým, že sarozhodol prijať úlohu spasiť ľudstvo, ale i to, že vykonal túto obetu svojho života. Pretoprijímame, že naša spása je v rukách Boha a z rúk Boha nás nikto nemôže vyrvať.Keď si toto uvedomujeme, máme ešte povinnosť nechať to rozvinúť v konkrétnom živote.Ježišove slová: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou“ (Jn 10,27)nás oslovujú k praktickej časti uskutočňovať Ježišove slová.Je to zachovávanie blahoslavenstiev, ktoré povedal Ježiš na hore.Sú to príklady, ktoré dal apoštolom nielen pri Poslednej večeri, ale i počas verejnéhoúčinkovania.A tiež modlitba, ku ktorej Ježiš vyzval cez apoštolov všetkých, ktorí uveria v neho. Totoprináša do nášho života svetlo, pred ktorým ustúpia, hoci niekedy pomaly, všetkypochybnosti, strach, neistota.Kto sa mu celkom a celý oddá, stonásobne viac dostane: „A každý, kto pre moje menoopustí domy alebo bratov a sestry, alebo otca a matku...“ (Mt 19,29).Toto je cesta svetla. Preto vieme, že ten, kto sa stretne so svetlom, netúži po tme, lebosvetlo je lepšie.My však vieme, že nestačí len prvý krok. Aj keď v duchovnom živote príde únava, inéťažkosti, zostaňme v dôvere v Dobrého pastiera. Vieme, že on zanechá na horách 99 ovieca ide za jednou zablúdenou a raduje sa z jej návratu. To je úžasná myšlienka, že Ježiš násmiluje viac, ako si to často vieme sami predstaviť. My skôr nad sebou mávneme rukou,hasnúci knôt uhasíme, prípadne, nalomenú trstinu dolomíme. On sa však podobá žene, ktorákeď vymetie dom a nájde stratenú drachmu, zavolá priateľky, susedky a radujú sa spolu.To je svetlo, ktoré obohacuje. Takýmto svetlom je i láskavý otec z podobenstvao márnotratnom synovi. Predbieha syna a odpúšťa mu, pretože veľmi miluje. Svetlo víťazínad tmou. A toto všetko Ježiš robí len preto, lebo ako sám hovorí, vidí to robiť Otca: „Jaa Otec sme jedno“ (Jn 10,30).Byť dobrým pastierom – to nie je len záležitosťou kňaza, ale dobrým pastierom mal by byťaj otec, matka, predstavený, brat bratovi. Vedieť povedať dobré slovo. Vedieť toto slovoprijať, odložiť aj cudzie hriechy: súhlasiť s hriechom druhého, pomáhať pri hriechu druhého,zastávať hriech druhého, netrestať hriech a podobne.Ako život vegetatívny, živočíšny si ťažko vieme predstaviť bez svetla, nech i v našomduchovnom živote je čím ďalej, tým viac a viac svetla a milostí.Amen.43www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Streda – 4. veľkonočný týždeň Jn 12,44-50Predstavte si takúto situáciu.Nevera v Krista – úžasná zradaSedíte v aute či autobuse, ktorý nemá v poriadku brzdy. Sedíte a čakáte na smrť a vy toneviete. Keby ste to vedeli, tušili, zaiste by ste urobili čosi, aby ste tomu zabránili, predišli.Nesadli a nenastúpili by ste do tohto dopravného prostriedku, pokiaľ by nebola odstránenátáto závažná chyba, akou sú zlé brzdy.Život tých, ktorí odmietli veriť v Krista, mal by sa čo najskôr zmeniť, pretože sa podobajúpráve tým, čo si sadajú do vozidla bez bŕzd. Na toto nás upozorňujú slová evanjelia: „Ktomnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu“ (Jn 12,48).Situácia tých, ktorí stratili vieru alebo neuverili v Krista, je preto kritická, že sineuvedomujú, ako je ohrozené ich večné šťastie. Je potrebné, aby pochopili, že kto odmietolveriť Kristovi, mal by sa snažiť svoje stanovisko zmeniť. Vidíme, koľkými spôsobmi sa Bohsnaží ukázať človeku, ako je ohrozený jeho život nielen tu na zemi, ale najmä jeho večnýživot. Nevera v Krista je aj neverou v Boha a Boh chce spasiť všetkých ľudí.Svätý Pavol hovorí, že Boh nás stvoril bez nás, ale spasiť nás môže len s naším pričinením.Preto nám poslal svojho Syna, ktorý nás vyučil všetkému, čo máme robiť, aby sme bolispasení. Ježiš nás poučil o dvoch daroch, ktoré nesmieme prehliadnuť a síce, že máme rozum,ktorý nás robí vrcholom všetkého stvorenia a slobodnú vôľu, ktorá musí spolupracovaťs rozumom aj v otázke spásy našej duše.Poznamenajme si však dnes i to, že Boh dopúšťa na nás skúšky. Nie preto, aby nás stratil,ale aby sme si zaslúžili ešte viac jeho lásku. Preto niekedy naše oči zaslepuje a zatvrdzujenaše srdcia, aby sme sa potom mohli dotknúť dna Božej milosti. Preto správne pochopme, žedarom Božím môžu byť i takéto stavy v našom živote:Človek je nespokojný sám so sebou keď:- prežíva sklamanie,- pociťuje chorobu svojho tela, alebo blížneho,- prežíva smrť milovanej osoby,- cíti pokušenie tela i duše.Boh to nedopúšťa preto, aby človeka ešte viac zničil, alebo že nemá záujem o svojestvorenie, ale naopak. Správne by sme mali pochopiť vo svojej viere aj slová staréhokresťanského príslovia: „Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje“. Toto si mámeuvedomiť skôr, ako príde na nás niektorá zo spomenutých skúšok viery.Nikto z nás nemôže povedať, že sa nestretol ešte s ťažkosťami vo svojej viere. Musíme siuvedomiť, že Pán si nás chce na jednej strane znova a znova vyskúšať a na druhej strane, abysme si tu na zemi odpykali tresty za svoje hriechy nevery, ktorých sme sa dopustili, prípadne,aby sme prácou na sebe získali si vyšší stupeň slávy.Ale uvedomme si aj túto skutočnosť, že aj naším pričinením, cez naše utrpenia, skúšky,teda cez náš príklad, chce získať i ďalších bratov a sestry na svoju stranu. Veď nejedensprávny prístup kresťana k Bohu, keď ho vidia ľahostajní a neveriaci ľudia, pobáda ichk zamysleniu a uvažovaniu. Koľko ľudí na základe dobre žitého života veriaceho kresťana44www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.našlo cestu ku Kristovi! Preto skúšky, ktoré na nás zosiela Pán, neprijímajme ako trest, aleako milosť, že s nami chce spolupracovať Pán Ježiš a že si nás vybral spomedzi mnohých, abysme na vlastnom tele doplňovali to, čo Kristovmu telu ešte chýba. Takto to spomína sv. Pavolvo svojom liste.Uvedomujeme si, že nevera v pomoc Božiu, v jeho ochranu, alebo v jeho odmenu zavšetko, čo konáme pre spásu svojej duše a svojich blížnych, by bola veľkou urážkou a zradouJežišovej lásky. Ježiš nás nemiloval len vtedy, keď hovoril o svojom umučení a smrti. Ježišnás miloval aj v tom okamžiku, keď hovoril: „Je dokonané“ (Jn 19,30). Pre nás to dnesznamená, že keď sa skutočne vzchopíme, uvidíme v Ježišovi Boha, a tak prejdeme z tmy dosvetla, zo smrti do života.Nikto z nás si nepraje sadnúť si do auta, ktoré má zlé brzdy. Bojíme sa o svoj telesný život.A preto nech aj náš postoj k viere je vážnejší, zodpovednejší, aby sme nepoznali razsklamanie, ktoré by mohlo nastať veľmi rýchlo, nepredvídane.Amen.Štvrtok – 4. veľkonočný týždeň Jn 13,16-20Sme reprezentantmi KristaAko pri sústruhu nie všetci sústružníci sú rovnakými odborníkmi a pri pulte nie všetcirovnakými predavačmi, tak podobne môžeme hovoriť aj o nás – kresťanoch. A predsa jeveľkým prianím Pána Ježiša, aby sme sa snažili o dokonalosť a svätosť života.Ježiš nám dáva príklad pri Poslednej večeri. Keď umyl učeníkom nohy, povedal: „Sluhanie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal...“ (Jn 12,16).Po dlhšom čase znova si pripomíname udalosť z večeradla. Prečo sa máme s odstupomčasu znova pozrieť do večeradla? Udalosť, keď si Ježiš zobliekol vrchné šaty, prepásal sazásterou a postavil sa pred apoštolov, aby im umyl nohy, hovorí o tom, že poslaním jehoapoštolov bude to isté: slúžiť druhým s obetavou láskou. To znamená, že v tejto láske mámekonať všetky služby, a to nielen veľké, ale i podradné, i tie, ktorými sa opovrhuje.Týmto počínaním Pána Ježiša si máme uvedomiť, že: „Sluha nie je väčší ako jeho pán“(Jn 12,16). Pravda, apoštoli nikdy neboli voči Ježišovi v postavení otroka k pánovi, predsaplatí, že si svoju službu nesmú uľahčovať, keď ich Učiteľ, Majster a Pán si neuľahčil, ako tovidíme z toho, že sa zohol i k nohám Judáša. Boh vedel od začiatku, že ho Judáš zradí. tátoudalosť nás oslovuje, aby sme splnili slová: „Kto prijíma toho, koho ja pošlem, mňa prijíma.A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal“ (Jn 12,2).Nemáme niekedy pocit, túžbu, že chceme byť viac, ako bol Pán Ježiš? Tomu by totižnasvedčovalo naše správanie, keby sme opovrhovali svojimi nepriateľmi, cítili by sme odpork podradnej veci, prípadne k práci špinavej. Všetci musíme pokračovať ako spolupracovnícina páse sveta tak, ako si to praje Ježiš. Uvedomme si, že naše upokorenie pred blížnymi námneuberá na vážnosti, hodnosti a dokonalosti, ba práve naopak. Kresťanská služba zahrňujev sebe pokoru práve tak, ako zahrňuje v sebe lásku. Zostať v tom pravom zmysle slovabratom, ktorý chce slúžiť. Veď v tom je práve veľkosť a v tom nám je príkladom i sám PánJežiš. Farizeji pre toto nemohli vyvstať Pána Ježiša, ktorý sa práve pre túto vlastnosť stalpriateľom opovrhovaných a hriešnikov. V tom je pre nás najväčším vzorom.45www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Vieme, e naši pápeži majú titul „svätý“. To nie je ten titul, ktorý dávame tým, ktorí uždosiahli blaženosť po smrti, či už udelený Cirkvou, alebo samotným Ježišom, ale tento titulpápežovi hovorí aj toto: Si sluha sluhov Božích! Keď sledujeme počínanie Sv. Otcov, dnesi Jána Pavla II., neubránime sa faktu nielen my, ale i neveriaci i inoveriaci, že dnešný pápež jeskutočne sluha sluhov. Vie sa zohnúť k trpiacemu, vie utrieť slzu dieťaťu, nájde si čas premládež, vie sa prihovoriť vzdelancom a podobne. V jeho správaní je akési svetlo, o čomhovoria všetci, čo sa s ním stretávajú. On je hlavou Cirkvi, zástupcom Krista na zemi,a nezakladá si na svojom primáte, ale plní presne slová, ktoré nám dal sám Ježiš pri Poslednejvečeri. A toto si máme uvedomiť všetci. Sme povinní navzájom si poslúžiť. Nepozerajúc nazisk, pocty či inú odmenu. Máme vzor a príklad v Kristovi. Nevyberáme si, čo nám je milšie,príjemnejšie, čo si viac niekto všimne.Pozrite, dnes sa veľa hovorí o Matke Tereze, ktorej otvárajú hranice všetky štáty sveta bezrozdielu svetonázoru. Ale v jej osobe vidíme aj tisíce jej spolusestier, ktorých menánepoznáme, a predsa sa skláňajú pri chorých, opustených, zavrhnutých. Takto to robia i našerehoľné sestry, ktoré sa zriekli vlastnej rodiny, manžela, detí a svoj život zasvätili Kristovi,ktorého vidia vo svojej práci pri chorých.... Ježiš nikdy nečakal na poďakovanie. A tu simusíme uvedomiť slová: Povedzte si, že sme neužitoční sluhovia. Urobili sme len to, čo smeboli povinní urobiť.Takýto postoj k životu bude najlepším prejavom, že sme skutočne reprezentantmi Krista.Odborníci pri strojoch, ale i v iných zamestnaniach sa snažia prehĺbiť svoje vedomosti,skvalitniť svoj prístup k povinnostiam nielen preto, že sú k tomu vyzývaní nadriadenýmiorgánmi, ale že si to uvedomujú aj sami a obohatí ich to. Tým viac si toto máme a musímeuvedomiť my, veriaci kresťania, aby svet to z našich skutkov videl a nemusia to povedať našeústa.Amen.Piatok – 4. veľkonočný týždeň Jn 14,1-6Ježiš – naša cestaČlovek sa niekedy ocitne na križovatke v situácii, že nevie, ktorou cestou ísť ďalej, abyprišiel do správneho cieľa. Tak je to i v duchovnom živote. Človek sa ocitne na križovatkea pýta sa: ako ďalej? Rozhodovanie je sťažené najmä tým, keď si človek uvedomí, koľkozbytočnej cesty a námah už podnikol, a to len preto, že nepremýšľal, nedal si poradiť, chcelniečo zažiť a podobne. Možno i dnes, v tejto chvíli, sa ocitáme na križovatke a hľadáme túsprávnu cestu, po ktorej by sme prišli k opravdivému šťastiu, ktorá by vyriešila našepochybnosti a zodpovedala by na najdôležitejšie životné otázky. Nie je to ľahké. Často náschytí bezradnosť a keď aj ideme správnou cestou, nesmieme riskovať.Do nášho života chce zasiahnuť aj Ježiš. Vyhlasuje o sebe zaujímavé slová: „Ja somcesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6).Na svojich životných cestách často počujeme, ale i sami konštatujeme, že musí byť ktosi,kto toto všetko stvoril, riadi, teda Boh. Mnoho ľudí verí v Boha takto svojsky, jednoducho.My však vieme o tom viac. a to vďaka učeniu, ktoré nám venoval Ježiš Kristus. On nás ajpozval na túto cestu k Bohu-Stvoriteľovi. On, ktorý pre nás sa stal Spasiteľom. Jeho počínanie46www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.sa teda pre nás stáva smerovou tabuľou, ukazovateľom, ktorý chce, aby sme zaručenea úspešne prišli do cieľa. Jeho učenie preto chápeme ako návod a zároveň aj ako otvorenúbránu, ktorá vedie k Bohu Otcovi. Stačí len vykročiť a ísť v jeho šľapajach.Uvedomujeme si, že naša spása, večné šťastie, stretnutie s Otcom je naším cieľom. Akodobre sa nám kráča životom, keď máme jasný cieľ! Ale aký je život ťažký, keď človek žijev neistote. Ale čo keď skutočne existuje „to“, čo popieram, nechcem uznať, čomu savšemožne v živote vzpieram a vyhýbam?!Často sa prirovnávame k pútnikom, ktorí kráčajú v ústrety večnosti. Keď žijeme v spojenís Bohom, nemusíme mať strach, aj keď sa úzkostí celkom nemôžeme pozbaviť. Prijímamevšak slová Pána Ježiša, ktoré sa stávajú pre nás posilou: „Nech sa vám srdce nevzrušuje!....V dome môjho Otca je mnoho príbytkov... a pripravím vám miesto...“ (Jn 14,1-3).My sa však pýtame, v akom zmysle sa vlastne sal Kristus našou cestou do tohoto večnéhopríbytku? O tom nám hovorí: „... a verte aj vo mňa... Ja som cesta, pravda...“ (Jn 14,1-6).Kristus je vtedy našou cestou, keď nám podáva pravdy, ktoré máme veriť a dáva nám zásady,prikázania, podľa ktorých máme na našej životnej ceste žiť. Mnohé z týchto príkazov sa námzdajú ťažké.Vieme, že život podľa evanjelia je náročný a mnoho od človeka vyžaduje. My však zatýmto všetkým nevidíme len ťažkosti, ktoré musíme prekonať, zvládnuť, ale vidíme ajodmenu vo večnosti. Preto ten, kto sa takto zadíva na večnosť, na Krista, ten nepovie, že je toťažké, lebo túži po niečom cennom, čo táto ťažkosť zaručuje. Mnohí pre ťažkosti opúšťajúcestu, ale tí, čo skutočne uverili v Krista, napredujú. Mnohí sú nám na poučenie v dobromi zlom. Mnohí šli len za pozlátkom. Vidíme veľa tragédií, ľudských nešťastí, trosiek... Mnohíani nevedia, prečo neveria. Stále opakujú čosi, čo logicky nesúhlasí, alebo chcú za každú cenunahradiť Boha niečím, čo utíši na čas ich otázky. Dokedy? A ako?Ľudské cesty sú občas aj ľahké. Je čosi zvláštne, že hriech dokáže vyfarbiť nový hriechružovo. Hriech množí hriech. A šťastie, radosť, spokojnosť sa vzďaľuje, stráca a zaniká.Ježiš však hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž a nech ma nasleduje“ (Mt16,24). A na inom mieste dopĺňa: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno je ľahké“. (Mt11,30).Toto však musí človek vedieť prijať, rozhodnúť sa preň a nielen čakať, že to za nehospraví iný, prípadne, že on si môže vybrať len smotanu a to lepšie.... Uvedomujeme si, žemáme veľa prostriedkov, ktoré nám môžu pomôcť prejsť životnú cestu víťazne. Treba si ichvšak viac všímať a uskutočňovať ich vo svojom živote.Zamýšľajme sa často nad svojou cestou života. Aká je naša cesta? Čo nám na nej najviacznepríjemňuje naše putovanie? Prečo sme na svojej ceste takí nevšímaví, povrchní,ľahostajní? Poprosme, aby bol Ježiš naším sprievodcom správneho života.Amen.47www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Sobota – 4. veľkonočný týždeň Jn 14,7-14Čo vidí svet v kresťanoch?Často pri stretnutí s maličkými deťmi a ich rodičmi odznejú milé slová: Celý po oteckovi!Celá mamička! Deti dorastú. Keď sa syn či dcéra drží dobre, je veľmi pekné, keď synoviapovedia: Si celý otec! A syn je hrdý. Podobne i s dcérou, pretože všetci majú na tom zásluhu.Snažia sa. Pracujú na sebe.Ježiš hovorí Filipovi: „Kto vidí mňa, vidí aj Otca“ (Jn 14,9).Ježiš nielen Filipovi, ale i nám dnes dáva krásne poučenie. Kto pozná Ježiša, ten poznái nebeského Otca. V týchto slovách nejde o akési zmyslové poznanie na dotyk. Všetci apoštolivedeli, že Boh je čistý duch, že Ježiš len z lásky k nám si zobral podobu človeka. Tu ide skôro poznanie viery, ktorá sa tým, čo vidia očami, chce odhaliť ešte viac. Aj viera apoštolovmusela rásť. Aj Filip neskôr dozreje v myšlienke, že v Ježišovi vidíme aj Otca. Najprv všakmuselo prísť Ježišovo ukrižovanie, zmŕtvychvstanie a posila Ducha Svätého. Až potom saodhaľuje tajomstvo Ježiša Krista, Syna Božieho.Keby si Ježiš nebol zobral podobu človeka, nevedeli by sme o tomto nádhernom vzťahu,ktorý je medzi Otcom a Synom, o tom nádhernom pute lásky tretej božskej osoby – DuchuSvätom. Ježiš vo všetkom svojom počínaní poukazuje na svojho Otca. Tvorí s ním jednotu, čonerozdelilo ani to, že prijal na seba na 33 rokov podobu človeka, a to z lásky k nám. V tomtovidíme jedinečný vzťah Otca a Syna, keď Syn nielenže žil, ale je skutočne nepretržite spojenýs Otcom. Vidíme to aj z oslovenia, ktorému učí svojich apoštolov, keď Otca nazýva i pre násOtcom. Tak sa nám dostáva poznania, že sme všetci synmi a dcérami nebeského Otca. Tedamedzi nami a Otcom vzniká nádherný vzťah dôvery, lásky...Tento výklad vzťahu Ježiša k Otcovi, nielen svojmu, ale i nášmu, mal by sa nás dotknúť,mal by nás naplniť, obohatiť.Je preto povinnosťou i nás kresťanov obohatiť svet o veľké hodnoty lásky. Učenie Kristamá práve preto hodnotu, že hovorí o láske. Nie oko za oko a zub za zub, ale milovať budešBoha a svojho blížneho ako seba samého. Keby len toto sme pochopili z učenia Krista, už byto bolo úžasným prínosom pre svet i v dnešnej dobe. Podobali by sme sa na svojho Stvoriteľa.V Starom zákone v Prvej knihe Mojžišovej, ktorú voláme Genezis, čítame, že sme stvorení naobraz Boží. To znamená: sme stvorení v tom najkrajšom, čo Boh uznal vo svojej múdrostiutvoriť. Človek je dokonalý tvor, dielo Božej lásky. Keby tomu tak nebolo, bol by Ježišzobral na seba podobu človeka?Túto podobu však často aj my veriaci znehodnocujeme. Čím? Hriechom! Kresťan, ktorýnosí meno po Kristovi, mal by sa snažiť vo svojom živote byť vzorom obrazu Krista v nástým, ktorí neuverili alebo sa im nedostalo takého poznania o Kristovi.Ján apoštol napísal: Boh je láska. Teda aj kresťan, vyznavač Boha, mal by lásku nielenkázať, ale i žiť. Je to ťažké. Preto práve dnes si máme vyprosiť silu od Pána Ježiša, aby smesa učili od neho láske, aby sa aj svet mohol tomu naučiť od nás.Podobáme sa Ježišovi? Vidia Ježiša v nás? Nerobíme naším životom z Ježiša karikatúru?Keď sa syn či dcéra v dobrom podobá na otca alebo matku, je to pre rodičov potecha.Takto si to môžeme prirovnať i v duchovnej oblasti. Urobme všetko, aby sme sa podobali nanášho brata-Ježiša Krista, aby sme boli podobní Bohu, na ktorého podobu sme boli stvorení.Amen.48www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Pondelok – 5. veľkonočný týždeň Jn 14,21-26Veriaci nie je nikdy sámPrednedávnom som navštívil jednu veriacu babičku, ktorá pre pokročilý vek už nemôžepravidelne chodiť do kostola. Opýtal som sa jej:- Babička, nie je vám smutno?A dostal som zahanbujúcu odpoveď.- Pán farár, nie! Ja nikdy nie som sama. Keď mám chvíľku čas, sadnem si a modlímsa. Mám sa za koho. Deti občas prídu, napíšu, chcú ma i zobrať k sebe, ale mne jetu zatiaľ dobre. Keď sa modlím, cítim, že sú pri mne a často si predstavujem, žeJežiš, Panna Mária i moji zomrelí sú blízko mňa.Sú to slová veriacej ženy, pre ktorú modlitba znamená mnoho. Pochopila posilu, ktorúponúka v evanjeliu Pán Ježiš apoštolom:„Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídemek nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14,23).V celkovom chápaní je toto evanjelium prípravou pre apoštolov na okamih, keď budú bezJežiša. Ježiš ich pripravuje, pretože ich miluje. Dáva im najavo, že aj keď odíde k Otcovi, keďsplní svoje poslanie Spasiteľa a Vykupiteľa, nenechá ich samých. Vysvetľuje im, aby nemaliobavy, že sa postará o nich zvláštnym spôsobom. Okrem toho dostávajú informáciu, že musíodísť, ale sa stretnú, pretože ide pripraviť miesto tam, kde chce mať všetkých svojich, ktorímu uverili a budú žiť podľa jeho slov, teda ide im i nám pripraviť miesto vo večnejblaženosti.Je to pre nás skutočne potrebná a posilňujúca myšlienka, že aj tu na zemi budemes Ježišom po jeho odchode spojení, ale taktiež nás čaká stretnutie, ktoré už nebude poznaťkonca, lúčenie....tieto Ježišove slová môžeme pochopiť aj ako svetlo, ktoré objasňuje chvíľu, keď sadostane človek do stavu akéhosi pesimizmu, beznádeje, strachu. Ak budeme vtedy dôverovaťtýmto Ježišovým slovám, pocíti človek silu a takýto veriaci si uvedomuje i to, že túto úžasnúmyšlienku, ktorá sa mení v skutok, teda v akési posolstvo, nemôže si ponechať pre seba,a preto ho podáva ďalším generáciám.Toto zaväzuje dnes i nás. My sa dnes neuspokojujeme len s tým, že veríme, ale mámei túžbu premieňať slová na činy, že chceme budúcim generáciám bratov a sestier pripraviťa odovzdať vieru pravú, ktorá je hodná vznešenej odmeny, ktorú pripravil Pán tým, ktorí homilujú.Jeden z takýchto osvedčených spôsobov či vecí je dobrá modlitba: pravidelná, zbožná,v spojení s Bohom. Už tu na zemi si vo svojich srdciach máme vytvoriť oázu, kde človekpookreje, povzbudí sa, načerpá nových síl. Kto správne pristupuje k učeniu Pána Ježiša, nikdysa nebude cítiť sám. Pretože aj keď sa modlí sám ako spomínaná babička, spolu s ním samodlí na celom svete milióny a milióny bratov a sestier, ktorí sú fyzicky ďaleko, ale v Bohutaká duša žije, hýbe sa, má existenciu.V päťdesiatych rokoch sa ocitol vo väzení aj môj priateľ-kňaz. Prežil niekoľko mesiacovi na samotke. To je čosi úžasne ťažké. Celé týždne nevidel nikoho, len hore cez malé okienkotrochu svetla. A pritom nesmel sedieť, nemal ani na čom. K tomu množstvo vypočúvaní vo dne49www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.i v noci, niekedy i celé hodiny. Čo ho udržalo, že to vôbec prežil? Myšlienka, že je v rukáchBožích! Hovoril, že keď bolo najťažšie, šepkal ako Ježiš v Getsemanskej záhrade: Otče, niemoja, ale tvoja vôľa nech sa stane!Považovali ho za vatikánskeho špióna, za zradcu, vyvrheľa národa. On, ktorý učil milovaťnárod, učil deti ctiť si rodičov a predstavených, on, ktorý si čestnou prácou zarábal na svoježivobytie. Dnes je to človek bez záznamu v registre trestov, pretože národ uznal svoj omyla bol rehabilitovaný. Hovorí i takto:- Už v seminári som si uvedomil ako mladý študent teológie, že buď budem celý a celkompatriť Kristovi, alebo odídem. Neodišiel som. Moje cvičenie oddanosti ku Kristovi savyplatilo. O tom som sa mohol presvedčiť vo vlastnom živote.Nevieme, čo nám Pán pripravuje. Aké skúšky vernosti budeme musieť podstúpiť. Veľabratov a sestier zradilo Pána Ježiša v ťažkostiach života. Dnes nás však Ježiš chce posilniť.On tým, ktorí mu ostanú verní, ktorí zachovajú jeho slová, ide v ústrety.Vernosť Kristovi je zárukou pre nás, že Ježiš ostane verný nám všetkým, skôr narodenými vám, milí mladí priatelia. Veriaci kresťan nikdy nie je sám. Je s ním Ježiš. Je v našom srdci,keď sa modlíme, keď prejavujeme nielen lásku Bohu, ale i blížnemu, ba dokonca i vtedy, keďchceme naplno užiť čisto svoju mladosť.Amen.Utorok – 5. veľkonočný týždeňJn 14,27-31aPokoj má úžasnú mocRozprával mi raz jeden chlapec.Boli Vianoce. Ale neboli to sviatky pokoja. Otec si ako obyčajne viac vypil. Keď sa vrátildomov, bolo zle. Všetko mu stálo v ceste. Večer sme všetci plakali, súrodenci i mama. A otecspal na gauči. toto mali byť sviatky pokoja?Iný príbeh.Pokiaľ kolegyňa je mimo kancelárie, sme ako v raji. Tešíme sa, keď je nemocná, prípadnemá dovolenku, pretože keď je s nami, je stále oheň na streche. Nepokoj. Vždy si nájde príčinua obetného baránka.Na druhej strane ako radi si spomíname na miesta, na ľudí, kde sme mali úžasný zážitok,z ktorého sme si odniesli veľký poklad – pokoj.Ježiš apoštolom, ale i nám želá, aby sme takýchto zážitkov, kde vládne a víťazí pokoj, maličo najviac. Ježiš nám praje pokoj: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale javám nedávam, ako svet dáva“ (Jn 14,27).Na Východe je zvykom, že keď sa ľudia lúčia, prajú si pokoj: Šalom, lechém! Pokoj vám!Alebo: Nech vás sprevádza pokoj! Keď sa Ježiš lúči so svojimi učeníkmi, na konci svojejprvej časti príhovoru praje im pokoj. Tento pokoj však nie je čosi povrchné, bezvýznamné,čosi klamlivé, čo často zažijeme vo svojom živote, ale Ježiš tu hovorí o pokoji, ktorýpochádza zhora od Boha. Ježiš je ním naplnený, a preto ho chce dať aj svojim apoštolom.Medzi Ježišom a Otcom je úžasný pokoj lásky. Tento pokoj môže apoštolom priniesť duševnúrovnováhu a dôveru.50www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Ježiš poveril apoštolov šírením svojho učenia. Preto apoštoli majú niesť do sveta aj Ježišovpokoj. Majú učiť svet pokoju. A preto vo svojich slovách im Ježiš vysvetľuje, že tento pokojje od nebeského Otca, ktorý stvoril tento svet.Vedci zo všetkých oblastí makro či mikrokozmu hovoria, že okolo nás je úžasný pohyb.Hovoria však i to, že tento pohyb je iný ako ten, ktorý prežívame vo svojom živote. Hovoria,že aj keď je úžasný pohyb, ale z neho priam cítiť pokoj. Všetko je na svojom mieste. Všetkomá svoje poslanie, postavenie, funkciu. Hovoríme, že Boh Otec stvoril tento svet taknesmierne krásny a dokonalý, pred ktorým snímajú svoje klobúky vedci svetového mena, keďhovoria o Zákonodarcovi tejto úžasnej prírody.O takomto pokoji nemôžeme hovoriť vo svojom živote. Neustále napätie, zhon, náhleniesa. áno, je to pohyb. ale tento pohyb, toto náhlenie človeka nevie uspokojiť. Človeknenachádza pokoj, obohatenie, ba práve naopak. Slovo pokoj sa prestalo nielenže vyslovovať,ale svet už stráca aj pravý obsah tohoto slova. Slovo pokoj musí najprv nájsť svoj pôvodnýobsah a až potom môžeme pokračovať ďalej.My veriaci hovoríme, že pokoj Kristov je dar boží. Preto sa človek môže pripraviť na jehoprijatie, a to láskou a poslušnosťou voči Bohu. Kto popiera Kristov pokoj, nemôže hovoriťo pravom pokoji. Kristus nás učí o pokoji, ktorý je založený na láske.Sv. Ján apoštol napísal: Boh je láska, a to znamená, že tam, kde niet lásky, nemôže byť anipokoj. Darmo budeme hovoriť o odzbrojení, o pomoci druhým, keď v našom vnútri nebudeskutočná a opravdivá láska. Je potrebné a žiadúce starať sa, aby vo svete zavládol pokoj.Musíme si však uvedomiť, že v prvom rade sa musíme snažiť o pokoj vo vlastnom srdci,v rodine a tam, kde žijeme. Bez tejto postupnosti nikdy nebudeme môcť povedať o skutočnompokoji, o tom, že existuje, alebo že sa oň snažíme.Aj dnes platia slová:Aký som ja, taká je i moja rodina. aká je moja rodina, také je mesto či dedina, kde žijem.Aká je dedina, taký je štát. Aké sú štáty, taký je svet.Pokoj sa nikdy neznesie s pretvárkou, egoizmom, snahou podriadiť si násilne brata. Pokojznamená darovať sa. Vedieť zabudnúť, prepáčiť, odpustiť, vedieť vidieť vo svojom blížnomBoha.Čo to teda znamená pre nás v praxi?Videl otec vo svojich deťoch a manželke Boha?Nie. Preto zaspal na lavici a jeho najbližší nemohli povedať, že pre nich Vianoce bolisviatkami pokoja.Môže niektorý z kolegov povedať o svojej spolupracovníčke, že je kresťankou, keď si stálenachádza príčinu a dôvod ku šíreniu nepokoja na pracovisku?Nech o nás zajtra budú ľudia hovoriť viac ako dnes, že v našej blízkosti sa cítia dobre.Svojím prístupom k životu ukážme pokoj nielen na tvári, ale predovšetkým ho majme vosvojom srdci.Amen.51www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Streda – 5. veľkonočný týždeň Jn 15.1-8Snažme sa udržať spojenie s KristomVieme, že prerušením elektrického vedenia sa nám nerozsvietia žiarovky, lampy,neroztočia motory. Vieme, že prerušené vodovodné potrubie neuhasí smäd. Vieme, že to, čoje prerušené, nespĺňa svoj účel a že skôr či neskôr poznáme skutočné následky prerušenia.Aj v duchovnom živote je to podobné. Prerušenie kontaktu s Bohom, Cirkvou znamená to,že sa prestaneme modliť, zúčastňovať sa na bohoslužbách, pristupovať ku sviatostiam. Skôr čineskôr tiež zistíme, že sa mnoho zmenilo a pre nás veriacich v tom prípade len k horšiemu.Skúsme sa dnes nad touto témou zamyslieť.Evanjelium nám rozpráva o krásnom prirovnaní, ktoré svojim poslucháčom povedal PánJežiš krátko pred svojim umučením. Pán Ježiš chcel všetkým pripomenúť, teda i nám, čo jenajvzácnejšie v živote kresťana. Je to úplné a čo najdokonalejšie spojenie človeka s Bohom.Túto pravdu nemohol lepšie zobraziť ako prirovnaním, ktoré bolo všetkým poslucháčomznáme.Izraeliti mali veľa viníc. Keď pozeral Pán Ježiš na viničné kry, povedal: „Ja som vinič, vyste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňanemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5).Pán Ježiš sa prirovnáva k viničnému kru a nás k ratolesti. Jeho reč je mnohovravná. Hovorínám, že tak ako vetvička žije iba vtedy, keď je spojená s krom, tak aj človek môže žiť plnýmživotom len vtedy, keď je dokonale spojený s Bohom.Čo z toho vyplýva? Predovšetkým to, že napojenie nemôže byť len polovičaté. Nalomenávetvička ešte čerpá potrebnú výživu z kra, ale už len čiastočne. Môžeme povedať, že ešte žije,ale je nedokrvená. Skôr alebo neskôr jej hrozí odťatie od kra a spálenie. Tak spôsobí sebe, alei kru ťažkosť. Podobne môžeme hovoriť o vetvičke, ktorá je celkom odtrhnutá a chcela by žiťsamostatným životom. Jej osud je už spečatený. Zvädne, uschne. Uschne preto, lebo jepozbavená životodarnej šťavy, ktorá sa dá čerpať jedine z materinského kra.Najkrajšie je to vtedy, keď je vetvička neporušená a je spojená s krom. Pretože len on jejmôže dať to, čo potrebuje k životu i k tomu, aby mohla priniesť úrodu. Pánu Ježišovi veľmizáleží, aby sme boli živými, kvitnúcimi ratolesťami na kre, ktorým je on sám. Ide mu o úplnéspojenie. Môžeme to povedať aj tak, že máme byť čo najdokonalejšie spojení s Kristom.Pán Ježiš hovorí: „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete,a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimiučeníkmi“ (Jn 15,7).Tieto Ježišove slová sú jednoznačné. Ježiš teda túži po úplnom našom zjednotení s ním. Pritakomto zjednotení sa na nás splnila slová sv. Pavla apoštola: „Už nežijem ja, ale vo mne žijeKristus“ (Gal 2,20). Je to tým vážnejšie, že nás o to prosí sám Ježiš. A uvedomme si, že keďJežiš prosí, odporovať by sme nemali. toto je jeho vôľa. Sú to slová, ktoré Pánu Ježišoviveľmi ležali na srdci. A preto vytrvajme v plnom zjednotení s ním.Aké ovocie z tohoto zjednotenia môžeme čakať? Predovšetkým veľká imunita proti našimvnútorným zlým sklonom. Kto žije s Ježišom, tomu ani diabol, ani hriech, ani svet sovšetkými svojimi zvodmi neuškodí. Taký človek sa cíti silným, pretože v ňom je Ježiš a on jev ňom. Môžeme tiež povedať, že Ježiš za neho myslí, robí i rozhoduje. Kto sa opiera o Krista,opiera sa o nevyvrátiteľnú skalu. Oplatí sa preto byť zjednotený s Kristom.52www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Ďalší dôsledok tohoto zjednotenia je posilnenie našej viery. Človek, ktorý je zjednotený, jesi viacej vedomý svojej viery než ktokoľvek iný. Taký môže povedať so sv. Pavlom: „Viem,komu som uveril...“ (2 Tim 1,12). Taký človek svoju vieru ukazuje v skutkoch. Môžemepovedať, že denne žije svoju vieru. V jeho živote nie je rozdiel medzi tým čo hovorí a čokoná. Zjednotenie robí z jeho života život podobný Pánu Ježišovi.Ďalší dôsledok nášho zjednotenia s Kristom je rozmnoženie našej lásky. Vďaka tomutozjednoteniu láska rastie, stáva sa mocnou ako smrť. Takáto láska sa preto stáva pre násobohatením a pomáha nám získať veľa zásluh. Vďaka nej potom žijeme plným životomBožích detí. Obohatení takouto láskou nepočítame, či sa nám takéto zjednotenie vyplatí alebonie, lebo veríme Kristovi, že on je jediný, ktorý nám pomôže rozvinúť náš kresťanský život.aký život, do ktorého nás pozýva sám Pán Ježiš a v ktorom on sám vidí opravdivý zmyselživota.Žijeme vo veľkom zhone. Často hovoríme: Nemám čas. Preto sa stáva, že niečo prospešnépre náš život si nevšimneme, lebo nám to prejde cez ruky bez vážnejšej chvíle zastavenia. Ajtoto evanjelium hovorí o vážnej a potrebnej veci pre každého z nás. Ježiš si tak veľmi praje,aby sme boli nerozlučiteľne spolu.V májovom čísle roku 1987 časopisu F a t i m a R u f t, bol uverejnený jednoduchýčlánok L i s t J e ž i š a.Prosím, vypočujte si ho.Milý môj priateľ!Musel som Ti napísať, aby si vedel, čo pre mňa znamenáš. Včera som Ťa pozoroval, ako sarozprávaš so svojimi priateľmi. Celý deň som čakal, že sa aj so mnou porozprávaš. Nasklonku dňa som Ti dal západ slnka a osviežujúci vetrík, a čakal som. Neprišiel si. Veľmi mato bolelo, ale neotriaslo to mnou – mojou láskou k Tebe, pretože som Tvojím priateľom. Keďsom Ťa minulej noci pozoroval v spánku, rozlial som po Tvojej tvári mesačné svetlo. Čakalsom až do rána a chcel som potom prísť rýchle za Tebou, aby sme sa porozprávali. Mám preTeba aj veľa darov. Ale keď si sa zobudil, ponáhľal si sa do roboty. Moje slzy sa pomiešalis dažďom...Keby si ma len chcel vypočuť! Mám Ťa rád!Pokúšam sa Ti to dať na vedomie modrou oblohou, mäkkou zelenou trávičkou. Šepkám Tido lístia stromov a nechávam žiariť farbami kvetov, privolávam Ti to horskými pramienkamia vtáčkovia spievajú pre Teba piesne lásky.Zahaľujem Ťa teplým slnečným jasom a vzduch napĺňam vôňami prírody.Moja láska k Tebe je hlbšia ako more a väčšia než tieseň Tvojho srdca.Klaď mi otázky, predkladaj prosby! Rozprávaj sa so mnou.Prosím, nezabúdaj na mňa! Mám Ti toľko čo rozprávať a chcel by som sa s Tebou o takveľa podeliť! Ale nechcem sa Ti vnucovať. Rozhodni sa sám. Zvoľ si, ako Ty chceš. Darovalsom Ti slobodnú vôľu a rešpektujem ju. Ja som si Ťa vyvolil a budem čakať, pretože Ťa mámrád...Tvoj priateľ JežišJežiš nás pozýva k najužšiemu spojeniu s ním.Ako je vetvička spojená s krom, tak dokonale máme byť spojení s Ježišom. Kde sa prerušíspojenie, nastáva vážna vec. Lampa sa nemôže rozsvietiť, hoci by bola moderná, bez chybya krásna, pretože sila elektrickej energie do nej neprichádza.Keď sa preruší prítok vody, smäd sa neuhasí.Keď kresťan sa uspokojí s povrchnosťou, už je to začiatok neslávneho konca. Ak je našaratolesť poškodená, nalomená, mali by sme sa dnes posilniť.Obviažme, posilnime a zaceľme ranu, aby sme mohli byť Ježišovi.Amen.53www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Štvrtok – 5. veľkonočný týždeň Jn 15,9-11Spoločenstvo láskyKeď som dnes ráno o štvrť na šesť mal sv. omšu, bol to krásny zážitok. Svitalo a do tohonového, prebúdzajúceho sa dňa znel chorál vtáčích hlasov. Mal som pocit, akoby tieto hlasychceli konkurovať našej nekrvavej obete, oslave pri sv. omši. Vtáci svojím spevom bez toho,žeby si to uvedomovali, oslavovali svojho Stvoriteľa. Aj pre nás je to dôvod na vážnezamyslenie sa.Medzi veriacimi a Kristom je spojenie. Voláme ho LÁSKA. Tak si to praje i Pán Ježiš:„Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!“ (Jn 15,9).Ježiš si aj od nás praje lásku. A to nie obyčajnú, na ktorú sa rýchlo zabúda, prípadne takú,ktorá s láskou nemá nič spoločné, len oslovenie.Ježiš presne hovorí, čo myslí pod pojmom láska: „Ak budete zachovávať moje prikázania,ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske“(Jn 15,10). Ježiš priniesol úžasnú zmenu v obsahu slova láska. On zjednotil náuku o láskek Bohu s láskou k sebe samému a k druhým, preto vieme z jeho úst: „Milovať budeš Pána,Boha svojho, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! Milovať budešsvojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 22,37-39).A on to nielen povedal, ale i naplnil skutkom. Jeho starostlivosť o chorých, mrzákov,opustených, ale i o hriešnikov, jeho podobenstvá; o márnotratnom synovi, stratenej drachme,ovečke a talentoch hovoria, že prvá zo všetkých čností je – láska.Preto aj Pavol apoštol Korinťanom píše: „Keby som hovoril ľudskými jazykmi ajanjelskými, a lásky by som nemal... ničím by som nebol...“ (1 Kor 13,1-2).Ježišove učenie hovorí, že láska nás vedie k dokonalosti. Tento príkaz lásky nám dávaJežiš pre naše obohatenie, pretože si praje, aby naša radosť bola úplná. Aby sme už na zemi sapripravovali na večnosť. Náš život tu na zemi už hovorí o našej večnosti.Pascal napísal, že ľudia nikdy nemilujú osoby, ale iba vlastnosti ľudí. A vieme, ževlastnosti sa rýchlo menia a strácajú. Mení sa veselý pohľad, milé jednanie, stratí sa aj milýúsmev z tváre... To všetko sa môže veľmi rýchlo skončiť a potom môže prísť smrť našejlásky. Stačí jediné slovo, urážka, pýcha a z lásky sa zrodí nenávisť. To je tá ľudská láska.Ježiš myslí na inú lásku. Boh si nezakladá a nemá záľubu v našich vlastnostiach, jemunevadia ani naše nedostatky, ale Boh nás miluje ako osoby.On nás miluje takých, akí sme. Pre nás samých nás miluje. To je láska, akou nás milovalKristus.On – dokonalý nemohol mať záľubu v našich nedokonalostiach.On nás miloval preto, že sme ľudia.Božia láska je iná. Pavol ju vykresľuje slovami: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá;nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa,nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetkodúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne“ (1 Kor 13,4-8).A takúto lásku máme napodobňovať v našom živote. Preto v týchto slovách je najhlbšízmysel Ježišových slov: „Aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12).Každý by mal poznať sám seba. Vieme o svojej úbohosti, poznáme svoje nedokonalosti,hriechy, zrady, náš chlad pri plnení našich povinností voči Bohu. Uvedomujeme si, že tonemôže takto u nás zostať. Ježiš čaká našu odpoveď bez odkladania, a to jasnú a presvedčivú.54www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Odpovedzme mu:Pane,chcem prejsť cez močiar ľudských slabostí, nedokonalostí,chcem sa prebrodiť z tieňa smrti na druhý breh, kde svitá.Tam chcem nájsť to, čo neumiera,tam chcem nájsť teba, Pane, svojho Boha, živého a pravého, tvoju nepochopiteľnú lásku.Vieme, že niektorí svätci veľmi túžili po tom, aby ľudia milovali Boha. Keď nepočúvaliich slová a rady, odišli a kázali vtákom, rybám. Boli to nielen sv. František z Assisi, ale i sv.Anton Paduánsky a ďalší. Zo života sv. Františka sa traduje i príhoda o tom, ako o láske kBohu rozprával vlkovi, ktorého ľudia nenávideli, pretože bol nebezpečný. A on vlka nazvalbratom.Láska. To je to, čo svetu chýba a čo svet môže urobiť šťastným. Boh je láska. Uverme tejtoLáske!Keď niekedy budete mať chuť a čas, započúvajte sa do ranného spevu vtákov. Zaiste i vásnapadne myšlienka o láske k Bohu.Amen.Piatok – 5. veľkonočný týždeň Jn 15,12-17Kto miluje najviac?Dnes je všeobecne známe, že svet zalievajú potoky slov. Jazyk propagandy a reklám jeaký mocný a bohatý na slová, kde sa ponúka, predáva tovar a každý chce čo najlepšie predať,získať. Ba ľudia na slovách stavajú aj svoju kariéru, rozprávajú, rečnia, často očividne klamú,vidia len zisk, svoj materiálny zisk a bohatstvo tu na zemi. A preto sa nečudujme, že v tomtomnožstve slov sa človek dopúšťa aj zrady na slovách, ktoré nemajú nič spoločné s jehopodnikaním a tieto slová znamenajú niečo oveľa cennejšie, krajšie ako len obohatenie,hmotný a materiálny zisk.Medzi tieto slová patrí slovo – LÁSKA. O tomto slove sa hovorí, spieva a rozprávav najrozličnejších formách, obmenách, ale často na našu škodu a falošne. Veď všetci by smemali túžiť po skutočnom obsahu tohoto slova. Preto nesmieme mlčať. Musíme hovoriť, alebez pretvárky, podvodu, falšovania obsahu tohoto slova.Pýtajme sa hneď v úvode: Nie je i v mojom prípade kresťana pojem slova láska len čosibezduchého? Ako kresťania sme si predovšetkým povinní uvedomiť, že milovať človekaznamená to, že sa musíme zjednotiť.Hlavnou témou dnešných liturgických čítaní pri sv. omši je slovo láska. Ide hlavne o láskuk druhému človeku. Pritom ale nemôžeme hovoriť o láske k blížnemu, keď nehovorímeo láske k Bohu. Čítania nás upozorňujú, že len vtedy budeme skutočne milovať Boha, keďbudeme milovať aj svojho blížneho.Pán Ježiš hovorí: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som jamiloval vás“ (Jn 15,12).Oslovenie Ježiša k činorodej láske k blížnemu má svoje opodstatnenie a miesto. tieto slováhovoril Pán Ježiš krátko pred svojím odchodom z tohoto sveta. Je to úryvok z jeho krásneho55www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.príhovoru k svojim učeníkom. Keď takto hovoril Ježiš pri rozlúčke so svojimi učeníkmi, takmu zaiste na tom veľmi záležalo. Ježiš si praje, aby sa navzájom milovali. Ale ako? Na tútootázku si odpovedá sám: „... ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12). A ako nás miloval Ježiš:„Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15,13).Z toho vidíme, že naša láska k blížnemu musí byť taká, aká je aj k Ježišovi. Pokúsme sav úvahe zastaviť a pouvažovať o hlavných rysoch tejto Ježišovej reči.S príkazom milovať blížneho sa stretávame už v Starom zákone. Tento príkaz mal však inúnáplň. Vtedy platilo, že stačí milovať blížneho asi v takom rozpätí ako pokrvný, prípadnerodák. Tento príkaz sa nevzťahoval na cudzincov. Nový zákon vyjadruje už nové chápanie,a to také, že milovať máme všetkých ľudí, všetkých národností, farby pleti a podobne.Tento príkaz sa vzťahuje aj na lásku k nepriateľom. Z Ježišovho učenia máme na to veľadôkazov. Možno by ste, bratia a sestry, na túto tému sa chceli aj s Ježišom diskrétneporozprávať. Skutočne máme milovať aj svojich nepriateľov? Ale uvedomujeme si, že keď topovedal Ježiš, nemáme o tom pochybovať. Taká je jeho vôľa a také je aj Ježišovo učenie. Onnajlepšie vie, čo máme konať a čo nám najviac osoží. Preto dôverujme Ježišovi.Milovať druhého človeka má základ už v prirodzených príčinách, ale i v nadprirodzenomučení. Predovšetkým vyplýva z úcty k druhému človeku. Všetci ľudia sú si predsa rovní.Každý je človek a má právo, aby sa s ním zaobchádzalo ako s človekom. Preto v každomčloveku máme vidieť brata. Bez ohľadu na to, či je čierny, alebo biely, či má obyčajné, alebošikmé oči, je človekom. Preto medzi ľuďmi má dochádzať k vytváraniu srdečnéhoa priateľského prostredia. Ak si k tomu pripomenieme i to, že každý človek je stvorený naobraz Boží, že má v sebe čosi z Boha, tým viac má právo na našu lásku.Pán Ježiš miloval všetkých ľudí, pretože v ich tvári videl obraz svojho Otca. Vo svojejláske šiel až tak ďaleko, že si pokľakol pred ľuďmi, ako to urobil v prípade apoštolov, keď imkľačiačky umýval nohy. ale viďme i to, keď za nás všetkých zomrel na kríži. Mohol vtedyprávom povedať: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“(Jn 15,13). Iba Ježiš a nikto iný nám nedal krajší dôkaz lásky. Všetky podobné príkladyobetavej lásky, sú iba slabým nasledovaním Krista. Sú však nasledovaniahodné, ak ich robímepre Krista.Čo to znamená zostávať v Ježišovej láske? To znamená vžiť sa do potrieb iných ľudí.Milovať – to neznamená len hovoriť, ale máme konať aj skutky. Skutočná láska k blížnemu jepokorná. Má znaky skrytosti a jemnosti. Nechce byť známa, oslavovaná. Teší sa, ženenápadne plní svoje poslanie.V zhode so Svätým písmom teda o láske platí: Viac radosti cítime vtedy, keď dávame, akokeď berieme. Skutočnú lásku môžeme prirovnať k rieke, do ktorej sa stále vlievajú novéprítoky. Ako vody zúrodňujú širokú krajinu, tak skutočná láska obohacuje mnohých. Jeznáme, že ani jeden skutok vykonaný z lásky neostáva bez odozvy, ale vzápätí sa rodí novýskutok lásky. Človek, ktorý miluje blížneho, nestarne, pretože stále cíti radosť zo šťastiainých.Najmilší, toto je niečo pre nás. Každý chce byť šťastný. A v Ježišových slováchnachádzame recept: „Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 15,17). Inýmislovami: Rob radosť druhému!Keď čítame o tom, čo preslávilo svätých, zisťujeme, že to nie sú veľké stavby, vzácnediela z oblasti umenia, ale je to jednoduchá, skromná láska, ktorá často prerástla v hrdinskúodvahu a tá ich priviedla až na stupne oltára.Spomeňme si na Maximiliána Kolbeho, väzňa č. 16670 z Oswienčima, pátra Pro z Mexikaz čias prenasledovania, Damiána de Vester z ostrova Molokaj, ktorý zomel medzi56www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.malomocnými, na Židovku Edit Steinovúumučenú v Oswienčime a podobne. Všetci títo a inísa preukázali jedným spoločným; milovali blížneho podľa slov Ježiša: „Nik nemá väčšiulásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13).Dokážeme i my tak milovať svojich blížnych? musíme si uvedomiť, že láska jeopravdivým znakom, že patríme Kristovi, že sme Kristovi. Ak medzi nami nebude lásky,nebude ani Krista.V roku 1889 pri Filipínach sa topil parník Remus. Na lodi nastala panika. Mnohí skákalido vody, aby si zachránili život. Iba dvaja – misionár Paul Raimond a Dorado pomáhalistarým a deťom dostať sa do záchranných člnov. Nakoniec zostalo v člnoch len jedno miesto.Raimond si kľakol a začal sa modliť. Dorado si sadol do si sadol do člna. Parník klesol podhladinu aj sR aimondom. Záchranný čln sa už vzdialil od tragédie, keď pri člne sa vynoriljeden z tých, čo skočili do mora a prosil, aby ho vzali so sebou. Miesta však nebolo. Iba ak byho niekto uvoľnil. Dorado ochotne vstal, uvoľnil mu miesto a sám skočil do mora.Toto sú v praxi žité Ježišove slová.Aj L. N. Tolstoj nás môže poučiť, čo znamená milosrdenstvo a láska.Dvaja priatelia sa vydali na púť do Jeruzalema. Cestou šli okolo jedného domu. Ten prvýz nich vošiel dnu, aby sa napil trochu vody, kým druhý pokračoval v ceste. V dome však videlstrašnú vec. Rodina umierala od hladu. Zostal tam, pomohol, rozdelil sa s nimi so svojímjedlom. Ba zašiel i do neďalekej dediny, priniesol všetko potrebné a liečil ich, pokiaľnevyzdraveli. Chcel sa potom vybrať na cestu, ale keďže minul celý svoj majetok i zásoby,vrátil sa domov.Ten druhý však za ten čas prišiel až do Jeruzalema a vošiel do chrámu k Božiemu hrobu.bolo tam veľa ľudí a nemohol sa dostať až k hrobu. Keď tak stál pri dverách a modlil sa,zbadal svojho suseda, ako sa priamo modlí na Božom hrobe. Ba zdalo sa mu, že okolo neho jeveľká žiara. Čakal ho preto vonku. Čakal, čakal, ale márne.Vrátil sa domov. Po príchode domov rozprával všetko, čo videl a zažil. Tu až pochopil, žePán Boh viac prijal obetu jeho suseda, než jeho púť do Jeruzalema k Božiemu hrobu.Naozaj, ak nemáme lásky, nič nám to neosoží. Len láska nás robí šťastnými a spokojnými.Nám kresťanom nie je ťažko žiť v láske, pretože máme Učiteľa, ktorý nás naučil nielenslovom, ale aj príkladom, ako máme jeden druhého milovať. Láska Božia je základoma vzorom našej lásky. Preč s hnevmi, zvadami, nenávisťou, lakomstvom, sebectvom,egoizmom, súdmi, udávaniami, vykorisťovaním, nevraživosťou...Pri dnešnej sv. omši, keď nás kňaz ako zástupca Krista vyzve: Dajte si znak pokoja, nechnaše podanie ruky je znakom lásky a odpustenia.Amen.57www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Sobota – 5. veľkonočný týždeň Jn 15,18-21Láska je silnejšia ako nenávisťTen, čo sa odhodlal nasledovať Ježiša, musí sa často presvedčiť, že láska jeprenasledovaná nenávisťou. Je to smutný následok dedičného hriechu. Ľudia, ktorí nenávidiaboha, nenávidia aj tých, ktorí sa snažia žiť pre Boha láskou. Preto nie je zriedkavosťou, že zalásku a dobro sa človek človeku odpláca nenávisťou.Na túto tému hovorí aj dnešné evanjelium. Pán Ježiš chce svojich miláčikov upozorniť naniečo veľké. To znamená, že nielen apoštolov, ale aj všetkých svojich bratov a sestry dokonca sveta, ktorí vo svojom živote plnia jeho príkaz lásky. Ježiš povedal svojim učeníkom:„Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás“ (Jn 15,18). A hneď ajvysvetlí, prečo je táto nenávisť: „Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, alepreto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí“ (Jn 15,19).Tieto slová patria d druhej časti rozlúčkovej reči Pána Ježiša pri Poslednej večeri.A konkrétne do toho posolstva lásky sa vkradol disharmonický tón, čím chce pripraviťsvojich apoštolov na to, že hoci sa budú snažiť siať okolo seba lásku, za túto snahu budúzberať nenávisť sveta, pretože nie všetci majú vo svojom živote vodcu Ježiša. Tí, čo honemajú, nenávidia Ježiša a pretože jeho učeníci patria Kristovi, stihne ich podobná vlnanenávisti ako samého Krista. Okrem toho, že si ich Ježiš vybral zo sveta, to znamená z mocizla, už nepatria svetu a za toto sa svet vie pomstiť, lebo svet miluje len to, čo mu patrí, čoneprekračuje jeho hranice, zásady a spôsob života.Pomsta sveta za priateľstvo s Ježišom sa preto najčastejšie prejavuje prenasledovanímJežišových učeníkov. Ježiš ich na to upozorňuje a zároveň ich chce potešiť, povzbudiť, že ajjemu samému sa svet takto odplácal. Apoštoli pri týchto slovách si začínajú uvedomovaťzjednotenie, spätosť s Kristom, že budú musieť s Kristom trpieť, ale že spoznajú aj radosťz úspechov, ku ktorým sa pri šírení Ježišovho evanjelia dostanú. Pretože mnoho ľudí prijmevieru a uverí v Pána Ježiša, a tak sa rozmnoží i počet kresťanov.Podobne aj my musíme počítať s tým, že sa pre Ježišovo učenie nevyhneme nenávistisveta. Preto musíme počítať s neprajnosťou sveta, zažijeme uponižovanie, ba musíme počítaťi s prenasledovaním pre Krista. toto všetko je daň, ktorú platí kresťan za svoju poslušnosťa vernosť Kristovi. S týmto sa musíme zmieriť a nehľadať únikovú cestu.Uvedomujeme si, že keď dochádza v našom živote ku konfrontáciám so zlom, aj to jepotrebná vec pre kresťanský život. Dejiny Cirkvi nám hovoria o nespočetnom zástupe tých,ktorých svet nenávidel a museli položiť i svoje životy za Boha.Veď v tomto čase si spomíname na sv. Stanislava, biskupa krakovského, ktorého kráľ dávapopraviť ako nepohodlného človeka. Spomíname si na pápeža Martina I., ktorý vediev ťažkých časoch Cirkev, lodičku Petrovu. Aj keď musel obetovať svoj vlastný život,nezradil. Spomíname si na Juraja, ktorý ako vojak a veliteľ si vie uvážiť, kto je vyššídôstojník, a tak dáva prednosť mučeníckej smrti.Všetci však nezomreli mučeníckou smrťou. Máme dlhý rad vyznávačov: Dominik Saviozomiera mladý, ale heslo zo dňa, keď bol na prvom sv. prijímaní, si zachoval: Radšej zomrieť,ako zhrešiť. Sv. Atanáz-biskup neraz musel i vtipom čeliť, a predsa zvíťazil. Zostal vernýKristovi, aj keď musel niekoľko mesiacov žiť na cintoríne a podobne. Sú príkladom pre nás,aby sme nestratili v ťažkostiach pokoj, aby sme vytrvali verne pri svojich povinnostiach. Ktovytrvá do konca, ten zvíťazí. Nemajme strach, keď nás svet bude pre Krista nenávidieť.Pretože vtedy máme ďakovať Pánu Ježišovi, že nás uznal za hodných vydávať svedectvoo jeho učení – LÁSKE. Amen.58www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Pondelok – 6. veľkonočný týždeňJn 15,26-16,4aSpojení s Kristom nemáme strachČlovek rád prijíma dobré správy. A dobre mu padne, keď sa to týka priamo jeho. Krivýmpohľadom odmeníme toho, kto nám oznámi nepríjemnosti a ťažkosti, čo nás čakajú. A predsa,nie všetky nepríjemné správy sa prijímajú rovnako. Človek sa musí naučiť počítať s mnohýmiťažkosťami, ktoré ho v živote môžu stretnúť. Takýto postoj je správny aj v oblasti viery.Keď sa Pánu Ježišovi končí poslanie na zemi, chce pripraviť apoštolov na ťažkosti, ktorébudú pre jeho učenie zdieľať. Sľubuje im posilu. Je to duch Svätý, ktorého im pošle posvojom nanebovstúpení.Ježiš, Syn Boží, druhá božská osoba vie, že po jeho smrti budú jeho učeníciprenasledovaní. Vylúčia ich zo synagóg, ba príde čas, že každý kto ich zabije, bude simyslieť, že tým slúži Bohu. Takýto postup však zvolia nepriatelia len preto, že odmietli PánaJežiša a tým i Boha. Učenie Krista je však také silné, že Ježišovi učeníci nielenže budúvydávať takéto krvavé svedectvá pre Kristove učenie, ale ani nezradia. Ich víťazstvo bude nazáklade zástancu-Ducha Svätého, Pána Ježiša i Boha Otca. Toto víťazstvo je podobnéKristovmu víťazstvu nad jeho nepriateľmi. Tento Duch posilní apoštolov k pravde a kustatočnosti. Pripravuje apoštolov na ťažký útlak, ako je vonkajšie prenasledovanie, a to jekríza vnútorná, kríza viery. Malú skupinu veriacich bude prenasledovať nenávisť okoliaa budú sa pýtať: bol Pán Ježiš skutočne Syn Boží, očakávaný a predpovedaný Mesiáš? Totosa budú pýtať zvlášť vtedy, keď bude Ježiš zomierať a z toho budú plynúť ďalšie otázky:Prečo to Boh dopustil? Prečo nad Kristom zvíťazili jeho nepriatelia? A stále sa budúi prenasledovaní pýtať: Prečo máme trpieť?Bude to veľmi ťažká chvíľa. A práve v tomto čase a postavení ich Duch Svätý uchráni odzrady a odpadu od Krista. Dostane sa im istoty, že Ježiš nie je mŕtvy, ale žije v sláve BohaOtca. Toto svedectvo sa stane úžasnou posilou pre apoštolov a pol nich i pre nás.Nikto z nás, aj tu prítomných, nie je vylúčený z možnosti, že Pán si nás ešte bude chcieťvyskúšať a dopustí na nás krízu viery. Mnoho bratov sa dostane k odpadu od Boha podrôznymi tlakmi, tiež od prostredia, v ktorom žijú a ktoré je vedené proti Bohu. Časť sa rýchloprispôsobuje prostrediu, ktoré je neveriace, ktoré sa vzdalo kresťanstva pod vplyvom ľahšiehoživota. Musíme si uvedomiť, že kríza ešte nie je dôvodom, aby sme pred ňou mali mať strach.Kríza nie je nič nového, ale naopak, keď sa takéto situácie dokážu zvládnuť, vtedy sa vieraešte viac upevní a zmocnie, pretože vieme, že zo všetkých bojov, nech je to v ktorejkoľvekoblasti života, keď sa postupuje premyslene a správne, dá si poradiť, vysvetliť či poučiť,môže človek čakať skutočné víťazstvo.Čo sa týka viery, keď kresťan skutočne zabojuje, vyjde zo zápasu silnejší, zdatnejšía čistejší. Znova pripomeňme, že to len za predpokladu, že sa otvorí Duchu Svätému a prijmesvetlo, ktoré zároveň vedie k poslušnosti voči Bohu a vytrvalosti k čnostiam. Všeobecne sahovorí, že snaha sa hodnotí, a preto aj veriaci ju musí prejaviť. Nesmie rezignovať, odhodiťflintu do žita, len tak ľahko sa vzdať. Kríza nevyžaduje koketovanie, ale seriózny a otvorenýprístup. Preto veriaci nesmie v takomto rozpoložení podceňovať alebo zanedbávať modlitbu.Modlitba sa vtedy skutočne stáva najdostupnejšou a výhodnou zbraňou. V takýchto situáciáchmôže veriaci kresťan nájsť posilu vo Svätom písme. Preto nech nás slová evanjelia posilniaa pripravia na prípadné ťažkosti.Keď počujeme o ťažkostiach, ešte nie je nič stratené. Práve naopak, keď začnemes modlitbou k Duchu Svätému a s pokorou i dôverou voči Bohu, víťazstvo je naše a musímeho d začiatku chytiť do svojich rúk.Amen.59www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Utorok – 6. veľkonočný týždeň Jn 16,5-11Môj odchod bude vaším obohatenímHovorí sa, že nejeden nepriateľ Krista si na Cirkvi vylámal zuby, či zlomil väzy. Trochupravdy snáď na tom je. Mnohí si želali smrť, zánik Cirkvi, ktorá je dielom Ježiša Krista, ktorúvšak riadi duch Svätý cez viditeľnú hlavu, hierarchiu Cirkvi na čele s pápežom. Boli v Cirkviaj také obdobia, že mnoho veriacich upadlo do beznádeje a strachu o Cirkev. Zabudli však, žeCirkev nie je dielo ľudské, ale Božie. Preto nezaškodí ani nám dnes zamyslieť sa nadúryvkom evanjelia a posilniť sa vo svojej viere.„Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Alekeď odídem, pošlem ho k vám“ (Jn 16,7).Tieto slová museli apoštolov prekvapiť, keď ich počuli od Pána Ježiša. On chce od nichodísť. Nerozumejú a nechápu, a preto im vysvetľuje, že keď odíde, bude to skutočne pre nicha pre budúcu Cirkev až do konca sveta len na úžitok, pretože tým len získajú, a to právepôsobením Ducha Svätého. Aj keď po Ježišovom zmŕtvychvstaní apoštoli sa mohli presvedčiťo poslaní Pána Ježiša ešte presvedčivejšie, mali však pod vplyvom prostredia a najmä dlhejdoby čakania na Mesiáša inú predstavu o Ježišovi. Stále zostávalo pre nich mnoho nejasnýchmiest, a preto jeho neprítomnosť po odchode vylieči ich od pozemského chápania učenie,ktorého sa im dostalo. toto sa im dostane cez „zástancu“, čiže cez tretiu božskú osobu-DuchaSvätého, ktorý je pravý Boh s Otcom i Synom. Tento Duch Svätý sa stane až do konca čiasspojivom v neviditeľnom procese medzi Pánom Ježišom a viditeľnou hlavou Cirkvi na zemi.Pod vplyvom Ducha Svätého svet spozná, že nie Pán Ježiš, ale svet sa dopustil zločinu,nevery. Tak môžeme pochopiť, že ten čo neverí, sám seba odsúdi, pretože nespolupracujes tým, ktorý toto nielenže stvoril, vykúpil po spáchaní hriechu, ale že ho i riadi až do koncasveta. Svet si uvedomí, že smrť Pána Ježiša nie je pre nás porážkou, práve naopak,víťazstvom. Kristovo zmŕtvychvstanie je pre neveriaci svet najväčšou porážkou.Dnes nikto z nás nepochybuje o tom, že Duch Svätý je medzi nami činný. Aj keď Ježiš –náš Vykupiteľ a Spasiteľ od nás odišiel, no pod vplyvom Ducha Svätého môže celý svet viaca viac napredovať a hlbšie poznať osobu Pána Ježiša.Môžeme povedať, že hoci sme sa s fyzickým Kristom ako človekom nestretli, predsa našaviera nie je o nič menšia, slabšia, a to práve preto, že odchodom Pána Ježiša k Otcovi, nielenvtedy v Jeruzaleme, ale i dnes, stali sme sa schopnými prijať Ducha Svätého a pod jehovplyvom môžeme rásť vo viere a láske.Koľkokrát práve tajomstvo Eucharistie je pre nás úžasným impulzom viery. Ďalejpripomienka, že Duch Svätý je vo mne, v mojich bratoch a sestrách, mocne ma utvrdzuje voviere v jedného Boha v troch božských osobách. Prekážkou nám vôbec nie je ani to, že PánaJežiša tu na zemi nevidíme z tváre do tváre. My však veríme, že Ježiš nám takéto stretnutieprisľúbil. Keď teda splnil aj svoje slová okolo svojho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania,veríme, že naše vzkriesenie nebude pre Ježiša nejakým problémom. áno, aj keď často tietosúvislosti celkom svojím rozumom nechápeme, pretože to dnes ešte presahuje našuchápavosť, pracujeme a vzdelávame sa, aby sme mohli o tomto čo najviac nielen vedieť, alei podávať ďalšie svedectvá. Raz pre nás tieto ťažkosti pominú a naša viera nebude pre násťažkosťou, ale radosťou z oslavy Boha. Predpovedaný a oznámený Duch Svätý je preto prekaždého, kto sa k nemu obracia vo viere, posilou a svetlom na ceste do večnosti. Smelo smeodložili strach o budúcnosť Cirkvi. Aj keď to nevidíme v ružových farbách, aj keď sastretávame s úžasným odporom a nenávisťou voči Cirkvi, platia slová Pána Ježiša, ktoré zadvetisíc rokov sa už neraz osvedčili: „... pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16,18). Amen.60www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Streda – 6. veľkonočný týždeň Jn 16,12-15Predpoveď o Duchu SvätomMedzi najviac sledované informácie patrí predpoveď počasia. Podľa toho si môžememnohé veci zariadiť k lepšej spokojnosti, prípadne sa môžeme vyhnúť nepríjemnostiama ťažkostiam.Toto evanjelium má tiež ráz informácie. Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď príde on,Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy...“ (Jn 16,13).Táto informácia o duchu Svätom je pre nás veriacich cenná z viacerých príčin. Najmäpreto, že o Duchu Svätom sme v Starom zákone vedeli len veľmi málo. Pán Ježiš častejšiehovoril o Duchu Svätom, dnes však hovorí podrobnejšie. duch Svätý spôsobí, že nielenučeníci, ale i my poznáme plnosť parvdy a staneme sa jej učiteľmi. Preto mnohé veci nazačiatku apoštoli a veriaci neboli pripravení prijať a pochopiť. Až príchodom Ducha Svätéhosa odstraňujú hlavné prekážky, ako sú nestála viera a strachom naplnené srdcia. Ježiš hovorí,že Duch Svätý nebude robiť nič, čo by odporovalo učeniu Ježiša Krista. Nebude hovoriť sámza seba, ale iba to, čo počul od Otca a od Syna. Teda je Duchom Pána Ježiša, a preto nemôžezačať učiť novú náuku, ktorú by dovtedy nebol hlásal Pán Ježiš. Jeho poslaním bude, aby ľudíoboznamoval s tým, čo má prísť, to znamená, že dáva ľuďom znamenie doby, a to tak, žeJežišovo učenie sa musí vykladať správne a prijateľne v duchu doby, pre potreby doby,pretože každá doba chce nájsť pre seba uspokojivú odpoveď na ťažké otázky a bolestiz učenia Pána Ježiša, a to bude úlohou Ducha Svätého. Takto Cirkev bude stále plnšie chápaťposolstvo Pána Ježiša a stále lepšie predkladať vo zmenených podmienkach.Keď máme na mysli dejiny Cirkvi, vidíme obdivuhodnú vitalitu Cirkvi, čo je dielomDucha Svätého. Vidíme, že už antického človeka uspokojilo učenie Pána Ježiša. Ježiš sa stalvrcholom i v stredoveku. Preto Duch Svätý pôsobí tak, že v každej dobe chce zaujať celéhočloveka: jeho myslenie, túžby, prania. Preto nič nové pod slnkom, keď sme svedkami, žeučenie Krista zaujíma pozornosť i moderného človeka. Nič nebráni človeku, aby sa venovalsvojmu umeniu, športu, vede i politike, len nech to je pre jeho večnú spásu a tiež inýchnesmrteľných duší.Bolo by to smiešne, keby sa v dnešnej dobe atómu hlásalo učenie Krista v duchu antiky,alebo stredovekým spôsobom. Ale i dnes Duch Svätý riadi Cirkev a jej predstavených tak,aby sa nehlásali bludy, ale pravda, pretože i dnešný človek má svoju úlohu, ktorá sa musíniesť v Duchu a pravde. Preto dnes sa hovorí stále o aktuálnej slobode a dôstojnosti človeka,o jeho cieli, obsahu života, o mieste človeka v Božom pláne.Dnes veriaci kresťan nie je o nič ochudobnený tým, že je veriaci, ba práve naopak, odneveriaceho sa líši ešte úžasnou myšlienkou, že verí v život večný. To znamená, že nežije lenpre tento svet, ale v spolupráci s Duchom Svätým riadi a koriguje svoje konanie tak, abyúspešne prešiel životom, obstál v skúške života, a tak si zaslúžil večný život.Nič sa nezmenilo na slovách, ktoré nám zaznamenal svätopisec: - Na svete sme na to, abysme Pána Boha poznávali, jeho milovali, jemu slúžili, a tak prišli do večného života. –Tieto slová uskutočňoval človek iným spôsobom a za iných okolností v prvých dobáchkresťanov, ďalej v čase vedecko-technickej revolúcie a iným spôsobom to uskutočňuje v 20.storočí. A predsa, v základných rysoch stále platí, že musíme zachovávať príkazy. To simusíme uvedomiť i my dnes. Boh nás chce mať teraz, tu, v týchto podmienkach. Tu je našemiesto, tu sami rozhodujeme o svojej večnosti. Máme však na pomoc Ducha Svätého, ktoréhonám prisľúbil Pán Ježiš a ktorý vedie, riadi a spravuje viditeľnú hlavu Cirkvi, zbor biskupovacelú Cirkev. Informácia o Duchu Svätom je preto pre nás vítaná a často si na Ducha Svätéhospomeňme. Teda nech do nášho duchovného života patrí i pravidelná prosba o sedem darovDucha Svätého. Amen.61www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Nanebovstúpenie Pána Lk 24,46-53Nanebovstúpenie Pána je naša istotaPrednedávnom v televíznom seriáli o veľkých mestách ukazovali Londýn a najväčšiupoisťovaciu kanceláriu na svete, v ktorej sa dá, vraj všetko poistiť. Jedno však iste nie. Niktonás nepoistí v tom, že po smrti budeme aj bez Boha spasení. Veď pred Bohom sláva, moca bohatstvo je ako poľný kvet, čo vädne, stráca sa, a to všetko je márnosť nad márnosť, akohovorí starozákonný kazateľ. A predsa, v dnešný deň sa nám dostáva uistenia, že keďvytrváme s Kristom až do konca, že on, ktorý odchádza od apoštolov k svojmu Otcovi, idenám pripraviť miesto, aby sme raz aj my vošli do stavu večnej blaženosti, do ktorého savracia on, náš Vykupiteľ a Spasiteľ po splnení svojho poslania tu na zemi.Aj nás dnes oslovuje: „Vy ste toho svedkami“ (Lk 24,48).Čoho sme spolu s apoštolmi svedkami? Čím nás to chce Ježiš poveriť? Zamyslime saa dajme odpoveď.Vieme, že po zmŕtvychvstaní sa Pán Ježiš počas 40 dní zjavoval nielen apoštolom, alei ďalším bratom. Dnes si spomíname na jeho odchod k Otcovi. Opustil svojich apoštolov.Možno si niekto položí aj otázku: Prečo neostal aj naďalej viditeľne s nami? Veď jeho telo užnemohlo zostarnúť, trpieť, ani zomrieť. Keď sa však chystal odísť, povedal apoštolom, že tobude pre nich lepšie, ak odíde. Prečo? Keby žil medzi nami dnes, s kým by sa mohol stretnúťosobne? Aj keby bol stále na cestách, mohol by prísť do všetkých rodín, krajín? Ak áno, takzaiste len raz za života, aj to len na chvíľu.On však zostal v iných podobách medzi nami. A to v takých, že sa s ním môžeme stretnúťkaždý a kedykoľvek. Veď my veríme, že Ježiš je prítomný vo svojom slove, vo sviatostnýchznakoch a hlavne v Eucharistii. Pravdaže i v spoločenstve chorých, ale i tých, čo sa schádzajúv jeho mene.Jeho odchod je pre nás potrebný preto, aby nám ukázal zmysel a hodnotu nášho životanielen od narodenia až po smrť, ale predovšetkým myslí na život večný v Božej blízkosti. Onbol prvým človekom, ktorý to dosiahol. A dostal sa na najčestnejšie miesto, vyjadrené podľanašich ľudských zvykov, ako keby sedel Bohu po pravej strane. Pravdaže, to pre násneznamená žiadny trón. Ani my nebudeme mať nejaké vyhradené miesta bližšie, alebo ďalejod Boha.Vieme predsa i to, že v stave blaženosti neplatí náš pozemský čas. Neplatia tam anipriestorové miery. Byť blízko Boha znamená blízkosť vzťahu. Ak sme v tlačenici, priestorovosú nám najbližšie tí, čo sú okolo nás natlačení. Ale v skutočnosti nám je blízky možno niektona konci zástupu, pretože je to náš priateľ.Nebo nie je miesto, ale stav šťastného stretnutia človeka s Bohom v láske. Ježiš je preto popravici Otca, lebo je rovný Bohu, je Božím Synom, a predsa je taký ako človek. Nik nemoholprísť do neba pred ním a ani teraz nemôže prísť nikto bez neho. Z ľudí len Ježiš preukázaltakú lásku, ktorá bola silnejšia ako smrť, a preto len v spojení s ním sa môžu aj ostatní ľudiadostať do neba. K tomuto zaujatiu miesta Kristom po jeho nanebovstúpení sa viažu aj ďalšieslová nášho Kréda: ... odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych...Veľa je toho, čomu musíme za života uveriť, pretože sa o tom nemôžeme presvedčiť. Razvšak príde deň, keď sa každý sám presvedčí o všetkom. Ježiš vo svojom oslávenom teleodišiel z ľudsky viditeľnej prítomnosti, ale sa vráti, keď sa zavŕši tento svet. Vtedy ho každýuvidí už nie v skrytých podobách, ale zjavne v plnej sláve. Každý bude musieť uznať, že on jePánom vesmíru. Ako sa bude v tej chvíli cítiť človek, ktorý ho neuznával a bol ľahostajný,myslel len na to, aby sa sám mal dobre? A ako ten, čo sa síce modlil, chodieval do kostola, ale62www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.myslel si, že to stačí a nevidel biedu iných? Ježiš sám o tom povedal, že vtedy sa rozdeliavšetci ľudia podľa toho, kto sa ako k nemu choval, keď ho stretol v skrytej podobe hladného,smädného, otrhaného, opusteného, odkázaného na pomoc.Vtedy sa všetko zjaví. Bude to ako film svetových dejín a zároveň aj filmom životakaždého jednotlivca. Tam sa ukáže všetko aj s následkami. Uvidíme, čo všetko spôsobilokaždé zlo a čo sa zachránilo každým dobrom. Uvidíme aj to, aký bol pôvodný Boží plán, akoby sa to so svetom aj s nami skončilo, keby bol každý plnil vôľu Božiu.Spoznáme následky odpustenia.Odpustený hriech nikomu nebude na hanbu, ale naopak. Ľútosť je prejavom lásky človekak Bohu a odpustenie je prejavom lásky Boha k človeku. Táto láska sa stane zjavnou, prepuknenaplno a už nikdy neprestane.Spomíname si na Ježišov odchod od nás v ľudskom tele. Ježiš však ešte raz príde a tendruhý príchod bude jeho verejným víťazstvom. Všetci, čo budú k nemu patriť, budútriumfovať s ním.Všetci, čo sme uverili v Krista, máme byť toho svedkami. Praje si to Ježiš, veď to povedalpred svojím odchodom: „Vy ste toho svedkami“ (Lk 24,48). Teda nielen apoštoli, ale i myvšetci si máme dnes uvedomiť, že máme rozširovať učenie Pána Ježiša, a to nielen slovom,ale najmä príkladom.Sme si toho vedomí, aj keď cítime svoje nedostatky a dopúšťame sa z ľudskej slabostipádov, predsa sme presvedčení, že naše miesto je tu, aby sme svedčili o Kristovi.Tak to budú robiť aj naši bratia a sestry i po nás až do konca sveta, do chvíle druhéhopríchodu Krista na zem.Kristovi nerobíme radosť, ale hanbu a zároveň si pripravujeme odsúdenie, ak vraždímenenarodené deti bez citu a uváženia. Takto nebudeme Kristovými svedkami.Aj dnes si máme uvedomiť, že náš pobyt tu na zemi je len krátky. Máme sa osvedčiťv skúškach života, či si zaslúžime večné prebývanie s Ježišom v jeho blaženosti.Ježiš odišiel, aby nám pripravil miesto. Po tomto máme túžiť a svojím životom to ajdokazovať. Takto prežitý život svedectva o Kristovi bude istou zárukou našej večnosti.Žiadna, ani tá najväčšia poisťovacia kancelária v Londýne nás nepoistí pre večný život.Večnosť je v našich rukách. O večnosti už hovorí náš život.Aký život tu na zemi žijeme, takú odmenu si každý sám pre seba pripravujeme. Ježiš jenaša istota.Amen.Piatok – 6. veľkonočný týždeňJn 16,20-23aRadujme sa, že patríme KristoviPripomenuli sme si sviatok Nanebovstúpenie Pána Ježiša. Štyridsať dní sa svojimučeníkom, ale i ďalším bratom a sestrám zjavoval a dopĺňal svoje učenie, ktoré pred svojímumučením tri roky učil apoštolov a zástupy. Pri počúvaní Ježišových slov často horeli srdciaapoštolov. Tešili sa, že Ježiš im bol spoločníkom, a preto sa nečudujme, keď sa im Ježišsvojím odchodom k Otcovi stratil z očí, že do ich sŕdc sa na chvíľu dostalo trocha strachu.Preto im Ježiš už počas stretnutí na zemi povedal slová povzbudenia a útechy:63www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.„Veru, veru, hovorím vám: Vy budete plakať a nariekať, a svet sa bude radovať.Budete žialiť, ale váš smútok sa premení na radosť“ (Jn 16,20).Zármutok Ježišových učeníkov nad odchodom Ježiša sa zmení na radosť pôsobenímDucha Svätého, ktorý im cez vieru dá spoznať, že telesná neprítomnosť Ježiša je nahradenájeho tajomnou prítomnosťou vo Sviatosti oltárnej, v jeho slove, a to znamená vždy a všade,kde sa bude čítať a vysvetľovať jeho učenie, ale i v spoločenstve veriacich, čo prijali krst:„Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt18,20).Smútok a opustenosť apoštolov trvali len krátko. Kedysi im Ježiš povedal, že chvíľu honeuvidia. Myslel tým na svoju smrť. Potom ho znova uvidia a myslel tým na čas po svojomzmŕtvychvstaní do svojho nanebovstúpenia. Takéto časové údaje – ešte chvíľu – môžemechápať aj vo vzťahu k novej Cirkvi, kedy v nej Pán Ježiš bude prítomný pod tajomnýmispôsobmi až do svojho druhého príchodu na tento svet. Apoštoli sa neopovážili spýtať PánaJežiša na to, čo znamená „ešte chvíľku“. U mnohých ľudí i dnes je to aktuálny problém.Snažia sa zisťovať, počítať, špekulujú okolo druhého príchodu Pána Ježiša na svet. Pán Ježišpredsa povedal, že o tomto dni kedy príde, nevedia ani anjeli, ani Panna Mária. Problém, čiPán Ježiš odišiel definitívne, nás netrápi, pretože o prítomnosti Pána Ježiša medzi nami smepresvedčení učením Cirkvi. Ježiš je stále prítomný medzi nami. Stačí, ak správne pochopímeúčasť na svätej omši. Prijať učenie Cirkvi o sviatostiach, ale i postupovať pri čítaní Svätéhopísma v úmysle Cirkvi.Postup, ako sa smútok apoštolov rýchlo zmení na radosť, prirovnáva Pán Ježiš k rodiacejžene. Keď je dieťa už na svete, žena rýchlo zabúda na bolesti, ktoré musela znášať.Materinská láska vysoko prevýši všetky bolesti. Tak je to aj s apoštolmi, ktorí rýchlo zabudnúna smútok, keď sa presvedčia, že Ježiš žije a tvorí s nimi jedno spoločenstvo. Už nie sú z nichustráchaní, neistí apoštoli, ale po prijatí Ducha Svätého sa stávajú novými ľuďmi.Aj nás sa chytá zármutok, keď nevidíme Pána Ježiša a býva to ešte ťažšie, keď na násdopadnú vnútorné nepokoje, neistota, suchopárnosť, ako aj modlitby bez akejsi radosti, sv.prijímanie bez pocitu obohatenia. Sú to teda tie chvíle stretnutia s Ježišom, kedy ho necítimea zdá sa nám byť ďaleko. V takýchto ťažkých okamihoch života si uvedomme, že musímemať dôveru a odvahu. Dobre je v takejto chvíli mať blízko seba duchovného vodcu, najlepšiespovedníka a dať sa ním viesť, prípadne i sami si máme uvedomiť, že aj keď necítime radosťz prítomnosti Pána Ježiša, on je predsa tu.Poučením nám môže byť udalosť zo života sv. Terezky, ktorá sa často stavala do úlohyloptičky. Ponúkla sa Pánu Ježišovi, že keď sa bude chcieť s ňou pohrať, ona čaká na tútochvíľu. Ale keď ju aj odloží do kúta ako nepotrebnú, bude čakať, že príde okamih, keď si juznova zoberie do svojich rúk. Táto svätica musela v živote mnoho prežiť aj napriek tomu, žeumrela mladá.Raz sa po takej ťažkej skúške, keď niekoľko týždňov nemala radosti zo stretávania sas Pánom Ježišom a sťažovala sa mu na to, kde bol cez celú tú dobu, dostala v srdci odpoveď:Terezka, bol som v tvojom srdci. A veľmi som sa tešil, že si ma hľadala. Mal som z tebaradosť.To znamená, bratia a sestry, že sa nemusíme strachovať po odchode Pána Ježiša. On jemedzi nami stále prítomný, aj keď ho naše oči nevidia. On je tu. Chce, aby sme mu ostaliverní aj v ťažkostiach.Skončilo sa štyridsať dní trvajúce obdobie, keď sa stretávali apoštoli so zmŕtvychvstalýmKristom. Teraz prežívame čas, keď sa pripravujeme na prijatie Ducha Svätého, ktorý svojousilou pokračuje v diele Syna Božieho. Amen.64www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Sobota – 6. veľkonočný týždeňJn 16,23b-28Bohatstvo a láska ukryté v modlitbeO modlitbe sme už veľa rozprávali, premýšľali a môžeme povedať, že sa aj pravidelnemodlíme a pri modlitbe chceme byť sústredení. A predsa, aj dnes môžeme hovoriťo modlitbe, a to preto, lebo chce o tom hovoriť sám Pán Ježiš.Ježiš hovorí učeníkom: „Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 16,24).Vieme, že po jednom rozhovore so svojím Otcom, bol Ježiš oslovený apoštolmi, aby aj ichnaučil modliť sa. Vtedy ich naučil modlitbu, ktorú voláme O t č e n á š a ktorúpovažujeme za najkrajšiu, pretože nás ju naučil sám Pán Ježiš.Dnes nás však upozorňuje ako svojich bratov a sestry, aby sme využili jeho priateľstvas nami a prosili v jeho mene, jeho i nášho nebeského Otca. Je to niečo podobné, ako keď nášdobrý priateľ nám povie: - Neboj sa, len choď a povedz, že ja ťa posielam. –Ježiš svojím umučením a smrťou získal od Otca pre nás nový prameň darov a milostí. Ježišsi praje, aby sme sa v jeho mene obracali s prosbami priamo i na nášho spoločného Otca.Tento postup chce preto, aby sme si uvedomili, akého význačného postavenia sa nám dostalojeho umučením a smrťou, že môžeme sa priamo obrátiť na nášho Otca a dostaneme to, o čoprosíme, a to práve pre zásluhy Ježiša Krista. V takomto postupe budeme cítiť ešte väčšiuradosť. Ježiš nás ešte viac povzbudzuje k úspešnému konaniu a vyslyšaniu našich potriebu nášho Otca, keď poznamenáva: „V ten deň budete prosiť v mojom mene. A nevravím vám,že ja budem prosiť Otca za vás. Veď Otec sám vás miluje, lebo vy ste milovali mňa a uveriliste, že som vyšiel od Boha“ (Jn 16,26-27).Takto sme dostali oslovenie priamo na telo. Záleží len od každého z nás, ako využijemetúto veľkú príležitosť na získanie milostí a lásky pre seba a svet. Pán Ježiš vo svojej láskevoči nám si veľmi praje, aby sme si prosili v modlitbe, a aby naše stretnutia v tomtorozhovore boli časté ako prízvukuje apoštol: Bratia, neprestajne sa modlite!To je pre nás úžasná dôvera, keď má dôjsť k tak bezprostrednému stretnutiu s Bohom,ktorý toto všetko okolo nás i v nás nielenže stvoril, ale i riadi. Využime to čo najlepšie,pretože od toho záleží veľa i pre najvážnejšie stretnutie v našom živote, v hodine smrti.Predsa aj toto stretnutie si môžeme vyprosiť už tu na zemi, aby bolo stretnutím tých, ktorí saskutočne milovali, ktorí túžili po sebe. Boh urobil všetko pre nás, aby sme sa naučili prosiť,ďakovať, odprosovať, aby sme vo svojom živote už tu na zemi našli si čas na oslavu svojhoBoha.Uvedomme si, že naše modlitby tak získajú na hodnote a naše stretnutie s Ježišom premenína plodný dialóg, rozhovor dvoch milujúcich – Boha a človeka. Z takéhoto stretnutia môžemelen a len odísť šťastní a obohatení, čomu sa nebude dať prirovnať nič z bohatstva a krásytohto sveta. Ježiš nám dá všetko, čo osoží našej spáse, keď si nájdeme čas a stretneme sas ním v modlitbe.Preto už teraz sa poďakujme Pánu Ježišovi za nové pozvanie k rozhovoru s ním. Veďchápeme, že náš Boh je stále v našej blízkosti. Nemusíme ísť na zvláštne miesto, nemusíme sapostaviť do rady, nepotrebujeme protekciu. On čaká len na nás, kedy si nájdeme čas. Onnepotrebuje naše modlitby. On chce nás a znova len nás požehnať, posilniť a naplniť svojímpokojom, láskou a najmä milosťami.Amen.65www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Pondelok - 7. veľkonočný týždeň Jn 16,29-33Dôverovať Ježišovi – prínos pre náš životJe to úžasne dobrý pocit, keď sa človek ocitne v ťažkosti, keď sa ho začne chytaťbeznádej, strach, ba i zúfalstvo a on sa môže oprieť o niekoho vedľa neho. Je to úžasné, keďmu dáva nádej, keď mu vlieva silu, keď z jeho úst počuje potrebné slová: Dúfaj!Ježišove slová sú pre človeka, ktorý uverí, úžasnou posilou, a to môžeme cítiťi z evanjelia, keď Ježiš hovorí apoštolom: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja somzvíťazil nad svetom!“ (Jn 16,33).Ježiš mnohé vysvetlenia podal len apoštolom. Takto si ich pripravoval, aby sa raz aj onirozišli do sveta a podávali jeho učenie ostatným. Mnoho vecí vysvetlil apoštolom a hoci imhneď nerozumeli, predsa konštatovali, že ku nim hovorí nielen v podobenstvách, to znamenána príkladoch zo života, ktoré boli im známe, napríklad o dobrom pastierovi, stratenej ovečke,ale hovorí im aj otvorene. Rozprával im o svojom vzťahu medzi ním a Otcom, ktorého vôľusa rozhodol plniť už tu na zemi. Rozprával im aj o utrpení, ktoré ho čaká, ale i o svojomodchode z tohoto sveta. Apoštoli sa mohli presvedčiť, že Ježiš vidí aj do ich sŕdc. Onnepotrebuje vypytovať sa ich, o čom sa cestou napríklad rozprávali. On je predsa vševediaciBoh. Preto i dnes v evanjeliu hovoria Ježišovi: „Teraz vieme, že vieš všetko a nepotrebuješ,aby sa ťa dakto spytoval“ (Jn 16,30).Apoštoli postupne uvažovali o tom, čo ich Ježiš učí, rozoberali si všetko, čo sa okoloJežiša dialo. A tak mohli konštatovať, že Ježiš skutočne vyšiel od Otca a k Otcovi sa zasevráti. Keď sa Ježiš spýtal Petra: „Za koho ma pokladáte vy?“ Peter odpovedal: „Ty si Mesiáš,Syn živého Boha“ (Mt 16,15-16). To bola Petrova spolupráca s Duchom Svätým, cez ktoréhomu toto zjavil Boh Otec. U apoštolov teda dochádza k postupnej viere. Lenže táto ich vieraešte nie je konečná. Vieme, že uverili v Krista a keď príde na nich skúška, sklamú. Peterzaprie, ostatní sa rozutekajú.Keď sa na to dívame ľudskými očami, povieme, že to nie je nič nezvyčajné. Veď niečopodobné sa stalo, alebo môže sa stať i nám. Nebuďme si príliš istí. Možno si myslíme, že smedobrí a že sa nám nemôže nič prihodiť, aby sme zradili Ježiša, veď máme skúsenosti, svojvek, postavenie, a tak my už nezhrešíme, a nemusí prejsť ani dlhšia doba a naša pýcha sa ozve– a nasleduje pád.Dnes si máme uvedomiť, že verný je jedine Boh!Pán Ježiš nás pozná lepšie, ako sa môžeme poznať my, pretože on stvoril človeka. PánJežiš vedel o našich slabostiach, ale i tom, že ho človek zradí, opustí, zaprie. A predsa Bohostane verný.V evanjeliu nám ponúka svoju lásku, aby sme v neho dúfali.On stojí pri nás. On je vždy ochotný zasiahnuť, pomôcť, ochrániť nás, potešiť, pravda, keďz našej strany sa nájde dobrá vôľa. Inými slovami, keď budeme v Ježiša veriť a snažiť sa žiťv jeho znamení, zvíťazíme nad svetom. Ježiš zvíťazil nad hriechom krátko trvajúcouporážkou, keď si ľudia mysleli, že jeho smrť na kríži je koniec všetkého. To bolo vlastneJežišovo víťazstvo, víťazstvo Boha nad celým svetom. Jeho smrť nad všetkým zloma hriechom v dejinách.A práve toto nás posilňuje, aby sme dúfali v Krista. Aby náš život nikdy nevošiel do takejuličky života, že by sme si mysleli, že on nám už pomôcť nemôže, nedokáže a o to už aninestojíme...66www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.A predsa, dnes jasne znejú slová, ktoré s radosťou prijímame. Dúfam v teba, Pane!Dúfame, že on zvíťazí nad naším hriechom. On nám odpúšťa, vracia nám svoje priateľstvo,svoju lásku. On viac miluje, ako milujeme my jeho, a predsa dnes chce znova našerozhodnutie. Je to úžasný pocit žiť v pokoji s Bohom.Ďakujeme ti, Pane, za povzbudenie. Posilnil si nás, Pane, že keď sa ocitneme v beznádeji,keď nás naplní strach, nemáme sa čoho báť, veď si s nami. Keď klesáme a cítime porážku,môžeme sa o teba oprieť a zvíťaziť. Za to všetko nech je dnes Bohu chvála.Amen.Utorok – 7. veľkonočný týždeňJn 17,1-11aJežiš Kristus – príklad modlitbyV úvode k encyklopédii o modlitbe L a P r e g h i e r a (Rím 1967) píše profesor R.Boccassino svoje spomienky z Afriky.Primitívna žena z horského kmeňa robí z hliny nádoby. Modlí sa k bohom pri hľadaníhliny, pri miešaní a pálení. Pýtajú sa jej, kto ju to naučil. Ona pokrčí ramenami a hovorí:- Kto učí deti plakať? Sami. I modlitba je sama od srdca.Definícia o tom, čo je modlitba, hovorí: Modlitba je rozhovor človeka s Bohom.V evanjeliu sme čítali nádherný rozhovor človeka s Bohom, nádherný rozhovorBohočloveka-Ježiša Krista so svojím Otcom. Z každého riadku a vety pri čítaní evanjeliacítime veľkosť a krásu tohoto spojenia v rozhovore.Veľkonočný čas sa chýli ku koncu. Len týždeň nás delí od sviatku Zoslania DuchaSvätého, veľkej slávnosti počiatku Cirkvi. Cez veľkonočný čas sme si pripomínali tajomstvonášho vykúpenia. Dielo Ježiša Krista nekončí veľkonočnými udalosťami, zmŕtvychvstaníma nanebovstúpením. Ježiš Kristus žije a rozvíja sa v Cirkvi. tak to chcel Ježiš Kristus a o toprosil i v dnešnom evanjeliu, ktoré voláme aj veľkňazskou modlitbou. Túto modlitbu sa Ježišmodlil pri Poslednej večeri. V modlitbe prosí Ježiš Otca za seba a za svojich učeníkov. Ježišvie, že jeho poslanie na zemi sa končí. Prosí pre seba o prinavrátenie prvotnej slávy spoločnejmu s Otcom, ktorej sa zbavil. (por Flp 2,7) na ten čas života, keď sa chcel stať podobným námľuďom vo všetkom, okrem hriechu. Pre apoštolov prosí nezlomnú vieru v jeho osobu a v jehoposlanie proti každému nepriateľstvu. Ba viac prosí o jednotu medzi nimi.Ježiš prisľúbi svojim učeníkom: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojommene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20). Ukázal im aj vzor a spôsob, ako toto spoločenstvodosiahnuť.Modlitba je charakteristickým znakom náboženského života. Veriaci človek sa bez nejnemôže zaobísť. Preto naša Cirkev pripisuje po vzore Ježiša Krista modlitbe veľký význama kladie dôraz na pestovanie spoločných i osobných modlitieb.Modlitba má pevné miesto v celej liturgii. Šťastný je rodinný aj osobný život obohatenýpravidelnými modlitbami! V súvise s týmto konštatovaním je namieste položiť si otázku, čimá modlitba v našom živote primerané miesto, vážnosť a ocenenie. Zamyslime sa trochu nadtým, aby sme sa pri odpovedi neunáhlili, ale mohli vážne a zodpovedne odpovedať.Najspoľahlivejším meradlom opravdivosti modlitebného života je pre nás Ježiš Kristusa jeho život preniknutý modlitbou. On sa modlil po celý život. Bol v neustálom, trvalom stykuso svojím nebeským Otcom v modlitbe. Modlitbou bolo vlastne celé jeho počínanie, lebo67www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.všetko konal v mene Otcovom. Každým svojím činom plnil jeho vôľu, oslavoval Otcaa preukazoval pomoc ľuďom. Tým dal svojim nasledovníkom príklad, ktorý majú nasledovať.Pozoruhodné sú Ježišove konkrétne modlitby a príklady. V modlitbe dobrorečil (por. Jn6,2); chválil Otca (Mt 11,25); prosil a ďakoval (por. Jn 11,41); prosil za Petra (por. Lk 22,32);prosil za učeníkov a všetkých veriacich (por. Jn 17); modlil sa za nepriateľov (por. Lk 23,34);ukázal, že treba sa vždy modliť a neochabovať( por. Lk 18,1); varoval pred pokrytectvomv modlitbe (por. Mt 6,7); prisľúbil vypočutie modlitby predkladanej v jeho menez neochvejnej viery (por. Jn 15,7); ukázal a zanechal vzor modlitby Otče náš (por. Mt 6,9-13).V modlitbe nachádzal Ježiš posilnenie a potešenie, preto sa modlil stále, v každom časea v každej situácii: ráno, cez deň i večer, pri jedle, v radosti i v smútku. Pri všetkom prosilo pomoc a požehnanie Otca v nebesiach.Vidíme, že Ježiš kladie dôraz v praxi v modlitbe predovšetkým na Božie veci, uznanieBožej moci, rešpektovanie Božej vôli, osvojenie si a napomáhanie Božích cieľov: „Hľadajtenajprv Božie kráľovstvo...“(Mt 6,33). Pritom je však veľmi dôležité, že Ježiš nepodceňovalani časné hodnoty, včítane ľudských telesných potrieb. Úspech modlitby bude i vtedyreálnejší, keď bude všetkým zjavné, že sme kresťania, a to musí vyžarovať z našich slovi skutkov. To znamená, že si máme kresťansky počínať nielen v kostole, ale všade: doma,v rodine, na pracovisku i v spoločnosti. Naše modlitby majú byť v tomto smere vedené bezohľadu na to, kde sa modlíme, pretože nie je rozhodujúce, kde sa modlíme, ale ako samodlíme. To znamená, že modlitba musí byť záležitosťou srdca, a nie zvykom, lebo len takmôže byť opravdivá. To však nič neuberá na význame modlitby v kostole. Spoločné modlitbyv kostole sú veľmi dôležité pre vytvorenie dobrého vzťahu človeka k Bohu a k blížnemu.Jeruzalemský chrám bol Ježišovi blízky. Často v ňom strávil čas v modlitbe, ale modlil savšade, kde nikým a ničím nebol vyrušovaný, kde sa mohol sústrediť, otvoriť svoje srdcev naprostej dôvere k Otcovi a vyjadriť mu svoje prosby i vďaky.V tejto súvislosti chápme slová: „Keď sa ty chceš modliť, vojdi do svojej komôrky, zatvorza sebou dvere...“ (Mt 6,6). To pre nás znamená, že sa máme modliť všade, kdekoľvek a vovšetkých životných potrebách.Ježiš je nám v tom najkrajším príkladom. Jeho modlitba, rozhovor s Otcom predstavuje prenás nesmierne bohatstvo, z ktorého môžeme neustále čerpať. Mnohí pred nami sa o tomtopresvedčili vo vlastnom živote a nikdy to neoľutovali, práve naopak, modlitba ich dvíhalaa priťahovala viac ku vzoru modlitby – Ježišovi Kristovi.13.11. 1983 Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlásil Máriu Bauardi za blahoslavenú. liturgia sakonala v troch rečiach: arabskej, gréckej, latinskej. V homílii zameranej na život modlitbynovej blahoslavenej Svätý Otec povedal:- Arabskú rodinu Bauardi z malej dedinky neďaleko Nazareta navštevovalo nešťastie zanešťastím. Narodilo sa dvanásť detí a všetkých dvanásť krátko po narodení zomrelo .Zúfalírodičia – gréckokatolíci putujú do Betlehema s modlitbou: Aspoň jedno zdravé dieťa.Stalo sa. Dieťa dostane meno Mária a o dva roky umierajú obaja rodičia. Mária sadostane ku príbuzným do Alexandrie. Ako 13-ročnú ju chcú podľa tamojšieho zvyku zasnúbiť.Stáva sa čosi neočakávané. Dievča nesúhlasí. Už v tomto veku sa chce zasvätiť Bohu. Keďnepomáhajú tresty, musí ísť na prevýchovu do moslimskej rodiny. Nasledujú ďalšie tresty,pretože nechce prijať vieru domácich.Po mnohých dobrodružstvách sa dostane ako slúžka do Francúzska a v krátkom čase sastáva sestrou Máriou Od ukrižovaného Ježiša.Svoj život naplní láskou a hlavne modlitbou. Žije v Indii, Španielsku a nakoniecv Betleheme. Umiera v službe lásky, keď prináša robotníkom vodu na stavbu. Tam dôjdek úrazu a na jeho následky 26.8. 1878 zomiera. Mala iba 33 rokov.68www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Svoj príhovor Sv. Otec zakončil modlitbou ku nej, žene modlitby, Márii Od ukrižovanéhoJežiša, podobne ako Ježiš vo večeradle: - Prosím za nich. Prosím a modlím sa za mier celéhosveta, za jednotu, za pokoj ľudských sŕdc a vyznanie viery. –Primitívna žena z rozprávania profesora nám hovorí. – Modlitbu chápme ako záležitosťsrdca, to znamená, že nezáleží na vzdelaní, postavení, veku, ale na láske, ktorú opätujemev každom čase nášmu Bohu. –Amen.Streda – 7. veľkonočný týždeňJn 17,11b-19V jednote je veľkosťŽijeme v dobe, ktorá sa vyznačuje strachom. Súčasná doba to nie sú len lety do vesmíru,vedecko-technická revolúcia, z ktorej je svet zamračený, ale rovnako celá rada ťažkostío ďalší priebeh ľudstva. Čoraz častejšie počúvame o boji za krajší zajtrajšok, o šťastnejšíživot pre seba, že treba sa starať o seba a nepozerať na druhého človeka, pretože o mňa sa tiežnikto nestará. Začíname nenávidieť každého, komu sa vodí lepšie, pomaly druhého človekazačíname vidieť len ako vraha, ktorý číha na nás, a tak sa pred svetom uzatvárame, nechcememu dať nič a od nikoho nič nechceme. Začíname sa hlásiť k zásade, že všetci sú protivšetkým, lebo veľa nás rozdeľuje a nadmieru veľa je rôznych ťažkostí medzi nami, a preto simusí každý sám putovať týmto svetom.Mohli by sme sa pýtať slovami básnika:Ľudia, ktorí sa náhlite, ktorí ste slepí, hľa, akí ste úbohí! Prečo? Driete sa, udýchaní ste,zmorení, pre akú snahu to robíte?Nemáte pocit, že takýto život sa uberá k samozničeniu?Pred chvíľou sme počuli v evanjeliu slová Pána Ježiša a bola to modlitba o jednotu.Môžeme sa právom však pýtať, či je vôbec možná taká jednota, o ktorej hovorí Ježiš, žemá byť medzi nami, keď sa v živote presviedčame o opaku, keď vládnu intrigy, nevraživosti.Môžeme hovoriť o jednote v našej veľkej rodine kresťanov, keď vidíme, že jednota nie je aniv malých skupinkách, v rodinách?Sv. Ján píše: „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn4,16).Láska je sila, ktorá spája a zjednocuje ľudí medzi sebou. Ak bude medzi nami Duch Boží,vtedy začneme žiť iný život a ten náš sa bude v zásade líšiť od života iných ľudí, ktorýchopanuje duch tohto sveta. Rozdiel spočíva v tom, že zmeníme svoje zmýšľanie. Dovtedy smemohli mať rôzne túžby a ciele, napríklad svoj záujem a svoje obohatenie sme mohli chápaťako svoj zisk, mohli sme sa venovať veciam, ktoré odpovedali našej logike a egoizmu.Teraz túto záležitosť vidíme ináč. Naším cieľom, do ktorého smeruje všetko, musí sa staťto, čo vyjadríme heslom: „Aby všetci jedno boli!“ To sa uskutočňuje preto, lebo sme prijaliučenie Krista, ktoré nás vedie i k inej životnej múdrosti, k vernosti učeniu Krista. Slová PánaJežiša sa postupne stanú pokrmom človeka, ktorý začne pomaly praktizovať lásku, ktorú učíKristus. Tieto slová sa v našom živote majú prejavovať cez medziľudskú jednotu. A to nie jejednoduché.Pán Ježiš to vedel, preto nám dáva osobný príklad, ponúka nám svoju pomoc. Jehomodlitba, ktorú sme dnes v evanjeliu počuli, začala zmienením sa o jeho blízkom odchode69www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.a o osamotení, v ktorom sa ocitnú jeho najbližší, a preto za nich i za nás prosí. Tu chápeme ajdar, ktorý nám zanechal – Sviatosť oltárnu, ktorá nás má spájať. Jeho Telo je pokrmom,v ktorom máme čerpať silu, vzor a urobil nás hodnými, že sám seba zveril do našich ľudskýchrúk.Zásadnou povinnosťou každého z nás, kto uveril v jeho lásku, je: Snažiť sa o jednotuv rodine, medzi susedmi, na pracovisku, v národe, v Cirkvi, v spoločenstve ľudí. Žriedlomtejto jednoty pre nás je Eucharistia. Pri prijímaní sa máme učiť tejto láske.Čo by ste odpovedali na otázku: Kedy by sme sa mali cítiť šťastne? Odpovedali by stezaiste: Keď som zdravý, keď mám úspech, keď som na dovolenke... Ale myslím si, ženajlepšia odpoveď by mala znieť: Šťastný som vtedy, keď sú šťastní aj ľudia v mojom okolí!Skutočné šťastie môže byť len tam, kde je láska. Skutočnú radosť má ten, kto ostáva v Bohua keď Boh ostáva v ňom.Čo je to kresťanská radosť, uvediem na príklade sv. Františka z Assisi.Raz sa František pobral s bratom Leónom v zime a vo vetre k zamknutej kláštornej bráne.Tu František povedal bratovi:- Brat León, bolo by krásne, keby bratia boli príkladom čnosti a bohabojnosti, alezapamätaj si, že toto nie je dokonalá radosť.León sa preto spýtal Františka, v čom spočíva skutočná radosť. A na to mu Františekpovie:- Zaklopme teraz na dvere kláštora. Sme premočení, zničení a hladní. a keď na našuprosbu o prijatie do kláštora vrátnik nám neuverí, že sme bratia a povie nám, že klameme,prípadne vyhodí nás, neprijme, ostaneme vonku na zime, daždi, vetre a hladní. Keď totoznesieme trpezlivo a nebudeme sa hnevať, ale budeme to trpezlivo znášať, akoby nás poznala cez jeho ústa k nám prehovoril sám Boh. Zapamätaj si León, toto je skutočná dokonalosť!Ten, kto vie trpezlivo znášať ťažkosti, dokáže viac prejaviť lásku.Spomeňme si na časy, keď sme sa pripravovali pred rokmi na naše prvé sväté prijímanie.akú sme mali radosť! Naše srdcia boli šťastné, pretože boli neskazené, nepoznali ťažkéhriechy. Všetci by sme sa mali vrátiť do tých rokov a pousilovať sa viac si vážiť Eucharistiu,častejšie a s väčším záujmom i ochotou pristupovať ku Sviatosti oltárnej. Sám som sapresvedčil, že časté a pravidelné pristupovanie ku Sviatosti oltárnej je veľkou posilou, aj keďčlovek zostane človekom slabým, ale dokáže viac odpustiť, skôr zabudnúť, častejšie odolaťzlu, hriechu. Vie si odpustiť nedovolené a zakázané. Koľkí sa vysmievali z častéhopristupovania ku prameňu lásky a jednoty, ale vysmievali sa len dovtedy, pokiaľ sa saminepresvedčili o opaku, že časté sväté prijímanie nerobí ľudí svätuškárov, rojkov, ale ľudíšťastných a spokojných.Poznám muža, ktorý nie je anjel, ale počul som z jeho úst: Keby som často nepristupovalku sviatosti, cítim, že bol by som pre svoju povahu veľmi zlým otcom, manželom, mužom. Nie,Sviatosť oltárna, učenie Krista nie je spiatočníctvom, ale spiatočníctvo je to, ak niekto tvrdí,že kresťanstvo je nezmysel, že nič neprináša a neobohacuje moderný svet.Áno, naša doba je ťažká, zlá. Vedú sa vojny, najbližší sa súdia, je mnoho sporov,nedorozumení, hriechu. Keď však začneme od seba a nebudeme pozerať na druhého, aby tenzačal, ale začnem ja, my tu prítomní, už to bude niečo znamenať a bude na svete viac lásky,šťastia a pokoja. A táto snaha sa vyplatí, pretože ju požehná Boh a jeho požehnanie bude akobumerang, čo sa vráti a ešte viac nás urobí šťastnými. Zamyslime sa nad touto myšlienkou.Akú si dáme odpoveď? Amen.70www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Štvrtok – 7. veľkonočný týždeň Jn 17,20-26Krása, sila, ale i istý cieľ je v jednoteKeď po tieto májové dni prejdeme prírodou, naskytne sa nám nejeden krásny pohľad narozkvitnuté lúky. Hoci na lúke nie je len jeden druh kvetov, nie sú iba jednej farby, predsa pripohľade na kvety cítime úžasnú krásu. Z toho pohľadu si môže človek odniesť zážitok, ktorýho posilní v jeho živote. A pri takomto zážitku, pri pohľade na rozkvitnutú lúku máme pocit,že toto všetko spolu tvorí jednotu. Nič tam nie je pre seba a náš rozum v tej chvíli ticho uzná,že v tej kráse, sile, ktorá z nej plynie, v tejto jednote farieb cítiť jeden cieľ, a to milovať Boha,osláviť ho, pokloniť sa mu. Keď k týmto myšlienkam nás privádza krása prírody, tým viacmali by sme sa dnes zamyslieť nad slovami evanjelia.Ježiš sa modlil: „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vomňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe...“ (Jn 17,20-21).Toto sú záverečné slová modlitby Pána Ježiša pri Poslednej večeri, ktoré adresoval svojmui nášmu Otcovi. Pán Ježiš sa obracia k svojmu Otcovi v úžasnej modlitbe na konci Poslednejvečere k apoštolom, keď im zanechal veľké dary a to: svätú omšu, Sviatosť oltárnu a sviatosťkňazstva. Chystá sa na Olivovú horu. Čo sa vlastne skrýva v týchto slovách? Čo tak veľmileží na srdci Krista krátko pred jeho smrťou?Sú to slová, v ktorých môžeme nájsť hodnotu, ktorá sa nedá nahradiť. Dozvedáme sao veľkej láske, ktorú má Ježiš ku všetkým ľuďom, o jeho prosbe k Otcovi, aby mu dovoliluskutočniť jeho plán lásky, ktorým obohatil celý svet. Hneď na začiatku svojej modlitbypočujeme, že Ježiš neprosí len za svojich apoštolov, ktorí boli účastní Poslednej večere, alerovnako za všetkých, ktorí uveria slovám apoštolov a tým aj v neho. Pán Ježiš prosí zavšetkých ľudí, ktorí do konca sveta pod vplyvom počúvania Božieho slova uveria, že on jeSyn Boží. Vtedy myslel i na nás. O to prosil v tej ťažkej chvíli: „... aby všetci jedno boli...“(Jn 17,21). Akoby chcel povedať, že čím bude nebezpečenstvo pre veriacich väčšie, aby týmviac bola živšia a pevnejšia ich viera.Ježiš vedel o ťažkostiach, ktoré čakajú jeho verných. V niekoľkých slovách Pán Ježiš dávavzor, návod na účinok pre zachovanie jednoty, stále hľadanej a nikdy dokonale nedosiahnutej.Jednota, ktorá má nastať medzi nami, má byť podobná jednote, ktorá sa nachádza medziOtcom a Synom Božím: „... ako si ty, Otče, vo mne a ja v tebe...“ (Jn 17,21).Môžeme si predstaviť dokonalejšej zhody, harmónie ako je medzi Otcom a Synom?Jednota to je podstata prosby Ježišovej modlitby, aby bola podobná jednota medzi nami, akoje to medzi Synom a Otcom.V ďalšej časti modlitby Pán Ježiš prosí: „... aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ichmiluješ tak, ako miluješ mňa“ (Jn 17,23). Touto modlitbou chcel nám najprv Pán Ježišpovedať, ako nás má rád, že je to taká láska, akou je on od Otca milovaný. Z Ježišových slovďalej vieme, že Otec vypočuje jeho prosbu: „... aby všetci jedno boli...“ (Jn 17,21). ZároveňJežiš hovorí, ako sa to stane. Bude to v prejave lásky navzájom medzi sebou. „Ohlásil som imtvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja“(Jn 17,26).Tak chápeme, že jednota je dôsledkom našej viery v Krista, že človek sám svojimi silamiby ju nedosiahol. Jednota je dar od Boha, ktorý si máme vyprosiť cez Ducha Svätého. Vtedynielen svet, ale i sami zistíme, že sa vyplatí spolupracovať s Bohom. Táto modlitbaneuzatvára len vyvolených do svojej hodnoty, pretože Ježiš má záujem o všetkých ľudí, aby71www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.v spojení s ním boli obohatení. Ježiš si praje, aby všetci raz dosiahli to miesto: „... boli somnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal...“ (Jn 17,24).tieto slová vidíme uskutočňovať na sv. Štefanovi, keď pri kameňovaní volá: - Vidím nebootvorené a Ježiša stáť po pravici Boha. – Vôľa Pána Ježiša sa splnila na Štefanovi. Naplnil hoDuch Svätý, cez ktorého čosi vidí a chápe. Je už šťastný, vie, že ho čaká Ježiš. A v tejto láskeaj Štefan si praje a vyjadruje tak jednotu, o ktorej hovorí Ježišova modlitba: „Pane,nezapočítaj im tento hriech“ (Sk 7,60). To sú slová, ktorými Štefan praje i svojim vrahom, ajkeď ho nenávidia, aby zvíťazila láska, a teda jednota a raz aby aj oni mohli prísť na miesto,ktoré je odmenou pre tých, čo sa snažia o jednotu v láske. Koniec Ježišovej modlitby hovorí,že svet ešte nepozná Otca. Ježiš ho ešte predstaví svetu, čo aj po svojom zmŕtvychvstaníurobí.Modlitba Štefana je podobná modlitbe Pána Ježiša. Prosí o jednotu preniknutú láskou:Pane, nezapočítaj im tento hriech. Dá sa lepšie vyjadriť láska, akú mal Štefan ku Kristovi,keď sa modlí za svojich vrahov?Správanie Štefana je pre nás úžasné oslovenie a príklad. Štefan nielenže poznal cieľJežišovej modlitby za jednotu a lásku medzi nami, ale v najťažšej chvíli svojho života juuskutočnil aj v praxi. Modlil sa za jednotu. My dnes cítime, že je to pre nás úžasná posilaa vidíme v tom čosi krásne, keď človek miluje i v hodine smrti svojich vrahov a praje si, abyaj oni raz s ním vo večnosti prebývali.Keď dnes sledujeme ľudstvo, zistíme, že ešte nikdy netúžilo po jednote a pokoji tak akodnes. I napriek tomu, že bacil bezcitnosti, nenávisti, ľahostajnosti, ale i ďalšie sa chcú ujať vosvete. Rastie však i dobrá vôľa.Vidíme to nielen v športe, kde je odstránená rasová diskriminácia, ale i v iných akciách,kde sa národ snaží pomôcť národu z hrozných katakliziem. Spomeňme si na Arménsko, suchov Afrike... Zdá sa, že svet dozrieva duchovne, aj keď to ide pomaly. Svet akoby prebúdzalsvoje svedomie a dôstojnosť človeka. Cirkev taktiež neustále cez slová Svätého Otcaa modlitby veriacich snaží sa o naplnenie Kristovej modlitby: „... aby všetci jedno boli...“ (Jn17,21).Po poslednej vojne v talianskom meste Cella di Varci, bol postavený kostol rumovískzničených kostolov na celom svete. Miestny farár sa v roku 1952 obrátil s prosbouk starostom, biskupom a kňazom celého sveta, aby zaslali materiál na tento kostol. Dostal 60odpovedí. Bol tam materiál z Poľska, Japonska. Kostol mal názov: Kostol bratstva. Oltár jezo zbúraného kostola z Hirošimy. Je zdobený krížom, ktorý je zhotovený zo zbraní, bodákova nožov. Je tam tŕňová koruna z drôtu koncentračného tábora v Oswienčime a svätožiarutvorí akýsi prsteň, ktorý používali k mučeniu v Kongu. Kostol hovorí jasnou rečou: Musímedzi nami zvíťaziť jednota! Pretože jedine jednota prináša lásku a láska je sila, ktorá masvoj cieľ a ten cieľ je skutočne krásny: večná blaženosť, život bez konca, život večný...Pre nás to znamená vedieť odpustiť, zabudnúť, naučiť sa odprosiť, vedieť roztvoriť päsť,zdržať slovo, svoju myseľ naplniť láskou.Aj pohľad na nás ľudí je podobný rozkvitnutej lúke. Každý sme iný; farbou, povahou,vzdelaním, ideológiou, vekom, pohlavím, no všetkých by nás mala naplniť myšlienkajednoty, pretože v jednote je sila a z nej sa rodí krása.Amen.72www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Piatok – 7. veľkonočný týždeň Jn 21,15-19Peter sa stáva hlavou CirkviVo svete matérie sa často hovorí: Niečo za niečo. Aj keď by sa na prvý pohľad zdalo, že toplatí aj v oblasti viery, nie je tomu tak. Pretože v oblasti viery sa hovorí o láske a v oblastimatérie sa hovorí o egoizme.Posúďme to sami pomocou evanjelia. Po tri razy opakovanej otázke Pána Ježiša Petrovi:„Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Po tri razy vyznanom: „Áno, Pane, tyvieš, že ťa mám rád“... vyzval ho: „Poď za mnou!“ (Jn 21,15-19).Končí sa veľkonočné obdobie. Niekoľko dní sme venovali pozornosť Ježišovejveľkňazskej modlitbe, ktorá je jeho testamentárnou rečou a dnes sme počuli, ako Pán Ježišustanovuje Petra za hlavu Cirkvi, za najvyššieho pastiera-pápeža. Ježiš najprv poukázalsvojim apoštolom na jednotu vo viere a láske, a to preto, lebo to sa má stať ohniskom v osobePetra, ktorému Pán Ježiš chce zveriť svoju Cirkev, stádo, svoje ovečky, to znamená svojichveriacich. Je to preto samozrejmé, lebo Pán Ježiš neskúma Petrove vlohy k tomuto úradu, anijeho organizačný talent, ani jeho teologické znalosti, ani jeho právnický talent, ale pýta sa hona jeho lásku k nemu. Predtým častejšie Pán Ježiš zdôraznil vo svojom učení, že prvým medziapoštolmi môže byť len ten, kto má najviac odvahy slúžiť a najviac milovať. Preto sa spytujePetra: „.. miluješ ma?“ (Jn 21,15). A dokonca to zopakuje tri razy, a to nie preto, že staráprávna norma žiadala k platnosti trojnásobnú výpoveď svedkov, a tiež nie preto, aby týmzdôraznil význam tejto chvíle, ale preto, aby Petra upozornil, že ho tri razy zaprel. A neurobilto preto, aby ho pokoril, ale aby mu ukázal, že mu odpustil a zároveň ho upozorňuje, že prisvojom zodpovednom poslaní, keď bude riadiť Cirkev, sa nesmie spoliehať len na seba,pretože to by mohlo viesť k novému pádu, ako sa o tom Peter mohol presvedčiť, ale aby saspoliehal jedine na Boha. To, že Peter pochopil výčitku Pána Ježiša, cítime po treťom opýtanísa Pána Ježiša, keď Peter odpovedá: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád!“ (Jn21,17). Vidíme, že Peter sa už nespolieha na seba, ale volá samého Pána Ježiša za svedkasvojej lásky. To sa stane útechou Petrovi, ale i ostatným apoštolom. Pán Ježiš pozná ichslabosti, ale pozná aj ich lásku. To znamená i to, že nikto nebude môcť v Cirkvi vytýkaťchyby druhému po udalosti, keď mu tieto chyby odpustil Ježiš Kristus, teda po sviatostizmierenia.Otázka – miluješ ma – sa netýka len Petra, prípadne predstavených v Cirkvi, ale týka sa ajnás všetkých. Pán Ježiš si nás chce všetkých spútať láskou. To cítime zo slov Petrovi: „Keď sibol mladší, sám si sa opásala chodil si, kde si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťaopáše a povedie, kam nechceš“ (Jn 21,18). Šimon Peter bol muž prudkej povahy, a predsaJežišova láska ho spútala.Keď sa človek narodí, vynúti si od rodičov všeličo. Keď je človek mladý, tiež si ide kamchce, mnoho sa mu odpúšťa, prepáči, mnoho samu toleruje. Ale raz príde deň, že budememusieť ísť všetci tam, kde sa nám moc nechce. Človek má však slobodnú vôľu, môžeodmietnuť, ba dokonca aj Bohu povedať nie. Ak však máme skutočnú lásku, tak toto nikdynepovieme. Ježiš sa aj dnes pýta každého z nás: Miluješ ma? Kiež by sme odpovedali akoPeter! „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád!“ (Jn 21,17).Takto vyznaná naša láska nám zväzuje ruky, srdcia a celé naše životy a my chceme ísť lentam, kde nás chce mať Boh a čo je jeho vôľa. My vieme, že vôľa nášho nebeského Otca je,aby sme šli a hlásali Evanjelium a podľa neho aj skutočne žili. Dnes by sme si mali viacuvedomiť aj to, aby sme sa skutočne čo najpevnejšie spájali s viditeľnou hlavou Cirkvi-73www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.pápežom, s našimi biskupmi a kňazmi, aby sme vytvorili skutočnú jednotu v láske, o čom nástak dôrazne učil Pán Ježiš. Všetci veriaci spojení s Rímom sa modlíme za Svätého Otca, abyako nástupca Petra apoštola viedol nás šťastne do prístavu večnosti. Naša oddanosť, našemodlitby- to je silná zbraň proti zlu a isté víťazstvo!Nečakáme za to odmenu tu na zemi, ako čakajú neveriaci nebo tu na zemi. Čakámeodmenu v láske, ktorú obsiahneme úplne len po stretnutí s Bohom vo večnosti.Amen.Svätodušná nedeľa Jn 20,19-23Narodeniny CirkviKrátko po druhej svetovej vojne, keď sa odstraňovali trosky po náletoch na námestí sv.Petra v Ríme, zhromaždilo sa niekoľko tisíc mladých ľudí, ku ktorým prehovoril pápež PiusXII. Rukou ukázal na baziliku, ktorá je skvostom Cirkvi a povedal:- Keby ste kedysi uvideli ruiny z tohoto krásneho chrámu, na ktorý sme my kresťaniahrdí a je nám milý, zapamätajte si, že to nebude koniec Cirkvi, ale iba zrúcanina krásnehochrámu, pretože Cirkev – to ste vy, všetci odrazu a každý z vás osobitne.Mohli by sme tiež povedať, že keby zbúrali stovky kostolov, uväznili mnoho kňazova biskupov, to by tiež nebol koniec Cirkvi. Cirkev – to sú všetci veriaci kresťania, ktorí uveriliv Pána Ježiša a navzájom sa milujú.Pri príležitosti desiateho výročia pontifikátu pápeža Jána Pavla II. sa pýtali aj jednéhodievčaťa, čo sa jej páči na pápežovi. Odpovedala takto:-Som šťastná, že patrím do tejto Cirkvi. Veľmi sa teším, že nám pápež svojím životomukazuje, že Cirkev žije a v nej žije Ježiš.Vieme, že Svätý Otec prijal na osobnej návšteve delegáciu z Moskvy, v ktorej okremveľvyslanca boli aj dve kozmonautky. autor o tomto stretnutí napísal, že všetci prítomní pristretnutí s pápežom cítili úžasnú silu, pokoj a lásku. a poznamenal, že pápež je osobnosť.Dnes sa na nás všetkých obracia liturgia, texty Svätého písma s významnou myšlienkou:„Prijmite Ducha Svätého“ (Jn 20,22).Čo to znamená? Pán Ježiš, keď na 40-ty deň vystupoval do neba, sľúbil apoštolom, že impošle posilu – Ducha Svätého. Desať dní čakali v modlitbách spolu s Máriou, bratmia ženami, keď za sprievodu zvláštnych znamení vetra a ohnivých jazykov sa z ustráchanýchapoštolov stávajú nebojácni ohlasovatelia učenia Ježiša Krista. Zbabelý Peter prehovoría odpoveď na jeho prvé kázanie je úžasná. Mnohí prítomní prijali jeho učenie a dali sapokrstiť a pripojilo sa ich v ten deň asi tritisíc duší (por. Sk 2,41). Pod vplyvom darov DuchaSvätého sa Peter stáva osobnosťou. Z obyčajného rybára sa stáva rybár ľudských duší, ako muto predpovedal Majster.Slávnosť Svätodušnej nedele chce každého z nás postaviť pred vážne zamyslenie. Viac akopo iné dni roka by sme si mali uvedomiť slová Pavla, ktoré napísal v Prvom listeKorinťanom: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží74www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý – a ním ste vy“ (1 Kor 3,16-17). toznamená, že vo svetle viery je človek chrámom Ducha Svätého, a to najmä v čase, keď jev milosti Božej. Túto skutočnosť si my veriaci máme náležite uvedomiť, oceniť a vážiť. Tosamá prejaviť v našom zmýšľaní, reči a tiež i v praktickom konaní. Taký človek plní si svojepovinnosti čestne a modlí sa. Pristupuje ku sviatostiam a pravidelne sa zúčastňuje na sv. omši.Uskutočňuje príkaz lásky, odpúšťanie pre neho nie je frázou, ale samozrejmosťou. Je točlovek, o ktorom sa hovorí, že má v sebe dobrého ducha a dobré srdce.Je potrebné zamyslieť sa a uvedomiť si, či je to skutočne aj u nás takto. Bohužiaľ, aj mysme si málo uvedomovali, že sme chrámom Ducha Svätého, aj keď sme pristupovalik sviatostiam a plnili si náboženské povinnosti. Prirovnávaním môžeme povedať, že sme navýstavbe a výzdobe svojho chrámu málo pokročili. Často sa náš chrám menil na javisko, vktorom sa odohrávali drámy a neuveriteľné romány. Náš život bol často ako divadelná sieň,do ktorej po zaplatení mal vstup každý. Možno naše telo sa stalo trhoviskom, kde saodohrávali rôzne machinácie. Alebo sa naše telo – chrám premenil na skrýšu, kde sa snulirôzne plány proti čestným ľuďom a nemravnosti...? Pán Ježiš si praje, aby sme pod vplyvomPodobenstva o márnotratnom synovi vrátili sa späť a začali nový život, začali cieľavedomebudovať a zdobiť chrám svojej duše, a tak vytvorili dielo, ktoré si raz zaslúži večnú odmenu.Ježiš po zmŕtvychvstaní často svojim hovorí: „Pokoj vám!“ (Jn 20,19). Náš chrám, našaduša, naše telo skutočne najviac potrebuje pokoj. Pokoj svedomia, čistý pohľad, teplý stiskruky, milé slovo. Pán Ježiš povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž a nech manasleduje“ (Mt 16,24). Keď chceme skutočne svoj život zmeniť a prijať Ducha Svätého,musíme si dnes uvedomiť, že sebazapieranie a sebaovládanie je prvou podmienkou prinasledovaní Krista na ceste, ktorá vedie k víťazstvu.Rozkázať inému je ľahšie ako sebe. Cicero, pohanský filozof, poznamenal: - Najväčšímvíťazstvom je víťazstvo nad sebou samým. – Pavol, ktorý osobne prežil zmenu života, dávanám radu: „ale z milosti Božej som tým, čím som, ak jeho milosť nebola vo mne márna“ ( 1Kor 15,10).Silu Ducha Svätého vidíme aj vo sviatosti zmierenia, keď sa zbavujeme starého človeka.Rodí sa nový, ktorý chce kráčať rovnou cestou a vo svetle. Tu prichádza Duch Svätý akoprevzácny hosť, aby prebýval v nás ako v chráme. Aby táto budova bola pevná a odolalabúrkam a víchriciam akéhokoľvek druhu, je potrebné, aby sme ju stavali a posilňovali živoua rozumnou vierou, a tiež dodržiavali predpisy výstavby normálnej prevádzky. To znamená,aby sme zachovávali slovo Božie, príkazy Božie a posilňovali sa prostriedkami milosti, čižesviatosťami. Na to, aby sme boli skutočne živým chrámom, stačí tak málo, aj keď mnohým sato zdá veľa.Ale kto raz okúsil skutočnú radosť z Ducha Svätého, ktorý prebýva v nás, neľutuje čas,námahu i prostriedky a prípadne, aj keď došlo snáď načas k zneucteniu, znečisteniu chrámuhriechom, snaží sa čo najrýchlejšie ho dať do pôvodného stavu krásy. Takto žitý živots vedomím, že vo mne prebýva Duch Svätý, je nielen obohatením osobným, ale i obohatenímvšetkých, s ktorými sa stretáva. To vidíme i vo svojom okolí, že mnoho našich bratov a sestiersi je vedomých toho, že v nich prebýva Duch Svätý, čo dokazuje, že kresťanské pravdy súpekné nielen v teórii, ale že sú aplikovateľné aj v praxi a ako také sú hybnou silou a tvorcommravného čistého, čnostného a radostného života.Dnes často počujeme, že chceme svet radostnejší, spokojnejší, lepší. To však ale znamená,že musíme začať od seba. Uvedomme si, že máme sa starať, aby náš vnútorný život, nášvzťah k Bohu bol čistý, a to znamená, že máme svoje telo držať v takom stave ako ten75www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.najvzácnejší príbytok Ducha Svätého. Niekedy stačí tak málo, aby človek bol šťastný.Odstrániť jednu chybičku, jeden zlý návyk a spoznáme rýchlo úžitok.Prirovnajme to k zubu. Sme zdraví, len jeden zub nás bolí. Už cítime nielen bolesť, alesme i nespokojní, ba často i naše okolie pre náš zub trpí, lebo človek je nervózny, zamračený.Stačí jedna návšteva u stomatológa a vráti sa pokoj, radosť, úsmev. Nie sme náhodou takýmboľavým zubom aj my? Neznepríjemňujeme život, radosť svojim bratom, sestrám?!Dnešná doba musí mať osobnosti. To však nie je rezervované len pre vyvolených.Osobnosťou môže byť každý z nás, kto svoj život nežije povrchne a svoj život veriacehoupriamuje na večnosť, kde očakáva aj odmenu. Áno, náš Svätý Otec je osobnosť, ktorúuznávajú nielen veriaci, ale i inoveriaci, ba i neveriaci. Vieme však o Jánovi Pavlovi II., žetvrdo pracoval a pracuje na sebe. Nielen ako kňaz, ale aj ako človek. Osobnosť človeka sanezhoduje so slabosťami. A práve dnes si vzbuďme túžbu dokázať viac na sebe pracovať, akotomu bolo doteraz. My veriaci si zvlášť uvedomme, že sme chrámom Ducha Svätého.Cirkev môže prísť v kataklizmách o chrámy, ako povedal mladým ľuďom pápež po vojne.Ale Cirkev sa tým nezničí, pretože Ježiš bude žiť v našom živote a naše telá zostanúchrámami Ducha Svätého.Amen.Svätodušný pondelok Jn 14,23-26Cirkev sa pohla z miestaPred niekoľkými rokmi sa u nás hovorilo a písalo ako senzácii, keď sa podarilorobotníkom, technikom premiestniť niekoľko metrov starý historický kostol v Mostev Čechách. Na mieste, kde bol vybudovaný kostol, nachádzalo sa uhlie. Bolo to veľminákladné, ale pomaly, centimeter po centimetri, kostol za pomoci modernej technikypremiestnili. Škoda však, že tento kostol neslúži svojmu pôvodnému účelu. Vtedy viaceréčlánky mali názov: Pozor, pozor! Kostol sa pohol z miesta! Takéto zvolanie môžeme použiťaj my dnes, na sviatok Zoslania Ducha Svätého: Pozor, pozor! Cirkev sa pohla z miesta!Svätodušné sviatky sú skutočne začiatkom novej epochy v dejinách nielen Cirkvi,veriacich ľudí, ale i novej, stále mladej a modernej doby. Zoslanie Ducha Svätého sa stalomedzníkom pre svet až do konca čias.Čo to znamená? Čo sa vlastne vtedy udialo, keď táto udalosť sa spomína aj po stáročiach,a to nielen ako historický fakt, ale aj ako významná udalosť potrebného významu pre dnešnýsvet.Touto slávnosťou sa končí veľkonočné obdobie. Na apoštolov zostupuje Duch Svätý,ktorého im prisľúbil pred desiatimi dňami Pán Ježiš, keď vystupoval k Otcovi do neba. Desaťdní čakali na tento znak.Zvykli sme si v spojitosti so slávnosťou Zoslania Ducha Svätého hovoriť o päťdesiatichdňoch. Turíce. Cítime v tom čosi tajomné. Pripomeňme si, že toto slovo je gréckeho pôvodua vyjadruje päťdesiaty deň po zmŕtvychvstaní Pána Ježiša. Svätý Augustín, ktoréhopovažujeme za znalca znakov čísel, vysvetľuje nám, že číslo 50 je číslom Ducha Svätého,ktorý účinkuje v dejinách sveta. Môžeme to odvodiť z toho, že je to zároveň určitý časovýúdaj prvého zostúpenia Ducha Svätého na apoštolov a istým programom činnosti, začiatkomnového sveta, o ktorom sme počuli i zo slov Pána Ježiša.76www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Skúsme si poodhaliť niekoľko informácií, ktoré sa vzťahujú na túto udalosť. Najviac simáme povšimnúť duchovnú premenu apoštolov. V Skutkoch apoštolských sa dočítameo neobyčajných úkazoch, ktoré toto sprevádzali: prudký vietor, ktorý naplnil celý dom, ohnivéjazyky, ktoré sa rozdelili nad každého jedného z prítomných, ale aj o schopnosti hovoriťcudzími jazykmi.Máme tu teda tri zvláštne znaky: vietor, oheň a jazyky. Tieto tri znaky sú vo všeobecnostiv tradícii zjavenia Boha chápané ako symboly všemohúceho Boha. Vietor a oheň sú častosprievodnými znakmi všemohúceho Boha, ktorý sa v Starom zákone zjavuje ľuďom.Pripomeňme si horiaci ker, z ktorého hovorí Boh k Mojžišovi, alebo búrku na hore Sinajv čase, keď Mojžiš dostával Desatoro Božích prikázaní. V židovskej tradícii znakov jazykovje chápaný ako výraz prorockého poslania. Vieme, že proroci často oslavovali bohanezrozumiteľnými slovami, rečou, ktorej nerozumeli poslucháči a v tom videli znak naplneniaDuchom. Môže sa to zdať divné a podozrivé pre racionalisticky zmýšľajúcich ľudí. Pravda,z toho ešte nevyplýva, že keď ktosi mrzačí reč a hovorí nezrozumiteľne, že musí byťnaplnený Duchom Svätým.Židia však boli presvedčení, že ten, kto hovoril neznámymi slovami, že je to znak poslaniaa toto si musíme povšimnúť aj my, pretože musíme brať ako fakt to, že takéto znaky vidíme ajvo chvíli zoslania Ducha Svätého, aby mohli byť presvedčení prítomní, že toto pochádza odBoha. Konečne pred koncom textu Skutkov apoštolských tento znak reči zohráva ešte ďalšiuúlohu. Prítomní, ktorí boli zhromaždení v Jeruzaleme, pochádzali z rôznych krajín a národova všetci počuli apoštolov hovoriť v ich vlastnom jazyku. Tu môžeme vidieť aj vysvetlenie i naudalosti pri stavbe Babylonskej veže, kde došlo k akémusi pomäteniu, kde si ľudia v okamihuprestali rozumieť, pretože každý z nich hovoril inou rečou. Nemohli si porozumieť a preto sarozišli a nedokončili stavbu veže, ktorá mala symbolizovať to, že aj bez poslušnosti k Bohu sadostanú do neba. A tu apoštoli obracajú sa k ich potomkom v ich reči, bez predchádzajúcehoštúdia tejto reči, a to v jednom okamžiku.Tento dar jazykov, z ktorého získavajú apoštoli, nám pripomína i úlohu rodiacej sa cirkvi,ktorá má prehovoriť k ľuďom ich vlastným jazykom a všetci majú byť zjednotení s PánomJežišom. A preto vietor, ohnivé jazyky, dar reči sú znakmi prítomnosti Ducha Svätéhov apoštoloch. Pri čítaní evanjelia zistíme, že Pán Ježiš predpovedal prítomnosť ducha Svätéhoapoštolom a aj to, že ich posilní. Pán Ježiš sa často obracal na apoštolov slovami: „PrijmiteDucha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú zadržané“(Jn 20,22).Apoštoli tak dostali moc sprostredkovateľov medzi Bohom a ľuďmi. Apoštoli dostávajúmoc odpúšťať ľuďom ich nedokonalosti, a to v sile zmŕtvychvstania Pána Ježiša. Dostalo saim moci k urýchleniu diela Pána Ježiša a vplyvu na osudy sveta. Keď si uvážime že túto istúmoc, ktorú dostali apoštoli na päťdesiaty deň, má dnes Cirkev, tak môžeme byť menejnáchylní k pesimizmu, ktorý šíria falošní proroci o Cirkvi dnes. Silu a dary Ducha Svätéhovšak nedostávajú len apoštoli, ale všetci Židia i prítomní v Jeruzaleme, ktorí prichádzajú na tomiesto, kde sú apoštoli. Nie je to len vec dotýkajúca sa apoštolov, ale túto silu možnopozorovať i na veľkom počte mužov a žien, ktorí v tom čase sú prítomní v Jeruzaleme, ktorísa prišli pozrieť, čo sa vlastne deje. Ku nim sa obrátili apoštoli svojimi slovami. Každý ichpočul hovoriť v jeho vlastnom jazyku a ohlasovať im veľké Božie dielo. Židov sa nedotkloiba to, že počuli šum vetra, ale ešte viac sa ich dotkli slová apoštolov, ktorým porozumeli.Vieme, že je potrebné posilnenie duchom Svätým, aby sme v slovách druhého človekavycítili, že sa jedná o Božie slová. Vieme to zo slov apoštola Pavla: „... a nik nemôžepovedať: Ježiš je Pán, iba ak v Duchu Svätom“ (1 Kor 12,3). Duch Svätý musel vnútorne77www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.osvietiť Židov, aby mohli prijať slová apoštolov, že to hovoria o Bohu. Významné miesto mátáto udalosť nielen u apoštolov, ktorí na ňu boli pripravení, ale bola to udalosť, ktorá mala imzískať aj akúsi popularitu, pretože títo ľudia neprišli do Jeruzalema kvôli smrti Ježišaz Nazareta, a predsa tu vidíme druhú príčinu zoslania Ducha Svätého, a to je chvíľa narodeniaCirkvi na základe kázní, ktoré predniesli apoštoli pod vplyvom Ducha Svätého. Duch Svätýpripravuje prítomných, aby prijali učenie Ježiša Krista a uznali ho za svojho Pána a stanú sapod vplyvom znakov aj oni svedkami učenia Ježiša Krista. Keď apoštoli videli, že prítomníprijímajú tieto slová a spájajú či zjednocujú sa s Bohom, vysluhujú im sviatosť krstu.Táto udalosť má úžasný význam, pretože od tohoto okamihu medzi nami, čo prijímameDucha Svätého neplatí rasizmus, odstraňujeme nerovnosť medzi národmi, stavmi a pohlavím.Všetci sa stávame rovní, sme bratmi a sestrami. Toto prijímame ako silu a dielo DuchaSvätého a v tom poznáme, že Ježiš Kristus prišiel na to, aby spasil všetkých ľudí.Sme rozdielni, a predsa môžeme prijať toho istého Ducha Svätého. Uvedomujeme si, žev Duchu Svätom sme zjednotení, pretože vieme, že od neho pochádzajú všetky našeschopnosti, že on dáva našim snahám správny smer. Je to tá nádherná myšlienka Pavlao jednom tele, ktoré sa skladá z mnohých údov, kde úd sám pre seba nestačí, ale svoj význammá v spojení s ostatnými. Naša úvaha nás teda chce posilniť, aby sme v Duchu Svätompoznali svoju jednotu, že máme byť medzi sebou navzájom zjednotení ako bratia a sestry.Tak sme sa my veriaci mohli posilniť vo viere a svet, ktorý neveril v Boha, mohol sapresvedčiť, že nie budova z kameňa, ale budova Cirkev sa pohla. Jej staviteľ-Ježiš Kristus,ktorý dnes riadi Cirkev cez Ducha Svätého, ukázal, že Cirkev je živá, má svoje pevnéa neotrasiteľné miesto i dnes, na konci 20. storočia – storočia atómovej doby.Cirkev žije a my môžeme v Duchu Svätom dnes spievať: Christus vincit, Christus regnat,Christus imperat! To znamená: Kristus víťaz, Kristus Kráľ náš, Kristus vodca náš!Amen.Pondelok po 10. nedeli v Období cez rok Mt 5,1-12Moderné tichoPredstavme si jeden obyčajný deň. Ráno sa mnohí ľudia strhávajú zo sna za zvoneniabudíka a o malú chvíľu vstupujú na ulicu do dennej vravy. Pripája sa hrmot automobilovýcha iných motorov. Popoludní a na večer tento krik a vresk zmohutnie zapnutím rádia, televízie,filmových premietačiek a koncom týždňa všetko doplní a korunuje ohlušujúca hudbatanečných zábav.Pod vplyvom toho, že svet je zaplavený hlukom a vreskom, zdajú sa nám slová PánaJežiša: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme“ (Mt 5,5) čudné, ba priamnemožné.Preto si porovnajme tento každodenný hurhaj sveta s pokojom Božím. Všimnime si, akochceme ovládať svet, druhých ľudí, svoje okolie. Otec v rodine, vedúci na pracovisku, učiteľv škole. Všade plno kriku, ktorý je taký strašný, taký zraňujúci, ale pritom vždy bezmocný.Pokiaľ siaha krik otca? Po múry vlastného bytu. A krik štadiónov, zábavných podnikov?O niekoľko sto metrov ďalej. Ďalej je už ticho. Mocné a nepremožiteľné ticho polí, lesov,prírody, vesmíru.78www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Ale je tu ešte jedno ticho. Ticho po smrti, ktoré premôže každého, ktorému nik neodolá.Celá zem, celý svet je ponorený do ticha. Tak to stvoril Boh. Pre neveriaceho je toto tichostrašné. Je pred ním bezmocný, nevie, čo sa v tom tichu skrýva. Je to ticho prírodnýchzázrakov, zákonov, ničoty, nezmyselnosti. Pre nás veriacich je to ticho Božie. Celý svet jeuložený do tichej, mlčanlivej láskavosti Božej. Boh svojím tichom ovláda svet. A naševýkriky, naše slová, naše modlitby nie sú bezmocné slová do prázdna, ale do láskavej a tichejtváre Božej. Svet nepatrí ľuďom, ktorí kričia, ale tichým, ktorí v ňom počujú tlkot BožiehoSrdca. Blažení tichí, lebo im bude patriť zem.Boh vždy prehovoril iba k tichým ľuďom. Ľudí, ktorých si vyvolil, najskôr vyviedol doticha púšte, do samoty a tam im zveril svoje prisľúbenie. Aj keď zostúpilo Božie Slovo nazem, svet bol hlboko ponorený do ticha noci. Aj Syn Boží sa sám postavil do zástupu tichých.Pokojné a tiché bolo jeho zvestovanie, narodenie, skrytý a tichý bol aj jeho život. A voverejnom živote pristupoval Ježiš k ľuďom nie s krikom a násilím, nikoho neprekrikoval,s nikým sa nehádal, ale ku všetkým vedel nájsť milé a láskavé slovo. Svoj život tu na zemizavŕšil tichou a pokojnou smrťou. Od tej doby kráča svetom zástup ľudí, ktorý sa naučiltichosti. Idú za Ježišom, nesú svoj kríž nasledujúc svojho Učiteľa. Lebo čo zostalo pokráľoch, vladároch, mocných tohto sveta? Zanikol ich hlas, ich meno, ich vzor. Ale tí, čoprosili a prosia: Ježišu tichý a pokorný srdcom, sprav srdce naše podľa srdca svojho, idú ďaleja vládnu zemou. Šíria Ježišovo evanjelium nie silou hlasu, krikom, ale tichým, skrytýmživotom, v ktorom pôsobí milosť Božia.Nejedná sa tu však len o vonkajšie ticho. Tichý musí byť človek najskôr vo svojom vnútri,aby sa ovládal aj navonok. Avšak každé ticho je závislé na Bohu. Iba ten, kto prijíma Boha,prijíma jeho pokoj, jeho blažené ticho. On je jediným zdrojom tichosti.Pozrime sa na Svätú rodinu. Aké blažené ticho tam vládlo! Vládne toto ticho aj v našichrodinách? Starší ľudia vyhľadávajú chvíle ticha a odpočinku pre svoju únavu, nevľúdnosť.Mladší ho hľadajú až vtedy, keď sú dokonale unavení, keď už nervove nemôžu zniesť kriktohto sveta. Nahliadnime sami do seba a priznajme si, ako málo vyhľadávame chvíle ticha,chvíle samoty. Prečo je tomu tak? Lebo tu sa stretávame s Bohom, tu sa začíname modliť, tuzačíname poznávať sami seba. Vždy sa niečo nájde, čo nám prekazí to vnútorné ticho. Vždynám niečo alebo niekto stojí v ceste k Bohu. Preto radšej trpíme hluk sveta. Keby nebolov ľudských dušiach a vo svete chvíľ ticha a pokoja, nenašli by sme v dejinách obdivuhodnédiela sochárov, hudobníkov, básnikov a spisovateľov, vynálezcov a mnoho iných krás. Právev tomto tichu človek nachádza svoje šťastie, poznáva tvár Božiu a v nej poznáva odlesk láskyBožej. To sú tie najvzácnejšie chvíle ľudského života na zemi.Svet sa namiesto pokoja a ticha uchyľuje k hrmotu vynálezcov, k rinčaniu zbraní. Nazničenie zeme stačí 15 000 vodíkových bômb. ale na svete je ich vyrobených oveľa viac. Totovšetko nás vzďaľuje od Boha, a tak strácame pokoj a ticho svojej duše a celého sveta, a to lenpreto, že niektorí sa dobrovoľne zriekajú pokoja a tichosti Kristovej a nestačíme im stavaťsanatóriá, ústavy a nemocnice, kde sa zotavujú a liečia tí, ktorí ochoreli z vresku tohoto sveta.Máme skúsenosti, ako liečivo a blažene pôsobí ticho na človeka, najmä na jeho dušu.Hodnoverné svedectvo by nám vedeli priložiť aj svätí. Pre nich to boli chvíle spojenias Bohom, chvíle Božej prítomnosti, kedy sa mohli započúvať do Božieho hlasu. Avšak Bohnehovorí len ku svätým. Hovorí i ku každému jednému z nás. Len si musíme nájsť čas,79www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.musíme si nájsť samotu a ticho, aby sme sa vedeli započúvať do jeho slova. Mnohí to uždokázali.Skúsme to aj my spolu, alebo aspoň podobne ako anglický vládca Jim v Afrike. Jehopríbeh opisuje jeden z malých bratov Karola Foucaulda v knihe C h v í l e p r e ž i t év A f r i k e. Spomína tu vyučovanie katechizmu, pri ktorom opisuje aj skutočný príbehs Angličanom Jimom.Do nádherne vybudovaných víl belochov v Afrike roznášajú poštu domorodí obyvatelia.Pri tejto zodpovednej úlohe poštára pomáhal svojmu otcovi aj malý, sotva dvanásťročný Tom.Pred obedom už mali byť poroznášané všetky noviny, a preto sa ponáhľal do školy, aby tostihol. Pri piatom dome ho zachvátili veľké bolesti žalúdka.Zastrčil noviny do schránky, ale dostal akúsi odvahu vstúpiť do domu a poprosiť o vodu.Otvoril dvere domu, vstúpil do chodby a odtiaľ do kuchyne. Nestretol nikoho. Jeho šikovnéprsty zvrtli kohútik a pohár sa naplnil vodou. Vypil ho na dúšok a pocítil úľavu. Ale tu zrazusa po chodbe blížili mocné a dunivé kroky. Blížil sa biely Jim. Chlapec Tom si užpredstavoval, ako bude lízať prach zeme, ale potom, že vezme kameň a hodí do tohtonamysleného belocha. Predstavoval si, ako sa bude vyhovárať, čo urobil bielemuAngličanovi. Tým sa jeho predstavy skončili. Už mal na pleci silnú ruku, ktorá ho pootočilaa jednou ranou po hlave zvalila k zemi. Takto pokorený Tom však mení svoje zmýšľanie.Bojazlivo sa díva na belocha a trasľavým hlasom zvolá:- Ďakujem vám, že môžem u vás ležať na zemi. Veď celú zem Kristus pokropil a posvätilsvojou krvou. Nehnevám sa na vás. Mám strašné bolesti, a preto som sa odvážil vojsť sem.Dovoľte mi odísť.Vtedy sa Jim zahanbil a prišlo mu na um, že zem je skutočne svätá, lebo Ježiš bez slovavylial na ňu svoju krv. S ľútosťou zdvihol chlapca, podal mu ruku, usmial sa, pritiahol hok sebe a vraví:- Sme priatelia. Keď prinesieš noviny, zastav sa vždy u mňa.Či by ste chceli, bratia a sestry, aby stretnutie oho bezmocného chlapca so silnýma neľudským mužom skončilo ináč? Stačil okamih ticha na zemi a chlapec zmenil ajkrutovládcu. aj Kristus dostal zaucho, a nevrátil ho, nepomstil sa. Ak by ste aj vy ho radšejvideli v úlohe odplatiteľa za zlo, musel by nás trestať všetkých.Keď prídu v živote ťažké chvíle, keď sa kríž bude zdať neznesiteľný, vtedy si pomyslimena túto facku a po nej na tento okamih ticha. Hľadajme aj my to sväté ticho, v ktorom k námprichádza Kristus so svojou láskou, aby nás posilnil a znova pripomenul, že iba takto môžemezískať dedičstvo v kráľovstve svojho Otca.Amen.80www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Utorok po 10. nedeli v Období cez rok Mt 5,13-16Vážne upozorneniePrednedávnom som sa rozprával s jedným mojím známym. Je to veľmi dobrý a znášanlivýveriaci. Sťažoval sa, že pracuje v kolektíve, ktorý sa riadi pochybnou morálkou, ale on bychcel pre tento kolektív čosi urobiť. Chcel by kolegom ukázať svetlo, chcel by ozdraviť ichzmýšľanie, názory a skutky. Jedným slovom, chcel by vniesť ducha Evanjelia do prostredia,v ktorom pracuje. Veľa nad tým rozmýšľal, ale bojí sa začať, aby sa ostatní od nehoneodvrátili a aby nepovedali, že je príliš múdry a moralizuje.Náš brat pozná aj slová evanjelia, ktorými sa nám Ježiš prihovára: „Vy ste svetlo sveta...Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášhoOtca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5,14-16). Ale tu sa mu zasa vynára ďalšia ťažkosť. Pýtasa: Ja mám byť svetlom sveta? Ja mám svietiť iným? Veď som len obyčajný človek. Neboloby domýšľavosťou, že ja svietim druhým,? Neviedlo by to k pýche? K čomu vlastne nás tuJežiš navádza?Odpoveď na tento problém nám pomôže dať jeden celkom bežný úkaz z prírody.Predstavme si, že niekedy večer kráčame s deťmi po ulici. Odrazu sa spomedzi mrakovvynorí žiarivý svit mesiaca. Deti vykríknu: - Ocko, mama, pozrite, ako mesiac svieti! – Mydospelí im s celkom čistým svedomím prikývneme a ideme ďalej. Ale je to pravda? Naozajmesiac svieti? Všetci vieme, že mesiac vôbec nesvieti. On len odráža slnečné lúče a my ichprijímame ako vlastné svetlo mesiacaPodobne je to aj s nami, kresťanmi. Ak máme svietiť iným, nesvietime svojím svetlom, aletým, ktoré prijímame od Krista. Teda Kristovým svetlom svietime. toto vedomie nás uchrániod pýchy a namyslenosti. Ľudia, ktorí uvidia svetlo nášho jednania a našich skutkov, po časepochopia, e to nie je naše vlastné svetlo, ale svetlo Božie, v lúčoch ktorého kráčame. Myslím,že každému človeku je svit mesiaca v jeho skromnosti sympatický a nikto mu nezazlieva, ženesvieti vlastným svetlom.Podobne je to aj s nami. Aj nás si ľudia obľúbia ešte väčšmi, keď zistia, že máme také istéslabosti ako ostatní, ale dokážeme ich prekonávať Kristovou silou a silou jeho svetla. Teda to,čo nás drží nad hladinou, nie sú naše schopnosti, ale priazeň Božia, ktorú používame a o ktorúsa svojím životom usilujeme.Všimnime si ešte raz Ježišovo odporúčanie. Ježiš nám nehovorí: Hovorte o svojom svetle,odkiaľ ho máte, ale doporučuje nám predovšetkým konať a svojimi skutkami svedčiť o svetle,ktorého sa nám dostáva. Kto takto bude postupovať, pre toho sa stanú bezprostrednýmiobavy, žeby ho iní obvinili z moralizovania, alebo vyvyšovania. Svetlo evanjelia nám ukazujeaj to, ako začať. Všimnime si Ježiša, koľkokrát vo svojom živote začína rozhovors neznámym človekom slovami: „Odpúšťajú sa ti hriechy“ (Lk 5,23). On-Boh odpúšťa.A odpúšťa aj v poslednej hodine svojho pozemského života tým, ktorí sa ho chcú zbaviťa vysmievajú sa mu ešte aj pod krížom.A pozrime sa aj na Ježišovho námestníka, pápeža Jána Pavla II. On ako najvyššíreprezentant Kristovej Cirkvi a verný nositeľ Kristovho svetla zostupuje do väzeniak človekovi, ktorý sa pokúsil o jeho smrť a odpúšťa mu. My tiež najviac a najhlbšie môžemezapôsobiť na iných vo svojom okolí tým, že budeme odpúšťať bez ohľadu na to, aké krivdyalebo poníženia sme museli zniesť.81www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Niekto však povie: - Ale odkiaľ brať silu? Ja by som sa rád pomeril so svojím hnevníkom,ale bojím sa s ním stretnúť, aby som mu znova niečo nepovedal. Preto ho radšej obídem.-Svätý Otec Ján Pavol II. vo Frossardovej knihe R o z h o v o r y s J á n o m P a v lo m I I. odpovedal na to asi takto: - Silu pre každodenné povinnosti máme čerpaťpredovšetkým z modlitby. Nedá sa povedať, koľko sa máme modliť, no všetky naše záujmymusia vyrastať z modlitby, akoby zo svojej duchovnej pôdy. Vrstva tejto pôdy nemôže byťpríliš tenká a plytká. Vnútorná skúsenosť nám umožní rozoznať, ako utvárať túto pôdu zo dňana deň, aby jej bolo dosť, aby sme mohli dokázať previesť všetky svoje rozhodnutia. –Bratia a sestry, ak aj my cítime, že by sme mohli niečo pozitívne urobiť pre svojichblízkych a pre svoj kolektív, v ktorom dennodenne pracujeme, nebojme sa stať svetlomKristovým. Na usmernenie života iných nepotrebujeme učené teologické debaty, alejednoduché skutky. Skutky živené modlitbou a vychádzajúce z úprimného srdca.Amen.Streda po 10. nedeli v Období cez rok Mt 5,17-19Som spravodlivý kresťan podľa Ježiša?Bratia a sestry, možno ste sa v živote stretli s podobným príbehom, ktorý mi rozprávalajedna staršia pani. Hovorí:Boli sme dvaja súrodenci. Ja a brat. Prednedávnom, keď nám naša už stará mamičkaťažko ochorela, ani sa neukázal pri jej posteli. A keď zomrela, ešte si pýtal aj polovicuz podpory, čo som dostala na pohreb. Povedzte, kde je tá spravodlivosť?Človek čaká od ľudí spravodlivosť. Niekedy sa jej ani nedočká. Položme si pár otázok:Akú spravodlivosť čakám ja od ľudí?Akú spravodlivosť sám dodržiavam?Akú spravodlivosť nám ukázal náš Pán?Ak sa nám podarí odpovedať na tretiu otázku, ak sa nám podarí prijať na ňu aj odpoveď,tak nemusíme odpovedať na prvé dve. Teda, akú spravodlivosť nám ukázal Pán? Všetkyspravodlivé nariadenia by mali byť ukotvené v zákone. A zaiste neušli vašej pozornosti slovážalmu: „Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru...“ (Ž 40,5). Spomínaný zákon sme počulipred dvoma týždňami v ôsmich blahoslavenstvách. A že to Pán Ježiš myslí vážne, o tomsvedčia aj dnešné slová: „Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosťzákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 5,20).aká je Kristova spravodlivosť? Je možné usvedčiť farizejov a zákonníkovz nespravodlivosti? Tých, ktorí dávali desiatky z kôpru, mäty? Tých, ktorí sa denne modlili,ktorí chodili do chrámu, tých, ktorí dodržiavali pôst, ktorí nekradli...?Čo to vlastne chce ešte Ježiš od nás? Nestačilo by mu, keby sme boli tak spravodliví akofarizeji? Kresťania majú byť nasledovníkmi Krista, nie nasledovníkmi farizejov. Ak by saJežiš bol správal podľa spravodlivosti farizejov a zákonníkov, tak svet, ľudia, my, tak každýz nás by sme boli trestaní za hocijakú maličkosť. A kto by chcel prísť do takého kráľovstva?Kto by chcel takého šéfa?V čom je rozdiel medzi spravodlivosťou farizejov a spravodlivosťou Ježiša?Spravodlivosťfarizejov môžeme prirovnať ku dvom rukám. Obidve s výstražne zdvihnutým prstom. Boli to82www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.skôr dve trestajúce ruky. ale Ježišove ruky, Ježišove dlane nám hovoria: „Poďte ku mnevšetci, ktorí sa namáhate a ste unavení a ja vás posilním“ (Mt 11,2).Ježišove roztvorené ruky vravia: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“ (Mt 9,13). Ježišovaotvorená náruč sa nám ponúka: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo somtichý a pokorný srdcom a nájdete odpočinok pre svoje duše“ (Mt 11,29).A my vieme, že Ježišove dlane, Ježišove ruky vytvárajú otvorenú náruč a v jej strede jeprebodnuté srdce. A kto z farizejov si nechal prebodnúť srdce? Spravodlivosť farizejova zákonníkov nemala ducha, ducha lásky, ale oko za oko... Avšak pozor! Pán nezjemňujeZákon, to nie, ba skôr naopak, veď on hovorí ešte prísnejšie: „Ak vaša spravodlivosť nebudeväčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov...“ (Mt 5,20). Či to nie sú prísnejšie slová?Čo je vlastne spravodlivosť?V knihe D o z r i e v a š v l á s k e Sulivan cituje:- Jej základom a tiež základom dobrého, krásneho a spravodlivého života vôbec jepravda. ale pravda, ktorá nie je zohriata teplom srdca, je pravda zradená! – (str.119).Vieme, že energia srdca, ak to tak môžem nazvať, je láska. Preto hovorí Svätý Otec v bl.pamäti Pius X. v enncyklike O n a d r a g e s i m o a n n o :- Tak ako spravodlivosť nenahradí lásku, ani láska nemôže nahradiť spravodlivosť,lebo spravodlivosť sa rodí v mozgu a láska v srdci, lebo myšlienka sa objavív mozgu, ale myseľ v srdci! –V tom je rozdiel, že Ježiš nás pozýva do náručia lásky, a nie pod ruku zákona, ktorá námnaháňa strach.Dobre, poviete si, ale ako to súvisí snaším životom? My sa voláme kresťania. Vyznávame,že sme kresťania. My predsa sme kresťania! Ale žijeme aj ako kresťania?!Povedali sme si, že Kristova spravodlivosť je láskavá, odpúšťajúca.Spravodlivosť farizejov a zákonníkov je zámenná – oko za oko. Ktorej sa v živote viacejpridržiavame? Ak sa nám napríklad snaží ktosi „podraziťnohu“, koľkokrát sme mu odpustili,alebo koľkokrát sme sa mu za to podľa „spravodlivosti“ snažili podraziť – obidve nohy?!Spravodlivosť farizejov nepozná odpustenie.Spravodlivosť Ježišova je pretkaná milosrdenstvom, odpúšťaním.Spravodlivosť farizejov je založená na vzťahu sudcu a obžalovaného.Spravodlivosť Ježišova na vzťahu lásky.A k tomu nám svätý Pavol ukazuje cestu: „Čo by som hovoril jazykmi ľudskýmia anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal“ (1 Kor13,1).Teraz už rozumieme, teraz už chápeme a teraz Pánove slová prijmime a odteraz ich žime.Tak ako sa to podarilo istej pani, ktorá mala susedku a tá bola voči nej naoko srdečná, aleviackrát ju ohovorila pred inými. Keď sa dopočula na seba klebety, v prvej chvíli sa chcelarozbehnúť a poriadne sa vyvadiť, potom sa však upokojila. O niekoľko dní sa stretlas priateľkou svojej susedky. Prihovorí sa jej a vraví:- K čomusi sa vám priznám. Bývam vedľa pani XY a musím vám povedať, že je to veľmimilá pani a ozaj dobrá suseda. Ani neviete, aká som rada, že bývam vedľa nej. Pokladám si zaveľké šťastie byť jej susedkou, ba viac, byť jej priateľkou.- O niekoľko dní susedka-osočovateľka sa predstavila našej pani a takto sa jejprihovorí:- Chcela by som byť ozaj vašou dobrou susedkou, vašou priateľkou. Azda som nebolavždy taká dobrá voči vám, ako to o mne rozprávate. Odpustíte mi a odteraz, odteraz buďmedobrými priateľkami.A o starej klebete nepadlo ani slovo. A oni dve sa stali veľkými priateľkami.83www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.(Radostné posolstvo, rok A, str. 138)Ej, to bol ale ťah, to sa jej podarilo! Skutočne, ale čo tam bolo zvláštne? Zvláštne bolo to,že musela naša pani čosi prehltnúť, ale to premenila na chlieb lásky. Tajomstvo bolo v tom, ževedela odpustiť z lásky.Bratia a sestry, skúsme, odvážme sa byť voči iným ľuďom milosrdnejší, láskavejší,ohľaduplnejší. Potom aj my môžeme dúfať, túžiť, ba mať skoro istotu, že Boh bude i vočinám milosrdný, ako to spomína istý Bruckberger v knihe D o z r i e v a š v l á s k e, kdehovorí: - Dúfam, že pri poslednom súde bude Boh voči mne nespravodlivý. áno,nespravodlivý, ako môže byť len ten, kto miluje. – (str. 124).Pane, aká je krásna tvoja spravodlivosť!Aké sú krásne tvoje slová,ktoré nás učia žiť,ktoré nás učia odpúšťať,ktoré sú našou záchranou,ktoré sú naším šťastím.Kiež by sme, bratia a sestry, nájdenú Ježišovu spravodlivosť ponúkli našim rodinám.Potom nebudeme počuť o našich rodinách, žeby sa deti nemohli dohodnúť, zniesť a odpustiťsi ani pri smrteľnej posteli svojich vlastných rodičov. Nie, nebudeme to počuť, lebo do našichrodín zavíta Kristus. Kristus so svojou milosrdnou spravodlivosťou, spravodlivosťouotvorenej náruče a spravodlivosťou lásky.Amen.Štvrtok po 10. nedeli v Období cez rok Mt 5,20-26Poďme s úprimnosťou k Ježišovi!Zaiste nikomu z nás sa nepáči pretvárka. A kto má priamu chrbtovú kosť, ten ju priamneznáša. A to je správne.Ak takto zmýšľame, berieme si k srdcu slová Pána Ježiša: „Ak vaša spravodlivosťnebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeskéhokráľovstva“ (Mt 5,20).Farizeji sa snažili zachovávať prikázania, ale ako? Len navonok. Konali to len prepochvalu, uznanie. Skrátka, len aby sa ukázali, akí sú „dokonalí“. V srdci ináč a navonok tiežináč. Im stačilo, len keď pekne vyzerali pred ľuďmi, ale o svoje vnútro sa vôbec nestarali.A tým sa hnali do záhuby, lebo ich srdce bolo ďaleko od Boha. A práve preto Ježišpripomína, ba porovnáva vonkajšiu spravodlivosť s vnútornou. Dovtedy sa mnohí nazdávali,že stačí byť navonok pekným a pritom si mysleli, že aj tak im nikto do srdca nevidí.Bratia a sestry, vidí nám niekto do srdca? Veru vidí. I keď ľudial nie, ale Boh námkaždému veľmi jasne vidí do srdca a on hodnotí naše skutky z pohľadu srdca. Preto je veľmidôležité už to, čo sa skrýva v našom srdci, čo kujeme a pripravujeme vo svojom vnútri. A tonie sú prázdne a bezvýznamné slová, ale je to skutočnosť. a práve dnes, keď vidíme, ako sa84www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.zaznávajú morálne hodnoty, pošliapavajú a nivočia, keď sa beztrestne vykonáva vraždanenarodených detí. Lenže je to beztrestné i u Boha?Kto sa hnevá, zaslúži si súd. Takže už hnev si zaslúži potrestanie a vražda, vraždanenarodeného v matkinom lone, to by malo byť bez súdu, bez trestu?! Kto dovoľuje takétopodlosti a kto ich prevádza, či nechá si ich previesť sám, ten len ukazuje, že nič mu nie jesväté a nemá štipku zodpovednosti, ani zdravého úsudku! A každý jeden z nás, bratia a sestry,kto si chce zachrániť dušu pred večným nešťastím, ten taktiež odsúdi tieto zločiny, ktoré saokolo nás prevádzajú. A práve preto Pán Ježiš ide na koreň týchto vrážd, ide na myšlienku,keď žiadostivo hľadíš na ženu a môžeme doplniť: i keď žiadostivo hľadíš na muža, pretožetieto hriechy sú rovnako závažné u žien i u mužov. Keď niekto tvrdí, že to nie je nič zlého,tým len dokazuje, ako je vzdialený od morálnych zásad.Čo myslíte, kedy sa stáva zlodej zlodejom? Či až vtedy, keď niečo ukradne? Či nie užvtedy, keď si robí plán? Veru, už myšlienkou na krádež stáva sa človek vnútorne zlodejom.I vtedy ním ostáva, keby sa mu nepodarilo krádež previesť i navonok, azda preto, že na miestebol policajt, ale už v srdci spáchal vážny hriech. A tak isto je to s hnevom i so žiadostivoumyšlienkou či pohľadom. Veď k uskutočneniu myšlienky, túžby či žiadosti stačí mnohokrátlen vhodná príležitosť a stane sa to aj skutkom. Možno ste niekedy počuli hovoriť: Ja by somho najradšej zabil. Alebo ste videli, ako sa deti hrajú s puškami a mieria na seba, akobystrieľali. Alebo v hostinci ste boli svedkom reči: Ja by som sa s tou Ferovou ženou... I keď súto všetko len myšlienky, slová, túžby, ale či ich možno považovať za bezhriešene? Čo ak sanaskytne príležitosť? Aj vtedy to bude nevinné?!Možno ste videli film P r e ž i ť s i s v o j e p e k l o:Matka ostala so synom sama a po rokoch sa opäť vydala. Syn mal vtedy 12 rokov .S novýmmanželom sa im narodila dcérka. Keď malo dievčatko sedem rokov, niekto ju uniesola zavraždil. Viete, kto to urobil? Sotva 20-ročný syn, ktorý to vykonal zo žiarlivosti na matku,otca i malú sestru. Keď sa matka opäť vydala, vnútorne ho to zožieralo. Robil si plány napomstu, ako ich potrestať, ako sa pomstiť matke, ktorá sa delila o lásku a starostlivosťs viacerými. A po siedmich rokoch plánov, vnútorného hnevu, žiarlivosti a zlosti – vražda!Kde sa to začalo, bratia a sestry? Čo predchádzalo hroznému skutku? Boli to myšlienky,plány, túžby.Je tu ešte niekto taký, čo by tvrdil, že myšlienky, hnev, žiadostivé pohľady a vraždynenarodených – nie je nič zlého?! Zaiste, nik so zdravým rozumom také niečo tvrdiť nebude.Ježiš vedel, že bude to od nás vyžadovať i obety, sebaovládanie, pevnú vôľu i chrbtovú kosť,aby sme dokázali žiť podľa jeho slov, preto nám pomáha svojou silou i dnes, aby smedokázali svoje myšlienky, vnútro a srdce zachovať si čisté.Pri každej svätej omši sa nám ponúka ako chlieb života, ktorý keď budeme často prijímaťdo svojho čistého srdca, najlepšie posilníme svoje vnútro. Najlepšie sa pripravíme, akodoláme zlým vplyvom okolia, ktoré zaznáva všetko, čo je sväté. Pán Ježiš na nás čaká. Chcenám pomôcť. Chce k nám prísť. Otvoríme si svoje srdce pre neho. Aby sme však mali srdcepripravené pre neho, modlime sa spolu:Ježišu, ja viem, že akákoľvek pretvárka, akékoľvek farizejstvo je tebe odporné. Chcemupraviť svoje vnútro podľa tvojich slov. Buď mi na pomoci, aby som i v dnešnom svetedokázal, že žiť s tebou je zisk, že žiť s tebou je šťastie, radosť, skutočná istota. Často ťabudem prijímať do svojho čistého srdca vo svätom prijímaní, aby moje srdce bolo plné tebaa nič iného sa nedostalo do neho. Chcem žiť s tebou. Chcem sa dostať do nebeskéhokráľovstva. Amen.85www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Piatok po 10. nedeli v Období cez rok Mt 5,27-32Jeden z najťažších príkazovKaždý dospelý človek vie, že po pude sebazáchovy je najsilnejší pud sexuálny. Dneshovoríme o svete, že je bez morálky, a to znamená, že prestal uznávať šiesty a deviaty príkaz.Hovoríme, že človek sa prestal hanbiť za svoje správanie. Mnohí podľa seba súdia druhých.A predsa, i v dnešnej dobe je potrebné hovoriť na aktuálnu tému, o ktorej hovorí nielen piatyMojžišov zákon, ale i evanjelium:„Nescudzoložíš!“ (Mt 5,27).Slová Pána Ježiša: „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojomsrdci“ (Mt 5,28). Tieto slová hovoria, že človek musí pri tomto úkone byť pri plnom vedomía s vnútornou túžbou súhlasiť k nejakému skutku, čo je ťažké previnenie proti čistote.Pravé oko a pravá ruka naznačujú väčšiu hodnotu a väčšiu potrebu týchto údov, aké majúľavé oko a ľavá ruka. Spasiteľ hovorí obrazne. Ak je príležitosť k hriechu taká blízka, aleboazda aj vzácna, ako je nám blízke a vzácne pravé oko alebo ruka, vtedy máme odstúpiťa chrániť sa zlej príležitosti. Nechápme tieto slová Pána Ježiša akoby nám dával rozkaz, abysme sa fyzicky, telesne okyptili, ale odporúča, aby sme sa pokúsili svoju vôľu skoro násilnezlomiť a od zlého sa odvrátiť.Druhý príkaz z evanjelia sa týka rozvodu. U Židov bolo dovolené prepustiť manželkua tým sa manželstvo úplne zrušilo. Tento krok oprávňovala nejaká príčina: ak sa našiel u ženynejaký „hanebný čin“ (por. Dt 34,1n.). Podstatou tejto viny v časoch Kristových bola hádkamedzi židovskými učiteľmi. Jedni chceli prísnejšie súdiť a dovoľovali rozvod len pri ťažkomprevinení ženy, iní zase brali vec povrchne a dovoľovali rozvod z akejkoľvek, a to aj z celkommalichernej príčiny. Pán Ježiš však zakazuje manželský rozvod a dovtedajší zvyk Židovvyhlasuje za zvyk dočasne trpený. Dovoľuje, aby sa manželia mohli rozísť, ale iba tak, žeoddelený manžel, ak by prepustil svoju manželku, nesmel si vziať druhú a zasa ani iný muž sinesmel vziať prepustenú ženu. V oboch prípadoch by páchali ťažký hriech proti manželstvu.Keď teda Spasiteľ pripúšťa prepustenie manželky bez ohľadu na to, či ide o vinnú alebonevinnú stránku, nedovoľuje im nové manželstvo. Dovoľuje iba dočasné, alebo trvaléprerušenie spolunažívania manželov-separáciu. Z textu vidíme, že manželský zväzok nesmiebyť dotknutý a zrušený. Právoplatne uzavreté manželstvo sa nikdy nemôže vyhlásiť zaneplatné.Tento text ľudia neradi počúvajú. Vidíme to nielen zo štatistiky rozvodov, ale i z ďalšíchudalostí zo života. Text však hovorí o veľkej láske Pána Ježiša k nám. Hoci počujeme tvrdéslová, cítime, že skrývajú lásku.Niečo podobné je to s liekom. Nejeden liek je odpudzujúci, a predsa ho prijímame, abysme boli zdraví. Nejedno sebaovládanie, sebakontrolovanie je úžasný prísun posily, milosti doživota človeka. Je potrebné, aby sme častejšie mysleli v tejto oblasti skúšok a pokušení nasvoje stretnutie s Bohom. A to nie preto, že by sme sa len báli, ale aby sme videliv Ježišových slovách obohatenie a duchovný prínos pre život, a to tak svoj, ako i druhých.Mnoho ľudí opovrhuje modlitbou. A práve v tejto oblasti modlitba je úžasná posila preživot, ktorý je boj, a to nie práve najľahší či najpríjemnejší. Boj o veľké hodnoty potrebujeveľké víťazstvá. Dnes by sme sa nemali modliť len za seba, aby sme mali síl vytrvať podľaučenia Pána Ježiša, a tak upevniť rodiny, manželstvá, ale mali by sme sa modliť za tých, ktoríto dnes nevedia zvládnuť a prežívajú krízy, porážky, zmietajú sa v sieti sexu a nemravnosti.86www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Nie, my nemáme právo nikoho odsúdiť, nad nikým sa povyšovať, nikým pohŕdať. To všetkopatrí Bohu, ktorý ako večný Sudca bude súdiť spravodlivo. Našou povinnosťou je udržať nauzde svoje vášne a zároveň víťazne prejsť cieľovou rovinkou. Kto pozeral niekedy dostihovépreteky vie, že nestačí len sedieť na koni, ale musí ho i riadiť. Vedieť pridržať uzdu, ale tiežju i popustiť. Niečo podobné je to i v tejto oblasti. Nesmieme toto vidieť len v tmavýchfarbách. Máme to chápať ako dar od Pána Boha. Zneužiť však dar, opovrhnúť ním, prípadneho neprijať, je veľká urážka a nevďak, čo právom volá po zaslúženom treste.Spomeňme si na Máriu Goretti, ktorú Alexandro dopichal nožom. Dnes je už aj Alexandromŕtvy. Vieme však, že odpustenie Márie prinieslo Alexandrovi nový život a veríme, že užspolu chvália Boha vo večnosti.Svätý Alojz mal zásadu, že sa nepozeral ani do tváre svojej matky. Bojoval o svoju čistotua cenil si ju viac ako čokoľvek iné na svete.Uvedomme si, že tí, ktorí nás predišli do večnej blaženosti, mnohí si ju zaslúžili práve tým,že vedeli, či našli si správny spôsob, ako bojovať proti tomuto hriechu. Príklad hodnýnasledovania pre nás.Nič nie je tak ťažké, že by to nedokázal rozumný človek. Nič sa však nedá naraz, beztréningu. Musíme sa popasovať i s touto slabosťou.Amen.Sobota po 10. nedeli v Období cez rok Mt 5,33-37Neprisahaj!U niektorých jednotlivcov sa vyskytuje hriech, proti ktorému je namierené i totoevanjelium.Ježiš hovorí: „Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal“ (Mt 5,33).Vysvetlili sme si už, ako Pán Ježiš chápe výnimky v otázke rozvodu. Toto evanjeliumodstraňuje výnimku ohľadom prísahy. V Svätom písme sa nachádza viac miest, kde je zákazprísahy.Druhá Mojžišova kniha hovorí: „Nevezmeš mena Pána, svojho Boha nadarmo! Lebo Pánnenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo“ (Ex 207). Slovo „nevyslovíš“doslovne znie „nevezmeš“. „Nadarmo“ zas chápeme ako „zbytočne“. Preto výklad znie, že sazakazuje vysloviť meno Božie neúctivo, zneužívať ho k falošnej prísahe, kliať a rúhať sa.V Tretej Mojžišovej knihe sa zase hovorí: „Neprisahajte falošne na meno moje, aby stenezneuctili meno svojho Boha!“ (Lv 19,12).Ale aj vo Štvrtej Mojžišovej knihe sa hovorí: „Toto prikazuje Pán: Ak niektorý muž urobíPánovi sľub alebo ak sa zaprisahá, že sa zaväzuje zdržovať sa niečoho, nech nezruší svojeslovo, ale nech splní všetko, ako sľúbil“ (Nm 30,3).Tieto slová chápeme ako dobrovoľné zaviazanie sa z lásky k Bohu darovať seba, aleboniečo zo svojho majetku, alebo sa zrieknuť dovolených vecí, napríklad vína, manželskéhospolunažívania a podobne. Z textu vidíme, že ľudia robili sľuby od najstarších čias (por. Gn28,20-22). vidíme, že Mojžiš sľuby nezrušuje, ale zdôrazňuje ich posvätnú záväznosť.Vieme, že v Izraeli sa mnoho prisahalo. Bolo potrebné, aby sa stálym dovolávaním saBožieho mena nešírila neúcta k Bohu, preto zákonníci vymysleli akési náhradné slová.87www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.A tak čítame, že prisahali na nebo, na zem, na chrám, na zákon i na mesto Jeruzalem. PánJežiš takto odkrýva dvojakosť a nepravdivosť takéhoto jednania. Na jednej strane sanevyslovovalo meno Božie, ale na druhej strane sa pohŕdalo menom božím a je i dnes akoprostriedok na získanie dôvery partnera či vierohodnosti, a to čisto v pozemských veciach,často nečestných a hriešnych. Pán Ježiš si preto nepraje, aby sa prisahalo. Vyžaduje odsvojich učeníkov pravdovravnosť a chce, aby ľudia boli úprimní a na to má stačiť ich slovoa nie, aby ho ešte väčšmi miešali s Bohom. Ľudia preto zaviedli prísahu, lebo sa veľa klamalo,vo svete bolo veľa neúprimnosti, nečestnosti, dvojtvárnosti. Ježiš však vedie apoštolov i násk tomu, že keď mu chceme celkom a celí patriť, nepotrebujeme k tomu prísahu.Apoštoli, ale i my si uvedomujeme, že láska k pravde robí prísahu zbytočnou Musíme siuvedomiť, že dôverovať slovám blížneho nevyžaduje od nás prísahu. Uvedomujeme si, žekeď naše „áno“ bude aj ich „áno“ a naše „nie“ aj ich „nie“, tak nepotrebujeme skladaťprísahu, lebo to bude, a aj je zbytočná záležitosť medzi kultúrnymi, vzdelanými ľuďmi a týmviac medzi veriacimi.Toto nie je utópia.Je to ťažké dnes vo svete, keď vládne rafinovaná lož, neúprimnosť, dvojakosť, kde sa častoklame i tam, kde je to zbytočné. Dnes aj keď môže povedať pravdu, povie lož. Okrádamesami seba. Uvedomme si, že veľmi záleží od nás, či budeme mať odvahu dôsledne a radikálnehovoriť pravdu. Uvedomme si však, že len tak získame dôveru a podporíme ľudskúdôstojnosť, ktorá sa prejavuje jednoduchým slovom.Pozrime si len raz správy. Samý komentár... Správy a udalosti zveličujeme, žiaľ, často lenk zlému a horšiemu. Modlime sa za vytrvalosť v dobrom. Bojujme proti hriechu.Videli ste už oklamaného klamára? Hoci prijal aj prísahu? Ak to poznáte z vlastnéhoživota, cítite zaiste svoju hanbu a porážku.Amen.Pondelok po 11. nedeli v Období cez rok Mt 5,38-48Pochopenie blížnymRozprávky nám citlivo podávajú svoju múdrosť. Jedna Andersenova rozprávka námhovorí o starej Rusalke.Každých sto rokov si musela natierať tvár zázračnou masťou, aby omladla a bola zasekrásna. Ale raz, po mnohých storočiach, minula sa jej masť. Zostalo jej už iba na jednu tvár.A keď sa potom pozrela z jazera na svet s tou krásnou tvárou, voda bola pokojná, nebomodré, slnko pekne svietilo a všetko bolo v poriadku. Keď sa však vynorila jej druhá tvár,strhla sa búrka, vlnobitie, víchrica a mnoho lodí stroskotalo.Aj my by sme si radi predstavovali Božiu spravodlivosť s dvoma tvárami ako táto Rusalka.Láskavú a odpúšťajúcu, a to po 365 dní v roku vo vzťahu k nám alebo k našej rodine,prípadne k našim priateľom. A naopak, len spravodlivú a trestajúcu k tým, ktorýchpovažujeme za svojich nepriateľov, prípadne, za nepriateľov našej rodiny, našich priateľov.Áno, to by sme si veľmi často priali a zatiaľ čítame vo svätom evanjeliu, že nebeský Otecdáva vychádzať svojmu slnku rovnako na dobrých i zlých, posiela svoj dážď spravodlivým88www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.i nespravodlivým. A nielen to. Rovnako milujúci postoj si Pán Ježiš praje i od nás: „Tomu,kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať“ (Mt 5,42).Nuž čo, dokonalí by sme chceli byť všetci a vo všetkom, čo máme a čo sme. Prajeme sidokonalé zdravie, dokonalé životné prostredie, dokonalé podmienky pre sebarealizáciu.Všetko si prajeme dokonalé, a to hneď teraz, hneď a bez konca.Ale vo Svätom písme nájdeme trochu iný návod na dokonalosť. Čítame: Milujte svojichnepriateľov. A aby nikto nemohol vyhlásiť, že za svoje city nemôže, je hneď na niekoľkýchprípadoch vysvetlené, že nejde o city, ale o skutky. V evanjeliu čítame: „Ak ťa niekto udrie popravom líci, nastav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj ajplášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve“ (Mt 5,40-41).Toto nám pripadá ako niečo typicky dávnoveké. Budeme učene vykladať, že predtým boltaký oblek veľmi cenný, že to bol veľký majetok, o ktorý by sa bol človek ochotný súdiť.Budeme vysvetľovať, že vtedy, za starých čias, poslovia vladárov mali právo vziať sibezplatného sprievodcu, ktoréhokoľvek poddaného a ten ich musel sprevádzať žiadaný početmíľ. Toto všetko budeme učene vykladať a pritom nám unikne maličkosť – toto všetko sú lenpríklady.Ako by sme však odpovedali, keby vo svätom evanjeliu boli príklady len trochupozmenené, príklady z nášho prostredia?Napríklad: Keď ťa niekto predbehne v rade, nerob krik, hádku! Keď ťa niekto nemilosrdnekritizuje, neodplácaj sa rovnakými, alebo ešte horšími slovami alebo skutkami! Keď ťa niektona základe ohovárky predbehol v životnej fronte, potom... Ja viem, v takom okamihu sa v nászačína všetko búriť. Tu by sme očakávali zo strany Božej zákrok. Aby bol priamya spravodlivý a trestajúci, aby nám, tým ukrivdeným chudákom, získal zadosťučinenie. Nechide o susedov vo veci sporu, ohľadom presahujúcich vetví stromu, alebo o spolupracovníkov,ktorí dostali nezaslúžene, alebo skôr pridané k platu ako my, alebo o súrodencov, ktorýmrodičia nechali nespravodlivo o prst viac, naše prianie by bolo:Nech Pán Boh všemohúci, ktorý je láska sama, teraz sa chvíľku k mojej ukrivdenejmaličkosti chová ako tá Rusalka s tvárou, na ktorú jej už nestačila masť. Ale pokiaľ by sa totýkalo nás, aj s prípadmi našich nových a nových sklamaní, vtedy, samozrejme, nech Pán Bohzástupov ukáže len dobrú a milosrdnú tvár.Keď sa Karol Foucauld, moderný hľadač kresťanskej spirituality, rozhodol postaviť svojupustovňu v Beni Abés, staval ju tak, aby mohol žiť trvale v prítomnosti Boha, ale súčasne ajv prítomnosti ľudí. Pri stavbe ohrady okolo svojho príbytku neprestúpil výšku pol metra, abytak umožnil obyvateľom oázy navštíviť ho. Brat Karol od Ježiša súčasne pochopil, žek ozajstnej kresťanskej láske je treba veľkej duchovnej sily, ktorú čerpal z hlbokej viery.I láska sa môže unaviť ustavičným dávaním. Ľudia si radi rozprávajú, že sa navzájom milujú,ale ak to trvá dlhšie a ľudia nás neustále potrebujú, zvyknú sa spoliehať len na nás. Nie jeobtiažne dať raz plášť chudákovi. Sme pripravení napodobniť sv. Martina.Blesková láska je láskou, o ktorej snívame. Potrebujúci odíde a keď ho nevidíme,spomienka nás ešte dlho teší. Ale ak nás ľudia stále potrebujú, je to ťažšie. Nie, nie je tovôbec ľahké, naozaj a v celom životnom zameraní žiť podľa príkazu: Milujte všetkých, tedavčítane nepriateľov. Sú ľudia, ktorí v krátkosti naplnili dlhé roky. Ktorí už v mladostidokázali i v najkrajnejších situáciách podľa tohto príkazu konať. Sú však i ľudia, s ktorýmiskúša Boh svoju trpezlivosť dlhšie, pokiaľ je ešte nádej, že by to mohli raz pochopiť. Akodlho bude trvať u nás, než prijmeme vedome a s vnútornou dobrou vôľou a ochotou totoKristovo prikázanie? Prikázanie lásky do krajnosti. Prikázanie, ktoré neznamená nič iné, akodať svietiť slnku svojej lásky na všetkých ľudí. A to podľa vzoru nebeského Otca.89www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.I my sa stretávame s trpiacimi i nešťastnými ľuďmi, ktorí niekedy potrebujú našu pomoc.Často stačí pokojné slovo, láskavý úsmev, stisnutie ruky alebo iný prejav našej účasti, abyspoznali, že nie sú osamotení. ak sme naozaj deťmi Božími, a teda deťmi svetla, prejaví sa toi v našej láske k blížnym. Svätý Pavol v Liste Rimanom pripomína: „Láska nerobí zleblížnemu...“ (Rim 13,10).Bratia a sestry, odplácať dobro zlom – je diabolské. Odplácať zlo zlom – je živočíšne, tedapudové. Odplácať dobro dobrom – je ľudské. Ale odplácať zlo dobrom – je hodné Božíchdetí, ktorými podľa slov apoštola máme byť.Buďme dokonalí, ako je dokonalý náš nebeský Otec!Amen.Utorok po 11. nedeli v Období cez rok Mt 5,43-48Ťažký príkazV kostole sa pravidelne hovorí o láske. Hneď v úvode počujeme: Milosť nášho Pána JežišaKrista, láska Boha Otca i spoločenstvo Ducha Svätého, nech je s vami všetkými. A kto by tospočítal, koľkokrát sa v priebehu sv. omše vysloví to krátke, ale dôležité slovíčko – láska!Vyjdeme z kostola von a počujeme toto slovko skloňovať vo všetkých pádoch. Napriektomu všetci cítime, že tu niečo nehrá. Som nekonečne sklamaný a mávnem rukou so slovami:Čo tu hovoriť o láske? Dnes sa žije bez nej!Ježiš i v tomto evanjeliu nám znova a znova neúnavne pripomína príkaz lásky, a to nielenk svojim blížnym, ale i k nepriateľom: “Milujte svojich nepriateľov... buďte dokonalí, akoje dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,44-48).Príkaz lásky k blížnemu poznal už aj starozákonný človek, ale veľmi úzkoprso ho chápaliba vo vzťahu k tomu, kto je jeho priateľ, k príslušníkom tej istej rasy, toho istého národa. Ibav jednom prípade Starý zákon výslovne poznamenáva: „Ak je ten, kto ťa nenávidí, hladný, dajmu chleba jesť, ak je smädný, daj mu vody piť“ (Prís 25,21).Zdá sa, že príkaz lásky k blížnemu bezúspešne bojuje s naším egoizmom. Máme inézáujmy a neradi počúvame a žijeme lásku k Bohu a blížnemu, jednotu človeka s Bohomi človekom. Uspokojujeme sa s tvrdením, že vlastne láska vymizla zo zeme a žiť lásku jeprinajmenej ťažké, ak nie nerozumné. Kdekoľvek sa pozrieme okolo seba, vidíme nepokoj,rozbroje, hnev, vojny... A kam to vedie? Rastie nespokojnosť a znechutenosť ľudí kuvšetkému, čo nás obklopuje. Právom si kladieme otázku: Dá sa to zmeniť? Ak áno, tak ako?Ján Gualberto bol zámožným občanom mesta Florencia. Jeho brat bol zavraždený a onako katolík prisahá, že svojho brata pomstí. Je Veľký piatok. Mesto je ponorené do tichaa rozjímania o smrti Ježiša Krista. Práve v ten deň stretáva Ján na ulici toho, kto zavinil smrťjeho brata. Pre Jánovho protivníka niet úniku. Pomsta úplne ovládne Jána a nešťastník sanezmôže na nič, iba na túto vetu:- Pre lásku Krista, ktorý dnes zomrel na kríži a ktorý odpustil, prosím ťa, odpusť mi!V srdci Jána sa odohráva veľký a ťažký boj. Kto vyhrá? Pomsta, alebo katolícke svedomiea odpustenie. Do ticha naraz znejú slová:- Vstaň, nemôžem ti odoprieť to, o čo prosíš v mene Krista. Odpúšťam ti a dávam svojepriateľstvo a ty pros za mňa Krista, aby aj mne odpustil.90www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Odvtedy Ján začal viac myslieť na Krista a stal sa svätým.Tento príbeh človeka, ktorý žil medzi nami, ukazuje, ako dosiahnuť, aby sa o láske menejhovorilo, ale viac žilo:Zbaviť sa hriechu a vedieť odpúšťať.Dať priestor Duchu, ktorý si chce z nás vybudovať svoj chrám a riadiť sa jeho milosťou, ajkeď azda svet sa na nás pozerá ináč.Takto dosiahneme nielen vzrast v láske, ale splníme aj želanie a druhý príkaz Ježiša Krista:„... buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48).Žijeme v časoch, keď sme v menšine a sme obklopení spoločnosťou, ktorá milujekonzumný spôsob života, civilizáciou, ktorá propaguje egoizmus a pôžitkárstvo. V tejtospoločnosti musíme pochopiť nutnosť žiť Evanjelium a jeho základnú požiadavku – zákonlásky.Kiež by nám k tomu pomohla i modlitba z denníka kňaza-robotníka:Pane Ježišu Kriste,ty zjednocuješ všetky rodiny a národy zeme v jedno telo.Ty si nás všetkých učinil synmi jedného Otca.Ty chceš, aby sme boli jedno, ako si ty jedno s Otcom.Stvor v nás láskavé srdce pre všetkých, ktorých miluješ.Nauč nás poznávať pravdu krstu, ktorý sme prijali.Pravdu o živote, ktorý nás všetkých zjednocuje, o poslaní, ktoré násvšetkých spája, o sviatostnom spoločenstve, ktoré nás privádza kjednote.Nauč nás žiť ako údy tvojho tela, ako deti tvojej Cirkvi.Veď nás a chráň nás, aby sme neporušili túto jednotu.Ťažký príkaz dostáva sa nám dnes v evanjeliu. Krajší príklad nám dal Pán Ježiš svojímživotom. Jeho príklad víťazí v nás.Amen.Streda po 11. nedeli v Období cez rok Mt 6,1-6;16-18V čom spočíva zbožnosť?Z času na čas si môžeme položiť aj takúto otázku: Na akom stupni sa nachádza môj vzťahk Bohu, k blížnemu i k sebe samému? Vieme, že nestačí si len povedať; som zbožnejší, lebochodím častejšie do kostola, prípadne, viac sa modlím, alebo že nehreším ako niekto druhý.áno, toto nám prikazuje Zákon, Desatoro, Pätoro, Ježišove učenie... Vieme však, že nielenZákon musí byť naplnený duchom Pána Ježiša, ale i zbožnosť, ktorá sa prejavovala za čiasPána Ježiša trojakým spôsobom: almužnou, modlitbou a pôstom.Toto evanjelium nás chce poučiť v našom živote práve v tejto oblasti, keď nám Pán Ježišradí: „Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi preto, aby vásobdivovali...“ (Mt 6,1).Evanjelium nás oslovuje, že tí, čo skutočne chcú patriť Pánu Ježišovi, musia sa vo svojejzbožnosti sústrediť na vnútro svojho života, na úprimnosť svojich skutkov a nezištnosť,s akou ich konajú.91www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Evanjeliá často hovoria o kritike Pána Ježiša na adresu farizejov. Áno, boli zbožní, veďrobili mnoho dobrého, a predsa ich kritizuje. Musíme si všimnúť, že Pán Ježiš zásadnenekritizuje dobré skutky, ale zlý úmysel tých, ktorí ich konajú. Ich pýchu. Tak poukazuje, žefarizejom nejde pri konaní skutkov o oslavu Boha, ale o svoju oslavu. Oni konali dobro preto,aby ich ľudia za to chválili. Konali to tak, aby si to ľudia povšimli.Toto evanjelium hovorí aj na našu adresu: „... nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytciv synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru hovorím vám: Už dostali svojuodmenu“ (Mt 6,2). A to nám stačí, aby sme pochopili, že za takéto skutky už dostali svojuodmenu, a preto ďalšiu od Boha už nedostanú. Dostáva sa nám však poučenia, ako si másprávne počínať dobrý Kristov žiak: „ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka,čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí ajv skrytosti“ (Mt 6,3-4).Chápeme, že Boh chce od nás, aby sme konali bez svedkov, veď Boh je všade prítomnýa je náš najväčší svedok lásky. Boh chce, aby sme konali aj z nezištnej lásky, a to znamená, žeza to nič tu na zemi nečakáme, ale jedine vo večnosti a už tu na zemi chceme tým chváliťBoha.Podobne je to aj s modlitbou a pôstom. Farizeji sa okázalo a dlho modlievali na rohochulíc. bola to vôbec modlitba? Modlitba – to je rozhovor s Bohom. Oni sa však vystatovali naobdiv.Alebo pôst. Aby si ich pôst všimli druhí, dávali to najavo tým, že si hlavu posypalipopolom. Bol to prejav pôstu v tých časoch v Palestíne. Mali to však robiť v skrytosti, a niepre verejný obdiv... Toto ich počínanie je však bezcenné pred Bohom.Správne sme pochopili slová Pána Ježiša, keď netúžime po nasledovaní spôsobu zbožnostifarizejov. Práve naopak, keď sa postíme, snažme sa, aby to nikto na nás nevidel. Keď sachceme viac modliť, zatvorme sa tam, kde budeme skutočne sami v rozhovore s Bohom.Pretože sa plnia slová Pána Ježiša: „A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt6,4).Modlitba má zmysel len vtedy, keď vychádza z nášho vnútra. Pôst je účinný pre našuspásu len vtedy, keď zmýva naše hriechy, a to znamená, keď ho človek koná úprimne, keď siuzná svoju hriešnosť, chybu, pád.... O tom predsa nikto nemusí vedieť a tiež je výhodnejšie,keď to ľudia na nás nepozorujú a nie je to nápadné.Áno, uvedomujeme si, že zbožný nie je ten, kto koná predpísané skutky a pritom to robílen pre sebauspokojenie a priazeň ľudí. Zbožný je však ten, kto koná dobré skutky, aby oslávilBoha a zároveň odmenu ponechá Bohu, či prijme od neho tento prejav zbožnosti alebo nie,a to znamená, či dostane a akú dostane odmenu.Pospytujme si svedomie:Nechodím na sv. omšu len kvôli ľuďom? Nemodlím sa len preto, aby ma ľudia videlia chválili? Moje pristupovanie ku sviatostiam je vždy zamerané na moje posvätenie,obohatenie, alebo na to, aby ma ľudia videli? Koľko sa snažím venovať Bohu v skrytostidoma, napríklad v modlitbe, skutkoch lásky bez nároku na odmenu? Nechcem byť zbožný lenpred sebou samým? Nenamýšľam si o sebe, že som najzbožnejší, najdokonalejší, najsvätejší?Nerobím niečo len preto, aby som sám seba uspokojil, a nie Boha?Budem si dávať pozor, aby sa moje dobré skutky páčili Bohu. Preto sa budem snažiť konaťich ticho, nenápadne a s úprimným srdcom bez nároku na odmenu od ľudí.Amen.92www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Štvrtok po 11. nedeli v Období cez rok Mt 6,7-15Modlitba nám nesmie zovšednieťOltárny spolubrat rozprával, že ako malý chlapec mal veľmi rád Vianoce.Vtedy mohli ísť štyria-piati chlapci spievať koledy. Postavili sa do chodby, zaspievalikoledu a čakali, kedy im niečo dajú. Najviac dostali u svojich rodičov. Keď otec otvoril dverea videl tam stáť svojho syna, vždy hlbšie siahol do vrecka. Keď šli k druhým, zase podstrčilidopredu syna, bývajúceho v tom dome. I tento otec siahol hlbšie do vrecka. A to sa im páčilo.Nikdy neurobili tak, že by skryli syna pred otcom.Otec a matka sú najštedrejší vtedy, keď sa jedná o ich syna či dcéru.A teraz lepšie pochopíme udalosť, pri ktorej radí Pán Ježiš apoštolom, keď ho prosia:„Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov. Povedal im: „Keď samodlíte, hovorte: Otče, posväť sa...“ (Lk 11,1-2).tu je veľký zlom v dejinách ľudstva. Dovtedy to bol Boh. Jahve, ktorý bol strašný,majestátny a nedosiahnuteľný pre človeka. Pán Ježiš preto prišiel na zem, aby každý človektejto zeme cez svoju vieru mohol sa stať dieťaťom Božím. Ak sa chceš rozprávať s Bohom,urob zo seba syna, dcéru nebeského Otca. Potom ako syn a dcéra pýtaj od Boha, čopotrebuješ.Viem, že všetci sme dosť šikovní a vedeli by sme sformulovať svoje žiadosti Bohu. alepredsa, ani jeden z nás by nemal tú odvahu pýtať od Boha to, čo nám radí brat Kristus: Bože,buď môj Otec! Od Otca si pýtajte a dostanete.Čo máme pýtať od Boha? V čom je Boh najväčší boháč? Život boží, to je život v Trojici.A nebeský Otec prežíva svoju radosť a svoje šťastie cez Ducha Svätého vo svojom Synovi.Syn zasa prežíva svoju radosť a svoje šťastie, plnosť svojho života cez Ducha Svätého vosvojom Otcovi. Duch Svätý prežíva svoju radosť a svoje šťastie v Otcovi a Synovi. Tedav čom je Boh boháč? Boh je najväčší boháč vo vlastnení života. Boh vlastní plnosť radostia zmyslu života. Preto nás Pán Ježiš nahovára, že keď sa rozprávame s nebeským Otcom, abysme mu hovorili – Otče a prichádzali si k nemu pýtať túto plnosť života.Poukazuje na otcov ľudských: „... je medzi vami človek, čo by podal synovi kameň, keď hopoprosí o chlieb? Alebo keby pýtal rybu, či by mu dal hada? Keď teda vy, hoci ste zlí, vietedávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým,čo prosia“ (Mt 7,9-11).Pán Ježiš teda chce, aby sme boli napojení na život plnosti, zmyslu a šťastia NajsvätejšejTrojice cez Ducha Svätého. Ten, kto sa postaví pred nebeského Otca ako jeho syn či dcéraa pýta, nebeský Otec ho neodvrhne. Neprosme o nijaké všedné maličkosti ľudského života,ale o napojenie ľudského života na Boží život.O Sudharovi Singovi hovoria, že je to muž, ktorý v súčasnej dobe v 20. storočí žije užakoby nie tu na zemi, ale vo večnosti. On hovorí:Za všetko čo mám, môžem ďakovať modlitbe.Denne venuje viac hodín rozprávaniu sa s nebeským Otcom. Denne číta Sväté písmo.Jeho heslom je: Rozprávať sa s Bohom a opäť sa rozprávať s Bohom!Sudhar Sing porovnáva modlitbu s letom vtáka:93www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Každý predmet, ktorý je vo vzduchu, je priťahovaný zemskou príťažlivosťou, teda aj vták.Vták zemskú príťažlivosť prekonáva tým, že máva krídlami Keby sme mu ostrihali krídla,spadol by na zem. To, čo sú pre vtáka krídla, to je pre človeka modlitba. Modlitba človekadvíha stále vyššie a vyššie. Spája človeka so životom Najsvätejšej Trojice. Cez modlitbučlovek môže prežívať veľký zázrak samotného Boha vo svojom živote.Keď Sudhar Sing chce porovnať zážitok človeka rozprávajúceho sa s Bohom, tak hoporovnáva so svojím zážitkom, ktorý prežil, keď vystúpil na šesťtisíc metrov vysoký vrchv Himalájach. Hovorí:- Začala zúriť búrka. Blesky a hrmenie. Myslel som, že zasiahnu aj mňa. videlsom však, že blesky a búrka sú pod mojimi nohami. V tejto výške som pred búrkou v bezpečí.A takúto silu má modlitba. Vynesie človeka nad moc hriechu, nad zúrivosť zla, do istotypokoja samotného Boha. Za jeho presvedčenie ho zavreli do žalára a nedávali mu jesť a piť.Hovorí:- V žalári som sa mal modliť o chlieb a nápoj.Ale on sa modlil celkom ináč:- Bože, daj mi seba. Tu je môj život. Nech je, nech sa stane tvoja vôľa. Ja prosímteba. Prosím o teba, o Darcu života.Sudhar Sing hovorí o našich modlitbách toto:- Ľudské modlitby sa toľkokrát podobajú žobraniu žobrákov. Pýtame rôzne skutočnosti, rôznepotreby nášho života, ale nevšímame si samotného Boha. Nepýtame si, aby Boh prichádzal donášho života.Vieme si predstaviť volavku. Je to vták, ktorý dokáže dlho stáť v jazere a pozerať. Akobyrozjímala o všemohúcnosti Božej, alebo o veľkosti daru – rieky pre život. Ale ani na jednuz týchto vecí volavka nemyslí. Pozerá, ako uchmatnúť žabu a odísť.Aj človek akoby sedel na brehu Božej vznešenosti a stále striehne, ako zobrať korisť presvoj život a odísť bez povšimnutia Boha! Takto sa človek oberá o darcu života, o zmyselživota.Priatelia, dnes keď budeme prosiť ako apoštoli: Nauč ma, Kriste, modliť sa, Ježiš námpovie to isté, ako povedal svojim apoštolom: Keď chceš sa rozprávať s Bohom, hovor:Otče, čiže staň sa synom, dcérou nebeského Otca.Potom si pýtaj – a dostaneš. Pýtaj si a dostaneš od nebeského Otca Ducha Svätého. DuchSvätý dokáže napojiť tvoj život zo skutočnosti zeme na život plnosti životov.Predstavme si rezervoár, odkiaľ je vedená voda potrubím do domácností. Keď chcemvodu, nemusím utekať k prameňu vzdialenému tri kilometre. Stačí otočiť kohútikom a vodatečie.Keď sa chcem napojiť na život Boží, nemusím utekať kdesi do neba, ale stačí zložiť siruky, vyslať k Bohu modlitbu, ktorá má takú silu, že pomáha ľudskej duši občerstvovať saz prameňov Boha. Tento život s Bohom robí v živote človeka najväčší zázrak.Sudhar Sing o ňom hovorí:Je to zázrak, ktorý nie je viditeľný zvonku, ale je to zázrak, ktorý sa deje v srdci a v dušičloveka, lebo človek je zasiahnutý silou, radosťou a šťastím života.Ak chcem plnosť života, musím sa napojiť na Boha cez Ducha Svätého. Ak chcem, abymôj život bol napojený na život Boží, musím sa stať synom alebo dcérou cez vieru. ak mámna všetko čas od rána do večera; na televíziu, na zábavu, na jedlo, ak v mojom 24-hodinovom94www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.dennom živote sa nenájde čas, miesto pre rozprávanie sa s Bohom, tak nemôžem vedieť, akýmá pre mňa zmysel a význam Boh!Podľa toho sa môžeme ohodnotiť. ako rád skladám ruky a rozprávam Bohu – Otec? Akorád v modlitbe dvíham svoju dušu stále vyššie a vyššie v ústrety k Bohu, taká je potom ajodozva.Sudhar Sing hovorí:Keď sa človek denne aspoň pol hodiny dokáže modliť, isto sa Boh prejaví v jehoživote. Pán Ježiš sa nám ukazuje ako brat, ktorý hovorí. Ak sa chceš rozprávaťs Bohom, hovor mu Otec, pýtaj si vo svojej modlitbe a dostaneš. Čo? Nebeský Otec tipošle Ducha Svätého, v ktorom sa môžeš napojiť na život plnosti s Bohom.Toto je veriaci človek, ktorý je v Bohu a prežíva už tu na zemi nebo. Pouvažujmea prehodnoťme naše modlitby. Ako sa dokážeme modliť?Amen.Piatok po 11. nedeli v Období cez rok Mt 6,19-23Modlitba bez lásky k bratovi nič neznamenáRozjímali sme už o modlitbe O t č e n á š. Táto modlitba, ktorú nazývame ajnajkrajšou, lebo naučil nás ju sám Pán Ježiš, obsahuje sedem prosieb. Jedna z nich znie:Chlieb náš každodenný daj nám dnes. Možno si kladiete otázku: Čo má táto prosba spoločnés dnešnou časťou evanjelia?Pán Ježiš nám zanechal súvis poučení, medzi ktoré patrí i evanjelium a konkrétne slová:„Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodejidobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklad... Lebo kde je tvoj poklad, tam budeaj tvoje srdce“ (Mt 6,19-21).Horská reč Pána Ježiša pokračuje podaním smerníc pre kresťana, aký má zaujať postoja vzťah k materiálnym veciam. Tento úryvok evanjelia skúma pomer k majetku. Ten, ktouveril v Krista, musí mať na pamäti, že žije v hmotnom svete, ktorý vedie kresťana doťažkých situácií. Nečaz sa kresťan musí sám seba spytovať, či ide správnou cestou viery, činepodlieha hmote, prípadne, či žije slobodne ako dieťa Božie. Kresťan sa musí naučiť správnehodnotiť pozemské veci. Čo tvorí poklad hmotného pozemského sveta? Sú to peniaze,výhodné zamestnanie, pohodlné bývanie a konzumný spôsob života?Kresťan si často musí uvedomiť, že toto všetko sú veci, ktoré rýchlo strácajú na hodnote.Preto si musí svoj život, to znamená svoj vzťah k veciam a okolnostiam riadiť tak, aby jehosrdce neliplo na pominuteľných veciach, ale viac venoval pozornosť iným hdnotámpokladom,o ktorých hovoríme, že nestrácajú na hodnote, sú rovnako cenné, a to: milostia Božia pravda. Môžeme povedať, že pre nás veriacich je otonáš poklad, naše bohatstvo,a teda tam musíme mať aj svoje srdcia.Zvlášť dnes, keď sa hovorí o konzumnej spoločnosti, má si kresťan všimnúť, že veci tohtosveta nemajú stálu hodnotu, ale musí si byť vedomý, že aj lesk, sláva týchto vecí nemá prenás významnejšie miesto. toto nám vysvetľuje Pán Ježiš v krátkom podobenstve o zdravoma chorom oku. V ľudskom tele má oko funkciu svetla. Človek so zdravými očami sa môžepohybovať, orientovať, čo naopak chýba chorému človeku.Takto je to aj s túžbou po bohatstve. Keď človek stratí duševný zrak, keď nedokážesprávne veci chápať, prijímať, užívať, tak sa stáva slepým pre veci Božie, a teda uberá sa do95www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.záhuby. Kresťan sa musí starať, aby nestratil duševnýá zrak, aby si ho nepokazil. Musí siceniť Boha viac ako všetko na svete!Nebolo by na škodu, keby sme sa aj zamysleli a pospytovali si svoje svedomie. Aký je môjvzťah k hmotným veciam? Čo považujem za najcennejšie? sú to peniaze, postavenie, rodina,Boh?Podobenstvo o oku nás tiež pobáda k zamysleniu. Ako sa pozerám na seba, na svojeokolie? Sú to oči tohto sveta, alebo je to pohľad Pána ježiša? Dávam prednosť veciam Božímpred vecami svetskými? Nemám v sebe túžbu len mať viac a viac, a preto mio na Bohanezostáva čas?Pripomeňme si stretnutie Pána Ježiša s bohatým mládencom. Zachovával príkazy. Chceldosiahnuť večný život. Nazval Pána Ježiša dobrým. Ale keď dostal príkaz: „... choď, predaj,čo máš, rozdaj chudobným... a nasleduj ma!“ (Mt 19,21) – ostal smutný. Jeho vzťahk bohatstvu bol silný, viac ako túžba dosiahnuť večný život, ako priateľstvo s Pánom Ježišom.Môžeme si spomenúť aj na podobenstvo o boháčovi a Lazárovi. Keď boháč prosí, aby šielLazár k jeho bratom a varoval ich, aby sa oni nedostali na miesto múk, kde sa dostal on,pretože sa viac venoval veciam tohto svdeta ako veciam pre dušu, dostal odpoveď: „MajúMojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú“ (Lk 16,29). A správne sa zachoval mýtnik Lévi.Tento Židmi nenávidený človek povie Ježišovi pri stretnutí s ním v jeho dome: „Pane,polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne“(Lk 19,8). A skutočne, jednal podľa slov Pána Ježiša a získal si miesto medzi Dvanástimi.Judáš sa však tým, že si bral zo spoločnej pokladničky, pomaly dopracoval ku zrade za 33strieborných. A hoci ich vrátil, nemal už síl k celkovej zmene života, a preto sa obesil.Na príkladoch z evanjelia vidíme poučenie, povzbudenie i výstrahu. Odpoveď si každýz nás musí dať sám. Vec je otvorená, čas rozhodovania je tu.Keď sa modlíme Otče náš, modlime sa ho radšej pomaly a premýšľajme o tom, čohovoríme s Ježišom.Amen.Sobota po 11. nedeli v Období cez rok Mt 6,24-34Prečo toľko strachu?Pri rozhovore ľudí s kňazom často počuť túto námietku:- Ach, nie je času na tú modlitbu, ba niekedy nevyjde ísť ani v nedeľu do kostola.Veď viete, pán farár, ako to v živote chodí. Staviam chalupu, nuž, v nedeľu i majstrov skôrzoženiem, aj času mám viacej.- No, ale veď musíte si predsa občas aj oddýchnuť, uvoľniť sa.- No, to áno. Vtedy idem na šport, hokej, futbal, am si oddýchnem. Predsa samusím starať, aby mala rodina kde bývať aj o kultúrne vyžitie sa musím postarať, aby sommal o čom s kolegami v práci rozprávať.To je charakteristika človeka dnešnej doby. Všetko je podstatné a potrebné, o všetko satreba starať; o rodinu, o dovolenku, o čom hovoriť s kolegami v práci, ale o dušu?! Veď topotom, zajtra, to sa nedá stihnúť! To musí aj Boh pochopiť...A Ježiš v evanjeliu hovorí úplne ináč. On je Boh Syn. On do detailu pozná celúproblematiku človeka i s jeho voľným časom, s prácou i s osobnými záľubami. Vie, že človeksi nájde voľný čas vždy na to, na čo chce. Preto jeho slová: „Nebuďte ustarostení o svoj96www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedloa telo viac ako odev?... A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmuživotu?... Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprvbožie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďteustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojhotrápenia“ (Mt 6,25-34).Možno vám teraz napadla otázka. Ale čo potom propaguje kresťanstvo? Útek zo života,pohŕdanie svetskými vedami a starosťami? Nie! Ježiš hovorí: „Nebuďte ustarostení...“ (Mt6,25). A nie: nestarajte sa vôbec! Naopak, uvádza za príklad vtákov, ktorí usilovne hľadajúpotravu pre seba i svoje potomstvo. Pán uznáva, že každý deň má dosť lopoty a driny, starostio potrebné veci a že nebeský Otec vie o týchto veciach potrebných k životu. Sám Ježišpracoval mnoho rokov v dielni sv. Jozefa, aby pomohol Svätej rodine zaistiť nutné životnéprostriedky. Ježišovo slovo o zbytočných starostiach neznamená teda chválu pre lenivých.Naopak, ostáva povinnosť práce a starostí, ale bez paniky, prílišnej úzkosti a divokejžiadostivosti.Kresťan vie, že svet je Božím dielom a on má vo svete svoju úlohu. Boh stojí za všetkýmdianím, je mocnejší než hriech a peklo a vo svojej múdrosti dokáže aj zlo obrátiťk duchovnému úžitku. Kresťan musí uvažovať o budúcnosti a starať sa o každodenný chlieb,ale bez zúfalstva, a nie na úkor duchovného života, modlitby, ktorá vlastne dáva práci pravýzmysel a posvätenie. Ani kresťan nevie, čo prinesie budúcnosť, ale vie, že Boh je pánombudúceho času.Niekedy sa pýtame sami seba, prečo sa tak ženieme len za zabezpečením, radosťamia rozptýlením tohto sveta a času? Prečo si nevedia ľudia, aj ja sám, odoprieť radosti, aleboodložiť zbytočné starosti, ktoré neprospievajú duševnému životu?Asi len preto, že mám málo viery v Boha, málo verím a len veľmi vzdialeno a hmlisto, a žeokrem tohto života existuje aj iný život, oveľa dokonalejší a obsahovo plnší. Boh je skutočnáživá osoba a život v budúcnosti s ním alebo bez neho si pripravujeme životom tu na zemi.Preto ľudia žijú život tu na zemi bez šťastia z viery vo večný život a správajú sa tak, akobymali k dispozícii len tie malé prostriedky času, priestoru a radosti, ktoré sú medzi kolískoua truhlou, preto sa prisávajú ako pijavice na tieto veci a ich sladkosť chcú vysať až doposlednej kvapky. Preto sa každý z nich pokladá za hlupáka a nešťastníka, ak mu nejaký tenpôžitok ujde a žije v neustálom strachu, že mu niekto každú chvíľu môže vyraziť z rúk tietojeho obľúbené hračky. Preto ten strach človeka pred rakovinou, vojnou, čiže strach predsmrťou. Z toho plynie preto to šialené úsilie starostí: Musím stavať, budovať, musímzabezpečiť rodinu, však na Boha budem mať potom čas – v starobe. Potom, potom – anakoniec nikdy.Opýtajme sa seba, svojho svedomia, či aj ja nepatrím do tejto kategórie ľudí. Ak cítim, žeáno, slabne moja viera v Boha, upadá môj život praktického kresťana.Doby slabej viery boli vždy dobami veľkého životného strachu. a kto si odvykol od cestydo kostola, zvykol si často na cestu na nervovú kliniku. Len ten, kto vlastní veci tohto svetaako dar Boží a nestráca z očí božiu vôľu a svoje poslanie od Boha vo svete, len ten dokáže žiťbez strachu a prehnanej starostlivosti o zajtrajší deň. Zdá sa vám to nadsadené? Nie je toskutočnosť? Žijeme svoj život tak, akoby sme tu mali byť natrvalo .Akoby veci, ktoré sme sinadobudli, nemali sme nikdy stratiť, ba skôr by sa to dalo prirovnať – akoby sme si tieto vecibrali so sebou do hrobu, aby sme ich mohli aj po smrti užívať.Možno sa vám zdá, že to nadsadzujem, ale počujte dva príklady. O jednom písali predniekoľkými rokmi v tlači.Jednalo sa o najbohatšieho muža sveta, ktorý ležal na smrteľnej posteli. Jeho meno boloOnasis. Vlastnil akciové spoločnosti po celom svete. Jeho majetok bol takmer nespočitateľný.97www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.A predsa, úžasná úbohosť človeka! Nemohol z neho využiť takmer nič. Posledných desaťrokov nemohol nič jesť okrem zemiakov a mlieka, či iných veľmi ľahko stráviteľnýchzeleninových jedál. aj keď vynakladal závratné sumy na lekárske ošetrenie, pomôcť sa munedalo. Za peniaze si mohol zadovážiť všetko, ale nevládal to užívať.A ten druhý prípad, prípad obyčajný,Keď človek celý život drie, na nič iné nemyslí, len z čoho vytĺcť peniaze, z čoho vyťažiťradosť života. Odrazu choroba a všetko je zbytočné... K životu stačí len palička a čerstvývzduch.... Poviete: To je prípad vyššej bohémskej spoločnosti.Nuž vám teda rozpoviem prípad človeka, prípad, ktorý sa ešte odohráva a nie je ukončený.On chcel byť iný ako ostatní. Dom chcel mať zvláštny, „nóvum“. Plány si dal poslať odpriateľa z USA. Začal stavať. Stavba bola veľmi nákladná, šla do peňazí a financie savyčerpali. Majstri nechceli ísť pracovať, lebo nebolo ich z čoho vyplatiť. Pracovalsvojpomocne. Deň i noc. A ako sa hovorí – v piatok i sviatok. Nedeľa bola pre nehopracovným dňom. Predtým chodil pekne do kostola, no potom pri stavaní vôbec. V nedeľurobil od rána takmer do pondelka rána, a potom do zamestnania. Dom sa mu asi po desiatichrokoch podarilo dokončiť, ale k tomu pomáhala finančne celá rodina. Nastali ďalšieproblémy s vykurovaním. Stavba nebola určená pre naše podnebie. V zime sa spálilo veľauhlia. Peniaze šli na vykurovanie a údržbu. A tak si odtŕhal od úst, aby sa ušetrilo na tietoveci. Odrazu nehoda, po ktorej manželka ostala čiastočne postihnutá. Deti si založili svojerodiny a odišli z domu. Načo by im bola taká veľká stavba, kto by to všetko financoval? A on?Od prebdených nocí pri stavbe a od driny má podlomené zdravie. Často počuť z ich úst:- Načo nám to len je! Čo s tým budeme robiť?- A čo on na to?- Ach, keby som mal ešte raz žiť a stavať dom, ináč by som si to premyslel. Ale už jeneskoro. Život sa nedá vrátiť späť.A toto akoby sme si ani neuvedomovali. aj my schvaľujeme všeobecné Božie práva nadsvetom, ale v tomto okamihu nemáme čas, iné veci sú pre nás dôležitejšie: hospodárstvo,politika, šport, kultúra, radovánky. Modlitbu, rozjímanie o Božom slove, ktoré sme počuliv kostole, hľadanie cesty lásky k blížnemu, to si nechávame na budúcu nedeľu alebo týždeň,alebo na starobu.Pán Ježiš však žiada teraz, hneď. Naše poznámky občas znejú: však ja som tiež kresťan, jasom niekedy aj miništroval! To sú lacné poznámky a znamenajú asi toľko. popri inýchfunkciách som aj kresťanom, pretože sa mi to práve teraz hodí.Brat, sestra, ale vy chcete byť skutočnými, dobrými kresťanmi a to, že kladiete niekedy dopopredia viac svetské starosti ako Pána Boha, to vás nemrzí?!Preto teraz vo svojom srdci poproste pri sv. omši Pána Ježiša:Pane, ty mi ponúkaš úžasnú výmenu. Vezmeš moje zbytočné starosti, ale aj oprávnenézáujmy za svoje, pretože tvoj a môj nebeský Otec najlepšie vie, čo potrebujem a ja zasazoberiem Božie záujmy za svoje.Budem sa snažiť, aby si ty bol Pánom mojej duši a prostredníctvom môjho životai v mojom životnom okolí. Nauč ma tej pravej dôvere k nebeskému Otcovi, aby som vždy vosvojom životnom jednaní kládol na prvé miesto záujmy Božieho kráľovstva a ostatné sa mipridá – podľa tvojho prisľúbenia – podľa potreby. Amen.98www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Pondelok po 12. nedeli v Období cez rok Mt 7,1-5Počul som nasledovný príbeh.Vedzme, akí sme nedokonalíV spoločenstve rehoľných bratov sa pohoršovali bratia nad chybou jedného spolubrata.Keď už každý povedal svoj komentár, čakali, že aj predstavený zaujme taktiež podobný postojako oni. On však mlčal. Počúval ich, nepovedal však nič.Po obede, keď bratia mali odpočinok, videli ako ich predstavený chodí po záhrade sozvláštnym nákladom. Na pleciach mal vrece, ktoré ho zohýbalo. Bolo plné piesku. Na prsiachmal tiež piesok, ale v menšom vrecúšku. Večer sa ho pýtali na vysvetlenie. Povedal im: Každýz nás má pred očami to malé vrecko. Vidíme chyby a nedostatky druhého. Tie sú často oveľamenšie a ľahšie ako tie naše, ktoré nás tak tlačia, ale ich nevidíme, či nechceme vidieť.Tento poučný príbeh je dnes vovedením do textu evanjelia, v ktorom nás Pán Ježišnapomína: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť ajvás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“ (Mt 7,1-2).Z textu je jasné, že Pán Ježiš zakazuje svojim učeníkom posudzovať a odsudzovať. Hlavnýdôvod je v tom, že v Božom kráľovstve toto práve súdiť prislúcha jedine Bohu. Len Bohpozná všetky okolnosti, ktoré priviedli človeka k hriechu, a preto ich môže spravodlivoposúdiť. Okrem toho vieme, že Boh je plný milosrdenstva a má súcit s hriešnikmi, preto jehosúd nebude nikdy krutý. Spomeňme si na udalosť, keď priviedli k nemu ženu pristihnutú prihriechu. Čo jej vtedy povedal? „Nik ťa neodsúdil? ... Ani ja ťa neodsudzujem!“ (Jn 8,10-11).Pridal však i vážne slová: „Choď a už nehreš!“ (Jn 8,11).Vieme, že my ľudia veľmi radi kritizujeme a pravdaže, pre chyby druhých aj odpisujemea zatracujeme. Po prečítaní evanjelia môžeme vidieť svoj omyl, ktorý spočíva v tom, že naddruhými vynášame prísne tresty a svoje sily preceňujeme. Kto pozná svoje nedostatky, tennikdy nebude odsudzovať a zatracovať svojho blížneho. Pán Ježiš to znázornil smietkou,triesočkou, čo je niečo malé a zlé u druhého, ale u seba svoje brvno nevidí, nechce vidieť,nedokáže byť sebakritický.Môžeme hovoriť aj o pokrytectve, pretože pokrytec má dvojaké miery. Na seba má stáleospravedlnenie, výhovorku, vie sa ospravedlniť, ale keď sa jedná o druhého, je nemilosrdný,vie pozdvihnúť ukazovák, zaujať ničivú kritiku. Toto je veľmi zlá cesta, od ktorej Pán Ježišchce svojich učeníkov i nás odvrátiť, keď nás varuje a napomína: „... a akou mierou budetemerať vy, takou sa nameria aj vám“ (Mt 7,2).Áno, ten istý meter, ktorý má človek na druhého, priloží Boh na človeka samého. Ak smeteda prísni na druhých, Boh ten istý meter priloží aj na nás. Keď nám neunikne nijakáchybička na druhých, musíme si uvedomiť, že ani Bohu neunikne naša i ti najmenšiachybička.Takéto pochopenie je pre nás užitočné, aj keď si pritom uvedomujeme, že máme strach.A je to správne, pretože o seba máme strach a máme mať však aj zodpovednosť za druhých.Tento text z evanjelia chce nám pomôcť dostať sa z nesprávnej cesty, keď vo svojom životečasto používame slová kritiky a odsudzovania iných. Keď k tomu často pribudnú i ohováraniaa osočovania, je potrebné, aby sme sa čo najskôr vzdali cesty, po ktorej sme snáď kráčalia radšej vykročme na cestu pomoci blížnym dostať sa z ich chýb.99www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.My nechceme byť odsúdení, a preto nechceme odsudzovať druhých, pretože nemôžemeobjektívne poznať okolnosti, ktoré vedú blížneho k tomu konaniu. Naopak, začnime kráčaťcestou taktnosti a citlivosti k druhým.Príslovia hovoria: „Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty druhým“. „Na lyžičkumedu chytíš viac múch ako na sud s octom“.To znamená, že láskavým slovom, citlivým jednaním a trpezlivým znášaním chýbdruhých, môžeme im pomôcť dostať sa z nich. Veď je to krásny pocit, keď niekomu smepomohli a on sa teší, že sa mu čosi podarilo.Častejšie si pripomeňme príklad o predstavenom, ktorý povedal, že chyby druhých vidímea sú často menšie ako tie, čo nás zohýbajú a sú naše.Amen.Utorok po 12. nedeli v Období cez rok Mt 7,6;12-14Náš príklad vo viere je otvorenou Bibliou pre neveriacichMedzi nami je veľa pohoršenia. Zlý príklad, nahováranie na hriech a nepotrestanie hriechuzle pôsobí na naše okolie a zároveň nás to okráda o milosti.Na toto nás upozorňuje úryvok z evanjelia: „Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžtesvoje perly pred svine, aby ich nohami nepošliapali, neobrátili sa proti vám a roztrhajúvás“ (Mt 7,6).Každý veriaci si musí byť vedomý, že dary, ktoré dostal od Boha – rozum a slobodná vôľa– majú mu pomôcť rozlišovať. Všetci sme povolaní ohlasovať Evanjelium. To znamená, žesme zaň vo svojom okolí zodpovední. Potrebné sú nielen slová, ale predovšetkým príklad.Náš prístup k plneniu si povinností, ktoré nám ukladá naša viera, je ako otvorená kniha preneveriacich. Aj oni poznajú slová: „Verba movent, exemla trahunt“! – „Slová hýbu, alepríklady priťahujú“!Preto si uvedomme, čo chce povedať Pán Ježiš prirovnaním o perlách a sviniach. Židombolo známe, že to, čo bolo obetované v chráme, nepatrilo inde. Napríklad nesmelo sa hodiťmäso z obetí psom alebo sviniam. Z toho môžeme vyvodiť toto: Ako bolo zbytočné daťnečistým ošípaným za potravu neskonzumovateľné perly, tak nemá zmysel predkladať pravduľuďom, ktorí nie sú na to pripravení, alebo nemajú túžbu či ochotu ju prijať. Ten, čo ohlasuječisté, nesmie to znečistiť, dovoliť, aby bolo zneuctené. Pretože keby ohlasovateľ Evanjeliahlásal učenie Pána Ježiša prehnane a bez uváženia, narobil by viac škody ako osohu.Sväté veci sú pravdy viery a všetky prostriedky milosti, ktoré apoštoli dostali pre dobroveriacich. Preto ich nemajú zbytočne udeľovať ľuďom, ktorí by z nich robili iba posmech,alebo by ich nejako potupovali. Azda aj toto miesto dalo podnet k tomu, že Cirkev oddávnaskrýva posvätné veci pred pohanmi.Nasleduje tzv. zlaté pravidlo lásky k blížnemu, ktoré ukazuje bez dlhých paragrafov,v čom spočíva jadro kresťanského postoja k druhým ľuďom: Všetko čo chcete, aby ľudiarobili vám, robte aj vy im. Rozprávali sme si, že tak ako my dokážeme odpustiť druhým, takočakávajme, že aj druhí odpustia nám. To je náplň biblickej morálky. Pravá láska k Bohu saosvedčuje práve láskou k blížnemu.Úryvok evanjelia končí výzvou, aby ten, kto ide za Kristom, nevydal sa po ceste más. PánJežiš to vysvetlil obrazným prirovnaním o dvoch bránach. Široká brána, cez ktorúprechádzajú masy ľudí, ktorí odmietajú slová a učenie Pána Ježiša, prípadne neberú vážne100www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.jeho pravdy, vedie do zatratenia. Z tejto skupiny sa musí veriaci vymaniť, vystúpiť i keď je toťažké, keď je tam mnoho lákadiel, ako je konštatovanie, že ro robí väčšina, že to nie je až takzlé a podobne.Kresťan musí prejsť druhou bránou, tou tesnou, ktorá vedie do večného života. Pán Ježištým chce zdôrazniť iné svoje poučenie, ktoré predtým vyslovil. Len po úzkej ceste sa dáprejsť do večného života. Mládenec sa nevedel zriecť bohatstva. Farizeji svojej pýchy.Herodes a Herodiada seba navzájom. Títo teda nešli cez úzku bránu. Cez ňu vidíme ísť JánaKrstiteľa, Pannu Máriu a Jozefa, ktorí vyplnia vôľu Božiu, robia to, čo od nich vyžaduje Boh.Z evanjelia pre nás vyplýva, aby sme si boli vedomí, čo je našou povinnosťou kresťana,učeníka, vyznávača, aby sme svoju vieru ohlasovali v jej čistote, chránili ju od nánosov toho,čo nemá s vierou nič spoločné, čo vieru znehodnocuje. Zároveň text evanjelia nás upozorňuje,že v živote je ťažké ohlasovať Evanjelium, to znamená ísť úzkou bránou. Z učenia PánaJežiša ale vieme, že i toto má zmysel a význam.Text nás vedie k zamysleniu sa nad sebou samým. Priam sa ponúkajú otázky a čaká na neodpoveď: Po akej ceste idem? Je to pohodlná a široká alebo je úzka? Áno, my siuvedomujeme, že nie je podstatné, čo sa nám viac páči, čo nám viac vyhovuje, ale to, čo jepre nás viac osožné. A preto, že chceme chváliť Boha a zmysel svojho života nevidíme len tuna zemi, toto evanjelium chápeme ako smerovku, ukazovateľ, alebo prípadné usmernenie, čiskorigovanie na svojej životnej ceste, že svoj smer chceme zjednotiť s tým, čo od Kristovhoučeníka vyžaduje Pán Ježiš.Odstráňme pohoršenie z našich radov! Časté a dôkladné spytovanie nášho svedomia námvždy pomôže vylepšiť svoj vzťah k Ježišovi, a tak lepšie a istejšie kráčať do večnosti.Amen.Streda po 12. nedeli v Období cez rok Mt 7,15-20Ovocie je rozhodujúceCirkev od svojho začiatku musela bojovať proti zlým, mylným, ba i zákernýma rafinovaným útokom proti čistote učenia Pána Ježiša. Boli to bludy nestoriánov,monofizitov, ariánov a v našej dobe amerikanizmus, ale i hnutie Svedkov Jehovových. totovšetko Pán Ježiš vo svojej všemohúcnosti predvídal, a preto nielen apoštolov, ale i nás na topripravoval.Preto i toto evanjelium nestráca na aktuálnosti a je potrebné, aby sme sa nad nímzamysleli. Pán Ježiš hovorí. „Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčomrúchu, ale vnútri sú draví vlci. Poznáte ich po ich ovocí...“ (Mt 7,15-16).Týmito slovami Pána Ježiša nás chce Matúš upozorniť na kresťanských ohlasovateľovEvanjelia, ktorí nám ich nesprávne predkladajú. Zdalo by sa, a tak sa i tvária, že patria kuKristovmu spoločenstvu – stádu, vyzerajú ako ovečky, ale v skutočnosti sú to draví vlci. Topreto, lebo v skutočnosti neohlasujú posolstvo Pána Ježiša.Pán Ježiš nás upozorňuje, že nesmieme byť ľahkovážni pri prijímaní náuky len preto, že toznie nábožne, ženám to lahodí, prípadne, spomína sa tam meno Boha či Pána Ježiša. Naopak,musíme byť bdelí, pretože nie každý, kto sa oháňa učením Krista a spásou, je Kristovohlasovateľ, pretože nesprostredkúva spásu.101www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Sme svedkami, že vychádzajú časopisy v cudzine, ktoré sa šíria i medzi našimi veriacimi,ktoré sú často viac na škodu ako na osoh. Veriaci sa im často tešia len preto, že sa v nichspomína meno Ježiš, píše slovo Boh a pritom je to jed na dušu veriaceho čitateľa. Prípadnevychádzajú u nás knihy s nádychom náboženským a pritom trochu zbehlý kresťan po prvýchstránkach zistí, že je to podvod, zámerne plánované vysmievanie sa z viery, prípadne preslabých kresťanov, pre tých, ktorí hľadajú cestu k Bohu, takéto knihy zasievajú zlý, chybnýpostoj k viere v Boha.Medzi takéto knihy, ktoré u nás v poslednej dobe vyšli, patria i knihy z vydavateľstvaObzor od Zenona Kosidowského Č o r o z p r á v a l i p r o r o c i a Č o r o z p r á va l i e v a n j e l i s t i. Úprimne povedané je to brak, škoda za ne dať koruny.I v beletrii sa u nás objavili knihy s podobným zameraním. Milan Ferko napísal knihuo Cyrilovi a Metodovi, kde historické fakty prekrútil, spochybnil a postavil do celkom inéhosvetla. U nás nevyšla ani v SSV v Trnave za štyridsať rokov poriadne literatúra, ale ešte i dnessi môžeme kúpiť knihu P á p e ž i X X. s t o r o č i a, v ktorej sa rovnako zasieva jedfalošným spôsobom. Preto je veľmi potrebné, aby boli veriaci opatrní pri vyberaní kníh a ichposudzovaní. Tu zvlášť platia slová Pána Ježiša, že „po ovocí ich poznáte“. Toto je bezpečnérozlišovacie znamenie. Cirkev počas Druhého vatikánskeho koncilu zrušila takzvaný Indexzakázaných kníh, dala veriacim slobodu vo vyberaní literatúry a podobne. Ale Cirkev námkladie na srdce, aby sme sami cítili zodpovednosť za to, čo čítame.Na tému – poznáte ich po ovocí – môžeme hovoriť pri reláciách, besedách a podobne. Tusi musíme dnes uvedomiť, že kde sa nestavia oficiálne Cirkev, kde do náboženstva u náshovoria laici bez odobrenia biskupa, tam hrozí to, na čo nás upozorňuje evanjelium. Mnohíz vás mi už viackrát povedali, že to, čo počuli, ich nahnevalo, prípadne sa pohoršili nadseriálom Kríž v osídlach moci. Starší, ktorí sa niečo pamätajú, vedia, že na 90 percent je tolož. A mladší si musia uvedomiť, že strih a dabing dokáže urobiť moderný zázrak. Toznamená povyberať, veci zostaviť tak, ako im to vyhovuje, obrazne povedané, dokážu spraviťz anjela diabla. Nám veriacim sa nezakazuje toto sledovať. Ba nemusíme sa nad tým anirozčuľovať, ale naopak, máme preto viac študovať, pýtať sa, prípadne dovolávať sa ajdiskusie na patričnej úrovni, kde sa nebudú cenzurovať texty a vopred nariaďovať, čo sa máhovoriť.Vieme, že všetci i tí dnešní bludári boli pyšní, plní nenávisti a dvojtvárni. Chcelireformovať druhých a zabúdali na seba. Musíme sa naučiť aj v skromnosti vytrvať o vernostiku Kristovi.Staré heslo hovorí: „Pravda zvíťazí! Každý blud zanikne.“Amen.29. 6. Slávnosť apoštola Petra a Pavla Mt 16,13-19Pekelné brány ju nepremôžuDaná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Kto by spočítal, koľko mocipánov nosilo tútotúžbu, aby sa na nich splnili tieto slová. Môže sa to pre niekoho z mocipánov staťskutočnosťou? A kto dáva takýmto právo vyvyšovať sa nad iných? zobrať pri túžbe po mocito najcennejšie, čo človek má – život? Nikto! Lebo jeden Boh je všetkého Stvoriteľ a jedineon raz bude odmieňať a trestať. Naše storočie hovorí už dnes jasnou rečou, že akákoľvekmoc, samovláda, povýšenectvo nad inými musí skončiť, že jedine Boh je večný. Spomeňme si102www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.na 30-te roky v Mexiku, kde bolo najväčším zločinom to, že človek veril v Boha. Poslednýsvätý vyhlásený z toho obdobia je P. Mates, SJ.Obdobie 40-tych rokov. Hitler. Koncentračné tábory, milióny detí a bezbranných zabitých.Spomeňme na 50-te roky, o ktorých sa v poslednej dobe začalo a ešte bude veľa písaťa hovoriť. K a t o l í c k e n o v i n y z 25.6. prebrali správu z Mongolskej tlače, kde sapíše, že pri stalinských čistkách zahynul každý desiaty obyvateľ krajiny. Len duchovnýchzahynulo asi 70 tisíc. Zbúraných bolo do 700 svätýň a kláštorov, ktoré boli vyhlásené zastrediská kontrarevolučných síl. Bude sa hovoriť a písať i o Cirkvi u nás, keď bola násilnezrušená Cirkev gréckokatolícka, keď boli veriaci nútení zradiť, podobne i kňazi a ísť doväzenia. Sloboda jej bola vrátená v roku 1968.Ale čo ďalšie krivdy? Za jedinú noc odvlečené rehoľné sestry z nemocníc, ústavov, škôl.Zatvorené kláštory. Zničené množstvo kultúrnych pamiatok, umeleckých predmetov, knižníc,a to všetko len pre moc! Toto všetko hovorí dnes – na sviatok apoštolov Petra a Pavla –jasnou rečou, potvrdzujúc slová Pána Ježiša z evanjelia.„Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“(Mt 16,18).Začalo sa to dávno pred vypovedaním týchto slov. Bolo to v raji. Pokušiteľ chcel zviesť nahriech človeka, a preto mu povedal: Budete ako Boh! A toto je začiatok echa-ozveny, ktorái dnes chce pomýliť. Vieme však, že to je hriech pýchy. Kto chce byť viac ako Boh, musí sibyť vedomý skorého konca. Babylon i Jeruzalem padli pre svoju pýchu. Kain pre pýchuvraždí ako prvý brata Ábela. Vyvolený národ zaniká pre svoj hriech. A vidíme, že nielennárody, mestá, ale i ľudia, a to i dnes pre hriech pýchy a moci zanikajú. aj dnešní svätci náso tom učia.Svätí Peter a Pavol sú stĺpy Cirkvi, ktorú založil sám Pán Ježiš. Kristus si mohol vybraťhocikoho z krehkých za stĺpy tak mohutnej budovy, akou je Cirkev. Peter sa nebálkrutovládcu Herodesa, ktorý zabíjal a bol postrachom ľudí, a nebál sa ani väzenia. Petervedel, že Pán Boh je stále s ním cez celý čas, i vo väzení. Peter sa tešil výnimočnej láske PánaJežiša, veď samu celkom odovzdal. A pritom vieme, že krátko predtým ho tri razy zaprel predobyčajnou slúžkou. Pavol sa stretáva s Kristom neplánovane. V Damasku chcel spútať tých,ktorí verili v Krista a práve tam on sám a dobrovoľne ponúkol svoje ruky Kristovi.Obaja, hoci rozdielne povolaní, stávajú sa jednotní. Jedného si povolal Ježiš Kristus, abyjeho učenie hlásal medzi Židmi a vyvoleným národom. A druhého, a to Žid Šavol-Pavol, abypriniesol učenie Ježiša Krista medzi pohanov. Ich pričinením, keď sa dali celkom a celí doslužby Krista, dozvedel sa celý svet, že Boh si praje, aby sme si boli všetci rovní. Pred Bohommá rovnakú hodnotu otrok, ako i ten, čo má bohatstvo na zemi. Pred Bohom má hodnotu lento, ako si človek plní svoje povinnosti voči bohu a blížnemu. Dnes vieme, žek rovnoprávnosti, k zrušeniu otroctva a nevoľníctva muselo dôjsť, aby sa splnili slová PánaJežiša: „... aby všetci jedno boli...“ (Jn 17,21).Preto je dobré a výhodné poznať i dnes Sväté písmo. Tam sa nájde nejedno aktuálne slovoi pre dnešný svet: „veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?“!(Mt 16,26). Ale i slová z dnešného evanjelia: „... postavíš Cirkev a pekelné brány junepremôžu“ (Mt 16,18).Často máme strach o materiálne veci. Právom, opodstatnene. Dnes si však mámeuvedomiť, že veriaci sa nemusí báť o svoju Cirkev. História 20. storočia hovorí jasnou rečou:„... pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16,18).boli cisári, králi, prezidenti, a Cirkev je tu. Oslavovali jej smrť, a Cirkev žije. Plánovali jejskorý zánik a tí, ktorí jej to plánovali, dnes sú opovrhovaní. V srdci veriaceho nemá byťstrach, ale Kristus. Ten však hovorí i tieto slová: „Ak mňa prenasledovali, budú103www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.prenasledovať aj vás“ (Jn 15,20). Zároveň nám aj radí: „Kto chce ísť za mnou, nech zapriesám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16,24). a keby tu bol ešte medzi nami niekto,kto sa skutočne bojí o Cirkev, tomu platia slová Pána Ježiša: „a hľa, ja som s vami po všetkydni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20). Nie je to úžasné?Áno, Kristove slová sú pre nás aj rozkazom. I dnes si pripomeňme slová: „Ak ťa niektoudrie po ľavom líci, nastav mu aj druhé.... Modlite sa aj za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt5,39-44). Pre nás nesmú platiť slová: „Oko za oko a zub za zub!“ (Mt 5,38). Kristus sa modlilaj za svojich prenasledovateľov, katov. Svätý Štefan – prvý mučeník sa modlil takto: „Pane,nezapočítaj im tento hriech“ (Sk, 7,60).Keď zomieral P. Michal Augustín Pro 23. 11. 1927, a to zastrelením bez riadneho súdu,zvolal: - Nech žije Kristus Kráľ!-Preto sa dnes naše oči majú otočiť smerom k Rímu. Tam, kde zomreli za Krista dnešníapoštoli Peter a Pavol. Tam, kde položili život počas prenasledovania kresťanov v Koloseuako zvieratá. Pozerajme na Rím, pretože tam je náš Svätý Otec, viditeľná hlava Cirkvi,nástupca Krista na zemi. Pre nás je to skutočne osobnosť. Navštívil už celý svet. Je toskutočne posol pokoja a lásky i keď má veľa nepriateľov. Veď aj Krista nenávideli. Pápež tovie. Pre nás dnešný sviatok znamená aj to, aby sme ostali verní Svätému Otcovi. Tak ako touverejnili i Katolícke noviny, keď zavítal na Slovensko náš slovenský kardinál Jozef Tomko,ktorý riadi tretinu sveta, pretože sú mu podriadené misie. Povedal: - O tom, čo povie pápež, sanediskutuje! – To znamená vernosť Cirkvi a vernosť pápežovi. To nie je slepá poslušnosť, aleto je základ viery a jednoty.Modlime sa preto, aby táto jednota sa medzi nami rozvíjala a prehlbovala. Modlime sa,aby sme ostali verní Kristovi a Cirkvi. Modlime sa, aby sme dali našej mládeži dobrýa zdravý základ viery do jej života. To bude tá najistejšia záruka, že náš národ i Cirkev splniasvoje poslanie, ktoré nám dáva Boh.Keď má v rodine sviatok otec, tak sa často toto stretnutie využije na spomínanie,povzbudenie rodičov, pookriatie.Dnes si spomíname na nášho prvého pápeža, a preto aj toto naše stretnutie má vyznieť akospomienka, povzbudenie do ďalšieho života, tiež pookriatie, keď naše duše a telá sú unavené.Amen.Štvrtok po 12. nedeli v Období cez rok Mt 7,21-27Ježišu, svoju vieru chcem prejaviť skutkamiV našej dobe sa veľa rozpráva, ale málo žije podľa Kristových slov.Rozprávajú sa dvaja otcovia rodín.Prvý hovorí:- To je predsa jasné a samozrejmé.- Naozaj? – pýta sa druhý.- Naozaj! Často čítam Sväté písmo, modlím sa, chodím do kostola. Sväté písmoje pre mňa normou môjho života.- A podľa neho nežiješ! – dodal druhý.V dnešnom Božom slove sme počuli: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde donebeského kráľovstva...“ (Mt 7,21).104www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Pán Ježiš pokračuje o dvojakých základoch, na ktoré ľudia kladú svoje vzťahy k Bohu.Jedni zostávajú pohodlne na povrchu a len pri slovách, pojmoch, múdrych výrokoch,maximálne formálnom prevedení. Druhí idú do hĺbky, až na skalu, t. j. k pochopeniuBožieho slova, ktoré sa získava uskutočnením.Nedávno sme počuli slovo o láske k nepriateľom. Plne ho pochopí len ten, kto houskutočňuje, lebo sa presvedčí, že Boh je voči nám náročný, ale zároveň aj múdrya dobrý. Veľa síce od nás žiada, ale pritom nás nenechá samých. A práve toto vedomieo silnom, dobrom a veľmi blízkom Bohu, ktoré sa získava uskutočňovaním jeho slova, jetou hĺbkou, je skalou, ktorá robí človeka odolným proti svetu, ktorý „duje“ stále novýmiprúdmi do nás zboku, dažďom zhora, vášňami, ktoré na nás tlačia akoby zdola. Ak bol nášPán i tu trochu tvrdý a nazval bláznom každého, kto by len počúval, a neuskutočňovaljeho slovo, tak zaiste len preto, že chcel mať zo všetkých svojich poslucháčov, a tedai z nás, múdrych staviteľov.Istý pán hovorí: - Ale dôstojný pán, predsa nemôžeme žiť ináč ako ostatní ľudia. –Nielenže môžeme, ale musíme žiť ináč! Len tak zachránime svet. Ináč zahynieme aj sosvetom, pretože môžu prísť vetry, ktoré nám zbúrajú všetko, čo sme nepostavili na skale.Pozrime sa na prvých kresťanov. Malá skupinka chudobných, často bezvýznamnýchľudí zlikvidovala pohanstvo nie tým, žč sa prispôsobila ostatným, ale tým, že sa od nichoddelili, a to nie ku hriešnym ľuďom, ale k Bohu, aby poslúchali jeho príkazy.Teraz sa pozrime na náš konkrétny život. Na čom staváme? Aj teraz sme si vypočuliBožie slovo, ale vyjdeme z chrámu a budeme sa správať, ako keby sme vôbec nebolikresťania! Stačí si všimnúť napríklad mladých. Naši mladí v dobe chodenia a známostižijú už intímne ako manželia, a pritom dokonca mnohí z nich si to nepokladajú ani zahriech!Manželia zneužívajú manželstvo. A predsa u katolíckych manželov by to nemalo byť.Potraty a vraždy detí sú dnes bežnou vecou, bohužiaľ, i u katolíckych rodičov. A to je zlé!A čo ostatní? Zúčastňujeme sa na slávnostiach narodenia dieťaťa, hoci ho rodičia nedajúpokrstiť a my tam ideme, a oslavujeme narodenie. A nemáme odvahu, keď sme už tam,pripomenúť týmto rodičom ich najvážnejšiu povinnosť.Alebo civilné sobáše. Zúčastňujeme sa na nich, ba dokonca prinášame dary, a pritomide o sobáše nekresťanov, ktoré sú takto neplatné, ktoré neuzatvárajú manželstvo, alevchádzajú do smilného pomeru – do konkubinátu. A my predsa ideme a podporujeme ichsvojou účasťou! Pritom sa v duchu ospravedlňujeme: Keby sme tam nešli, asi by sipomysleli, že sa hneváme. Škoda, že si nepovieme: Čo by si pomyslel Boh. A keď sme sauž tak znížili, že sme tam šli, nemáme odvahu povedať: Brat, sestra, toto nie jemanželstvo. Škoda tu hovoriť o oznámeniach, kde často čítame takéto, alebo podobnézýnenie: prijmú manželstvo na príslušnom ObÚ, hoci majú sobáš i v kostole. V tomprípade nechcem povedať, že na oznámeniach stojí naša viera, ale i to je náš prejav. Akoby sme sa za svoje presvedčenie a vieru hanbili!Drahí bratia a sestry, to sú tie naše slabosti, to je tá naša strašná bieda, že nemáme silužiť, ako nám to káže Sväté písmo, ako to Kristus od nás žiada.Čo robiť? I na toto nám dáva odpoveď dnešné Božie slovo: „Nie každý, kto mi hovorí:Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý jena nebesiach“ (Mt 7,21). A na inom mieste nám sv. Jakub pripomína: „Tak aj viera: aknemá skutky, je sama v sebe mŕtva“ (Jak 2,17).A tak to ide i v dnešnej dobe. Dôkazom toho je i tento príbeh dvoch sestier, dvochmalých kresťaniek.105www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Staršia Zuzka už pracuje ako zdravotná sestra, mladšia Helenka ešte študuje.Pochádzajú z tzv. dobrej rodiny, kde všetci členovia chodia v nedeľu do kostola. Ale terazsa žení ich brat, ktorý prehlásil, že uzavrie iba civilné manželstvo. Rodičia súhlasili, alesestry Zuzka a Helenka nie. Na znak nesúhlasu rozhodli sa neísť bratovi na sobáš, b anina svadbu. A nešli. Nešli ani napriek dohováraniu rodičov a blízkej rodiny. Prejavili svojuvieru i takýmto odvážnym, no správnym kresťanským postojom a skutkom. Prečo todokázali? Preto, že mali silnú vieru postavenú na skale. A ich viera nebola otrasená aniprívalom tých najbližších. Svoju vieru podporujú takmer dennou účasťou na svätej omši,častým pristupovaním ku Sviatosti oltárnej, denným rozjímaním nad Božím slovom.Aj nám Pán dáva denne príležitosť vyjadriť sa svojím postojom, prejaviť svoju vieruskutkom. Skúsme to, a keď budeme počuť názor, ktorý nebude v zhode s našímpresvedčením, vyjadrime svoju mienku.Pane, keď sme vypočuli a pochopili tvoje slovo, prosíme ťa, aby si nám pomoholpremeniť ho na skutky, ktoré budú prejavom našej viery a postaviť sa tak na skalu, ktoráje jedinou zárukou, že vo vetre a búrke nestratíme to, čo má byť podkladom pre našuvečnú odmenu.Amen.Piatok po 12. nedeli v Období cez rok Mt 8,1-4Všimnime si chorých v našom okolíV našom živote prežívame veselé a radostné udalosti. Konajú sa plesy, zábavy.Uprostred týchto dní si môžeme všimnúť, že v našom okolí sú ľudia, ktorí sa nesmejú,neradujú. Prečo? Sú chorí, bolesť im namiesto úsmevu kriví tvár. Ba sú mnohí, ktorí sanevedia rozpamätať, kedy sa naposledy zasmiali.Dnes nám Cirkev chce v evanjeliu niečo pripomenúť.Ježiš miloval všetkých ľudí. Veď jeho príchod na zem je toho najväčším dôkazom.Ježiš nehlásal smútok. Jeho učenie – evanjelium znamená radostnú zvesť. Hoci nemámesprávu o tom, žeby sa Ježiš smial, žartoval, nemôžeme však povedať, že sa nevedel tešiť.Tešil sa, keď mu matky prinášali svoje deti. Tešil sa, keď Jairusovi vracal živú dcéru,naimskej žene jediného syna, Marte a Márii brata Lazára. ale tešil sa, aj keď vracalzdravie a o tom hovorí i toto evanjelium: „Chcem, buď čistý!“ (Mt 8,3).V našom okolí si musíme všimnúť i trpiacich a tých, ktorí potrebujú našu pomoc.Chorý z tohto evanjelia bol veľmi odvážny. Sám prišiel k Ježišovi. Nebral ohľad na zákazpodľa Mojžišovho zákona. Nechal stranou to, čo ho malo čakať za prestúpenie tohtopríkazu, prípadne následky. Túžba byť zdravým bola silnejšia než všetko ostatné. V týchčasoch takýto človek nevzbudzoval záujem iných, bol odsúdený na pomalú smrť. Ale onchcel žiť! Preto si prišiel prosiť život od Darcu života, od samého Ježiša Krista.Nesklamal sa. Ježiš splnil jeho prianie.Keď sa pozrieme okolo nás, zistíme, že je mnoho trpiacich a tých, čo potrebujú našupomoc. Oni sa na nás neobrátia, neprídu za nami ako chorý z evanjelia za Ježišom.Neurobia to z mnohých príčin. Jedni nemôžu prísť, pretože im to už zdravie nedovoľuje,iní neprídu preto, lebo sa hanbia. Ba musíme si uvedomiť, že sú medzi nami aj takí, čo106www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.z akéhosi taktu nezdvihnú ruku o pomoc. Nejeden je plný beznádeje, melanchólie, a takchce zomrieť zabudnutý. A práve na takýchto sa máme zamerať. Máme im pomôcť, podaťpomocnú ruku. Aké je to krásne, keď takýto človek pocíti, že nie je nepotrebný. Chorýčlovek podľa Cirkvi je potrebný a svojím utrpením očisťuje svet. Všetci chorí sú pre násupozornením, sú pokladom. Kto spočíta utrpenia, obety, modlitby, ktoré sú v plánevykúpenia sveta vážené zlatom?Utrpenie nie je vec zanedbateľná. Pozrite, koľko ľudí a rodín sa spamätalo, vrátilok Bohu, keď niekto z nich musel niesť kríž, chorobu, utrpenie života! Je krásne, keďz našich úst trpiaci počuje slová útechy, že jeho utrpenie je obohatením nášho života.Pravda, toto si vie ohodnotiť len ten, čo má vieru, teda veriaci človek, pretože chápehodnotu hriechu a hodnotu pokánia.Svätý Ján z kríža, milovník kríža, hovorí: - Bratia, naše utrpenie tu na zemi sa nedáporovnať s utrpením, ktoré nás čaká po smrti za naše hriechy. Keby sme si mali vybrať,vyberme si trpieť tu na zemi a po smrti čo najskôr sa tešiť s Bohom. – Vedoméa dobrovoľné prijatie utrpenia zachraňuje človeka od ďalších hriechov, pomáha mu očistiťsa dobrovoľne od hriechov už odpustených. Správne pochopené utrpenie dvíha myseľk vyšším hodnotám.Pamätajme na to a nikdy nedajme pocítiť, pravda, ak sa to nepreháňa, keď našic horía starí potrebujú našu pomoc, že je nám to na obtiaž, že sú nám na ťarchu. Nehovormeurážlivo o nich. Neprajme im smrť! Jedine Boh môže odvolať z tohto sveta. Pokiaľ človekžije, má právo, aby sme mu venovali pozornosť a lásku. Nezabúdajme na to najmä vtedy,keď sa jedná o tých, ktorí nám dali život, ktorí priniesli pre nás viac obetí, ako sú tie naše,keď musíme i niekoľko mesiacov vynaložiť viac úsilia, keď je menej spánku, voľnéhočasu a podobne.Vzorom, posilou a príkladom je sám Ježiš. Ježiš nás učí i tomu, že tam, kde užnepomôže moderná lekárska veda, môže pomôcť, alebo aspoň zmierniť bolesť a utrpeniedobré slovo, starosť o nich, návšteva a podobne.Chorý z evanjelia sa nevzdával. A to je príklad pre chorých. Robil všetko, čo bolov jeho silách. Nerezignoval! A toto je potrebné, aby si uvedomili chorí a starí. Mnohí súnetrpezliví, keď sa im nesplní všetko a hneď, čo si prajú. Taký človek je potom skutočnebremenom, príťažou v rodine.Bratia a sestry, chorí a starí, vo svojich modlitbách často pamätajte na tých, ktorí sao vás starajú a opatrujú, ale nezabúdajte ani na seba, aby ste vedeli trpezlivo znášať svojekríže. Uvedomte si, že toto vaše utrpenie má zmysel. Buďte príkladom v trpezlivostisvojim najdrahším. Nezabúdajte sa im aj vy poďakovať za preukázané dobro.Sami viete, že dnešný svet je veľmi rozbehaný, že aj tí, čo sa o vás starajú, to nemajúľahké. Okrem vás majú aj iné povinnosti. Nehovorte, že vás nemajú radi. Verím, že toto jevecou cti každého kresťana katolíka, ako sa vie postaviť k tomuto problému. Choríi zdraví si musia uvedomiť, že v takýchto situáciách vznikajú napätia, nedorozumeniaz maličkostí, a preto musíme sa vedieť nad nimi povzniesť, zabudnúť, prepáčiť, a niez malých vecí robiť hneď hnev, nepríjemnosti, ktoré často až po smrti sa zabúdajúa odpúšťajú. Načo si pokaziť to, čo sme pracne predtým budovali? Choroba a starobanesmie zlomiť ani jedno kresťanské srdce. Nemali by sme sa rúhať, často pýtať: prečo ja?!Veď som sa v ničom neprehrešila! Takto hovorí iba ten, kto nepochopil učenie JežišaKrista.Zaiste sa aj vám už stalo, že ste navštívili takýchto ľudí a odchádzali ste od nichzahanbení. Prečo? Nejeden trpiaci veriaci kresťan vie viac povzbudiť, potešiť ako myzdraví. Takéto stretnutie to je to, čo si dnes máme osvojiť a naučiť.107www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Poznám veľa kladnýách i záporných príkladov.Rád idem k jednej chore, ktorá sa necíti zbytočná. Nie je na domácich náročná, radšejje uzavretá v izbe. Nemieša sa do mladých. V čom je jej sila? Modlí sa! Sama hovorí, žekeď bola mladá, nemala toľko času na modlitbu. Teraz túto chorobu berie ako dar odBoha, aby ju prežila v modlitbe a odprosila za svoje hriechy. Ale nezabúdana domácich.Ona im to nepovie, to vie iba ona a Panna Mária s Ježišom, koľko milostí už rodine, alei iným vyprosila.A toto nie je zbytočné, aj keď viem, že sú mnohí, ktorí pokladajú takúto starobu zastratu a radšej by videli svokru, mamu, otca niečo robiť, hoci i perie párať. Mamona! Nie,takýto človek, ktorý takto zmýšľa, musí si dať pozor, aby sa nedožil smutnej staroby,prípadne tragickej.Verím, že toto zamyslenie nebolo na škodu. Máme si však dávať pozor i na duše.Nemáme dať pohoršenie, ale ukázať i neveriacim bratom a sestrám, že viera je prínosom.Amen.Sobota po 12. nedeli v Období cez rok Mt 8,5-17Iba pravú vieru môžeme obdivovaťKaždý z nás bol dieťaťom a aj naďalej by sme ním mali zostať. Ktorý chlapec užnevyskúšal svoju šikovnosť, keď v sebe našiel odvahu, aby sa v hore dostal na najvyššístrom, na ktorom mal hniezdo dravý vták? Stačí sa raz tam dostať. Cesta je známa pretoho, kto sa o to pokúsil, lebo skutočnosť sa nám môže stať trvalým obdivom.Ak sme zdraví a mladí, nemyslíme na najhoršie, čo nás môže zastihnúť. To nám dávapoznať evanjelium, že v situáciách, v ktorých si ťažko môžeme sami poradiť, obraciamesa s prosbou ako stotník. Počul o Ježišovi a uveril mu. Preto vysiela s prosbou židovskýchstarších za Ježišom, aby mu prišiel uzdraviť sluhu, ktorého si veľmi vážil.Všimnime si, aké naliehavé sú tieto slová: „Zaslúži si, aby si mu to urobil...“ (Lk ,4).A ježiš sa dal uprosiť.Koľkokrát nás už mnohí o niečo prosili? Boli sme nevšímaví, alebo sme sa muselivzdať, rezignovať, lebo opakované prosby sú silnejšie a tie nás v Ježišovom duchupremáhajú. Slová Ježiša: „Hľadajte a nájdete! Lebo každý, kto prosí dostane...“ (Mt7,7) nás budú premáhať, ale i posilňovať.Tu sa hneď môžeme stretnúť s pochopením, ktoré zaručuje viera a ktorej skutkyzostávajú stále živé. Stačí opäť skúmať, prečo sa Pán Ježiš rozhodol a šiel pomôcť. Či honeviedla pravá láska pomáhať človeka v jeho biede? A keď už nebol ďaleko od domu,dostane odkaz: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu“ (Mt 8,8).To sú slová viery stotníka, ktorý prejavuje svoju úbohosť a potrebuje pomoc. Nejde leno jeho sluhu, ale aj oňho samotného. Cítime v tejto chvíli, že skrze vieru nám Pán dávavšetko? Nepotrebujeme v tejto dobe každý z nás naprávať stav svojej viry? Pán hľadínanašu vieru. Platia aj pre nás slová obdivu: „takúto vieru som nenašiel u nikohov Izraeli“ (Mt 8,10).108www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Pripravme svoje srdce na príbeh z Ježišovho života, aby sme ho stále oživovali svojimidobrými skutkami. Vieru sme dostali, aby sme skrze ňu dostali aj pomoc. Koľkým sa uždostalo, keď svoj život započali s ňou a všetko robili preto, aby sa s vieroul mohliodovzdať Ježišovi, aj keď ich už život opúšťal?!Už vieme, ako sa treba pripraviť na život? Veď Kristove slová o uzdravení platia lencez vieru. Ubezpečuje nás o nej: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11,25).Nevzdávajme sa bez boja! V takomto boji zvíťazil i sv. Augustín, ktorý hovorí, že ajnáš život vedie k dôvere, aby sa splnila naša spoločná túžba: - Pripravená mi je korunaspravodlivosti, - a to môže povedať každý z nás, kto uprostred neveriaceho sveta nestratilvieru, ale si ju verne zachoval. Jedine touto cestou sa dá dosiahnuť pravé šťastie. Ak hostratíme, stratili sme šťastie, ktoré si môžeme zaslúžiť iba vierou. Neraz nám topripomenuli i dejiny.Francúzsky učenec Jouroyuthath počas svojich štúdií stratil vieru. Ako strašne trpelatým jeho duša! Spomína:Keď som stál za tichej noci pri obloku, ponoril som sa do vážnych, ťažkých myšlienok.A zakaždým sa moje vnútro zachvelo. Rozpamätal som sa na uplynulé dni detstva, keďsom žil ako veriaci šťastne. A zatúžil som znova po takomto živote, ale nemohol som topreviesť, lebo mi chýbala odvaha. Po rokoch som sa vrátil do vlasti, k matke. Ocitol somsa doma, kde som uzrel svetlo a prežil znova detstvo. V kostole, kde som pristúpilk prvému svätému prijímaniu, obetovala sa tá istá najsvätejšia obeta. Na cintoríne saľudia modlili s tou istou nádejou za svojich zosnulých veriacich. Všetko sa modlilo, verilo,len ja jediný som odpadol od viery... Všetko čo ma obkľučovalo, malo to isté srdce, tú istúvieru. Len ja, osvietený vedou o svetle, bol som bez svetla, bez pokoja.Jeden z mnohých a chce nám povedať tak veľa! Duša a srdce sa zháňa za niečímvyšším.Svätý Augustín nás k nemu privádza: - Nespokojné je naše srdce, kým nespočiniev Bohu. – Len v ňom máme život a len k nemu nás privádza vierou Ježiš Kristus. Chcenás mať verných, pripravených a dokonalých, aby sme mohli vstúpiť do života s Bohom.Ďakujem, Pane, že práve tieto tvoje slová viery nám pomáhajú zachovať nás v tejtotvojej láske. Bez nej sme stratení. Chceme, aby si našiel aj v nás takú vieru, ktorá by násviedla k tvojmu vykupiteľskému dielu.Amen.Pondelok po 13. nedeli v Období cez rok Mt 8,18-22Nasledovanie Ježiša v laickom apoštoláteNa celom svete veľa mládencov a dievčat dá svoj súhlas na Kristovo volanie: „Poď zamnou!“ (Mt 9,9).Títo mladí ľudia sa rozhodnú pre kňazský stav, rehoľný či misionársky život. Chcúzaviesť Krista medzi ľudí. Ale Kristovo volanie sa týka každého z nás: dospievajúcich,dospelých, ba i vekove viac pokročilých.Pán Ježiš nás pozýva k jeho nasledovaniu, a nielenže nás pozýva, ale žiada od násnepretržité nasledovanie, bez ktorého nie sme hodní pre Božie kráľovstvo.Nasleduj ma! Je to skutočne stručná výzva. Nie je ľahké sa rozhodnúť a hneď vyhovieťtakej výzve. Ak ste dávali pozor, všimli ste si, že ani pre dotyčného človeka, pre ktoréhobola daná od Ježiša výzva, nie je to jedno. A vôbec nie je uľahčené rozhodnutie, keď Ježiš109www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.pridá: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavuskloniť“ (Mt 8,20). Keď oslovený počuje také reči, zdá sa mu, že Pán Ježiš žiada prílišmnoho. Chcel by získať čas predtým, než sa rozhodne a prosí Ježiša: „Pane, dovoľ minajprv odísť a pochovať si otca“ (Mt 8,21). Ježiš je dobrý psychológ a vie, čo sa odohrávav človekovi a kvôli ľahšiemu rozhodovaniu pridá upozornenie: „Kto položí ruku na pluha obzerá sa späť, nie je súci Božie kráľovstvo“ (Lk 9,62).Slávny operný spevák Chose Mochica, ktorý vystupoval na javiskách najslávnejšíchopier sveta, bol filmovou hviezdou v Hollywoode a mal za priateľov slávnych hercova spevákov, na vrchole slávy, keď sa nachádzal v Peru, odrazu vstúpil k františkánom.Každý si myslel, že ide o nejaký vrtoch. Mochica predtým býval v najlepších hoteloch, malvšetko pohodlie. Aj samotní predstavení si mysleli, že čoskoro vytriezvie. No on svojerozhodnutie myslel vážne. Takto sa po rokoch stal františkánskym kňazom.Pápež Pius XII. mu dovolil aj po vysviacke vystupovať na operných javiskách. Zapeniaze, ktoré dostal, postavil vo svojom rodisku domov pre opustené deti, kostol a v Perudal postaviť školu. Medzi jeho kňazským a umeleckým poslaním niet nijakého rozporu.Hovorí:- Celou energiou sa snažím priviesť Krista do rozhlasu, televízie, divadla, opery.Budem spievať, dokiaľ mi to Pán dá a hlasivky dovolia. Budem spievať, aby som ešte veľaopusteným deťom postavil nový domov.Bratia a sestry! Určite každého z nás prekvapuje odhodlanosť toho speváka, ktorý neváhalzanechať slávny a pohodlný život a na výzvu Pána Ježiša – nasleduj ma – povie svojebezpodmienečné áno. Vy si azda poviete: Je to naozaj pekné, ale čo máme robiť my, akomáme nasledovať Krista? Veď každý z nás sa nemôže stať kňazom!Vaša otázka je správna. Každý sa nemôže stať kňazom ani rehoľníkom. Je to stav, na ktorýPán sám volá svojich vyvolencov. A predsa, každého z nás Pán volá k jeho nasledovaniu.Viacerí z vás iste počuli slovo – laický apoštolát.Druhý vatikánsky koncil zdôraznil dôležitosť laického apoštolátu až natoľko, že vydaluznesenia o apoštolskej činnosti Božieho ľudu, teda o laickom apoštoláte.Vieme, že laici sú všetci veriaci, okrem členov duchovenstva a Cirkvou schválenéhorehoľného stavu (por. LG 4). Z úvodu spomínaného rozhodnutia sa dozvieme, že apoštolskáčinnosť laikov, ktorá korení v kresťanskom povolaní, nesmie v Cirkvi nikdy pominúť.(Úvod).Naše kresťanské povolanie nás zaväzuje apoštolovať. Niekto z vás by si mohol v duchupomyslieť takto: Ale akým spôsobom? Viem, že väčšina z vás by na túto otázku odpovedalasprávne. Existuje veľmi účinný spôsob, ktorý platí pre každého z nás, a to je náš dobrýživotný príklad. Pritom ani nemusíme rozprávať, nemusíme nikoho presviedčať, veďdôkazom našej viery budú bezhlučné, skromné skutky. Možností máme až priveľa.Hneď prvá možnosť sa vyskytuje v rodinnom živote.Vy to veľmi dobre viete, aká námaha a trpezlivosť je potrebná pri výchove detí, aké jeťažké pokojne vypočuť problémy druhej manželskej stránky, niekedy sú ťažko riešiteľnéspory medzi príbuznými. Keby sme sa snažili vyriešiť tieto ťažkosti v kresťanskom duchu,získali by sme pre vieru v Boha, pre kresťanstvo viac prívržencov než bombastickýmikázňami, za ktorými by nestáli presvedčivé skutky.Druhá možnosť je naše pracovisko.Tretinu dňa prežívame so svojimi spolupracovníkmi. Ohľaduplným správaním sa, našímpostojom k práci im budeme svedčiť o našej viere, o našom kresťanskom poslaní.Tretia možnosť je pre študujúcu mládež.110www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Hlásať Krista svojím životom medzi mladými, ktorí hľadajú svoje ideály, ktorí hľadajúcieľ svojho života, je veľkou šancou pre mladého, láskou ku Kristovi zapáleného človeka.Ďalšia možnosť je pre chorých a trpiacich.Či sú v nemocniciach, alebo doma medzi svojimi, nech sú príkladom pre ostatných priznášaní ťažkostí a bolestí. Vedomie, že svojím utrpením sa staneme účastníkmi na Kristovomutrpení, dodáva nám silu a odvahu.Bratia a sestry! Trošku sme sa zaoberali s problémom laického apoštolátu. Zdá sa nám, ženebude ľahké spĺňať naše kresťanské poslanie. Čo máme teda robiť?Máme hľadať mocného spojenca, ktorého nájdeme v osobe Pána Ježiša. Nezabúdajme anina našu nebeskú Matku Máriu. Prosme ju, aby bola našou orodovníčkou u svojho Syna, abypo spojení s Ježišom v Eucharistii, v modlitbe a v rozjímaní dostali sme potrebnú pomock našej apoštolskej činnosti.Pamätáme sa ešte na slová speváka Chose Mochicu? Povedal: - Celou energiou sa snažímpriviesť Krista do rozhlasu, televízie, divadla, opery. – Kiežby sa aj nám podarilo priviesťKrista do rodinného života, na pracovisko, medzi mládež, chorých a trpiacich!A táto naša činnosť nech sa opakuje stále a stále, veď takto sa nám podarí splniť poslanie,ktoré sa v Cirkvi nikdy nesmie pominúť.Amen.Utorok po 13. nedeli v Období cez rok Mt 8,23-27Zverme sa Kristovi, ktorý hovorí: „Nebojte sa!“Bože, čo len bude z mojich detí?Táto otázka prebehne mysľou nejednému otcovi a matke vtedy, keď sa pozerajú na svojespiace deti. Akú mám nádej, pán doktor? Je to rakovina? Sú to čoraz častejšie vyslovovanéotázky 20. storočia. Čo mi povie otec, mama, kňaz?Tieto a podobné otázky, z ktorých cítime strach, strach, strach. Strach – smutné dedičstvopo prarodičoch. A do stavu neistoty, šera a bolesti preniká svetlo Ježišových slov:„Čo sa bojíte, vy maloverní?!“ (Mt 8,26).Táto úvaha z evanjelia má predovšetkým výchovný význam. Ježiš nenastúpil na loďkus apoštolmi preto, aby mal úmysel sa odreagovať od zástupu, ktorý sa tlačil okolo neho celýdeň, keď učil. Ježiš nenastúpil na loďku ani preto, aby sa zúčastnil na lovení rýb. Prečo si tedasadol k apoštolom do lodičky? Preto, lebo chcel svojich apoštolov niečím zvláštnym pripraviťna ich budúce apoštolské práce. Chcel im poukázať na to, že tak ako na mori i v životečloveka sú búrky. Nie je podstatné, ako dlho trvajú, ako často sa vyskytujú, ale je potrebné siuvedomiť, ako na ne človek reaguje.Najčastejšie na búrky života reagujeme spontánne ľudsky. Hľadáme pomoc u príbuzných,známych, vo vede u odborníkov a zabúdame na jedno, že najlepším a jediným liekom čilekárom na všetky búrky ľudského života je vyskúšaná pomoc Božia. Vidíme to na skúsenýchrybároch, ktorí už urobili všetko, na čo si len spomenuli ako ľudia a odborníci na more.Obracajú sa s výkrikom strachu k Ježišovi: „Učiteľu, nedbáš o to, že hynieme?“ (Mk 4,38).Vtedy Ježiš vstal, pretože predstieral, že spí, pohrozil vetru a moru, a povedal: „Mlč, utíš sa!“(Mk 4,39). vietor prestal a nastalo veľké ticho. A povedal im: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále111www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.nemáte vieru?“ (Mk 4,40). akoby im chcel povedať: Prečo ste prepadli strachu? Prečo sizúfate? Veď som s vami!Táto udalosť mala apoštolom povedať dve veci:1. Smrť nemôže byť tam, kde je Ježiš.2. Strach môžeme prekonať, zdolať len cez bránu, ktorá sa volá viera.Rozoberme si tieto myšlienky.Pán Ježiš je Pán života a smrti. Ťažko pripustiť, že by Pán Ježiš nevedel, že jemui apoštolom hrozilo nebezpečenstvo a on by o tom nevedel. Ťažko si vysvetliť,že mohol spaťv takom nečase, keď blesky krížili oblohou, vlny narážali na loďku a apoštoli v tomto zápasepokrikovali po sebe. V takejto chvíli i ten najviac unavený človek by sa bol prebudil.I napriek tomu evanjelista Matúš napísal, že Ježiš spal. Táto poznámka autora nie je len vecliterárna. Evanjelista ju zámerne zaznamenal, aby konečný efekt zvýraznil; aby si apoštolizapamätali, že im nikdy v živote nič nehrozí, ak je uprostred nich a s nimi Ježiš.Nemyslime si, že keď sa musíme zapodievať s množstvom ťažkostí, že sme na neponechaní sami. Ak sme uverili v Pána Ježiša a veríme v jeho moc, nič sa nám nemôže stať.On je stále s nami, ba čo viac, máme si uvedomiť, že on bojuje za nás. A tam, kde bojuje Boh,tam sa nedá hovoriť o neúspechu, pretože on nikdy nie je porazený.Dôverujme vždy Pánu Ježišovi. On je stále s nami. Áno, apoštolov v búrke naplnil strach.Nebol to obyčajný strach. Bol to veľký strach, ktorý sa zmocní človeka vtedy, keď sa mu doočí pozrie smrť. Strach i zľaknutie cítime pred smrťou vtedy, keď prichádza človeku namyseľ, že je tu už smrť. Tento strach donútil apoštolov obrátiť sa na Ježiša s veľkou prosbou:„Pane, zachráň nás, hynieme!“ (Mt 8,25). Vieme, že Ježiš zachránil apoštolov. Ale prečodopustil túto vec? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Ježiš chcel, aby apoštoli aspoň raz v životepoznali smrteľný strach, aby neskoršie z toho mohli čerpať posilu a poučenie. Taká posilnenáviera im bude potrebná, keď budú musieť prežiť utrpenie Pána Ježiša a keď po jehozmŕtvychvstaní zostanú sami. Vtedy táto viera bude pre nich zárukou a nádejou poslednéhovíťazstva.Myšlienka z evanjelia má osloviť i nás. Búrka na Galilejskom mori je symbolicképonaučenie pre nás, že nemôžeme si náš život predstaviť len ako tiché plavenie bez búrky.Búrky nás zachytia všade. Musíme ich zdolávať v súkromnom, osobnom živote, akoi v rodinách, v spoločnosti i v národe. Prichádzajú často rýchlo, neočakávane, sú vyvolanénásilne cez zlých ľudí. Ako sa máme v takýchto chvíľach zachovať? Predovšetkým nesmiemeupadať do zúfalstva a beznádeje. Po vzore apoštolov máme urobiť všetko, čo je možnév našich silách, ale i v rukách odborníkov. A keď vidíme, že toto nepomôže, zostáva nám eštejedna vec a to obrátiť sa ako apoštoli s prosbou na Ježiša: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“(Mk 4,38).Toto sa v živote apoštolov ukázalo veľmi užitočné a výnimkou nie je ani náš život. Modliťsa a prosiť však máme s nádejou, že Pán Ježiš nás počuje. Musí to byť tým väčšia nádej, o čoviac prosíme. Tak ako to robil Jób, dôveroval Bohu, hoci prišiel naraz o všetky deti, majetok,a napokon i o zdravie. Reptali jeho priatelia i manželka, on však dôveroval Bohu.Musíme dôverovať Bohu v každej životnej situácii. Nielen vtedy, keď trpíme telesne, alei vtedy, keď je ohrozená naša duša hriechom. V takých chvíľach neustávajme v modlitbe!112www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Uvedomme si, že Ježiš stojí blízko nás, je náš Priateľ i Utešiteľ. Posilníme sai myšlienkou, že v našom živote nemôže byť taká búrka, ťažkosť, v ktorej by nám Ježišnemohol pomôcť. Dôverujeme v jeho moc, lásku? ak áno, víťazstvo je naše.Zaiste ste už boli pri smrteľnej posteli dobrého veriaceho kresťana. Bolesť je v tomto stavečosi samozrejmé. Ešte viac bolí srdce, keď sa jedná o mladého človeka, alebo o rodiča, ktorýmá malé deti. Aké je to však krásne a povzbudivé, keď tento veriaci povie:- Áno, je to ťažké, ale som v rukách Božích. Boh si to praje. Prijímam jeho vôľu.Verím, že Boh sa postará. Mne dáva ešte príležitosť získať si čo najviac zásluh pre večnosť. BBože, daj mi len síl vytrvať! Nezmalomyseľnieť!Daj silu tým, čo sa starajú o mňa, aby aj oni vedeli pochopiť môj odchod... –Keď v roku 1978 bol na lôžko pripútaný náš akademik, vedec na kozmonautiku – JiříMrázek, napísal krásne úvahy o dôvere k Bohu. Vypadali mu vlasy, hoci ich aj tak nemalmnoho, zamyslel sa aj nad zubom, ktorý mu počas ochorenia a následkom ožarovania tiežvypadol. Vedel prijať priateľov i kňaza s úsmevom, aj keď od bolesti v očiach boli slzy.Dôvera v Boha v najťažších chvíľach je veľmi odmieňaná.Ale aj z opačného sa dá poučiť.Nad hrobom syna, ktorého otec mal veľmi rád a ktorého smrť synovou vinou – havarovalna motorke – priviedla k zarážajúcim slovám, ktoré nie sú hodné veriaceho kresťana:Neverím už viac v Boha! Zobral mi syna. A pritom syna si zabil vlastne on sám, pretože munikdy nevedel povedať: nie! Pri synových ťažkostiach vždy bol na vine niekto druhý.Zverme sa Kristovi. Dôverujme mu! A všetky naše búrky života spolu s ním budú na nášosoh. Pochopíme ich až vo večnosti.Amen.Streda po 13. nedeli v Období cez rok Mt 8,28-34Istá matka rozpráva o príhode svojej dcéry.Kristus – zmysel životaSo svojím chlapcom šla na diskotéku, na ktorej si chlapec začal ku nej viacej dovoľovať.A viete, aká bola jej reakcia? Rozhodné nie! A to s takýmto vysvetlením: Chcem, aby si vedel,že všade kam idem, ide so mnou i Pán Ježiš. Mládenec sa jej vysmial a zriekol sa jej. Nejakýčas to oplakávala. Neskôr však pochopila, že žiť bez hriechu, a tak svedčiť o Ježišovi, nie jevždy ľahké.Možno si teraz poviete: Začiatok je taký neobvyklý ako dnešné evanjelium, v ktoromposadnutí dávajú Ježišovi nezmyselné otázky: „Čo ťa do nás, Syn Boží?! Prišiel si sempredčasne nás mučiť?“ (Mt 8,29).Mnohí z nás si nevedia na tieto otázky dať odpoveď. Mnohých tieto otázky len obťažujú,ba dosť je takých, ktorí sú nimi zaťažení, neslobodní. Sú to predsa otázky, od ktorých závisínáš život, naše šťastie, večné šťastie. A kľúč k tomuto šťastiu je skrytý v otázke. Kto je113www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Kristus pre vás? Už jeho učeníci-apoštoli vymenovali niekoľko ľudských mienok o Kristovi.Veď sa ich predsa pýtal: „Za koho ma pokladajú zástupy?“ (Lk 9,18).A odpovede? Tak ako v minulosti, aj dnes sú rôzne. Najbežnejšie: Kristus je Mesiáš.Odpoveď, ktorá si žiada žiť podľa Kristovho učenia. Toto učenie praktizovať v skutkochkaždodenného života, a tak sa zbavovať svojich nedokonalostí. To, že to nie je odpoveďvšetkých, svedčí už doba, keď žil Kristus na zemi. Vedúce vrstvy národa ho považovali zanepríjemného buriča, priateľa hriešnikov a mýtnikov.V dnešnej dobe s touto odpoveďou súhlasia tí, ktorých vedúce postavenie, peniazea majetok je viac ako Kristus. Ľud v ňom videl proroka a divotvorcu poslaného od Boha. Pilátho považoval za spravodlivého, Herodes za čarodejníka. Apoštoli hlásali vieru, že JežišKristus je očakávaný Mesiáš, že je Syn Boží. Boh, ktorý sa stal človekom, ktorý prišiel natento svet, aby nás na kríži od hriechu vykúpil.A či o pravdivosti tejto viery mohli dať väčšie svedectvo, ako obetu svich životov? Áno,Kristus prišiel mučiť iba tých, ktorí sa nechcú rozlúčiť so svojím hriechom a ktorí nechcú byťšťastní!Ak ešte stále neviete, bratia a sestry, kto je Kristus pre vás, počujte, čo hovorí spisovateľTerďakov v románe Z á z r a č n á i k o n a, v ktorom opisuje denník študentky TániĽubkovovej.Spolužiak sa dostane k jej denníku a ukáže ho riaditeľovi., Táňa v denníku uvažovalamnoho o problémoch súvisiacich s vierou a prišla k tomuto záveru: Bez viery nemožno žiť.Človek musí v čosi veriť. Ak verí v dobrotu a spravodlivosť, musí veriť v Boha, ktorý sa zadobrotou a spravodlivosťou skrýva! Nemôže ma uspokojiť s tvrdením, že v mojom živote savšetko deje náhodou. Znepokojuje ma myšlienka, že smrť značí koniec všetkého. Naozaj savšetko deje náhodou?Budem tu žiť azda šesťdesiat-sedemdesiat rokov a potom sa navždy stratím v hrobe?Veď sú ľudia, ktorí veria, že smrťou sa všetko nekončí, že duša – najvzácnejšia vecv človeku, bude žiť naveky. Aká by som bola spokojná, keby som žila s takouto vierou!Ak budem žiť navždy, ak je duša nesmrteľná.., tak nezáleží na tom, či som pekná, či čas letía že ešte neviem, čo je láska. To všetko prejde. Ale ja nemám vieru... A predsa nemožno žiťbez viery...Nevysloviteľná zvedavosť ju ženie do kostola. Je zvedavá, načo tam ľudia chodia.Rozhodla sa na Veľkú noc.- A keď zbor zaintonoval: Kristus vstal z mŕtvych, svojou smrťou smrťpremohol..., preniká ma čosi neopísateľné, - pokračuje Táňa. Zatúžila som modliť sa s ľudom.V tej chvíli som pochopila Krista a zmysel života.Spolužiak, ktorý Táni vzal denník, povedal riaditeľovi:- Keď si to prečítate, pochopíte, že je to tak, ináč to ani nemôže byť, lebo ináč sa nedá žiť.Pochopili ste v tejto chvíli, že Kristus nás neprišiel mučiť? Vieme už, čo je Ježišovi donás? Chápeš, brat, sestra, kde je naše šťastie? Je tu, a to uprostred nás. Kto žije s Kristoma v Kristovi, ten musí byť šťastný. Áno, šťastný, ak sa nám podarí nájsť Krista, ktorý žijev našich blížnych. A jednota v Kristovi je niečo celkom zvláštne. Prináša so seboumimoriadne bohatstvo. Totiž prítomnosť Krista stane sa nám dôvodom prečo žiť a cieľom, kuktorému máme smerovať.Skúsme si urobiť predsavzatie, že pôjdeme týmto smerom, aj keď vieme, alebo časompochopíme, že ísť za ním nie je vždy ľahké. Lebo ísť za Ježišom, znamená zbaviť sa hriechu,a tak svedčiť o ňom. Veď sám povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezmesvoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16,24). Amen.114www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Slávnosť sv. Cyrila a Metoda Mt 28,16-20Iďte a učte všetky národy!Život je neustály pohyb. Slová nehovoria len o hmotnom, materiálnom, kultúrnom, alei o náboženskom živote. Kto sa zastaví, už nežije. ak sa zastaví srdce, telo hneď podlieharozkladu.Poznáme históriu národov, ktoré boli bohaté, slávne, veľké a dnes patria medzi zaniknuté.Poznáme rôzne kultúry a dnes ich iba obdivujeme, už sa nerozvíjajú, sú mŕtve.Dnes, hoci je pracovný deň, prišli sme na svätú omšu, v ktorej si spomíname na smrť PánaJežia. Veď sv. omša je nekrvavá obeta Golgoty, a predsa všetci tu cítime, že sv. omša je zdrojúžasného života, nového života, a teda i pohybu. Dnes sa chceme poďakovať našimslovenským apoštolom, sv. Cyrilovi a Metodovi, že svojím postojom ku viere, nielen našimpredkom, ale i nám zabezpečili život. Pochopili, že slová z evanjelia nepatrili len dvanástimapoštolom, ale aj im a do posledného úderu srdca plnili slová: „Choďte teda, učte všetkynárody a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávaťvšetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28,19-20).Kristove slová sú výzvou i pre nás. Uvedomujeme si, že v týchto slovách sa skrýva život,ktorý od nás vyžaduje nezostať stáť, nezaspať svoju dobu, nezničiť svoj talent, nadanie, alepostarať sa, aby viera i cez nás pokračovala v našom národe.Pán Ježiš na poučenie a vysvetlenie používal často podobenstvá, to znamená známeudalosti jeho poslucháčom. Najčastejšie boli z prírody. Raz povedal i podobenstvo o malomhorčičnom semiačku. Najmenšie zo všetkých, a predsa prerastie všetky, vyrastie až v košatýstrom, na ktorom hniezdia vtáci. Toto Podobenstvo sa vzťahuje na Cirkev. Ježišovo: „Choďteteda, učte všetky národy...“ (Mt 28,19), je malé semiačko. Na začiatku boli len dvanásti. NaTuríce už tritisíc bratov a sestier prijalo krst. Strom-Cirkev rastie pomaly. Dnes učenie PánaJežiša pozná celý svet, a predsa neprestáva rásť, a to je naša povinnosť.Pán Ježiš hovoril aj o zrne a o rozsievačovi. Upozorňuje nás, aby sme neboli zrnom naokraji cesty, aby sme neboli zrnom, ktoré padne na skalnatú pôdu, zrnom v tŕní, pretože tietozrná neprinesú úrodu. Túžme byť zrnom, ktoré padne do dobrej zeme a túžme priniesť tridsať,šesťdesiat, stonásobnú úrodu.Keď zostaneme pri zrne, musíme si pripomenúť i tieto slová Pána Ježiša o kúkoli:„Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kýmľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel“ (Mt 13,24-25).Ježiš prikázal: „Choďte teda, učte všetky národy...“ (Mt 28,19) a tieto slová nám hovoria,aby sme boli kvasom. Trocha dobrého kvasu prekvasí cesto. Cítime, že tu sa jedná o kvalitu.Apoštoli boli jednoduchí rybári, veď Pán Ježiš si nevyberal za apoštolov vtedajších mudrcov,mágov, učencov a tým akoby nám chcel poukázať, že naša kvalita musí byť v láskenasledovať Krista vždy, všade a za všetkých okolností. A chápeme, že každému, kto muodpovie: - Áno, Pane – dá ešte viac.Ježišov príkaz nám pripomína aj udalosť pri rybolove, keď vyzval apoštolov: „... a spustitesiete na lov!“ (Lk 5,4). A hoci Šimon-rybár spustil siete len na slová Majstra, chytili takémnožstvo rýb, že sa im trhali siete (por. Lk 5,6). A ustrašený Peter dostáva povzbudenie odPána Ježiša: „Neboj sa, odteraz budeš loviť ľudí.“ A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetkoa išli za ním“ (Lk 5,10-11).115www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Ježišov príkaz: „Choďte teda, učte všetky národy...“ (Mt 28,19) nám pripomínaPodobenstvo o skrytom poklade, ktorý keď človek nájde, od radosti nad ním ide a predávšetko, čo len má a kúpi to pole. Plnia sa slová Pána Ježiša: „A každý, kto pre moje menoopustí domy alebo bratov a sestry, alebo otca a matku, alebo deti, alebo polia, dostanestonásobne viac a bude dedičom večného života“ (Mt 19,29).Tieto a ďalšie miesta v učení Pána Ježiša, ako ich máme zaznačené v evanjeliách, hovoriajasnou a zrozumiteľnou rečou. V každej dobe, od chvíle keď Kristus povedal apoštolom:„Choďte teda, učte...“ (Mt 28,19), boli, sú a budú noví a noví ohlasovatelia jeho učenia,poslovia pokoja, lásky, spravodlivosti. Na mnohých si ľudstvo nespomína. Zomreli i tí,ktorých priviedli ku Kristovi a ich mená nezapadli. Viera v Boha je pre nich i náspovzbudením, že Boh nezabúda.Boh je večný.Ale dnes si spomíname na všetkých známych i neznámych: Chváliť nám treba slávnychmužov, našich otcov, ako nasledovali po sebe. Pre svoju rozvahu stali sa vodcami ľudu a presvoju zbehlosť v písmach viedli národy. Zostávajú vo svojom potomstve... O ich múdrostirozprávajú národy a zhromaždenie ľudu ich ospevuje.Tieto slová sa právom vzťahujú aj na našich vierozvestov Cyrila a Metoda. Ktosi sa razspýtal: Ako spoznať veriaceho človeka? Potrebuje k viere oči? Videl som i slepca v kostole.Potrebuje uši, ruky, reč? Aj takýchto považujú za veriacich. Veriaci človek je človek, ktorýslová Pána Ježiša ukazuje skutkami a napĺňa slová starého príslovia: „Ora et labore!“ –„Modli sa a pracuj“!Keby sme tak dnes naraz mohli vidieť krásu histórie nášho národa, ale i ostatnýchslovanských národov, tak by sme povedali tieto slová: Okolo Cyrila a Metoda sa točí celáhistória Slovenska, ale aj celej strednej Európy. Preto dnes vzdávame úctu týmto hviezdam,dnešným svätcom.Uvedomujeme si však, že dnešní svätci nie sú odkázaní na našu pozornosť. Oni už dostalisvoju odmenu. Pán ich už odmenil večnou blaženosťou za ich verné splnenie jeho slov.Dnešná slávnosť je pre nás. Pre človeka 20. storočia, ktorý uveril v Boha a je si vedomý, žena nás záleží nielen naša spása, ale my sme to aktuálne ohnivko v reťazi viery v našomnárode. Od nás záleží, ako budú naši potomkovia pokračovať na poli umenia, vedy, ale najmäviery v Boha. Preto dnes zároveň prosíme o posilu pre seba. Preto sa v modlitbách obraciamena našich vierozvestov a prosíme o ich príhovor za nás. Aj keď príde do nášho života takáskúška ako stihla arcibiskupa Metoda pri návrate z Ríma, keď dva a pol roka strávil vo väzenía musel znášať rôzne príkoria, držal sa hrdinsky. Nezutekal, oral i naďalej svoju brázdu i zabrata Konštantína, ako mu to sľúbil pred jeho smrťou v Ríme. Mali by sme byť hrdía uvedomiť si, že na nás by mali padnúť slová uznania, ako pred svojou smrťou Metodpoukázal na Gorazda: - Toto je syn vašej zeme, je pravoverný a dobrý znalec Písma, ten nechje mojím nástupcom. –Mali by sme sa snažiť byť dobrými nástupcami apoštolov Cyrila a Metoda.Život je neustály pohyb. Nech naša viera je praktická, aktívna, časová. Vtedy náš životbude bohatý a hodný odmeny od samého Boha.Amen.116www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Štvrtok po 13,. nedeli v Období cez rok Mt 9,1-8Potreba pomáhať inýmDnes je veľmi moderná autoturistika. Aj vy sami radi cestujete autom do hôr, k vode zaslnkom, k starým rodičom na dedinu. Najrušenejšie je na našich cestách práve cez dnivíkendu.Predstavte si, že aj vy cestujete kdesi k starým rodičom, kde sú vaše deti na prázdninách,aby ste ich priviezli domov. Po ceste sa vám však stane nehoda. Narazí do vás nepozornývodič a vy sa autom dostanete do priekopy. Nepozorný vodič ujde a vy ostanete ťažko ranenív prevrátenom aute. Pri každom pohybe pociťujete ukrutnú bolesť, ste úplne bezvládnia bezmocní. Sami si nedokážete pomôcť. Uvedomujete si svoju situáciu, viete, že pomôcťvám môže jedine lekár, ktorý vás v nemocnici ošetrí. ale kto vás do nemocnice odvezie?Zastaví sa niekto? Vy sami ste v takom stave, že nedokážete odstrániť prekážky, ktoré vámstoja v ceste k lekárovi. Nutne potrebujete pomoc iného. No a keď sa vám aj podarí odstrániťtie prekážky, nakoniec prídete do nemocnice, máte istotu, že nezostanete nevládni, nehybní,alebo ochrnutí?Bratia a sestry, ani ten ochrnutý človek, o ktorom je toto evanjelium, nevedel si sámporadiť. Aj on nutne potreboval niekoho, kto by ho priniesol k tomu zázračnému Lekárovi,o ktorom už veľa počul a veril, že iba on mu pomôže.Vžite sa teraz do situácie toho ochrnutého človeka. Vy, ktorí doma opatrujete niekohobezvládneho zo svojich blízkych, vy to iste veľmi dobre pochopíte, ako sa cíti taký človek. Jebezmocný a bezvládny. Je pripútaný na lôžko. Je celkom odkázaný a závislý na pomoca podporu zo strany iných.V takomto stave sa nachádza aj ochrnutý z evanjelia, v stave bezmocnosti a nevládnosti.Počul o tom, že je niekto taký, ktorý mu môže pomôcť. A s touto nádejou určite zatúžil dostaťsa k nemu. ale ako to dokázať? Ako sa k nemu dostať? Veď on sám nedokáže odstrániť ani túprvú prekážku, aby mohol ísť k Ježišovi, veď sa nedokáže ani pohnúť. Možno sa už ajvzdával, možno strácal nádej, že príde včas ku Kristovi. A predsa to dokázal! Nie však sám.Našli sa ochotní ľudia, ktorí mu pomohli zdolať tú prvú prekážku ku Kristovi. Ale tátoprekážka nebola jediná, bolo ich viac. Boli tu ľudia, bol tu zástup, ktorý obklopoval Ježiša,a tak mu znemožňoval prístup ku Kristovi. A ďalej boli tu steny domu, zaplnené dvere, takžesa nemohli dostať dovnútra. A ďalej, boli tu azda závistliví farizeji, ktorí bránili ľuďom, abysa nechali uzdravovať od Ježiša. a možno tých prekážok bolo omnoho viac. Nakoniec všetkodobre dopadlo. Ochrnutý s pomocou svojich priateľov, hoci aj cez strechu domu, šťastne sadostal pred Ježiša, od ktorého si vrúcne prial zdravie. Keď Ježiš videl ich vieru, keď videl,s akou vytrvalosťou prichádzajú, a aké prekážky prekonali, nielenže ochrnutému vrátilzdravie tela, ale najprv sa postaral o zdravie jeho duše... Nebola teda márna jeho námaha,ktorú podnikol za pomoci svojich priateľov.Na prvý pohľad je nám jasné, že prvoradú úlohu tu zohráva chorý človek. ale činepotreboval štyroch, ktorí mu pomohli odstrániť prekážky? To, že ho oni priniesli k Ježišovi,je veľmi dôležité, lebo v každom dobrom diele sú dôležité i druhoradé osoby, tie ktoré súmenej nápadné. ale čo by bol dokázal ochrnutý a chorý človek bez pomoci tých menejdôležitých osôb? No iste všetci uznáte, že by sa nebol dostal k Ježišovi, keby nebolo ichochoty a pomoci.Milovaní bratia a sestry, na ceste ku Kristovi, k tomu zázračnému Lekárovi, musíme ajmy prekonávať mnohé prekážky a možno aj nám sa zdá, že ich nedokážeme odstrániť. Taktoto býva veľmi často v našom živote. Z tých ľudí, ktorí žijú okolo nás, ktorí žijú spolu s nami,117www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.jedni nám pomáhajú, ochotne nám poslúžia na ceste ku Kristovi, ale mnohí nám kladúprekážky, mnohí nám veľmi sťažujú prístup ku Kristovi.Takými prekážkami môže byť napríklad nepochopenie zo strany detí, manžela, manželky,kolegu alebo predstaveného. Prekážkou môže byť to, že padne výčitka na adresu kňazov, žeprivádzajú deti ku Kristovi aj ponúknutým cukríkom či sladkosťou. A prekážkou najmä prevás, rodičov, je mnohokrát opačná výchova, s akou sa stretávajú vaše deti v škole.Nenariekajme však nad tým, že iní nám robia prekážky, že len iní sú na vine a sťažujú námcestu ku Kristovi.Dajme si aj sami otázku, takú úprimnú; či v prostredí, kde žijem, v mojej blízkosti nie jeniekto taký, koho treba pozdvihnúť a zaniesť ku Kristovi? Alebo opačne: Nesťažujem i ja sámcestu k Ježišovi inému? Napríklad ako otec, matka nekladiem prekážky svojim deťom týmikaždodennými rodinnými hádkami, nejednotou, nadávkami a nepokojom? Koľko časuvenuješ ty, otec, svojmu dieťaťu? Alebo si azda myslíš, že len matka, tvoja manželka jezodpovedá za výchovu detí, že len ona je povinná ísť s nimi do kostola, privádzať ich kuKristovi?Už dávnejšie mi rozprával otec rodiny-lekár malú príhodu, ktorá sa odohrala v jeho rodine.Vo svojej rodine veľmi dbal o to, aby sa celá rodina každý večer pomodlila spolu ruženec.Na návštevu k nim prišlo malé dievčatko. A celá rodina tak ako každý večer, aj vtedy sipokľakla k spoločnejl modlitbe. Dali aj jej ruženec. Nevedela sa ho modliť, ale nejako tovydržala. Po niekoľkých dňoch dievčatko znova prišlo a povedalo, že jej mama nemá nič protitomu, aby sa s nimi modlila, aj do kostola išla, lebo ona sama nemá čas.- Ťažko je modliť sa s deťmi, privádzať ich k Bohu, lebo ich radšej zaujímatelevízor, hra, zábava – povzdychol si otec rodiny, - ale ja som si vedomý toho, že mámprivádzať deti k Bohu modlitbou, a preto to takto robím. A predstavte si, duchovný otče, čo sama raz spýtal môj nastarší syn: Otec, prečo my nie sme ako ostatní, ako všetci normálniľudia? Moji kamaráti sa hrajú a nechodia do kostola, a my sa modlíme a chodíme do kostola.Otecko, mamička, mohol by sa tvoj syn, dcéra opýtať podobne, prečo nie sme ako ostatníľudia, prečo sa stále modlíme a chodíme do kostola?Bratia a sestry, poslaním každého človeka, poslaním každého kresťana je privádzať,prinášať iných ku Kristovi, ktorí to sami nwedokážu. Obrazne povedané, každý z nás jepovinný uľahčiť inému stretnutie s Bohom.Poznám mladého horlivého kňaza, ktorý vynaložil veľké úsilie, aby priviedol k hlbšej viere,k hlbšiemu poznaniu Ježiša Krista vo viere tak trocha ľahostajného 19-ročného chlapca, ktorýpri autohavárii utrpel ťažké zranenie. A následok? Poranenie chrbtice a dolnú časť tela malnevládnu. Tento kňaz neurobil žiadny veľký skutok, len mal o chlapca záujem, navštevoval hov nemocnici každý deň a svojou vierou a láskou ho priviedol bližšie ku Kristovi. Sám mupredstavil Krista v nádhernej podobe.Už cítite, čo sme povinní, nútení urobiť, aby sme sa ako ten ochrnutý človek čím bližšiedostali ku Kristovi? V prvom rade odstráňme prekážky, ktoré stoja na tej ceste a pomôžme ichodstrániť aj iným, aby sme sa spolu dostali ku Kristovi. Čím a ako? Svietiť im nádhernýmpríkladom kresťanského života, takým príkladom, aby vidiac naše skutky nasledovali icha velebili Otca, ktorý je nanebesiach.Nech náš život je pre iných piatym evanjeliom, čiže radostným vydávaním svedectvao Kristovi. Ak iných zatiaľ nepriťahuje text evanjelia, nech ich pritiahne náš život, ktorý mábyť evanjeliom!A tak teda na záver rozhodnime sa: Pane, chceme patriť k tým štyrom, ktorí k tebe priniesliochrnutého. Chceme sa k tebe približovať a aj iným pomáhať ukazovať cestu k tebe. Amen.118www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Piatok po 13. nedeli v Období cez rok Mt 9,9-13Sila povolaniaZačína žatva. Úroda obohacuje človeka, ktorý cíti plody svojej práce. Poznáme aj inúžatvu – duchovnú, ktorá tiež nie je zanedbateľná.Vypočuli sme si časť svätého evanjelia podľa Matúša a z tejto state sa dozvedáme, e keďPán Ježiš prechádzal po krajine izraelskej, zazrel sedieť na mýte istého colníka, ktorý malmeno Matúš. A Pán Ježiš podišiel k tomuto mýtnikovi a vyzal ho: „Poď za mnou!“ (Mt 9,9).A evanjelista potom pokračuje vo výpovedi, že mýtnik vstala nasledoval ho.Je to zaujímavá udalosť, ktorú nám opísal sv. Matúš evanjelista. Veď tým mýtnikom,verejným hriešnikom, ktorého Pán povolal do svojej služby, je ten Matúš, ktorý potom napísalaj posolstvo o Kristovi. Zaiste niečo tento mýtnik Matúš už počul o Kristovi, lebo zvesťo ňom sa šírila po celom kraji. Veď Ježiš sa prechádzal a dobre robil všetkým. Uzdravovalslepých, kriesil mŕtvych, hriešnikom odpúšťal... A teraz sa tento Ježiš-divotvorca objaví predním a jeho, mýtnika, ktorého ľud považovall za veľkého hriešnika, jeho volá Pán, aby šiel zaním. Ba u hriešnikov prijíma aj pohostenie, akoby na pohoršenie ľudu, ktorý odsudzovaltakéto počínanie Ježiša. Najviac však proti Ježišovi sú farizeji, ktorí Ježiša odsudzujú a jehoučeníkom vyčítajú: „Prečo váš učiteľ jedáva smýtnikmi a hriešnikmi?“ (Mt 9,11). Nevedia topochopiť. Oni si azda mysleli, že Ježiš by sa mal s nimi stýkať, veď oni sa pokladali zapravých a nábožných Izraelitov! No Pán Ježiš ich svojím duchom prezrel a videl, že sú plníklamstva a pokrytectva. Preto ich často nazýva aj obielenými hrobami, odvracia sa od nich;ide a volá k sebe hriešnikov.On prichádza potešiť chorých a nevládnych. Preto aj farizejom hovorí: „Lekáranepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Mt 9,12). Ježiš týmto zdôrazňuje, že prichádza na svet, abysplnil vôľu svojho Otca, aby nás všetkých, čo sme padli do bahna hriechu, do otroctva temnôt,do moci zlého ducha, pozdvihol, oprášil a očistil. Preto nás volá, aby sme šli za ním, aby smeho nasledovali, aby sme kráčali jeho cestou. Volá nás, ako aj toho mýtnika z evanjelia.Nemyslím si, že stojíme mimo tohto povolania. Tieto slová, ktoré sme počuli o povolaníMatúša – mýtnika, platia aj pre nás. Prenás, a to pre všetkých bez rozdielu. Ku každému z násprichádza Pán Ježiš a volá nás tými istými slovami: „Poď za mnou!“ (Mt 9,9).Nie všetci, ktorí počuli a počúvajú tento hlas, odhodlajú sa ísť za ním. Čosi ich drží, čo imnedovolí, čo im bráni povedať to rozhodné slovo, slovo súhlasu a odhodlania. Mnohých z násdrží a brzdí bohatstvo tohoto sveta, iných zase svetská sláva a kariéra. Preto mnohí z násradšej zostávajú prízemní a nechcú sa odhodlať zanechať všetko a ísť k výšinám.Matúš uchvátený slovami Krista vstáva, zanecháva svoje mýto, nechá všetko taka ndjôelžitejším sa mu stáva Ježiš. Zaiste ľutuje svoje doterajšie poblúdenie a odteraz sa dávaviesť novým ideálom, svetlom Ježišovej pravej náuky.Je veľmi potrebné, drahí bratia a sestry, aby sme aj my dali Ježišovi vo svojom živote prvéa hlavné miesto, aby sme ohodili od seba všetko to, čo nás teší a dali sa tiež viesť Ježišovýmsvetlom a kráčali po pravej ceste. Pán Ježiš chce, aby sme ho nasledovali, chce, aby smekráčali v jeho šľapajach, hoci je to často ťažká cesta. Chce, aby sme patrili len jemu, veďvšetci sme jeho stádo, vykúpené jeho predrahou krvou. Chce, aby všetky ovečky boli spolu,aby sa ani jedna z tohoto košiara nestratila. On nás volá na dobrú a nezávadnú pastvu. A čorobíme často? Snažíme sa bočiť z tejto dobrej cesty, nechceme sa dať viesť tým dobrým119www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.pastierom, ktorým je Pán Ježiš. Nechceme sa nijako odtrhnúť od svojich zlých ciest, od zlejpastvy.Celkom iný príklad vidímevšak u mýtnika Matúša a celkom ináč sa v tejto veci zachovalnajmladší brat sv. Bernarda.Zo života svätých zaiste mnohí z vás vedia, že sv. Bernard sa spolu so svojimi bratmirozhodol slúžiť Pánu Bohu v samote. Prv však, ako odišli do samoty, títo bratia chceli sarozlúčiť so svojím najmladším bratom, ktorý bol ešte len chlapcom. Povedali mu:- Zostaň s Bohom, drahý náš brat Nivard. My ideme slúžiť Pánu bohu. Preto tizanechávame otcovský kaštieľ, všetok majetok, polia, lesy i lúky. toto všetko bude odteraztvoje.Najmladší brat Nivard, keď videl svojich bratov vystrojených na cestu, rozplakal sa a soslzami v očiach zvolal:- Nie tak, bratia moji. To nie je spravodlivé delenie. Vy chcete Boží život a mňazanechávate zemi?! Ja chcem tiež nebo, a preto ja tiež idem s vami!Bratia, dojatí rečou svojho najmladšieho brata, rozdali všetok majetok chudobným a brataNivarda zobrali so sebou.Pozrite sa, drahí bratia a sestry, ako smelo sa rozhodol pre Boží život tento chlapec Nivard,keď si mal vyvoliť medzi nebom a zemou. Či by si väčšina z nás, ktorí sa honosíme menomkresťan, nevyvolili radšej zem a bohatstvo tohoto sveta namiesto Božieho života, teda saméhoBoha?!Zaiste kráčať v šľapajach Kristových je často veľmi ťažké a azda preto sa mnohí z nás ajboja tejto namáhavej a tŕnistej cesty. Boh však ťažko skúša svojich verných, aby taktovyskúšal našu lásku k nemu. Lebo tak, ako sa oceľ v ohni vyčistí a stvrdne, tak je to aj s nami.Musíme sa zušľachťovať v láske Božej v tvrdých životných skúškach.V jednej epizódke o sv. Terézii z Avili sa hovorí, že raz, idúc cez rieku, strhol ju silný prúdvody a začala sa topiť. Tu sa jej zjaví Pán Ježiš a ona vo veľkom strachu mu vyčíta:- Pane, prečo ma nechávaš takto sa trápiť?A Pán Ježiš jej hovorí:- Terezka, takto ja skúšam svojich priateľov.Vtedy mu Terezka odpovedá:- Už chápem Pane, prečo máš tak málo priateľov, tak málo tých, čo ťa nasledujú.Áno, Boh skúša tých, čo ho nasledujú, skúša tých, čo sa odhodlajú ísť za ním. Veľmipekne to vystihuje aj naše slovenské porekadlo: „Koho Pán Boh miluje, toho krížomnavštevuje“. aj keď Pán Boh dopustí, ale nikdy neopustí. Nebojme sa preto ani my, drahímoji, vystúpiť na túto cestu. Bude to ťažká a namáhavá cesta, ale bude to cesta, ktorá vedieľudí k večnému cieľu, k dosiahnutiu samého Pána Boha. a on sám nám pomáha na tejto ceste.Nuž, čohože sa nám treba báť? Kohože sa nám treba strachovať? Veď za nami stojí nie slabýčlovek, ale sám všemohúci Boh!Vieme, už čo, žiada od nás Pán Ježiš, čo nám ponúka, tak teda vykročme za ním, vyvoľmesi ho! Tu spolu s kňazom obetujme svoje srdcia pri tejto sv. omši Ježišovi. Zasväťme sa mu,staňme sa jeho najlepšími priateľmi. Zanechajme všetko ostatné, veď je to druhoradé. Onnech stojí odteraz v našom živote na prvom mieste. Hľadajme najprv Božie kráľovstvoa všetko ostatné nám bude pridané. Prosme Ježiša, aby nám dal posily, aby sme v tomtopredsavzatí vytrvali, patrili len jemu a nikdy ho vo svojom živote nesklamali.Amen.120www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Sobota po 13. nedeli v Období cez rok Mt 9,14-17Vedieť prejaviť svoju vďakuBratia a sestry, iste vám nie je neznáma atmosféra v divadle, alebo po inom úspešnompredstavení či opere. Obecenstvo tlieska a na javisko vystupujú tí, ktorí sa o tento úspechnajviac zaslúžili. ale často vidíme aj to, ako umelec, dirigent alebo iní úspešní umelci sauklonia a rukou ukážu na zbor, orchester alebo ostatných hercov. toto gesto každý dobrepozná a znamená, že pomocou ich snahy sa dosiahol tento spoločný výkon. On týmto gestomďakuje spoluúčinkujúcim. Ba môžeme vidieť i to, že keď dostane kvety, venuje ich niekomuz tých, ktorí mu dopomohli k úspechu.Vďaku vidieť i v deň svätenia na kňazov, kedy novokňazi dostanú veľa kvetov a oni tietokvety prinesú do kaplnky v seminári ako prejav vďaky.V mestách nie je nezvyčajnou udalosťou, že po úspešnom absolvovaní vysokoškolskéhoštúdia absolventi prinesú darované kvety do kostola a položia ich na oltár. Tým vyjadria svojuvďaku za pomoc pri skúškach.Bratia a sestry, aj v našom živote je ešte mnoho iných takýchto a podobných prípadov, keďsú naše srdcia naplnené vďačnosťou a s vďakou sa približujú ku Kristovi.Kresťan si často uvedomuje svoju ľudskú slabosť. Aj v dnešnom evanjeliu nám topripomína Pán Ježiš: „Nik predsa neprišíva na starý odev záplatu z novej látky...“ (Mt9,16).Prednedávnom mi rozprával jeden mladý muž, že jeho život bol ako stroj, ktorý bolnaprogramovaný. Ráno vstal, obliekol sa, zjedol dve žemle, zamkol bránku a prešiel týchdvesto metrov ku trolejbusu. Stále chodil tým istým spojom. Až jedno ráno tento spoj zmeškal.Veľmi sa rozhneval. Zdržal ho gombík, ktorý samu odtrhol a musel si ho prišiť. Trolejbus,ktorým cestoval a ktorý v to ráno zmeškal, sa na jednej križovatke zrazil s autom. Bilancia:osem mŕtvych. A práve vtedy si tento muž uvedomil, že sa o neho „niekto“ stará, že„niekomu“ na ňom záleží. A okrem toho čítal v novinách o zomierajúcich hladom v Indiia kladie si otázku: Prečo som sa nenarodil tam a prečo tam ja nezomieram od hladu? Niektoma potrebuje tu, kde som, kde žijem. Koľko ľudí žije v opustenosti, bez priateľov! A ja mámtoľko priateľov, na ktorých sa môžem spoľahnúť. A okrem toho mám dievča, ktoré si chcemzobrať a je veľmi dobré. Keď o tom premýšľam, stále mám na mysli len jedno. Musímďakovať, stále ďakovať tomu, kto má o mňa starosť – Ježišovi, ktorý ma chce mať tam, kdesom.Všetci máme za čo ďakovať:Deti – za rodičov, zdravie, školu.Rodičia – za deti, za partnerov, za pomoc Božiu a ochranu.Snúbenci - za krásu a čistú lásku, vzájomnú dôveru.Starci a starenky – za život, ktorého sa dožili, za požehnanú starobu, za zdravú myseľ.Celá farnosť – za všetky milosti, ktorých sa jej dostáva, za dar kresťanstva, za život...Pane, ďakujeme ti.Amen.121www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Pondelok po 14. nedeli v Období cez rok Mt 9,18-26Stretnutie s KristomPriatelia, predstavte si ten okamih, tú senzáciu, keď sa svetom rozletí správa, že savynašiel liek proti rakovine! Bude to uragán so senzáciami. Noviny a časopisy, ktoré prinesútúto správu, budú úzkoprofilovým tovarom. Budú iba pod pultom. Každý bude zvedavý; kto,kde, ako, kedy, za akých okolností na to prišiel. A ako vidím, ani sa veľmi nečudujete, len samožno pýtate, načo toľký krik.Chápem vás, že sa tomu veľmi nedivíte, lebo samozrejme, vás sa to až tak netýka. Ale ten,kto rakovinu má, ten by sa konečne dožil dňa, kedy mu svitla nádej zachrániť sa, žiť! Vidíte,aký rozdiel pri jednej veci? Pre jedných by bol objav lieku senzáciou, pre druhých byznamenal život!Niečo podobné by sme mohli povedať o dnešnom Ježišovom stretnutí so ženou, ktorátrpela dvanásť rokov na krvotok a ktorej povedal: „Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila“(Mt 9,22).Uzdravenie chorej ženy v evanjeliu je viac, viac ako jednou epizódou Ježišovhoohlasovania. Je typom, vzorom toho, ako sa môže každý človek stretnúť s Ježišom. Zaraďmesa v tejto chvíli do zástupu i my. Možno sa spoznáme v utrápenom otcovi, ktorý prosí zasvojich najdrahších, alebo prichádzame so skrytou chorobou ako tá žena a chceli by sme sapotajomky dotknúť Ježiša. Alebo sme vedení iba obyčajnou zvedavosťou? To by bolo eštehoršie§ Tým viac potrebujeme záchranu. Chorá žena sa stretá na svojej životnej cestes Ježišom. Nezaberali lieky, nepomáhali rady. Teraz s veľkou vierou a nádejou sa dotýkaokraja Ježišovho rúcha – a je uzdravená.Táto žena a jej príbeh sú obrazom nášho stretnutia s Kristom. Prichádzame sem k PánuJežišovi, do tohto nášho chrámu ako duchovne chorí, uniká z nás krv, strácame dych života,sme unavení, nepochopení, bolí nás nepokoj v rodine, v susedských vzťahoch, napätie napracovisku... Skúšali ste všetky možnosti, vyhľadali mnohých lekárov srdca. Len si spomeňtena ich rady. Kto má peniaze, má všetko! Jedzme a pime, veď zajtra zomrieme! Čas všetkozahojí. Možno ste po takýchto lekároch rozhádzali všetok duchovný majetok a vaše srdciazostávajú i naďalej choré, nepokojné a bezradne sa pýtate: Prečo si nespokojné srdce, prečo sabúriš vo mne?Zastav slová, brat, sestra, priateľ, priateľka, ak takto chceš povedať! Ježiš je tu osobitnýmspôsobom prítomný medzi nami. Využi šancu vzácneho stretnutia, nasleduj prosiaceho otca,chorú ženu! využi dnešnú svätú omšu, aby si sa s ním stretol, a to tak ako ešte nikdy vosvojom živote! Stačí otvoriť srdce, vzbudiť si vieru a zapáliť sa láskou. Teš sa teraz s Ježišomtak, ako sa tešíš s najlepším priateľom, alebo s tým, koho máš najradšej. Ale teš sa ešte viac!Pred Ježišom nemaj strach. Hovor, ako vieš hovoriť. On nehľadí na osobu. On rozumiei tomu, kto má problém s vyjadrovaním. Ó, aká veľká viera sa vo vás budí. Vidím to na vašichočiach, tichu, že túžite po priateľskom stretnutí s Ježišom...Teraz už poznáte, ako sa stretnúť s Ježišom.Počas teologických štúdií som sa rozprával s mužom, ktorý sa stretol s Ježišom ako dnešnážena z evanjelia. Rozdiel bol v tom, že Ježiš sa chcel stretnúť s ním, lebo on si neuvedomovalsvoju chorobu. Počujme muža, ako rozpráva o tomto stretnutí:122www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Mal som slušné postavenie vo vedení jedného podniku. Mal som dom, auto, chatu; všetkoprimerane k môjmu postaveniu. Materiálne som mal všetko. Ja i moja rodina. A predsa,manželka nebola spokojná. Dovolenka v Taliansku sa jej nepáčila a dvaja synovia zneužívalimoju zaneprázdnenosť. A dcéra? tá mi robila najviac starostí! Jedného hmlistéhooktóbrového dňa sa udialo niečo, čo znamenalo pre mňa i pre celú moju rodinu zmenu života.so synom sme skúšali nový mercedes. Na klzkej ceste v miernej zákrute – šmyk! Prebral somsa o štyri dni v nemocnici. Synovi sa nestalo nič. U mňa nastali komplikácie. Ohlásila sabeznádej a zúfalstvo, a to vtedy, keď som si začal uvedomovať svoje postavenie .Ak aj budemžiť, budem do smrti mrzákom. Manželka sa o mňa svedomite starala. Bola ale tiež na pokrajizúfalstva.- Na izbe so mnou ležal jeden mladík. Napriek tomu, že sa nemohol pohnúťz postele, bol sále veselý. Začal som skúmať pôvod jeho veselej povahy a nálady. Navštevovalho kňaz, ktorý mu sprostredkoval liek – stretnutie s eucharistickým Kristom. Túžil som pozdraví, a tak som poprosil kňaza o rozhovor. Vtedy som sa stretol s Ježišom. Od detstva somsa s ním nestretol. Nastala u mňa zmena, ktorú čoskoro zbadal i ošetrujúci lekár, ba i celýpersonál. Začal som žiť zo stretnutí s Kristom a nielen ja, ale i moja manželka a predstavte si,že i synovia a dcéra zatúžili po takom stretnutí. Najprv to robili ticho a vidiac účinok, začalisa denne s ním stretať v Eucharistii. a naša roky chorá rodina duchovne vyzdravela.Bratia, vtedy som sa pozrel na muža a až potom som si uvedomil, že ten ochrnutý, chorýmuž predo mnou je na tele i na duši zdravý! Prosil ma, aby som ich príbeh raz povedal vám.Ale teraz nechajme muža, nech rozpráva ďalej:- Dnes verím v Krista, pretože som sa s ním stretol a vy, čo o tomto počujete,prestaňte s predsudkami, zatvrdlivosťou, ľudskými ohľadmi a nechajte všetko, čo vám bránistretnutiu! Nájdete pokoj duše a ak je to vôľa Božia, tak aj zdravie tela.Bratia a sestry, či ste sa i vy nestretli s Kristom pri podobných situáciách ako tento muž?Zaiste. Lenže pre rôzne ohľady ste nemohli tak krásne vyjadriť Krista ako tento muž. Bratia,priatelia a či sa chcete s Kristom stretať len vtedy, keď vás navštívi nejakým krížom? Myslím,že nie. Viem, že máte bolestí dosť, preto stačí si uvedomiť, že viera to nie sú veľké slová,učené reči, vznešený obrad. Viera, to je ponížený úkon pred Ježišom, úctivý dotyk jehotajomstva, úprimné vyznanie Petrovo: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16).Takáto viera je tým víťazstvom, ktoré premáha svet. Svet ľahostajnosti, svet chorôba smrti. S takou vierou v srdci možno kráčať životom v pokoji. Žena z evanjelia sa dotklarúcha a odvtedy kráčala v sprievode Ježišovom.Či aj my nemáme kráčať za Ježišom? Preto nech nikto neodíde z kostola, aby sa s nímnestretol a nech sa nikto neuspokojí s jediným stretnutím, ale nech túži po stálom a častomstretnutí. Verím, že sa budete chcieť s Ježišom stretnúť nielen dnes, ale i doma po svätej omši,i všade tam, kde vás povinnosti postavia.Pane, dnes sme objavili senzačný liek. Liek stretnutia s tebou v našom živote. Našaduchovná rakovina – smrť hriechu – je vyliečená. Čo na tom, že sa nám svet smeje, že savôbec niekomu zdôveríme so slabosťami, keď máme pocit uzdravenia od strašnej choroby –večnej smrti. Hlavná vec, že sme pochopili zmysel stretnutia s tebou.Amen.123www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Utorok po 14. nedeli v Období cez rok Mt 9,32-38Otvorme sa pre Ježiša!Rodičia často žasnú nad svojimi deťmi. Deti poznajú každé auto, vedia lepšie nastaviťrádio a televízor než dospelí. Ba neraz povedia matke: Mama, to musíš takto urobiť. A dieťato skutočne vie lepšie. Deti sa ľahko a rýchlejšie učia než dospelí, lebo ich zmysly sú bystré,jasné, čulé a otvorené. Práve preto je pre dieťa krutým údelom, keď je hluché alebo nemé.Dnes sa pre také deti veľa podniká, aby si mohli zabezpečiť vlastnú existenciu. Voľakedy totakto nebolo.Hluchonemý, o ktorom rozpráva evanjelium, patril k najúbohejším ľuďom. Preto sa Pánzmiluje nad ním.Ježiš berie chorého nabok od zástupu. Dotýka sa prstami jeho uší a jazyka. Nie ako lekár,ktorý sa dotýka chorého miesta, aby zistil príčinu choroby, ale Ježiš tu robí dotyk, ktorýv skutočnosti nič neskúma, iba naznačuje, že zavreté uši a nemý jazyk sú príčinou biedyčloveka. Preto mu vraví: „Effeta,“ čo znamená: „Otvor sa!“ V tej chvíli sa mu otvorili ušia rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával“ (Mk 34-35). A stal sa normálnym zdravýmčlovekom, ktorý mohol už počúvať druhých a vedel sa porovnávať a pobaviť s inými.Iste ste už boli niekde, kde bol veľký hrmot, rachot. Keď trebárs letí nízko vrtuľník,nepočujeme tikať hodiny. Teda ak nepočujeme, nemusí to byť hneď chybou sluchu. Môže tobyť niečo, čo nás ohlušuje.Ak nepočujeme Boha, ak nevieme rozoznať jeho hlas vo svedomí, uvažujme prečo. Možnoje príčinou hrmot a lomoz, v ktorom žijeme. Stačí ho teda odstrániť. Každý deň aspoň nachvíľku. Je pravda, že tempo dnešného života nedovoľuje žiadne dlhé meditácie. Ale chvíľuvnútorného ticha si môže dovoliť každý. To je už otázka vôle.Lenže my sme si už na hluk zvykli. My u ticho a samotu neznesieme. Aj chvíle oddychu sinevieme predstaviť ináč ako s rozhlasom, televíziou či obrázkovými časopismi. Všetkomusíme počuť, vidieť, prečítať. A tým si vyplníme každú chvíľku dňa. Bez toho užnemôžeme ani jesť, ani čakať na autobus, ani ísť na prechádzku. Vždy nás musí niečo aleboniekto zabávať, rozptyľovať. Len aby sme nezostali sami so sebou, sami s Bohom, lebo to jenepríjemné. To sú obyčajne výčitky svedomia, ktorých sa bojíme, pred ktorými utekáme,kvôli ktorým sa ohlušujeme. Dúfam, že mi dobre rozumiete. Nie som ani proti rozhlasu, aniproti televízii či časopisom.Chcem vás len upozorniť, ak neostanete cez deň ani minútku v tichu, nikdy boží hlasnebudete počuť. A pritom váš sluch, aj ten vnútorný, môže byť úplne v poriadku, takženepotrebujete žiadne zázračné uzdravenie. Len odvahu a trocha vôle. Nebojte sa toho! Bohnie je trestajúca spravodlivosť. Boh je predovšetkým milosrdná láska. Verte, stojí za to počuťjeho hlas!Hluchý však obvykle býva aj nemý. Nevie hovoriť. Aj hluchonemého z evanjelia priviedlipravdepodobne príbuzní a tí prosili za neho. Máme niekoho blízkeho, ktorý je hluchý nakaždé dobro slovo a je beznádejne nemý, takže niet predpokladu, že by sám prosilo uzdravenie? Prosme teda za neho my. Kristus aj dnes má moc uzdraviť a je tak isto ochotný.Prosme ho teda o dar sluchu pre všetkých, ktorým chýba.Rodičia, poznáte, aké je to zlé, keď vaše deti sú hluché na vaše napomínanie. A koľkokresťanov je hluchých! A nepatrím medzi nich tak trochu aj ja? Prečo? Počúvam a vnímampozorne, keď ku mne hovorí Boh? Hlas svedomia, to je hlas Boží. Slová Písma, to sú Božie124www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.slová. Osvietenie, vnuknutie, povzbudenie k dobrému, ale aj výčitky našich blízkych, smutnýpohľad našich detí, slzy matiek, v tom všetkom k nám môže hovoriť Boh. Počujeme ho?A ako je to s nemotou? Viete, keď tak uvažujeme o množstve zla, ktoré sa robí jazykom,skoro by som povedal, že niekedy by bolo treba prosiť o nemotu ako o dar. Veď si to lenspočítajte. Koľko zvád a hnevov vyvolali ohovárky, klebety! Koľko sĺz vytieklo pre nadávkya urážky! Koľko bezsenných nocí, čiernych káv a cigariet! Koľko pohoršenia vznikloz nepekných rečí! A tie zbytočné a prázdne slová, ľahkomyseľné sľuby, reči, ktorými idemecelému okoliu na nervy, reči provokujúce! To všetko je zneužívanie vzácneho daru reči.Nemý po zázraku však začal správne hovoriť. A správna reč je dobrá a láskavá. To jeútecha, povzbudenie, záchrana pred zúfalstvom, poznanie, šťastie.Arabi majú múdre príslovie: „Keď rozprávaš, musia byť tvoje slová lepšie ako mlčanie“.Bárs by sa toho každý z nás držal!I zakázal im o tom niekomu hovoriť. Ale čím väčšmi im to zakazoval, tým viac torozhlasovali a nadmieru sa divili hovoriac: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, ajnemým reč“ (Mk 7,37).Vidím na vás, bratia a sestry, že chápete. Boh stále nejako hovorí. Každému osobne.Doma, na pracovisku, vo vášni, pri zábave.... Prihovára sa nám dôverne, priateľsky, prísnei otcovsky, tiež bratsky a srdečne. Verím, že naše uši už nebudú naladené len na iné zvuky,ako je cveng zarobených peňazí, na štrnganie pohárikov, na vrčanie luxusných áut, jedovatéreči, okúzľujúceho muža či ženu. Pre tieto a iné hlasy nepočuli by sme potom Jeho slovo.Dostali sme dve uši. A zaiste nie na to, aby šlo Božie slovo jedným dnu a druhým von, aleaby ak ho jedno ucho nezachytí, poslúžilo druhé ako poistka. ale čo, ak nie jednýmnepočúvame ako táto žena z nastávajúceho príbehu?Od detstva bola nábožne vychovávaná a bola veriaca. Detstvo prežila čisto. Vzorom jejbola P. Mária. Privádzala k Bohu svojich priateľov a priateľky. Jej manželstvo bolopožehnané v kostole. Šťastné bolo až do dňa, keď v jej živote došlo k zrade manželskejvernosti. Keby bola hneď počula a povstala na základe výčitiek svedomia a hlasu Božieho,mohli sa znova vrátiť jasom žiariace dni jej manželstva. Ale zostala pri páde zatvrdlivá. V tejchvíli ohluchla pre Krista. Bolo to vidieť z jej reči. Vravela:- Ja si môžem zariadiť svoj život ako ja chcem! Mne nikto nebude rozkazovať!Nepotrebujem, aby ma niekto napomínal, upozorňoval. Ani náboženstvom sa nedám oberaťo radosti života!Svoje deti nepustila na nedeľnú svätú omšu. Nedovolila im pristupovať ku sviatostiam.A tak z nádhernej katolíckej duše sa stal ateista, nie pre ideové námietky proti náboženstvu,nie preto, že by bola našla dôkaz proti jestvovaniu Boha, ale číročisto preto, že kresťanstvoneschvaľovalo jej pomer k cudziemu mužovi. Preto ohluchla pre Ježiša. Čo na tom, že onazatiaľ vidí v tej hluchote šťastie? Vy však si viete predstaviť, ako sa to šťastie rozplynie o párrokov, keď jej aj cudzí muž zovšednie ako ten prvý. Zatiaľ by som vám doprial vidieť jej tvár,tvár statočného manžela a jej nešťastných detí, aby ste poznali, koľko bolestí vie spôsobiťblížnemu hluchota k Ježišovi, ktorá je v tomto svete príčinou všetkého chaosu v ľudskejspoločnosti a všetkého neporiadku v ľudskej duši.A tak, drahí bratia a sestry, dnes nám zaznieva z evanjelia: „Efeta,“ čo znamená „Otvorsa!“ (Mk 7,34). Slovo tak dôležité pre náš život si evanjelisti zaznačili v aramejčine, ktorounáš Pán Ježiš hovoril, keď žil na zemi. Kiež sa na toto Ježišovo slovo otvoria naše uši preJežiša!Modlime sa:Pane Ježišu,otvor naše uši, aby sme pozorne počúvali tvoje slovo.125www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Otvor naše oči, aby sme videli tvoju slávu.Otvor naše ústa, aby oslavovali nášho Otca, ktorý je na nebesiach.Otvor naše ruky, aby štedro rozdávali tvoje dary blížnym.Otvor naše srdcia, aby skrze teba, s tebou a v tebe milovali nášho nebeského Otcanaveky.Amen.Streda po 14. nedeli v Období cez rok Mt 10,1-7Človek najúčinnejšie apoštoluje úprimným pokánímBratia a sestry, viete si predstaviť koľko času, námahy, starostí a peňazí si vyžaduje stavbarodinného domu. Mnohí z vás ste si ho postavili. A dáte mi za pravdu, keď poviem, že nastavbu takéhoto diela ste sa museli dôkladne pripraviť. Vec nestačilo iba premyslieť, ale bolotreba i zohnať prostriedky. Veď čože by ste si poradili bez peňazí, materiálu, bez murárskychmajstrov, robotníkov? Nič! Vaše plány by sa neuskutočnili.Pán Ježiš sa tiež rozhodol vybudovať veľké dielo. Rozhodol sa vyslať apoštolov hlásaťposolstvo spásy. Počuli sme, ako posiela apoštolov medzi ľudí a dáva im moc nad nečistýmiduchmi. Kristovi tak veľmi záleží na človeku, že apoštolom po ohlasovaní posolstva spásyprikazuje odhodiť všetky vedľajšie veci záujmy.Bratia a sestry, poviete si: Možno, že pred dvetisíc rokmi bolo apoštolom možné ohlasovaťEvanjelium podľa Ježišovho priania. Svet bol iný, menej vyspelý a menej náročný. Ale dnes?Dnes potrebujeme na ohlasovanie Evanjelia oveľa viac. Čože si pomôžeme bez tak dôležitýchživotných potrieb, ktoré nám Ježiš zakazuje? ale veď je to neľudské!Ježiš nás ako všeobecných kňazov posiela k človekovi. A práve preto, aby nás človekprijal, musíme byť hlboko ľudskí. Musíme byť normálni, triezvi, a nie čudáci. K ohlasovaniuEvanjelia nám v tomto svete už nemôžu stačiť bežné ľudské potreby. K apoštolátupotrebujeme tlač, televíziu, rozhlas, školy, divadlá a kultúrne domy. Či toto všetko nemajúnaši bratia, ktorí ohlasujú ateizmus? Uznajte nám, pán farár, že za nimi ďaleko zaostávame.Jedným slovom – potrebujeme všetky dostupné prostriedky, lebo ináč sa apoštolovať nedá.áno, bratia a sestry, uznávam. Máte pravdu. Skutočne naša doba si vyžaduje iné praktiká,iné formy apoštolátu ako doba apoštolov. Lenže pozrime sa, prosím vás, spoločne dominulosti a zistíme prekvapujúcu skutočnosť. Vy, čo ste tu starší, sa dobre pamätáte na časy,keď Cirkev mala v rukách mnohé zo spomínaných prostriedkov. Pamätáte sa na to, keď školy,úrady a pracoviská boli vysoko cirkevné. Pamätáte sa na to, keď mládež mala svoje katolíckeorganizácie. Ba dokonca aj dnes sú štáty, v ktorých Cirkev toto všetko má, a to na vysokejúrovni. Pýtam sa vás, bratia a sestry, keď hovoríte, e dnes pri ohlasovaní Kristovho posolstvasú spomínané prostriedky najdôležitejšie, ako je potom možné, že tam, kde toto všetko majú,výsledky sú málo uspokojivé? Ako je to možné, že tam, kde Cirkev môže slobodne realizovaťsvoje zásady a princípy, existuje otrasná mravná a náboženská prázdnota? A nehovorímo násilnostiach, vraždách a iných neľudskostiach. Ako je to možné, že niektorí ľudia, ktoríboli vychovaní v dobe cirkevného vplyvu, sú dnes výslovne neveriaci? Povedzte, ako je tomožné?!126www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Teraz vidíme, že k opravdivému apoštolátu nie sú najdôležitejšie vonkajšie prostriedky, aleniečo iné. Čo myslíte, bratia a sestry, čo to môže byť? Je to vnútorná sila, ktorá vychádzaz Božej priazne a milosti. Božia pravda je paradox, ktorý sa cez celé dejiny spásynajúčinnejšie hlása nie ľudskou mocou, ale slabosťou. Apoštol Pavol si to plne uvedomuje,keď hovorí: „... a čo svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ (1 Kor 1,27). PretoJežiš dnes priam zakazuje apoštolom uprednostňovať vonkajšie prostriedky a pomôcky predvnútornou milosťou a mocou. Vnútro je najdôležitejšie. Apoštol musí byť plný Ježiša. Ako?Existuje na to tisíc rád, ale iba jeden spôsob. A to je úprimné pokánie. Také, ktoré neznamenáiba spoveď a ľútosť, ale oveľa viac. Pokánie, ktoré znamená úprimnú snahu a úsilie byťlepším a dokonalejším. To je apoštolát, ktorý má v sebe úžasnú silu. A že je to pravda, pozritesa so mnou na túto udalosť.Mnohí z vás ste čítali alebo videli v televízii román francúzskeho spisovateľa VictoraHuga B e d á r iHlavný hrdina Jean Valjan sa dostane na šesť mesiacov do väzenia, pretože ukradol chliebpre hladné deti svojej sestry. Vo väzení prežíva neľudské podmienky. Preto sa pokúsi dvakráto útek, ale vždy ho chytia. Jeho trest tak vzrástol na plných 19 rokov. Počas tejto dobyopustený a často prikovaný k drevenej klade spoznal, čo je ľudská zloba a krutosť. Úplneprestal veriť v dobro a lásku človeka. Korbáč a násilie v ňom vyburcovali neopísateľnúnenávisť. Raz, keď väzni opravovali kamenné hradby, podarí sa mu ujsť. Hladný a vysilenýpožiada o pomoc v jednom dome. Stará pani pri pohľade na neľudskú Valjanovu tvár savystraší. Preľaknutá pani chytí metlu a vyháňa cudzinca von. Bol to dom biskupa. Keď zbadábiskup drsného a zarasteného chlapa, povie:- Nechajte ho! Bratku, nech sa páči, poďte dnu.Jean po chvíľke prekvapenia vstúpi a vyplašene si sadá za stôl. Svojím pohľadom skúma,aký človek to sedí pred ním. Vidí pred sebou farára, ktorý mu preukazuje nepochopiteľnúnežnosť. Rozmýšľa: Čo je to za človeka, ktorý ma prijal ako svojho najlepšieho priateľa?Svoje myšlienky nedokáže udržať v tajnosti a pýta sa:- Povedzte mi, prečo ste ma nevyhodili? Prečo mi dávate jesť? Prečo mi vlastnepomáhate?Biskup sa na neho usmeje a odpovedá:- Lebo si môj brat. A toto všetko moje – je aj tvoje.V noci potichu vstane, ukradne strieborný príbor a ujde. Biskup to videl. Bezmocne zložilruky a potichu sa modlil. Jean Valjan sa s ukradnutými cennosťami ďaleko nedostal. Ráno hochytili dvaja žandári a priviedli ho k biskupovi. Jean strnulo čaká na prudké, výhražné slováa výčitky. Ale biskup namiesto toho vezme dva strieborné svietniky a podáva mu ich soslovami:- Zabudli ste si tu tieto svietniky. Prečo ste si ich nevzali, veď som vám ich predsadal!- Tak je to pravda, - skočí mu do reči žandár, - že ste mu to, excelencia, darovali?My sme mysleli, že vám to ukradol.- Nie, - odpovedá biskup, - skutočne som mu to dal.A v tej chvíľu sa odohrá niečo neuveriteľné. Jean po 20 rokoch väzenia prvýkrát pocítiľudskú dobrotu. Dobrotu človeka motivovaného úžasnou láskou prejavovanou vo formeodpustenia. Celá jeho dlhoročná zatvrdlivosť je zlomená. Padá na kolená a plače. Biskupvystrie nad neho ruky a dojatý povie:- Diabol už nemá nad tebou moc. Odteraz patríš iba Bohu!A Jean sa stáva novým človekom. Odchádza a jeho ďalší život je naplnený apoštolátomúprimného pokánia. Nielenže verí, ale sám ohlasuje dobrotu a lásku Boha k človeku. Jean sa127www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.stal starostom mesta, kde svoju ruku podáva hlavne najbiednejším. Sám si vezme k sebe malédievčatko, ktorému zomrela matka a celý život sa stará o jeho výchovu. Všade kadiaľ chodí,dobre robí, a to tak ako kedysi Kristus. A na otázku: Prečo to robíte?Vždy odpovedal:- Lebo som v živote stretol človeka, ktorý mi veľmi pomohol. Môžem ja nepomáhať?Bratia a sestry, pochopili ste teraz, že opravdivý apoštolát si tak nevyžaduje prostriedkyľudské, ako úprimné pokánie?Preto si, prosím vás, všetci uvedomme, čo apoštolát od nás žiada. Je to predovšetkýmzmena nášho života k dobrému. Bude užitočné, keď si dnes spoločne odnesieme odtiaľtojedno maličké predsavzatie. Vynasnažme sa svoje náboženstvo a ohlasovanie Kristovhoposolstva spásy chápať nielen ako povinnosť v nedeľu a vo sviatok ísť do kostola. Prestaňmesi nahovárať, že keď chodíme do kostola, že sme lepší ako tí, čo nechodia, ale svojunábožnosť, svoj apoštolát budeme posudzovať podľa nášho vzťahu k človeku. A akonajúčinnejšie nadobudneme ku každému láskavý vzťah? Apoštolátom úprimného pokánia!Bratia a sestry, teraz vieme, že ako stavba rodinného domu, tak každé ľudské dielo, abymalo akú-takú nádej na úspech, musí byť založené na silných prostriedkoch. Musí byťzaložené na moci, známosti a priazni spoločnosti. Avšak božie dielo je založené na opaku.Aby zvíťazilo, je založené na porážke kríža. A apoštolát je Božie dielo. Jeho úspech nezávisítak od ľudských prostriedkov ako od Božej milosti. Nezabudneme na to?Amen.Štvrtok po14. nedeli v Období cez rok Mt 10,7-15Ohlasujme Božiu pravduZmysel toho, čo sme práve počuli, je aj pre nás asi toto: Aj nás posiela Pán hlásať jehopravdu. Aj pre nás platia slová, že k tomu nič zvláštneho nepotrebujeme.To platí pre všetkých, nielen pre kňazov. Vieru, ktorú sme dostali, sme povinníodovzdávať ďalej. Nič by nám nepomohlo, keby sme sa chceli vyhovárať ako Amos v Staromzákone, e on je pastier, a nie prorok, ani syn proroka. Odpoveď na volanie Boha; žiť a hlásaťEvanjelium, nebolo vždy bez váhania. Niektorí sa vyhovárali, alebo utekali pred ťarchouposlania. A odpoveď tých, ku ktorým boli proroci poslaní? Bol to výsmech, nepochopenie.Takto to skúsili apoštoli s Ježišovým posolstvom, tak to skusujú kňazi, kresťanskí rodičiaa laici. Jeden z vás namieta: Nebolo by lepšie, keby sám Boh zjavil každému bezprostredne,keby neposielal ako svojich poslov ľudí s chybami a nedostatkami? Veď tí iba zatieňujú jehoposolstvo. Veľkou ťarchou v živote proroka, kňaza i apoštola je vedomie vlastnejnedokonalosti a stála obava, či ľudia neodmietnu Božie posolstvo pre ľudské nedostatkya chyby. Aj kňaz je len človek, padne z ľudskej slabosti, ale aká je odozva u tých, ktorýmchcel len dobro? Veriaci sa z neho smejú, hádžu mu polená pod nohy, roznášajú jeho chyby,ale nájde sa aj malé percento dobrých, verných, ktorí sa ho zastanú a modlitbou pomôžu mupovstať. Na tento strach z pádu je božia odpoveď stále tá istá: „Choďte a hlásajte: Priblížilosa nebeské kráľovstvo...“ (Mt 10,7).Boh chce zachrániť ľud, ale chce ho zachrániť spoločne ako jedno spoločenstvo. Boh námponúka spoluprácu na diele spásy, spoluprácu s jeho milosťou a spoluprácu medzi nami128www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.navzájom. Veľká radosť vykúpenia je v tom, že sme vykúpení spoločne. A všetkých násposiela, aby sme hlásali svetu jeho posolstvo. Všetci veriaci sú poslaní Kristom hlásaťEvanjelium, každý svojím spôsobom.Osobitnou črtou poslania je spoločenstvo. Pán posiela svojich po dvoch a posiela ich dodomov, aby tam prinášali pokoj. Rodinný apoštolát je prvotriednou cestou Cirkvi. Vás,rodičia, Pán posiela po dvoch do vašich rodín, aby ste roznášali jeho pokoj, pozdrava požehnanie: Pokoj tomuto domu! toto hovorte najprv pre svoj dom a pre svoju rodinu. Taktoby ste mali pozdraviť svoj nový byt, svoj nový dom, svoju domácnosť dnes po sv. omšii každý deň. A tento dar pokoja roznášajte aj susedom a známym rodinám. Pri návštevenečakajú od vás veľké dary. Najkrajším darom pri návšteve sú milé slová prežiarenépokojom, ktorý svet dať nemôže.Nielen veľkí kazatelia sa zaslúžili o rozšírenie viery, ale všetci tí, ktorí uverili a žili podľanej. Úspech kazateľa nespočíva v tom, ako nádherne povie svoju kázeň, ale v tom, čo siodnesieš, čo necháš vniknúť do svojho srdca.Abrahám Sancta Clára píše v jednej svojej knihe o žene, ktorá slúžila svojmu mužovi akospovedné zrkadlo. On namiesto spytovania svedomia dal žene zaucho a tá mu okamžitevypočítala všetky jeho hriechy a nedostatky.Nespomínam to preto, aby to niekto takto robil, ale niečo na tom je.Naše chyby vidia najlepšie tí, čo sú proti nám. Iste sa stalo, že ste počúvali od človeka,ktorý je proti náboženstvu, čím to odôvodňuje. Obvykle tým, že nežijeme podľa toho, čovyznávame.Či môže niekto z nášho chovania vybadať, že naše náboženstvo je náboženstvom láskya odpúšťania, keď držíme hnevy celé generácie, keď sme schopní obrátiť sa biede chrbtombez toho, aby sme pomohli radou, pomocou, dobrým slovom,. útechou alebo otvorenímpeňaženky? Ako má svet uveriť, že kresťanstvo hlása lásku k nepriateľom, keď mnohokrátnemáme lásku ani k najbližším? Ako má neveriaci poznať veľkosť a vznešenosť i moc nášhoBoha, keď máme takú malú úctu k nemu? Veď kedy nás počujú vyslovovať jeho meno? Nieje to najčastejšie v hneve a v rozčúlení?V knihe Chuť žiť autor prirovnáva ľudstvo dnešného sveta ku skupinke turistov na cestedo hôr. Po istej dobe výstupu sa začnú prejavovať tri skupinky ľudí.Tí prví ľutujú, že sa vôbec vybrali na túto vychádzku. Hovoria, že to nestojí za námahu,riziko. Vracajú sa späť.Tá druhá skupina ničoho neľutuje. Naopak, sú radi, že je pekné počasie, že príroda jeprežiarená slnkom. Ale po čase si kladú aj oni otázku. Prečo ísť ešte vyššie? načo až atam natie končiare? Tu je práve pekný trávnik, pekný výhľad, ľahnime si, rozbaľme si zásobya budeme vychutnávať celú tú krásu okolia a prírody.Tretia skupinka – opravdiví alpinisti! Sú to ľudia, ktorých neodradia prekážky, únava,páľava, smäd. Sú zapálení, chcú zdolať vrchol, chcú sa sami prekonať.Tieto tri skupinky môžeme vidieť všade na svete. Najsmutnejšia je tá prvá. V nej sú ľudiaznechutení, otrávení životom – pesimisti. Sú unavení a bez iskry nadšenia, bez motívu žiť.Hovoria si: Stojí život za toľko námah?129www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Do druhej skupinky patria ľudia, ktorí sa majú k životu. Dokážu pracovať, namáhať sa,idú vpred, ale len po určitý obzor, ktorý nesiaha ďalej ako život tu na zemi. Usadia sa nazemi, len aby mali pohodlie, od každého pokoj, žijú sami pre seba.Do tej tretej skupiny by mal patriť každý kresťan. Ak patrí niekam inam, len nie do tejtoskupiny, je pre Cirkev bremenom.Ježiš Kristus nám zažiaril najvyšším vrcholom ľudskej lásky, krásy i dokonalosti. Na tentovrchol chce pritiahnuť všetkých ľudí. Cesta je však strmá a namáhavá, ale i náročná.Horolezci si na obtiažny výstup berú so sebou len to najpotrebnejšie. Minimum vecí, žiadnekilo navyše. Všetko zbytočné je len prekážkou. Ťahá to potom dole.A tu je aj hlavná myšlienka evanjelia. Ježiš posiela svojich apoštolov do sveta a hovorí im,čo si majú brať na cestu. Nič, len palicu. Majú si zobrať so sebou len to najpotrebnejšie. Jeisté, že keď sa človek vydá na cestu s ťažkým vakom na chrbte, musí sa rozhodnúť: Buďvrchol dosiahne a vzdá sa vaku, alebo sa ho nevzdá a nedosiahne vrchol. Tak je to aj v životekresťana katolíka.Na jednej univerzite v Indii sa raz pýtal profesor, či nie je niekto z prítomných katolíkom.Keď sa prihlásil jeden poslucháč, pýtal sa ho, či je to naozaj pravda, že katolíci veriav prítomnosť Boha v kúsku chleba. Keď to poslucháč potvrdil, profesor sa ho ďalej spýtal, čito verí aj on. Poslucháč čakal výsmech, ale potvrdil to. Hrdinsky povedal, že verí. A bol veľmiprekvapený, keď dostal otázku, ako často prijíma svojho Boha. Odpovedal:- Raz do roka.Profesor pokýval nechápavo hlavou a hovorí:- Ale keby som to ja dokázal veriť, iste by som takú úžasnú výsadu používal akočasto by sa mi len dalo.Keby tu stál medzi nami ten profesor, aká by bola jeho reakcia po dnešnej sv. omši? Začalby strácať aj to málo viery, čo si ťažko nadobudol, keby videl, aký malý záujem majúkresťania o stretnutie sa s Bohom v Eucharistii.Či môže byť vyznávačom a hlásateľom radostnej zvesti človek večne zachmúrený,podráždený, nervózny? Svet potrebuje vidieť kresťanov so žiarivým pohľadom. Najlepšímihlásateľmi nie sú ani tak učení kazatelia, ako tí, ktorých slová a pohľady sú ako žiarivé a tepléslnečné lúče.Amen.Piatok po 14. nedeli v Období cez rok Mt 10,16-23Pocit zodpovednosti voči Božiemu slovuZdá sa, že najkrajším titulom človeka je, keď sa o ňom povie, že je zodpovedný človek.Zodpovednosť sa u nás zdôrazňuje na prvom mieste. chceme mať zodoavedných robotníkov,pracovníkov na poli, inteligenciu a podobne. Prečo? Pretože nezodpovedná práca prináša lenpolovičaté, alebo žiadne výsledky, ba niekedy dokáže aj škodiť.Človek musí mať ku všetkým otázkam života okolo seba i v sebe pocit zodpovednosti. Ničz toho, čo robím, nerobím do vetra, všetko bude mať svoj dopad a dosah, všetko sa mi130www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.v nejakej forme vráti späť. Keď máme pocit zodpovednosti k otázkam a problémom tohtoživota i sveta, je celkom prirodzené a samozrejmé, že ho musíme mať aj voči božiemu slovu,voči Evanjeliu, voči Cirkvi, voči učeniu Ježiša Krista. Tieto myšlienky by mohli na prvýpohľad vyvolať veľmi rýchlu odpoveď. Toto sa vzťahuje v prvom rade na kňazov, aby námvieryhodne a moderne v duchu dnešnej doby ohlasovali božie pravdy. Tento názor nie jenesprávny, len je neúplný.Každý kňaz, ktorý pozná pocit zodpovednosti, sa na úlohu hlásateľa slova Božieho snažíporiadne pripraviť. Absolvuje päťročné štúdium, snaží sa vychovávať sám seba, sústavne číta,doplňuje svoje vedomosti, mnoho premýšľa, pozoruje život okolo seba a hľadá vo svetleBožích právd odpovede, ktoré očakáva človek dneška. Pripravuje sa na svoje príhovoryv bohoslužbách, na náuky snúbencov, na náuky pred krstom a tam, kde vyučuje v školách, ajna vyučovanie náboženstva.Toto sú tie mnohé tiché hodiny, ktoré musí prežiť sám vo vážnych úlohách a pripravovaťsa. Dnes by sme mohli možno povedať, že vlastne kňaz hlása slovo Božie pri každomkontakte s ľuďmi, a preto podľa možností sa na tieto kontakty musí pripraviť.Lenže tak ako kňaza viaže pocit zodpovednosti podať veriacim čisté slovo Božie,neochudobnené a nepokrútené, tak na druhej strane veriacich viaže pocit zodpovednosti vočipočúvaniu Božieho slova a jeho aplikácii na svoj vlastný život. Pán Ježiš to žiadal ažmimoriadne drsne. Apoštolov, ktorých sú ľudia ochotní počúvať, odveľuje na iné miesto, kdeazda nájdu lepšie publikum. Mohlo by sa zdať, že veriaci človek splní túto Kristovupožiadavku pravidelným počúvaním nedeľnej kázne. Mohlo by sa nám zdať, že tým, keď smesi vypočuli slová evanjelia i príhovor kňaza, všetka zodpovednosť končí. Lenže už tu trebapripojiť niekoľko poznámok.Kázne treba počúvať pozorne. Vyžaduje to určitú sústredenosť, aj keď nie sú podanéspôsobom najšikovnejšieho rečníka, predsa v nich každý musí získať akoby jadro zoškrupinky.Ďalšou veľkou požiadavkou je, aby sme počuté pravdy prenášali do každodenného života.Aby sme ich nepočúvali len s poznámkou, že to by si mal vypočuť ten, škoda, že tu nie je táa tá. To ohromne padá na ňu...Slovo Božie musíme v prvom rade aplikovať na svoj vlastný život. Čo vlastne chce Bohpri tejto príležitosti povedať mne? Čo ja na základe týchto poznatkov mám robiť, alebozmeniť vo svojom vlastnom živote? Aký vzťah mám na základe tohto zaujať voči sebe, vočidruhým ľuďom, voči svetu, životu a Bohu? tieto otázky nie sú ani podradné, anibezvýznamné, ani druhoradé. Sú súčasťou hlásaného Božieho slova a práve preto pocitzodpovednosti voči nemá nás núti klásť na ne odpoveď.Tu vidieť jasne zrejme takzvanú druhú stranu mince, že človek slovo Božie nielen počúva,ale podľa neho aj ži. A potom pocit zodpovednosti za slovo Božie z našej strany nebudememerať len počtom vypočutých kázní, prečítaných kníh, vtipného citovania Svätého písma, alesvojím životom, nakoľko ho prežívame v duchu Evanjelia, a nakoľko podľa neho sa ajriadime. Pán Ježiš vo svojej horskej reči nevyslovil len požiadavku počúvania a ohlasovaniaučenia Pána, ale aj dôsledné plnenie toho, čo z jeho úst ústami kňaza počúvame svojimiušami.Tak prichádzame k určitému bodu, kde sa spája zodpovednosť kňaza, ktorý hlása slovobožie, so zodpovednosťou veriaceho, ktorý ho počúva. Zaiste to slovo Božie bude môcťpriniesť žiadúce ovocie len v tesnej spojitosti dvoch úloh. Musíme si dobre uvedomiť, že Bohkaždú zainteresovanú stránku bude súdiť za to, čo zo svojej strany vykonala. My kňazi sme sivedomí, že nás čaká prísnejší súd vzhľadom na hlásanie Božieho slova, a preto drvivá väčšina131www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.kňazov vo svojom spytovaní svedomia si kladie otázku: Ako som sa pripravoval naohlasovanie božieho slova? Ako často, v akej miere a kvalite som kázal-hlásal? Lenže ajveriaci človek tiež do svojich otázok pred svojou spoveďou musí vložiť otázku: ako sa jastaviam voči Božiemu slovu? Počúvam ho pravidelne? Zodpovedne? aplikujem ho na svojživot? Prispôsobujem ho k nemu?Bratia a sestry, po toľkých kázňach, ktoré sme počuli, po toľkom čítaní Svätého písmaa Katechizmu, vy starší po toľkých hodinách náboženského vyučovania a my všetci potoľkých úvahách o veľkosti, vznešenosti a záväznosti slova Božieho, musíme si položiťotázku: Ako sa tým zmenil náš život? Odchádzame po vypočutí Božieho slova lepší, než smeprišli do kostola? Je pre nás slovo Božie životodarným pokrmom, alebo len nejakou jemnouprísadou, ktorú môžeme a nemusíme použiť?Slová Pána Ježiša hovoria jasnou rečou. Všetci musíme počúvať, čo hovorí a všetci sapodľa toho musíme aj riadiť. Ak je tomu tak v tvojom i v mojom živote, je dobre. ak nie,potom musíme robiť vážne zásahy a vážne úpravy v našom vzťahu k Božiemu slovu.Nemôžeme predsa riskovať, že Ježiš Kristus jedného dňa odvolá hlásateľov Božieho slovaod nás s príkazom: „... odíďte a straste si prach nôh“ (Mt 10,14). To by bol katastrofálnyzáver nášho života! Naopak, prosme ho za tých, ktorí slovo Božie hlásajú, aby to dokázaliešte lepšie, ale aj za každého z nás, aby sme ešte lepšie dokázali slovo Božie prenášať s plnýmpocitom zodpovednosti do svojho života.Amen.Sobota po 14. nedeli v Období cez rok Mt 10,24-33Nebojme sa tých, čo zabíjajú teloUž je tomu 15 rokov, čo 13. mája 1981 na námestí pred bazilikou sv. Petra v Ríme saozvali výstrely z pištole. Strely boli namierené na Sv. Otca! Strieľalo sa na Jána Pavla II.,ktorý prechádzal námestím na otvorenom aute cez tlačiace sa zástupy pútnikov, ktorýchžehnal. Zlí ľudia chceli zabiť pápeža, nástupcu sv. Petra. Dlhé hodiny v nemocnici Gemellitrval zápas lekárov o život zraneného pápeža. Zachránili ho. Po tomto čine si veľa ľudímyslelo, že Sv. Otec bude ostražitejší, viac si bude dávať pozor, prestane sa stretávať sozástupmi veriacich. Hovorili, že sa uzatvorí vo Vatikáne a odtiaľ bude riadiť Cirkev. Ničtakého sa nestalo. Pápež má posilnenú ochranu, auto s nepriestrelným sklom, ale Sv. Otecnezanechal stretávanie sa s veriacimi. Naďalej prichádza medzi veriacich a hovorí imo Ježišovi Kristovi. Je pravdou, že jeho život je neustále vystavený nebezpečenstvu privšetkých bezpečnostných opatreniach.Čo nám tým chce Sv. Otec povedať? Hlásanie pravdy o Bohu je vážnejšia vec ako jehovlastný život a toto nám hovorí i evanjelium: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušuzabiť nemôžu“ (Mt 10,28).Odkiaľ čerpá Sv. Otec túto odvahu? Ľudia, ktorí žijú v pápežovej blízkosti, hovoria, že Sv.Otec veľa času strávi kľačiac pred bohostánkom. Veľmi často sa v modlitbe stretáva s PánomJežišom v Eucharistii a s Pannou Máriou v modlitbe ruženca.Zamysleli ste sa niekedy, aké boli prvé slová Pána Ježiša k ľuďom po jehozmŕtvychvstaní?132www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.„Pokoj vám!“ (Lk 24,36). Ježiš to povedal dvakrát, zaiste zdôrazňujúc to, že je to úspech,víťazstvo jeho zmŕtvychvstania, víťazstvo nad strachom a obdarenie ľudských sŕdc pokojom.Prekonal smrť v sebe, ale pre nás umrel a vstal z mŕtvych, ako to vyznávame vo Verímv Boha.Kierkegaard, jeden z hlavných súčasných filozofov, povedal: - Človek len vtedy saskutočne prestane báť, keď prekoná najväčší strach, a to je strach pred smrťou. – (Bib. Kazno.5/87, str. 281).Pre nás kresťanov by to nemalo byť veľmi ťažké, pretože Kristus povedal, že ako on vstalz mŕtvych, že aj my vstaneme. Preto slová z evanjelia: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, aledušu zabiť nemôžu“ (Mt 10,28) chápeme ako posilu. Smrť na zemi je len jedna epizódav živote, a preto strach z nej nemôže ovplyvniť naše konanie.Všimnime si však viac slová: „Skôr sa bojte toho, ktorý môže dušu i telo zahubiť v pekle“(Mt 10,28) – čiže bojme sa Boha, Pána života tu na zemi, ale i večného, spravodlivého Boha,ktorý za dobré odmeňuje a za zlé trestá, ako to vyznávame v jednej z hlavných právd našejviery. Niektorí ľudia v takomto Bohu vidia viac „strašiaka“ na človeka, ktorý ho ujarmujea praje si jeho smrť, ale opak je pravdou.Boh chce obdarovať človeka voľnosťou. Takým filozofom bol napríklad nemecký filozofNietzsche, ktorý učením o usmrtení Boha sľuboval slobodu človeka. Toto sa už usilovalorealizovať veľa systémov, ale vďaka Bohu, ľudia sa mali už možnosť presvedčiť, do akéhooslobodenia to privádza. Stačí si spomenúť na nacizmus. Človek, oslobodený od Boha, upadádo opravdivej neslobody – otroctva rôznych závislostí, ujarmení a je zbavený všetkých hodnôtk hraniciam možnosti. Strach a ťažkosti týkajúce sa každodenného života tak často ochromujúvoľnosť a nezávislosť človeka. Naučme sa ich zdolávať a premáhať.Svätý Pavol Píše: Nie k strachu, ale k slobode nás stvoril Boh.V tomto zápase o slobodu a vnútornú nezávislosť nám je na pomoci sám Boh. Koľkokrátna stránkach evanjelií dodáva nám odvahu! „Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané.Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov“ (Mt 10,30).Ťažkosti. Koľko ich máme na ceste životom! Každý deň nám stoja v ceste, v škole,v zamestnaní, v rodine. Treba si však znova a znova uvedomovať, že Boh nechce, aby smemali strach. Boh si praje, aby sme boli mužmi odvahy a vytrvali v živote na ceste: cesty,pravdy a života. Do toho nás on určil a sľúbil pomoc: Verte, ja som zvíťazil! Musíme byťsilnejší tou mocou, ktorú nám dáva viera. Musíme byť mocní vo viere. Dnes nám je veľmitreba tejto posily, hádam viac než kedykoľvek predtým. Musíme byť silnejší v nádeji, ktoráprináša radosť zo života a nedáva súhlas zarmucovať ducha Svätého. Musíme byť silnejšímocou milosti, ktorá je mohutnejšia ako smrť.Chcel by som vám teraz predstaviť chlapca, siedmaka Jacka. Jet o vysoký, pracovitýchlapec, ale je nesmelý. Pre túto nesmelosť mal mnoho problémov. Cez prestávku v šatni,pred hodinou telocviku, z Jackovho vrecka vypadol ruženec. Chlapci, hoci neboli zlí, začali siz Jacka robiť posmech. Nazvali ho „farárom“. bolo to na úrok Jackovej nesmelosti.Vysmievali sa mu stále viac. No netrvalo to dlho. Všetci razom stíchli, keď im Jack tichým, aleráznym hlasom povedal:- A tak, ak by ste chceli vedieť, nosím pri sebe nielen ruženec, ale i retiazkua medailónik. Okrem toho každý deň chodím na májovú pobožnosť a cez zimu nevynechámani jedny roráty. Okrem toho sa ráno i večer doma modlievam, pred kostolom si dávam dolučiapku. Čo by ste chceli ešte vedieť?Všetci chlapci zvesili hlavy. Jack zvíťazil. Táto udalosť vzbudila pozornosť v celej škole.Od toho času si chlapci Jacka vážili, hoci bol málovravný, nesmelý. ale okrem toho nepovedalspolužiakom, že vždy, keď ide do školy, zastaví sa na chvíľku v kostole.133www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Toto je príbeh, ktorý mi rozprával priateľ – kňaz.Na Jackovi sa spĺňajú slová, ktoré povedal Pán Ježiš v evanjeliu: „Každého, kto mňa vyznápred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10,32). To, čohovorí Pán Ježiš v evanjeliu, netreba veľmi vysvetľovať. Nie je a nemôže byť v životečloveka niečo vážnejšie než je Boh! O všetko môžeme prísť, len nie o Boha. Všetkého jemožné zrieknuť sa, ale nie Boha. Ak bude Ježiš tvojím najväčším pokladom, tak zaiste budešdobrým človekom a kresťanom. Učme sa už dnes tej odvahe priznať sa k Ježišovi, a to ajv takých udalostiach a príhodách, akú mal Jack. Lebo v budúcnosti zaiste prídu také chvíle, žezlí ľudia budú žiadať od teba zaprieť alebo zriecť sa Boha. Bolo by to strašné, keby sa naniekoho z nás vzťahovali slová Pána Ježiša z evanjelia: „Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi,aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10,33).Najlepšou školou odvahy je to, že patríme Ježišovi. Je ňou i časté stretávanie sa s Ježišomv Eucharistii, sväté omše, sväté prijímanie, adorácie, modlitba pred bohostánkom... Zbadaliste, že túto školu výstižne rozpoznal tak spomínaný Jack, ako aj Svätý Otec Ján Pavol II.?Skúsme a od dnešného dňa nech je pre nás Pán Ježiš v Eucharistii nielen hosťom, alei veľkým priateľom.Amen.Pondelok po 15. nedeli v Období cez rok Mt 10,34-11,1Ježišove požiadavkyRoboam bol synom a nástupcom slávneho a múdreho kráľa Šalamúna. Keď si pripravovalsvoju trónnu reč, starí a skúsení poradcovia mu radili umiernenosť, láskavosť a sľuby. Mladímu zasa tvrdili, že musí ľud zastrašiť, aby sa ho poddaní báli, a tak ho aj poslúchali. Roboamdal na slová mladých. Nič nesľuboval, naopak, žiadal a hrozil. Tvrdá reč vyvolalanespokojnosť a rozpad kráľovstva.Aj pri počúvaní Pána Ježiša sa nám vynára otázka: Bol Majster psychológ, ktorý dokážea chce si získať poslucháčov? Aj pri prísľube Eucharistie mnohí z jeho učeníkov povedali:„Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Jn 6,60). Podobne znejú i slová z evanjelia.Tieto slová môžu sa nám zdať tvrdé a prehnané.Ježiš hovorí: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10,37).Komu sa tieto požiadavky zdajú byť prehnané, musí si uvedomiť, že Pán Ježiš hovorínadčasovo a hovorí o večnosti. „... a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 10,39).Večnosť je nekonečná, preto i požiadavky na dosiahnutie večnosti musia byť náročné. Ktochce Kristove slová a požiadavky pochopiť, musí prosiť o milosti, o osvietenie.„Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10,37). Pochopímesprávne dnešné Kristove slová? Nestavia ich Pán Ježiš proti štvrtému príkazu, ktoré nariaďujedeťom lásku, úctu a poslušnosť voči rodičom?Aby sme to lepšie pochopili, vysvetlíme si to na príklade zo života.V júni, keď v záhradách kvitnú krásne ruže, spomíname si na svätého Alojza,.Narodil sa preto, aby mu kvitli ruže moci a slávy, bohatstva a vojenských úspechov, šťastiav manželskej láske. Alojz si však zvolil skromné fialky rehoľných sľubov čistoty, chudoby134www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.a poslušnosti v reholi jezuitov. Otec Gonzagy nechcel o tomto rozhodnutí syna ani počuť.Došlo k ostrému sporu medzi otcom-veliteľom, ktorý bol zvyknutý rozkazovať bez odvrávaniaa synom, v ktorých žilách prúdila krv Gonzagova, ktorý nerád ustupoval. Otec nakoniecpovolil a Alojz bol prijatý do noviciátu. Šesť rokov žil v odlúčení od sveta. Keď vypukol mor,mladý klerik sa dobrovoľne hlásil k ošetrovaniu nemocných. Čoskoro však sám ochorel. Jehomladé telo zápasilo tri mesiace o život. Nakoniec chorobe podľahol. Svätý Alojz zomiera ako23-ročný mladík. Tu môžeme vidieť naplnenie Ježišových slov: „Kto stratí svoj život pre mňa,nájde ho“ (Mt 10,39).Prípad sv. Alojza nie je ojedinelý. Podobné ťažkosti a voľbu lásky medzi rodičmi aKristom mal svätý Stanislav Kostka i svätý Alfonz.Aj v našom bežnom živote poznáme viaceré prípady rozporov medzi rodičmi a synom,ktorý chcel byť kňazom a rodičia chceli mať z neho lekára, inžiniera. Poznáme rozporyv rodine, kde dcéra i napriek posmechu súrodencov a nesúhlasu rodičov pohrdla svetoma odišla do kláštora, aby ako jednoduchá rehoľnica slúžila trpiacim. Títo chudobní duchompochopili, že kto nájde svoj život len tu na zemi, stratí ho. Stratí večnosť. Kto však stratí svojživot pre Krista na zemi, nájde ho vo večnosti. Ľudia často vidia správny život v hľadaníšťastia, v bohatstve a užívaní, v práci, v hriechoch. Odriekanie, službu druhým pokladajú zapokazenie života, ale podľa Krista len takí nájdu cestu do večnosti.Pán Ježiš nám dnes hovorí, že kto žije podľa jeho učenia, ten ho prijíma. A kto prijímaKrista, prijíma toho, kto mňa poslal – Boha. Nakoniec sme počuli aj hodnotu odmien: „Ktoprijme proroka ako proroka, dostane odmenu ako prorok. Kto prijme spravodlivého akospravodlivého, dostane odmenu spravodlivého. A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čolen za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu“ (Mt10,41-42). Kristove slová nie sú na získavanie sympatií u poslucháčov, nie sú ani hrozby, alesú to slová večného života. Kto tieto slová pochopí, nájde cestu k spáse.Preto milujme svojho otca i matku, ale ešte viacej milujme nebeského Otca, s ktorýmmáme byť po celú večnosť. Milujme krásny dar života, ktorý je prípravou pre život v Bohu.Prijmime učenie Krista, lebo tak prijímame Boha.Za krásny a dobrý život i nás čaká to, čo okúsil svätý Pavol: „Ani oko nevidelo, ani uchonepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor2,9).Amen.Utorok po 15. nedeli v Období cez rok Mt 11,20-24Vážne slová Pána JežišaPýcha je nešťastná a zlá vlastnosť človeka. Ešte horšie je, keď si ju osvojí veriaci človek.Nie sú zriedkavé prípady, keď si povrchný veriaci človek myslí, že stačí ísť na svätú omšu,prípadne ku sviatostiam, ale jeho ostatný život hovorí o opaku.Nejeden kňaz sa už pozastavil nad správaním sa „zbožných“, ktorí dávajú okoliu najavo,že oni sú „naj“. Ba niektorí sa odvážia povedať, že majú nebo isté. Áno, snáď sa zúčastňujúviac ako iní na sv. omšiach, ba pristupujú i ku sviatostiam, ale len preto, aby si ich všímali,aby svet i okolie videlo, čo oni sú. A pritom ich súkromný život, ich vnútro je hrozné. Títo sa135www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.veľmi ťažko zriekajú mylnej cesty. Pýcha ich robí nešťastnými. A keby ich niektonapomenul, bolo by to hotové peklo.Akí sme my, také budú i naše mestá a dediny. Pán Ježiš aj v evanjeliu povedal: „Beda ti,Korozain! Beda ti, Betsaida!“ (Mt 11,21).Tieto mestá sa nachádzali neďaleko Kafarnauma.Vieme, že Pán Ježiš sa často zdržiavalv týchto mestách a spravil tu aj mnoho svojich zázrakov. Tieto mestá obývali Židia, ktorí siboli príliš istí svojou spásou. Zakladali si, na tom, že sú Abrahámovým potomstvom, že imBoh cez Mojžiša dal Zákon, a preto neprijali učenie o pokání. Ján Krstiteľ im venoval slová:„Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 3,2). A inde Ján hovorí: „Hadieplemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu!? Prinášajte teda ovocie hodnépokánia! Nenazdávajte sa, že môžete povedať: Naším otcom je Abrahám! – lebo vravím vám:Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korenestromov! A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa“ (Mt 3,1-10).Sám Boh prichádza v osobe Pána Ježiša a zázrakmi dokazuje svoje poslanie. Ani to všaknepohlo ich srdcia, ktoré zostali zatvrdnuté. Preto Ježiš ku nim volá: „Beda!“Musíme si uvedomiť a je to samozrejmé a logické, že čím je Božia milosť väčšia, týmväčšia je zodpovednosť tých, ktorí ju odmietajú, a preto musia čakať aj prísnejší trest. Platiloto vtedy a platí to aj dnes.Položme si otázku: Kto si dnes robí starosť o spásu svojej duše? Kto sa dnes bojí súduPána Ježiša? Mali by sme si uvedomiť a v praxi k tomu i vážne pristupovať, e nám nesmiebyť ľahostajné, čo bude nasledovať po našej smrti, že nám nesmie byť ľahostajné, akovyužívame dary, ktoré od Pána Ježiša dostávame.Hovoríme, že Pán Boh je dobrý. áno, aj dnes nám ponúka svoje dary, ale čaká i na našuodpoveď. To však znamená, aby sme v pokore a v láske plnili si svoje povinnosti, ktoré odnás očakáva. Uvedomme si, že Boh je vševediaci a neznesie len akési pozlátko, povrchnosť.Nesmieme si takýmto spôsobom života premárniť ponúkané a darované milosti. V opačnomprípade právom očakávajme i prísnejší trest a Ježišovo: „Beda!“Aj v našom okolí vidíme mnoho hriechu, zla, pohoršenia. Niečo je verejné, niečo tajné, alepre nás je to vážne poučenie, aby sme dobrovoľne robili pokánie za seba, ale i za svojichdrahých, za neveriacich, ale i za zatvrdlivých hriešnikov. Možností a spôsobov je veľa. Častosa stáva, že v snahe po dobre sa aj veriaci dopúšťajú nerozumností a zrazu aj to dobro je preč.Keď si niekto z našich blízkych neplní svoje náboženské povinnosti, či už je to dcéra, manžel,syn, snažme sa, aby sme aspoň my nevyháňali Pána Ježiša z našej rodiny. Modlime sa,ďakujme a odprosujme aj za nich. Nemusíme im to hovoriť. Robme to v tichu a buďme si istí,že Boh bude v našom srdci ako na ostrove.V ťažkostiach a problémoch je v nejednej rodine ako na rozbúrenom mori. Ale kde sa máčlovek zachrániť, ak nie práve v rodine?! Problémy a ťažkosti plodia znova a znova lenhriech. Aké je to krásne, že v rodine je aspoň niekto, kto to utíši, utišuje bez veľkých slov –v tichu svojej komôrky. Kto spočíta množstvo obrátení, keď ktosi vedľa neho žil v tichua obetoval sa za neho?! Pre nás by to malo byť samozrejmé, že sme ochotní takto tichoa v pokore pracovať za spásu našich drahých, a tak slovo „beda“ aj odďaľovať.Buďme pred Bohom skutočne zbožní, a to v pokore.Amen.136www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Streda po 15. nedeli v Období cez rok Mt 11,25-27Pochopme povzbudenie Pána JežišaAk by sme mali ľudí rozdeliť na dve skupiny, tak by sme mohli hovoriť o veriacicha neveriacich. Jedni verejne útočia, majú moc, všetko môžu a druhí zasa i napriek rôznymťažkostiam veria. Možno ste si aj vy položili otázku:Prečo niekto verí, a niekto nie?Po správnom pohľade na tento problém môžeme konštatovať, že učenie Pána Ježišaprijímajú a zachovávajú „maličkí“, o ktorých hovorí v evanjeliu sám Pán Ježiš: „Zvelebujemťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil siich maličkým“ (Mt 12,25).„Maličkými“ v tejto terminológii sú tí, ktorí sa dokážu skloniť pred Bohom a dokážuzároveň natiahnuť svoje prázdne ruky, zatiaľ čo „múdri a rozumní“, čiže ľudia, ktorí sizakladajú len na svojej šikovnosti, nedokážu sa dopracovať ku viere, pretože sú zamilovanísami do seba. Jednému bráni kariéra, inému sláva, moc, postavenie, pretože sú zamilovaní dosvojej vedeckej pravdy, metódy, systému. Nesmieme sa však domnievať, že Pán Boh dávamožnosť poznať jeho zjavenie len neučeným, jednoduchým ľuďom, prípadne duševnezaostalým. Musíme si uvedomiť, že viera nie je závislá na inteligenčnom kvociente, ale naprístupe ku pravde. Skutočná inteligencia, na rozdiel od zdanlivej, čím viac vie, tým viacuznáva nedostatočnosť svojho poznania. Vieme, že nejeden vedec, ktorého menovyslovujeme dnes s úctou, ktorý niečo priniesol pre svet, bol nielen vedcom, odborníkom,špecialistom, ale bol aj hlboko veriacim človekom.Spomeňme si na Louisa Pasteura, ktorý povedal: - Pretože som mnoho študovala premýšľal, mám vieru ako bretonský sedliak. Keby som bol premýšľal a študoval ešte viac,mal by som vieru ako bretonská sedliačka. –Boli časy, keď učitelia odhovárali rodičov, aby svoje deti neprihlasovali na náboženstvo.Môžeme povedať, že k nevere neprivádza štúdium, inteligencia, veda, ale naopak, je to pýcha.Chodil do kostola. Spravil si popri zamestnaní školu- a už mu stúpla pýcha do hlavy, dostalstrach o miesto, a zaprel Boha. Veda ešte nikoho nepriviedla ku skutočnej nevere, ale naopak.Ten, kto veľa poznal, skláňa svoju hlavu pred Bohom, ktorý toto všetko nielen stvoril, ale ajriadi.Opakom pýchy je pokora. K viere prichádza len pokorný človek so svojou prostotou,jednoduchosťou, ale i vedec so svojou láskou k vede cez svoje vedomosti.Pre vzrast svojej viery môžeme urobiť veľa, a to tým, že budeme nielen seriózne študovať,ale predovšetkým milovať Pána Boha. Preto dobrý kresťan sa má snažiť nielen o to, aby bolsvätý, aby sa chránil hriechu, ale aby čo najviac poznal, naučil sa, rozvinul svoje nadanie,schopnosti, zručnosť. Príslovie hovorí: „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva svojumilosť“.Poznám profesora, ktorý sa teší úcte tak u veriacich, ako aj u neveriacich a nebojí savyznať svoju vieru. Poznám tiež človeka, ktorý za miesto majstra v podniku zapredal Bohaa bráni i svojej rodine a pritom vyhlasuje, že verí. Aká je to viera?Modlime sa často a pravidelne k Duchu Svätému o jeho dary. Prosme často Boha o posilua vytrvalosť vo viere.Otázka viery a nevery je v našom prostredí často nesprávne chápaná, vysvetľovanáa uskutočňovaná. Ako to priznáva i náš štát, že aj keď hovoríme, že je u nás náboženskásloboda, máme ešte veľa nedostatkov, a to práve tam, kde by vôbec nemuseli byť. Amen.137www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Štvrtok po 15. nedeli v Období cez rok Mt 11,28-30Kde hľadať skutočný odpočinok?Je čas prázdnin, na ktorý sa naši žiaci a študenti tak tešili a túžobne ho očakávali. Je tu ajčas letných dovoleniek. áno, čas dovoleniek, oddychu a odpočinku. Istotne mnohí z vás užmáte naplánované, kde a ako strávite tú tohoročnú dovolenku, aby ste si pri nej čo najlepšieodpočinuli. A je to potrebné. To nik nepopiera. Človek potrebuje odpočinok a najmäv dnešnom uponáhľanom svete.Ak ste sa náhodou ešte nerozhodli, ako stráviť tú tohoročnú dovolenku, tak ešte vždy mátepríležitosť vybrať si z mnohých ponúk cestovných kancelárií, ktoré vám ich ponúkajú cezreklamy v rozhlase, televízii, či rôznymi pútačmi a plagátmi.Pri dobrom a pozornom počúvaní evanjelia vám istotne neuniklo, že aj v ňom bola ponuka,kde hľadať odpočinok. Veď Ježiš sa nám v dnešnom evanjeliu prihovára takto: „Poďte kumne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním... a nájdete odpočinokpre svoju dušu!“ (Mt 11,28-29).Bratia a sestry, nie je však odpočinok ako odpočinok. Cestovné kancelárie nám ponúkajúodpočinok na dovolenkách, či je to už niekde pri mori, v horách, na chate a podobne.Dovolenka nás vytrhne z problémov a ťažkostí na dva-tri týždne a potom opäť znovavpadneme do kolotoča zhonu a práce. A opäť sú tu tie isté problémy, opäť sú tu tie istéstarosti, opäť sa s nimi musíme boriť. Dovolenka tieto starosti nevyrieši. Odpočinok je lenrelatívny. Dovolenka nám pomôže iba v tom, ž sme na pár dní pozabudli na ten-onenproblém, starosť. Čiže nie riešenie, ale len zabudnutie. Je to ale potom skutočný odpočinok?Myslím, že všetci uznáte, že takýto odpočinok je naozaj len relatívny.Človek však túži po skutočnom odpočinku. To znamená, že ak má nejaké starostia problémy, ktoré ho tlačia, tak ich chce vyriešiť a prekonať, aby ho viacej netlačili, a nie ibana ne zabudnúť. Len vtedy môže človek dosiahnuť skutočný pokoj a odpočinok, keď sa zbavístarostí a problémov natrvalo. Čo bolo pre človeka tou najväčšou starosťou a tým najväčšímproblémom, ktorý mu bránil v tom, aby bol naozaj trvalo spokojný a aby mohol mať skutočnýodpočinok? Čo ho asi najviac zožieralo, trápi a hryzie aj dnes, a tak mu zapríčiňuje ustavičnýnepokoj?Vidím na vás, že v túto chvíľu správne uvažujete. áno, je to hriech! Hriech narušilharmóniu medzi Bohom a človekom, vyvolal nepokoj v človeku samotnom. A tým, že vinoučloveka prišiel na svet hriech, nedá sa viac hovoriť o skutočnom odpočinku, lebo človek sastále s niečím trápi, stále má akési výčitky, nepokoj v duši. Nemohol a nemôže nájsť tenpravý pokoj, skutočný odpočinok. Ale tu prichádza „niekto“, kto sa tomu sužovanému,unavenému a trpiacemu človekovi prihovára takto: Poď ku mne, poď so všetkými svojimihriechmi, ktoré ťa trápia, sužujú a vyvolávajú v tebe ustavičný nepokoj. Poď ku mne sovšetkými svojimi námahami, starosťami, so všetkými svojimi problémami a bremenami,u mňa nájdeš ten skutočný odpočinok; len ja ti dám ten skutočný pokoj !Mohol ti ten „niekto“ takto povedať? Neboli to prázdne slová? áno, mohol to taktopovedať. Veď ten „niekto“ bol sám Boží Syn a on prišiel na tento svet, aby smrťou na krížiuzmieril Božiu spravodlivosť a osvedčil Bohu menom človeka svoju pôvodnú poslušnosť.Boh sa už nemusí hnevať na človeka, ale prijíma ho skutočne v priateľskej láske. Pokojv Bohu je predpokladom pokoja v človeku samom. Odstránením hriechu sa odstránilo všetko,čo rozkladá ľudskú bytosť a vytvorilo možnosť harmónie a skutočného pokoja, a z tohovyplývajúceho skutočného odpočinku v srdci človeka.138www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Teraz už iste chápeme, prečo môže Ježiš tak smelo povedať, že on nám dá a zaistí tenpravý pokoj. Veď tým, že odstránil hlavnú prekážku pokoja, ktorou bol pre človeka hriech,odstránil i tie vedľajšie, ktoré vlastne z toho hriechu vyplývajú, a to či už priamo, alebonepriamo.Bratia a sestry, niekto z vás by však mohol teraz povedať takto: Mne sa to akosi nezdá.Naozaj aj dnes platia tieto Ježišove slová, že kto prichádza k nemu, nájde u neho pokoja odpočinok? Nie je to práve naopak? Veď ak idem za Ježišom, bývam potom terčomvýsmechu, pohŕdania a zaznávania. Možno sa na mňa pozerajú ako na zaostalého spiatočníka.Mňa to mrzí a trápi. Môj kolega, ktorý už za Ježišom nekráča, ten dosiahol už vyššiepostavenie a plat, a ja to dosiahnuť nemôžem, moje deti sa nedostali na školu. A to všetko lenpreto, že ja ešte stále kráčam za Ježišom. Ale kde je potom ten jeho sľúbený pokoja odpočinok?Wilhelm Busch vo svojej knihe Ž i v o t b e z v š e d n ý ch d n í rozpráva:Na jednom veľkom zhromaždení nejaký učenec celé dve hodiny rozprával a dokazoval, žeBoh neexistuje. V Miestnosti bolo plno ľudí. Mnohí nešetrili chválou a s nadšením volali:- Bravo! Keď nie je Boh, môžeme si robiť čo chceme!Keď rečník po dvoch hodinách skončil, predseda zhromaždenia vstal a povedal:- Teraz bude diskusia. Keď chce niekto vystúpiť, nech sa prihlási.Ale nikto nemal odvahu. Každý si myslel, že takému učenému mužovi sotva môžeodporovať. Istotne tam boli i takí, ktorí s jeho výkladom nesúhlasili, ale kto by mal odvahuvystúpiť na pódium, keď mu toľkí pritakávali.A predsa.Vzadu sa hlási babička.Predseda sa spýtal:- Babička, chcete niečo povedať?- Áno, chcela by som niečo povedať, - odpovedala babička.- Potom ale musíte prísť sem, dopredu!- Áno, áno, už idem – a babička skutočne prišla až na pódium, postavila sasmelo za rečnícky pult a začala:- Pán reční, hovorili ste dve hodiny o svojej nevere. dovoľte mi, aby som jahovorila päť minút o svojej viere. Rada by som vám povedala, čo pre mňa urobil môj Pán.Keď som bola mladá, prihodilo sa môjmu mužovi v bani nešťastie. Priniesli mi ho domovmŕtveho. Zostala som sama s troma malými deťmi. Vtedy bolo sociálne zabezpečenie veľmiskromné. Keď som stála nad manželovou mŕtvolou, bola som úplne zúfalá. A predsa, Boh mazačal tešiť tak, ako to nikto z ľudí nedokáže. To, čo mi hovorili ľudia, boli len prázdne slová.Ale on, živý Boh, ma potešil. Povedala som mu: Pane, teraz musíš byť otcom mojich detí ty.Často som večer nevedela, kde vezmem peniaze, aby som na druhý deň nasýtila deti. Vtedysom opäť povedala Spasiteľovi: Pane, ty predsa vieš, ako som na tom biedne. Pomôž mi! A onma nikdy nesklamal a neopustil. Mali sme mnoho ťažkostí, ale nikdy nás nenechal v tiesni.Boh spravil ešte ďaleko viac, veď poslal svojho Syna, ten zomrel za nás a vstal z mŕtvych,a v jeho obeti som našla očistenie od všetkých mojich hriechov.Teraz som už stará. Skoro umriem. A predsa, on mi dal istú nádej večného životaa odpočinku. Až zavriem oči, ocitnem sa v nebi, lebo patrím Ježišovi,. Toto všetko Ježišspravil pre mňa. A teraz sa vás, pán rečník, pýtam: Čo spravila pre vás vaša nevera?Tu sa rečník postavil, poklepal babičku po pleci a povedal:-Ach, takej starej žene nechcem predsa brať vieru. Pre starých ľudí je viera celkom dobrá.Mali ste však vidieť starenku. Energicky ho odmietla a povedala:139www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.- Nie, nie! Takto si na mňa neprídete! Položila som vám otázku a chcem počuťvašu odpoveď! Povedala som vám, čo pre mňa spravil môj Pán. Teraz povedzte vy, čo pre vásspravila vaša nevera!Rečník upadol do rozpakov a mlčal...Bratia a sestry, snáď po tomto príbehu už lepšie chápeme dnešné Ježišove slová: „Poďteku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním... a nájdete odpočinok presvoju dušu“ (Mt 11,28-29).Ježiš nechce, aby sme len zabudli na naše problémy, starosti, námahy a ťažkosti, ale chcenás posilniť, tak ako posilňoval i tú babičku, aby sme aj my, tak ako ona s jeho pomocouprekonali všetky ťažkosti, a tak si získali ten pravý pokoj a odpočinok už tu na zemi, a potomaj vo večnosti.Čo všetko som už od Ježiša dostal! Zamyslel som sa už vôbec niekedy nad tým? ale tonajväčšie, čo mohol mi vôbec dať, bolo to, že sa sám dal za pokrm. Dal mi svoje vlastné Teloa Krv, denne prichádza ku mne na oltár a volá: Poď, posilním ťa! Poď, tu nájdeš pokoj, tunájdeš skutočný odpočinok! Lebo keď mňa prijímaš, budeš dostatočne silný, obrnenýa vyzbrojený proti všetkému zlu, ktoré na teba číha a keď ja budem v tebe, tak potom určitebude i pokoj v tvojej duši a ty nájdeš ten pravý odpočinok, ktorý ti už nič a nik nebude môcťzobrať. Len poď! Príď! Prichádzaj! Čím častejšie prichádzaj!Áno, Ježiš je balzamom pre naše doráňané duše. Nie ópium, ktoré len uspáva a na krátkyčas dáva zabudnúť, ale balzam, ktorý lieči, uzdravuje a posilňuje natrvalo.A preto, bratia a sestry, nezabúdajme ani na našich dovolenkách na stretnutia s Ježišom.Nezabúdajme, že i cez prázdniny a dovolenku nás viaže cirkevný príkaz ísť v nedeľu na svätúomšu. Ale prichádzajme sem nielen preto, že to od nás žiada Cirkev, ale predovšetkým preto,že sa tu chceme stretnúť so živým Ježišom a prijímať ho do svojho srdca, a tak si zabezpečiťten trvalý pokoj, časný i večný odpočinok.Amen.Piatok po 15. nedeli v Období cez rok Mt 12,1-8Sobota je pre človeka, a nie človek pre sobotuHneď na úvod si pripomeňme:Čo kedysi bola a je Židom sobota, to je pre kresťanov nedeľa.Zmysel nedele a chodenia do kostola je vyjadrením úcty k Najvyššiemu, že Boh človekovinie je ľahostajný. Ďalej nedeľa je na upevňovanie a rozvíjanie dobra a tiež na oddych,uvoľnenie napätia, ktoré je potrebné pre zdravie tela i duše. Keď človek načerpá silu preprácu, nie je to na škodu práci samej.Človek si je vedomý, že ako kvetinky v záhrade treba pestovať, ošetrovať, aj dobrov človekovi treba rozvíjať a pestovať. Toto je všeobecne platný zákon, o ktorom niknepochybuje. Aj keď človek v záhrade sadí, seje, okopáva, aj tak je tam dosť buriny.A to platí aj o rozvíjaní dobra v človekovi. Z faktu, že aj tí ľudia, ktorí chodia do kostola,a nie sú vždy vzorní, nevyplýva, že pestovanie dobra a úcty ku krásnym zásadám, ktoré súzákladom krásnej spoločnosti, je zbytočné.140www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Príkaz z Pätora nás zaväzuje: „V nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celejsvätej omši.“Cirkev nariaďuje, aby sa veriaci, ak je to možné, zúčastňovali v nedeľu a v prikázanýsviatok na svätej omši. Obeta omše svätej je obnovenie Kristovej obety na kríži. Svätá Omšaje nielen pripomienkou tejto obety a premenenia pri Poslednej večeri, ale je zároveň výzvoupre veriacich k obetiam pre dobro, k hrdinstvu v ťažkostiach, ktoré život navaľuje na človeka.Obeta pre dobro, aj keď o nej nik nevie, a ani sa nedozvie, nie je zbytočná, nie je stratená.Eucharistická hostina je výzvou pre veriacich, aby sa podelili so svojimi statkami, aby savzájomne rešpektovali, aby tvorili jednu rodinu, ktorej členovia sa neničia, ale prinášajú siradosti a navzájom si pomáhajú. Takto máme chápať aj účasť na svätej omši, ktorá mápokračovať v konkrétnom, všednom živote, v poctivej práci, v zmierení so susedmia príbuznými, a to je najkrajším príspevkom pre skrášlenie života a je najkrajšou službouživotu.Čo bolo Ježišom dané pre sobotu, platí aj pre nedeľu. Nedeľa je pre človeka, a nie človekpre nedeľu. Niekedy sa stane, že ak človek chce predísť nesmiernym škodám, musí pracovaťaj v nedeľu. To platí najmä pri zbere úrody, pri rôznych katastrofách. Práca v hoteloch,v doprave, v niektorých továrňach ak je nepretržitá, vtedy musí človek pracovať aj v nedeľu.Avšak najnovšou módou je, že sa nedeľa a sviatok ignoruje. Takýto ľudia si neuvedomujú,že ignorovanie úcty k Pánu Bohu, k Božím zákonom a k Desatoru hospodárskej prosperiteneprospieva, naopak, že hriechy a nesvedomitosť ju ničia. Pestovanie krásnych zásadpoctivosti, svedomitosti, pravdovravnosti a krásne duševné kvality sú aj základomhospodárskej prosperity. Sú zárukou, že si ľudia jeden druhému nebudú kradnúť, klamať, abysa výsledky lopotenia ľudskou zlobou nezničili. Dôvera nie je len náboženský a etický pojem,ale aj hospodársky. Lebo podnik, ktorý má dôveru, že výroba dobré výrobky, má aj miliónovézárobky.Ignorovanie, šliapanie Božích zákonov a prikázaní je prejavom krátkozrakosti človeka,lebo úcta k týmto zákonom chráni aj toho, kto sa im posmieva.Istý biely kolonizátor sa vysmieval černošskému pohlavárovi, že sa učí katechizmus. –Keby nebolo tohto – hovorí černoch, - dávno by som ťa bol už zjedol.Niekedy sa vyslovuje názor, že v záujme náboženstva, aby si náboženstvo nepopudilo protisebe mocných, treba mlčať ohľadom na krivdy, vykorisťovanie a utrpenie nevinných. Toto jevšak najväčšia zrada náboženstva, zrada Božej vôle, ktorá chráni všetkých ľudí a touto zradounajviac trpelo aj v minulosti.Keď bol svätý Šebastián obžalovaný, že je kresťanom, dal si ho zavolať sám cisárDioklecián a povedal mu:- Cenil som si ťa ako priateľa, a ty sa mi takto odvďačuješ? Ty ma takto zrádzaš?Šebastián mu odpovedal:- Veľký cisár, nemáš vernejších služobníkov ako sú kresťania. Milujeme svojuvlasť a poslúchame nariadenia cisára. Avšak my veríme, že cisár nie je Boh. Boh je vyšší akocisár a Božie zákony chránia všetkých ľudí, aj cisára.Cisár Dioklecián tieto argumenty nechápal, lebo si myslel, že on je suverénny pán nadcelou ríšou. Vyššieho pána neuznával. Zakrátko na základe tých istých princípov násilia,ktoré sám užíval, bol aj sám zavraždený.Politika násilia, šliapania Božích zákonov vedie k záhube všetkých.141www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Úcta k Božím zákonom, ktoré chránia všetkých ľudí, je jedinou zárukou krajšej budúcnostia pokoja pre všetkých ľudí na svete. Ale aj táto úcta sa nevytvorí sama, ale musí sa pestovať.Svedomitosť, úcta k spravodlivosti a k pravde, ktorá je základom dôvery medzi ľuďmia národmi, musí sa tiež pestovať. Krása charakteru, bez ktorej krásna spoločnosť jenemysliteľná, musí sa tak isto pestovať. A to je ten krásny zmysel nedele. Keď toto všetkoľudia bagatelizujú, nie sú jej hodné a utrpenie, ktoré z neúcty k Božím zákonom vyplýva, jelen zaslúženým trestom. Ľudia si často tvoria vlastnú filozofiu, ktorá vyhovuje ich pohodliu,ale nepýtajú sa, či táto filozofia im prinesie požehnanie.Duševná zdatnosť a obetavosť, ktorá je pre život človeka nesmierne dôležitá, sa nevytvorísama. Práve preto obeta svätej omše je vhodnou školou pre pestovanie duševnej zdatnostia obetavosti.Amen.Sobota po 15. nedeli v Období cez rok Mt 12,14-21Na Ježišovi sa plnia prorokove slováOsobnosť Pána Ježiša je významná nielen v čase po jeho narodení do konca čias, aleosobnosť Pána Ježiša ako budúceho Mesiáša bola významná aj pred jeho narodením.Sám Pán Ježiš to potvrdzuje v evanjeliu slovami, keď cituje proroka Izaiáša: „Hľa, môjslužobník, ktorého som si vyvolil....“ (Mt 12,18).Prečo si tieto slová vzťahuje na seba, vysvetľuje evanjelium:„Mnohí išli za ním a on ich všetkých uzdravil, len im pohrozil, aby ho neprezradili.Tak sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš“ (Mt 12,15-17).Izaiášove slová sú časťou piesne, v ktorej starozákonný spevák spieva o budúcomslužobníkovi Pánovom. Katolícki exegéti, ale i mnohí ďalší veriaci učenci, zastávajú dodnesmienku, že služobník Pánov, o ktorom sa v týchto piesňach hovorí, je Mesiáš-Ježiš Kristus.O Mesiášovi vykladali už aj starovekí Židia. Tak ich vykladá chaldejský targúum, talmud, aleaj mnohí iní. Môžeme dnes povedať, že všetko, čo o Sluhovi Pánovom hovoria piesne,dopodrobna sa splnilo na Ježišovi Kristovi. Podobnosť medzi Sluhom Pánovým a JežišomKristom je taká veľká, že ju nemožno neuznať. A okrem Pána Ježiša nieto nikoho, kto bymohol stelesňovať osobu, vyspievanú a vykreslenú týmito ťahmi. Osoba Mesiáša je Izaiášoviznáma a často nám ju predstavuje vo svojich proroctvách.Zo života Pána Ježiša však vieme a vidíme, že farizeji chcú Pána Ježiša zabiť. Preto saJežiš sťahuje do úzadia, a zároveň dáva príkaz tým, ktorých uzdravil, aby mlčali. Vieme však,že títo robia práve naopak. Preto sa Pán Ježiš dostáva stále do ťažkostí, a to je aj príčina,prečo neskôr žiadajú pre neho výrok smrti od Piláta.Je to zvláštne, že takýto málo závideniahodný život, ktorý musel viesť Pán Ježiš, stal sastredobodom pozornosti a zmyslu života pre ľudí až do konca čias. Toto všetko však prenikáčosi radostné, čomu dávame právom názov Evanjelium – radostná zvesť.Toto počínanie pochopíme, keď smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša chápeme vo svetleBožieho zjavenia.142www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Čo naša tichosť? Hádame sa s druhými, kričíme na seba? O Ježišovi platia slová: „Nebudesa škriepiť, ani nebude kričať... Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí...“ Mt12,19-20).Cítime, že toto patrí i nám? Čo naša pokora? Dokážeme vidieť v správaní a v počínanídruhých niečo dobré? Neuhasíme pohŕdaním, odmietnutím u druhého pokus o dobro?Skutočne sme žiakmi Pána Ježiša? Vieme byť aj ticho a vieme aj mlčať? Tieto a podobnéotázky mali by sme si všimnúť i v praxi svojho života.Osobnosť Pána Ježiša bola, je a bude pre nás významnou, ktorú sa oplatí nasledovať,napodobňovať a podľa Ježišovho učenia aj žiť.Amen.Pondelok po 16. nedeli v Období cez rok Mt 12,38-42Správne pochopiťČasto sa môžeme stretnúť s ľuďmi slabej viery, prípadne i s neveriacimi, ktorí na obhajobusvojho života, ktorí vedú a kladnú veriacim podmienku, aby im ukázali, že Boh jestvuje, a oniuveria.Aj za Pánom Ježišom prišli zákonníci a farizeji, a povedali: „Učiteľ, chceme vidieťnejaké znamenie od teba“ (Mt 12,38).Z textu vidieť, že Židia čakali od Pána Ježiša niečo zvláštne, čo by im, vraj bolo jasnýmdôkazom alebo znamením že pochádza skutočne od Boha. Všimnime si jednu podstatnú vec:Oni chcú sami určiť, aké by to malo byť znamenie, ktoré by ich priviedlo k viere. Tento ichpostoj však prezrádza, že nemajú ochotu skloniť sa pred Bohom, a preto sa im nedostanežiadneho znamenia.Uvedomujeme si, že viera človeku nediktuje podmienky, ale že je to Boh. A predsa, PánJežiš sa zastaví a sľubuje im dať jedno znamenie – svoje zmŕtvychvstanie. Pre veriacehomôže vzísť svetlo, v ktorom pochopí slová, ktoré povedal Pán Ježiš ešte pred svojímzmŕtvychvstaním. Prijmú Židia toto svetlo?Keď prorok Jonáš prišiel do Ninive, na jeho podnet sa obrátili obyvatelia tohto mesta.Kráľovná zo Sáby s uznaním si vypočula múdre reči kráľa Šalamúna. Pán Ježiš je predsa viacako Šalamún alebo prorok Jonáš, a predsa vidíme, že Židia odmietajú Ježiša. Preto sanečudujme, čo sa odohralo na Pilátovom nádvorí, že veľrada žiadala pre svojho brata odpohana Piláta najkrutejší trest – smrť. Židia to i napriek tomu, čo videla, alebo aspoňz hodnoverných úst počula, čo Pán Ježiš učil, robil a ako žil. Preto slová Pána Ježiša sú jasnéa mnohovravné, že Židov samotní pohania na súde odsúdia. Vieme, že samotný kríž PánaJežiša je pre Židov „pohoršením“ a jeho zmŕtvychvstanie je pre nich len podvodnoumachináciou.Pre všetkých, ktorí dychtia po tajomných zjaveniach, zázrakoch a proroctvách, napríklado konci sveta, vojnách, katastrofách a podobne, platí to isté, čo pre Židov: „Zlé a cudzoložnépokolenie žiada znamenie. Ale znamenie nedostane, iba ak znamenie proroka Jonáša“ (Mt12,39).Najväčším znamením pre nás je učenie Pána Ježiša o jeho umučení a zmŕtvychvstaní.Všetko ostatné je len slabá viera, prípadne to hraničí až s poverou.143www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Práve preto upevnime sa v presvedčení, že znamení máme dosť, a to spoľahlivých. Kde?vo Svätom písme! Stačí sa zastaviť a nájsť si čas, keď sa naše vnútro ocitne v kríze, chladealebo i vo chvíľach, keď sme na tom dobre, teda v pravidelnom prístupe by to bolo najlepšiea čítajme si Sväté písmo. Toto je pre nás skutočne najväčším znamením, ktoré nezovšednie,ktoré čas nevybledne, pretože am pochopíme večnosť, všemohúcnosť... Ježiša Krista akoBoha, hoci nám podobného v ľudskom tele. Dôkazov je mnoho.Svätý Hieronym, znalec Písma, poznamenal: - Kto nepozná Sväté písmo, nepozná aniKrista. – Jeho slová sú stále pravdivé. Veľa bratov a sestier sa oháňa slovami, že pozná Písmoa nemajú ho prečítané ani raz. Niektorí sa uspokoja, že ho počujú niekoľko ráz do roka, nasviatky. Nám to ale nesmie stačiť ani vtedy, aj keď chodíme každú nedeľu na svätú omšu, kdesa čítajú dokonca pravidelne tri úryvky zo Svätého písma. Sväté písmo by nemalo chýbať aniv jednom dome.Spomínam si na viaceré hotely v zahraničí, kde na nočnom stolíku som našiel vo viacerýchsvetových jazykoch jedinú knihu, a to bolo Sväté písmo. Zaiste zámerne, aby človek ajv cudzom prostredí nezabudol, že Pán Ježiš je vždy a všade pre nás znamením, že je náš Boh,náš Sudca, pretože nás vykúpil a spasil.Vždy budú medzi nami bratia a sestry, ktorí budú spochybňovať osobu Pána Ježiša. Budúklásť rôzne otázky a argumentovať chytrými a podlými slovami. Pre nás to bude tiežznamenie, že Pán Ježiš je Boh. Spomeňme si vtedy na Judáša, nekajúceho lotra, ako i namužov, ktorí priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve pred Pána Ježiša.Amen.Utorok po 16. nedeli v Období cez rok Mt 12,46-50Opravdivá rodinaIste sa už aj vám stalo, že ste niečo potrebovali, pýtali si a vedeli ste, že to majú, že je tov ich silách zohnať a zaobstarať, ale neboli ste ich známi, a tak ste odišli bez úspechu,pomoci. Hovorievame, že hneď ide všetko ináč, ak má človek hore na úrade strýca... Inýmislovami: Bez protekcie sa nikam nedostaneš. A dnes pridajme: Ani do neba!V evanjeliu sme počuli, ako sa domáhala stretnutia s Ježišom jeho matka spolus apoštolmi, bratrancami a sesternicami.Totiž v reči, ktorou hovoril Pán Ježiš a jeho súčasníci, nepoznal sa rozdiel v slovách medzibratom a bratrancom. Tak by sa nám na prvý pohľad mohlo zdať, že Panna ária mala viac detía Pán Ježiš mohol mať i brata, i sestru. Takéto mylné chápanie tejto časti evanjelia majú eštei dnes mnohé cirkvi a sekty, pretože nepoznajú alebo nechcú poznať pravý zmysel a obsahtýchto slov. Ale to nie je podstatná vec tohto úryvku. Pán Ježiš nám tu veľmi vysokovyzdvihuje duchovné príbuzenstvo nad telesným príbuzenstvom.Tí, ktorí počúvajú Ježišove slová, sú s ním a s ostatnými členmi tejto rodiny v úžasnomvzťahu, a to ako s vlastnou matkou, otcom, bratom alebo sestrou. Že náš záväzok s týmtoduchovným spoločenstvom je silnejší než s pokrvným, to nám dáva vedome aj svojímpríkladom.Keď Ježiš na púti v Jeruzaleme, nechá svojich rodičov, neskoršie opustí matku a zdržuje sav spoločnosti tých, ktorí ho chcú počúvať. Keď ho pri ohlasovaní Evanjelia vyrušia príbuzní,144www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.nechá ich čakať. Osobitne zdôrazňuje prednosť duchovného príbuzenstva týmito slovami:„Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka“(Mt 12,50).My pokrstení sme na tom dobre. Máme v nebesiach Otca. Ježiš Kristus nám totiž získaltento rodinný vzťah, keď nás v Duchu Svätom prijal za svojich bratov. Škoda však, že si tohriechom tak rušíme. Hriechom sa totiž staviame proti a zbavujeme sa práva synovstva,prestávame byť deťmi, bratmi, sestrami i matkami.Čo však podniknúť vtedy, keď sa nám to z ľudskej slabosti stane? Máme urobiť hneďnápravu, len čo je to možné. Spomeňte si na vojnu. Mnohí z vás ju zažili, iní to videli aspoňvo filme.Keď robili v dome prehliadku, prezreli celý dom; od strechy až po pivnicu, nazreli doskríň, pod posteľ i do postele. Nič neuniklo pozornému zraku hľadajúcich.Takúto dôkladnú prehliadku svojej duše by mal podniknúť každý jeden kresťan katolík.áno, aj ten, ktorý každý mesiac pristupuje ku sviatosti zmierenia.Prichádzate sem, drahí bratia a sestry, a často sa cítite viac chorí duševne ako telesne. Držívás strach, cítite napätie, nespokojnosť so sebou a so svojím svedomím. Najradšej by ste tovšetko vygumovali a začali odznova. áno, začnite. Máte možnosť a dostatok voľného času,aby ste previedli dôkladnú revíziu svojho duchovného života. Veď chcete byť tu v kostolešťastní. Ale ako sa chcete cítiť príjemne, keď nie ste rodina s Ježišom?Priprav sa a zmier sa s Bohom! Často si ešte zadychčaný a kňaz musí čakať až sa vydýchaša potom pokračuješ. Ale tu nejde o kňaza, ten počká, ale ide o tých, ktorí tiež čakajú, alepredovšetkým ide o teba... Keď nie sú pripravený, hovoríš len akoby z platne, ktoráv spovedelnici znie tridsať či štyridsať rokov. Nie. Pred dobrou svätou spoveďou obohranúplatňu rozlám, veď ťa to už ani samého nebaví počúvať a skús sa započúvať do inej, novej,ktorá ti bude hrať po dobrej a úprimnej modlitbe pred sviatosťou zmierenia. Potom sazamysli. Zober si na pomoc duchovného zrkadlo, ktoré má každá modlitebná knižka a skúmajsvoje priateľstvo, tvoj rodinný, duchovný vzťah k Ježišovi. Pravdaže, nedá sa to rýchlo.Každá významná vec potrebuje na svoju realizáciu čas.Spoveď je pre kresťana katolíka po upadnutí do hriechu najdôležitejšia. To znamená, žeten, čo si chce vykonať dobrú svätú spoveď, musí si nájsť čas a miesto, kde nebude nikýma ničím rušený. Podľa toho, odkedy nebol na spovedi, musí primerane venovať tomu aj čas.Keď si človek denne nespytuje svedomie, keď svojmu svedomiu nevenuje pozornosť, musívynaložiť viac úsilia, pomaly si prebrať svoj život, priateľstvá, známosti a postoje. Takto samôže pripraviť i ten, kto nebol dlhé roky na spovedi a dnes má možnosť. Nikto sa nemôževyhovárať pred spravodlivým Sudcom, že tu, kde sa nachádza, sa mu o tom nepovedalo.A možno Ježiš ťa posiela práve sem, aby si u nás dnes, teraz, začal nový život. Tenopravdivý, nadprirodzený. Doma sa hanbíš, máš strach, že ťa niekto uvidí, nemáš plnú dôveruku kňazovi, je to tvoj priateľ a ty si hriešnik. Neváhaj! Ježiš čaká!Ale aj ty, brat a sestra, ktorí prichádzate aj každý týždeň na svätú spoveď, aj pre teba platiaslová: „Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestrai matka“ (Mt 12,50).Aj ty musíš občas venovať svojej spovedi-sviatosti zmierenia viac času. Porovnaj obdobia,či sa zlepšuješ v jednotlivých hriechoch, či povoľuješ. Či u teba nastáva opravdivá náprava,alebo upadáš do samoľúbosti. Navonok sa zdáš lepší i sám si to hovoríš, ale v duši si horší,nenapreduješ, ale klesáš.Zastav sa! Škoda by bolo nechať to nádherné priateľstvo s Ježišom. Za túto sviatosť samusíme oduševniť všetci. Neuspokojovať sa, že to s tebou vyzerá dobre, že chodíš pravidelneku sviatosti zmierenia. Je to sviatosť, ktorá z mŕtvej duše robí živú dušu. Dušu, ktorá a páčitomu Ježišovi, ktorý žehnal maličké deti.145www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.V istom talianskom meste žil mladý muž. Nepoznal zábranu hriechu. Všetko mu bolodovolené. Ničoho sa nebál, ani Boha, ani svojho vlastného svedomia. Raz prechádzal okolonového kostola. Napadlo ho, aby ta vošiel a pozrel si to umelecké dielo, ktoré tamprednedávnom inštalovali. Bol to obraz, ktorý predstavoval Dávida ponoreného do bolesti pospáchanom hriechu a prelieval horké slzy. Pri ňom stál anjel so zlatou čašou v ruke a zbieraltieto slzy ľútosti, aby to podal Najvyššiemu ako vzácny dar. Pod obrazom bol tento výrok sv.Augustína: „Dávid zhrešil raz, a plakal stále. Ty hrešíš stále, a neplačeš nikdy.“ Tento obraz,ale hlavne tento nápis sa hlboko dotkol mladého muža.- Je to pravda, - vravel si. – Hreším stále. Kopím hriechy na hriechy a doposiaľ somnevylial ani slzu nad mojimi hriechmi a poblúdeniami. Či to môže ísť takto ďalej?Padol na kolená a začal oplakávať minulé hriechy svojho života. Vzchopil sa a stal saJežišovým duchovným bratom.Tento príbeh sa nemusí odohrať len v talianskom meste, ale Ježiš môže zaúčinkovať i tu,v tomto kostolíku.Protekciu potrebuješ a ja ti ju teraz ponúkam. A ponúkajú ti pomoc viacerí. Naša nebeskáMatka je prvá. Tá prosí za každého jedného z nás. Ona chce, aby si bola, bol bratom a sestroujej Syna. Veru, ani do neba, ak ty nechceš alebo nemieniš zanechať doterajší život, sanedostaneš.Amen.Streda po 16. nedeli v Období cez rok Mt 13,1-9Slovko na zamysleniePrežívame obdobie žatevných prác a do týchto dní prináša podobenstvom o rozsievačovii vážne zamyslenie. Kristus v tomto podobenstve znázornil skutočnosti nebeského kráľovstvaa dielo, ktoré veľký Hospodár koná pre svoj ľud.Tak ako rozsievač vchádza na pole, tak prišiel aj Pán Ježiš, aby rozsieval nebeské semenopravdy. aj jeho učenie v podobenstvách je semenom, ktorým rozsieval najvzácnejšie pravdyBožej milosti. Podobenstvo o rozsievačovi je tak jednoduché a prosté, že ľudia nedoceňujújeho význam. Kristus chce previesť našu pozornosť od semena zasiateho do zeme – k semenuevanjelia. Keď je toto semeno zasiate do ľudskej mysle, privádza človeka späť k vernostik Bohu. Zákony, ktorým podlieha siatie semien v prírode, platia aj pre siatie semena pravdy.Kristus neprišiel ako kráľ, ale ako rozsievač. Neprišiel rúcať pozemské kráľovstvá, alerozsievať semeno pravdy. Neprišiel svojim nasledovníkom ukazovať pozemské víťazstváa národnú veľkosť, ale upozorňoval na žatvu, ktorá nastane po namáhavej práci, po prežitýchskúsenostiach a sklamaniach. Šiel, aby v slzách rozsieval semeno života pre hriešny svet, abyho zavlažil svojou krvou.Semeno padnuté na kraj cesty predstavuje Božie slovo, ktoré padne do srdcanepozorného poslucháča. Srdce človeka sa podobá tvrdej, udupanej ceste. Stalo sa pohodlnoucestou, vhodnou pre svetské radovánky, záujmy a hriechy. Keď sa človek nechá pohltiťsebectvom a hriešnymi sklonmi, je oklamaný hriechom. Jeho duchovné schopnosti ochrnú.Počuje síce božie slovo, ale nerozumie mu. Nechápe, čo platí pre neho.Semeno zasiate na skalnaté miesto nemá mnoho pôdy. Rastlina síce rýchlo vzíde, ale jejkoreň nemôže preniknúť do skaly, nemôže čerpať výživné látky pre svoj vzrast a skoro146www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.zahynie. Mnohí sa hlásia ku kresťanstvu, ale sú len poslucháči, u ktorých semeno padlo doskalnatej pôdy. Podobne ako pod tenkou vrstvou pôdy je skala, tak pod vrstvou dobrýchprianí a túžob je sebectvo. Nikdy nepremohli sebalásku. Nepochopili závažnosť hriechu.Nechajú sa ľahko presvedčiť a vyzerajú ako veriaci, ale ich náboženstvo je len povrchné.Semeno Evanjelia často zapadne do tŕnia. Ak v ľudskom živote nenastane zmena, ak sačlovek nevzdá starých zvykov a spôsobov hriešneho života, ak nevypustí zo srdca zlévlastnosti, potom sa pšeničné zrno udusí. Božej milosti sa môže dariť len v srdci, ktoré je stálepripravené prijímať vzácne semená pravdy. Tŕnie hriechu rastie v akejkoľvek pôde, rastiestále, a preto musíme pôdu ustavične čistiť. Ak nie je srdce neustále pod Božou vládou,prejavia sa staré neduhy.Poslucháči prirovnávaní k dobrej pôde prijímajú slovo, ktoré počuli. Božie slovo sa častostretáva so zdedenými a vypestovanými povahami, rysmi človeka a so zvykmi jehokaždodenného života. Avšak človek prirovnaný k dobrej pôde prijíma Božie slovo sovšetkými jeho podmienkami a podriadi mu svoje návyky a spôsob života. V porovnanís Božím slovom strácajú ľudské príkazy význam. Celým srdcom túži po večnom živote. Jeverný pravde i za cenu, že mu prinesie nevýhody, prenasledovanie, ba dokonca i smrť.V podobenstve o rozsievačovi Kristus poukazuje na rôzne výsledky siatia, a to podľa toho,na akú pôdu semeno padne. V každom z uvedených prípadov ide vždy o toho istéhorozsievača a o to isté semeno. Ak sa v našom srdci a v živote neprejavujú výsledky pôsobeniaBožieho slova, potom musíme hľadať príčinu sami v sebe. Pôda a prostredie, do ktoréhopadlo semeno, nemôžu za to, že sú také, aké sú. Nie sú ani zodpovedné za osud semena, ktorédo nich padlo. Človek, ktorý počúva Božie slovo, rozhoduje sám o tom, aký je a aký bude,a čo urobí s Božím slovom. Preto je za osudy Božieho slova aj zodpovedný.Mnohí Ježišovi súčasníci a poslucháči Božie slovo vôbec neprijali. Iní nechali Božie slovov sebe uschnúť. Ale boli i takí, v živote ktorých Božie slovo prinieslo stonásobnú úrodu.Z tejto úrody sa semeno Božieho slova dostalo až k nám. Závisí od nás, čo s ním terazurobíme, čo urobíme sami so sebou a so svojím životom a čo odovzdáme ďalej.Amen.Štvrtok po 16. nedeli v Období cez rok Mt 13,10-17Prečo Pán Ježiš hovorí v podobenstvách?Prednedávnom som mal možnosť stretnúť sa s človekom – znalcom počítačov. Nejedenvlastník dokáže stráviť hodiny pred počítačom. Tento znalec však dokáže s počítačom priammalé zázraky, ktoré môžu človeku pomôcť, získať čas i peniaze. Nerozumel som mnohýmveciam, a preto mi na otázky odpovedal rôznymi vysvetlivkami a prirovnaniami.Aj Pán Ježiš keď chcel apoštolom vysvetliť niečo podstatné a dôležité, často používalpodobenstvá. Apoštoli sa ho preto raz pýtali na túto vec a on im odpovedal: „Preto, že vám jedané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva, ale im nie je dané...“ (Mt 13,11).Tieto slová Pána Ježiša tiež potrebujú vysvetlenie. Môžeme sa preto pýtať: Čo rozhodujev tejto veci? Na jednej strane je to Boží dar a na druhej strane úprimnosť a ochota prijať Božieslovo. To znamená, že tam, kde táto ochota chýba, tam sa „tajomstvo“ Božieho kráľovstva pre147www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.človeka neotvorí. Preto Pán Ježiš hovorí, že kde niet tejto ochoty, tam človek pozerá, a nevidí,počúva, a nerozumie.Takto môžeme pochopiť aj široké masy ľudí, ktorí počúvajú učenie Pána Ježiša, alenerozumejú mu, a to len preto, žena všetko dokážu pozerať len materiálnymi očami, prípadnepozerajú na Ježiša len ako na Mesiáša – politika, ktorý by obnovil Božie kráľovstvo na zemi.Bola to ťažká doba pre Židov. Národ okupovaný, ale aj zle spravovaný a vedený, keďzákonníci a farizeji, ktorí si privlastňovali kľúč viesť národ, skreslili poslanie očakávanéhoMesiáša. Prorok toto ich počínanie prirovnal slovami: Ich srdce obrástlo tukom. Preto keďprichádza Pán Ježiš a je takáto nepriaznivá situácia pri dôležitých pravdách jeho učenia,používa rôzne prirovnania, obrazy a pritom zostáva podstata Božieho tajomstva poslucháčomukrytá. Pán Ježiš však pri udalostiach, keď je sám so svojimi učeníkmi, vysvetľuje impodstatu a zmysel tajomstiev viery. Pred učeníkmi Pán Ježiš hovorí otvorene a často sa vraciak veciam, ktoré raz budú musieť títo apoštoli šíriť a učiť po jeho nanebovstúpení. Preto im ajčasto vyčíta, že im hovorí otvorene a oni to nechápu.Len si uvedomme, koľko zvukov, obrazov a pocitov cez jeden deň pôsobí na naše zmysly.Tak sa často môže stať, že sa ocitneme v nebezpečenstve, že sa iba pozeráme, ale nevidíme;počúvame, a predsa nerozumieme.Aspoň jedno prirovnanie.Je obdobie dovoleniek a prázdnin. Predstavme si len jednu cestu autom niekoľko hodín.Čo všetko za ten čas zažijeme! Keď zbadáme políciu pred sebou, hlavnou nám preletímyšlienka: Aká bola značka pred chvíľou? Čo sa stalo? Možno tú štyridsiatku videla prehliadol ju. Možno sa ponáhľal a prešiel cez plnú čiaru jedným kolesom.... Videl,a predsa akoby nevidel.Alebo iný príklad.Máte starosti. Niekto vám čosi povie a vy mu aj odpoviete, že dobre. Po chvíli ste ochotnísa hádať, že ste to nepočuli. Prečo? Človek bol zaujatý niečím iným, počul slovo od druhého,ale vzápätí sa venoval svojmu problému.Vráťme sa k duchovnému. Pýtajme sa sami seba: Sme ešte ochotní počuť to, čo námprišiel povedať Pán Ježiš v evanjeliu? Máme ešte otvorené oči pre veľkolepé horizontyBožích plánov, ktoré vedú človeka a svet k večnému šťastiu? Ako sa otvárame Božiemuslovu, ktoré počúvame pri svätých omšiach? Počúvame ho, alebo len registrujeme?Práve toto si máme dnes uvedomiť a neuspokojiť sa len s fyzickou prítomnosťou, ale našaprítomnosť musí byť aktívna. Slovami Pána Ježiša povedané: „ale blahoslavené sú vaše oči,že vidia, aj vaše uši, že počujú“ (Mt 13,16).Túžme byť šťastní, teda prežiť stretnutie s Pánom Ježišom naplno, opravdivo. Povrchnosťa pasivita nech sa naším pričinením od nás vzdialia, pretože neboli by sme učeníci PánaJežiša, ale zástup pri Kristovi, ktorý počúva, ale nerozumie; ktorý vidí, a predsa nechápe.V modernej dobe sa človek nezaobíde bez podobenstiev. Veď i prednedávnom v jednomčlánku som čítal, že mali by sme sa i v hovorovej reči vyjadrovať aj v podobenstvách.Obohatí to náš duchovný život.Amen.148www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Piatok po 16. nedeli v Období cez rok Mt 13,18-23Výklad je potrebnýV materiálnej oblasti je čosi samozrejmé, keď si kúpime nejakú vec, či už elektrickú, aleboiný vzácny predmet, že k nim dostaneme i potrebný výklad, ktorý voláme Návod napoužívanie. Kto chce, aby mu kúpený predmet slúžil a mal z neho radosť, tak si pozorneprečíta návod.Takýto samozrejmý postup však mnohí nevidia v oblasti viery. Preto sme svedkami, žemnohé cirkvičky sa správajú napríklad ku slovám Pána Ježiša obzvlášť divne. Vykladajú sitext Svätého písma každý podľa seba.Slová Pána Ježiša sú často pre poslucháčov na pochopenie ťažké. Aj podobenstvoo rozsievačovi a zrnách, ktoré čítame už tretí deň, je ťažké, a preto sám Pán Ježiš podávavýklad podobenstva.Evanjelista Matúš, ktorý zaznamenal tieto slová Pána Ježiša, sám na sebe poznal silua hodnotu slov Krista. V jeho prípade to bolo jediné stretnutie, a z mýtnika sa stáva apoštol.Zaiste vo svojom vnútri Matúš musel veľa bojovať. Týmto podobenstvom chcel už prvýmkresťanom vysloviť napomenutie k ochotnému prijatiu slov Pána Ježiša.Na osude zŕn, ktoré opustili ruku rozsievača, máme vidieť v prirovnaní-alegórii osudposolstva Pána Ježiša u štyroch typov ľudí. Stupnica začína od tých, ktorí „počúvajú slovoo kráľovstve, a nechápu ho“, až k tým, ktorí „vypočujú slovo a pochopia ho“. Medzi nimi sanachádzajú ešte dve skupiny.Prvá skupina je nechápajúca.Predstavuje človeka, ktorý nepremýšľa nad tým, čo počuje a že by tieto slová malrealizovať aj v praxi. Preto Pán Ježiš hovorí: „Prichádza Zlý a uchytí, čo bolo zasiate do jehosrdca“ (Mt 13,19).Druhá skupina je nestála.Do tejto skupiny patrí človek, ktorý sa rýchlo prikloní k Ježišovi a už pri prvej príležitostisa nadchne. Keď sa však objavia prvé ťažkosti, opúšťa Krista.Pán Ježiš toto počínanie vysvetľuje slovami: „U koho bolo zasiate do skalnatej pôdy, to jeten, kto počúva slovo a hneď ho s radosťou prijíma, ale nemá v sebe koreňa, je chvíľkový.Keď nastane pre slovo súženie alebo prenasledovanie, hneď odpadne“ (Mt 13,20).Tretia skupina je vypočítavá.Táto skupina predstavuje človeka, ktorý sa chce mať dobre na oboch stranách: u Bohai u ľudí. To znamená sedenie na dvoch stoličkách. A prax života učí, že táto skupina častopodľahne hmotným starostiam, ktoré sa jej stanú bližšími ako duchovné, a preto záujemo Boha je v nich udusený.Túto skupinu vysvetlil Pán Ježiš slovami: „U koho bolo zasiate do tŕnia, to je ten, ktopočúva slovo, ale svetské starosti a klam bohatstvo slovo udusia a ostane bez úžitku“ (Mt13,22).Štvrtá skupina je verná.Je to kladná skupina, ktorá predstavuje dobrú zem. Sú to ľudia skutočne odhodlaní priniesťniečo hodnotné v živote. Uskutočňujú v praxi to, čo im ukladá ich presvedčenie. Vedia zostaťverní rovnako v radosti i v skúškach.149www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Pán Ježiš podáva vysvetlenie: „A u koho bolo zasiate do dobrej zeme, to je ten, kto počúvaslovo a chápe ho a ono prináša úrodu: jedno stonásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a inétridsaťnásobnú“ (Mt 13,23).Nechtiac vynára sa nám otázka: Ku ktorej skupine patrím ja? Veľa sme počuli, čítalia videli o Pánu Ježišovi. Zaiste si spomínate na krásne zážitky pri stretnutí s ním, keď smeboli priam dotknutí jeho láskou. Možno sme vtedy i sľubovali, dávali si predsavzatia, robiliplány na nápravu a zmenu života... Ale ako dlho, ako kvalitne sme to splnili? Čo sa stalos našimi predsavzatiami? Platí to aj pre nás, že sme počuli, ale nepochopili?A predsa, dnes si znova uvedomujeme, že len ten, kto svoje myšlienky a konanie, svojvšedný a každodenný život buduje na slovách Pána Ježiša, ukazuje, že porozumel výkladuz dnešného evanjelia, ktoré podal sám Pán Ježiš. Nie je neskoro, keď teraz začneme znova.Nesieme následky dedičného hriechu a tie dokážeme prekonať len v najužšom spojenís Kristom. Žiadna polovičatosť, sedenie na dvoch stoličkách a povrchnosť neprinesie úrodu,ktorá obohatí, poteší a zaistí hodnotný cieľ.Pomaly sa končí žatva. Sýpky sa plnia. Začíname bilancovať. Dnes sa už vie, kto správnepostupoval už pred mesiacmi a dnes sa mu to vyplatilo. A naopak.Tak je to i s našou duchovnou žatvou. Predsa nevieme dňa ani hodiny. Dôležité je využiťsprávne túto, ktorú práve prežívame. A tá nás vyzýva k činnosti spojenej s Kristom.Drahé predmety potrebujú Návod na používanie a Záručný list. Naša viera potrebujevýklad v učení Cirkvi, ktorý nám sprostredkuje učenie Pána Ježiša. Preto prijímame jej slová.Amen.Sobota po 16. nedeli v Období cez rok Mt 13,24-30Osobný príklad je vážna vecJe sobota ráno. Nasadáme do auta. Pred nami je skoro sto kilometrov dlhá cesta cez horya doliny. Ideme hľadať opustených, ktorí žijú bez viery. Ako nás prijmú? Spoznajú nás? Jetomu už niekoľko desiatok rokov, čo odišli ďaleko od veriacich. Ako žijú?Bývajú naproti sebe. Len štyri kroky sú dvere od dverí. Muž má ešte manželku. Deti uždávno odišli z domu. Klopeme, ale nik neodpovedá. Za dverami počuť slabý lomoz. Otváramedvere. Nastalo ticho. Otvárame druhé. Je to spálňa. Dve postele, na stene obraz s nápisom:Keď pôjdeš cez vodu, budem s tebou. Ideme ďalej. Kuchyňa a v nej stojí prihrbená, vycivenápostava ženy. Je obrátená chrbtom, nevidí nás, nepočuje, na pozdrav neodpovedá. Dotknemsa jej pleca, pootočí sa. Má doširoka roztvorené oči a jedinú otázku:- Čo tu chcete?- Hľadáme vás.- Ja vás nepoznám, - odpovie.- Ale ja vás poznám z fotografie.Je veľmi zostarnutá na tele i duchu. Je tu bolesť, stonanie. Je tu blízke iba stonaniea zúfalstvo. Všetka dôvera v Boha sa vysypala z mysle ako zrno z deravého vreca. Tie dvemyslia iba na to, ktorá z nich skôr zomrie. Chcelo sa nám plakať nad takým bohatstvom biedy.Odchádzame smutní s jednou prosbou: Pane, nedaj, aby sme sa odlúčili od teba.(Prameň, Živé slová 1/1987, str. 4).150www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Celý týždeň sme počúvali podobenstvo o rozsievačovi. Hoci rozsieval všade a v hojnompočte, nie všetko sa ujalo, a nie všetko prinieslo rovnakú úrodu. Mnohokrát to dopadne ak akos tými, ktorých sme si pred chvíľou predstavili. Boli plní energie, plní viery, plní lásky, ale ajplní nádeje. Nestarali sa o vieru a dovolili, aby bola pošliapaná vlastným nezáujmom. Možno,že im vieru vytrhli aj iní. Možno.Podobenstvo o kúkoli je akoby pokračovaním evanjelia z tohto týždňa.Veľkým lánom poľa posiatym dobrou pšenicou je Kristova Cirkev. Od samého začiatku tobola Cirkev hriešnikov a svätcov. Do mora pohanstva zasievali Kristovi učeníci Božie slovo.Vzklíčilo a rástlo, ale nevyničilo kúkoľ. Naopak, vždy hrozí, že kúkoľ udusí dobrú siatinu.Preto v dobách, keď kresťanstvo malo moc, povstali horlivci, ktorí sa rozhodli, že kúkoľvyničia, ale výsledok nebol najlepší. Zničené pole. Preto Ježiš múdro hovorí: Počkajte! Boh jePánom času.Kráľovstvo Božie je niečo celkom iné ako pšeničné pole. Ježiš hovorí o trpezlivostia o veľkej dobrote Boha voči ľuďom. Vždy nová a nová šanca, príležitosť. A preto mali bysme sa lepšie pozrieť každý sám do seba. Lebo tým lánom, poľom s dobrou pšenicou jei každá ľudská duša.Hoci veľmi radi a veľmi rýchlo zbadáme kúkoľ u toho druhého, chceme byť úprimní kusebe a pozrieť sa na pole vlastnej duše. Koľko dobrých slov a dobre mienených rád sme užpočuli, koľko upozornení a výstrah na našu adresu. A to znamená, že nerastie na poli našejvlastnej duši len čistá, tá najlepšia pšenica. To znamená i to, že človek sa môže polepšiť. Mámožnosť sám odstrániť kúkoľ z duše a nahradiť ho dobrými klasmi. Preto Ježiš doporučujetrpezlivosť. Každému necháva čas. Náš čas – to je náš celý život. Keď príde žatva, vtedypríde definitívny koniec a tam sa už nič nebude môcť opraviť, zmeniť. Tam sa už bude lentriediť do stodoly Božej, alebo do ohňa.Ak cítime, že naša duša je dobrou roľou, mali by to pocítiť aj naši spolublížni. Mali by smebyť dobrou čítankou pre toho druhého, aby sa podľa nej mohol bezpečne riadiť. Ak sa cítime,že sme dobrou pšenicou v Cirkvi na veľkej Božej roli, potom máme cítiť aj povinnosť, aby sana nás povzbudzovali iní, možno aj tí najbližší a boli tiež plnými a dobrými klasmi.Pred 19 rokmi mnohé dievčatá sa rozhodli pre rehoľný život. Mnohé z nich úprimne berúsvoje povolanie, hoci dnes žijú mimo kláštorov. Jedna z nich má starého dedka, ktorý ako ontvrdil, pre pohoršenie nejakého kňaza, od svadby nebol na spovedi ani v kostole. Ani staroba,ani choroba ho nepritiahla k Bohu. Svoje svedomie si vždy ospravedlňoval spomínanýmkňazom. ale tento dedko mal aj iný obraz – život svojej neterky, ktorá ho sem-tam navštívila.A tak sa dedko pomaly, ale isto menil, a nakoniec mal iba jednu podmienku. Dám sa doporiadku, ale nie u svojho domáceho kňaza, lebo sa hanbím. Keď mu zavolali kňaza, ktoréhovidel prvýkrát, jeho prvé slová boli asi tieto: Nikto ma nestrašil, ale vyprovokoval ma životmojej neterky. Prečo by som i ja nemohol patriť Pánu Bohu, keď ona – mladá a vzdelaná mupatrí.Tu sa krásne ukazuje božia trpezlivosť, ktorá dáva človeku každý nový deň ako novúšancu a príležitosť byť dobrou pšenicou na veľkej roli Cirkvi.Pokúsme sa toto evanjelium aplikovať nie na toho druhého, ale na seba samého, lebo hocinechceme byť egoistami, že chceme spásu len pre seba, ale predsa by nám malo záležaťnajprv na svojom spasení a až potom určite svojím príkladom, svojím životom pomôžeme ajdruhým, ktorí možno čakajú na náš príklad a pomoc.Amen.151www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Pondelok po 17. nedeli v Období cez rok Mt 13,31-35Niečo o kontrastochSprávne chápanie a prístup ku kontrastom môže byť prínosom. V architektúre vidímevkusne ladenú bielu farbu s čiernou, a to nielen na domoch smútku. Vekový rozdiel medzisúrodencami nie je prekážkou, ba naopak, keď matka povie o svojich synoch, z ktorých jejeden už dospelý a druhý sa učí chodiť, že sú ako malý a veľký kamarát, dá sa vycítiť láskaa súlad. V kontrastoch sa dá vycítiť sila i odvaha, život i krása.Čosi podobné cítime aj v slovách evanjelia – v podobenstve o horčičnom zrnku a kvase.V týchto podobenstvách sa vyslovuje kontrast medzi nepatrným začiatkom a veľkýmvýsledkom na konci.Horčičné zrnko patrí medzi jedno z najmenších a podobne i s kúskom kvasu dosiahnemeveľký výsledok. Horčičné zrnko vyrastie v košatý strom a kúsok kvasu zmení múku na cesto.Tieto slová Pána Ježiša sú obrazom Božieho kráľovstva, ktoré začína nenápadne a v malejskupinke ľudí, ale dosiahne veľké rozmery a úžasnú silu. Evanjelista Matúš tu nemyslí len naslávne zjavenie Božieho kráľovstva na konci sveta, ale pravdepodobne myslí na kresťanstvovôbec, ktoré sa pomaly rozšíri po celom svete. Vieme, že kresťanstvo začalo v malej provinciirímskej ríše v Palestíne. Na jeho začiatku vidíme malú skupinku dvanástich učeníkov, ktorí saza tri roky zhromažďujú okolo Ježiša z Nazareta, ktorý sa navonok ničím nelíšil od ostatnýchjednoduchých ľudí. Veď narodil sa v cudzom – v maštali a zomrel ako zločinec na kríži. Jehoživotná cesta od Betlehema po Jeruzalem trvala len 33 rokov. A keby sme v tom dnes nevidelisilu, o ktorej Ježiš sám učil, tak by sme ani nechápali príčinu jeho slov z evanjelia.Toto malé spoločenstvo, horčičné zrnko a kvas, dnes vyrástlo v košatý strom a prekvasilocelý svet. Niet národa, rasy, jazykovej skupiny, kde by nepoznali ovocie učenia Pána Ježiša.História dáva tomuto kontrastu za pravdu, a tak s plnia i slová Krista: „... pekelné brány junepremôžu“ (Mt 16,18).A to si pripomeňme preto, že aj dnes počuť hlasy, že toto učenie, tátoosobnosť je bezvýznamná.Preto sa môžeme pýtať: Je tomu skutočne tak? Je to, čo priniesol Pán Ježiš skutočnebezcenné?Odhalil nám tajomstvo Boha, ktorý je začiatok i koniec všetkého čo jestvuje, živeji neživej prírody, i duchovného života. Predstavil nám svojho i nášho Otca. Priniesol učenierovnosti, čo pred narodením Pána Ježiša bolo neznáme. Jeho učenie sa stalo základomkultúrnej, hospodárskej i vedeckej zmeny ľudstva. Na jeho učení začali stavať a budovaťrýchlejším tempom, iným prístupom noví a noví ľudia. Sme svedkami, že 20. storočieneubralo na hodnote vzťahu človeka k Bohu, ba práve naopak, solídny prieskum hovorío vzrastajúcej viere v Boha, nie v radoch jednoduchých ľudí, ale najmä medzi osobnosťami,ktoré odmieňa svet najvyššími svetovými poctami. Tak tomu bolo, je i bude v budúcnosti.Ježišovo učenie je posolstvom radostnej zvesti, ktoré prekvasí svet a zvíťazí nad hriechom.Splneniu Kristových slov nezabráni žiadne násilie, prenasledovanie, ani vedecké svetonázory,pretože kto len trocha pozná históriu zákona logiky a všimne si vlastný život, nie je možné,aby si povzdychol: ako dobre, že už zomriem, že bude konečne po všetkom. Človek predsatúži žiť, a to žiť večne. to bola i prvá myšlienka Stvoriteľa, aby jeho vrcholné dielo – človekžil večne. Boh obdaril človeka rozumom a slobodnou vôľou, a to priviedlo človeka k pádua k nešťastiu. Príchod Pána Ježiša na svet však poodhalil závoj a človek môže mať znovanádej.152www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Evanjelium však nesmieme chápať len ako kvantitu, množstvo. Cítime aj kvalitatívnupovinnosť. Kvalitne žiť. Dať Bohu, čo mu patrí.Spomeň si, aby si deň sviatočný svätil.Na svete sme na to, aby sme Pána Boha poznávali, jeho milovali, jemu slúžili a raz bolispasení: Pretože cítime aj napomenutie: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, ... ale iba ten,kto plní vôľu môjho Otca“ (Mt 7,21).História priniesla pre nás aj mnoho poučenia. Sklamali mnohí, ale len na ich škodu –Judáš, jeden z Dvanástich. V minulosti sklamali niektorí prví kresťania pod hrozbou smrti.Dnes pred menšou výplatnou páskou, pred strachom, že sa nedostanú na vysokú školu, ale ajpod tlakom svojej neviazanosti, slabej sebakontroly a sebaovládania.A to je pre nás poučenie i výstraha.Poučme sa na kontrastoch a uvedomme si, že nás môžu obohatiť.Amen.Utorok po 17. nedeli v Období cez rok Mt 13,36-43Rozvaha na ceste k BohuRozvaha je vzácna vlastnosť či dar. Potrebujú ju tí, ktorí riadia, vedú a spravujú. Dnes sivšak pripomenieme, že i veriaci sa má o ňu snažiť.V evanjeliu nás sám Boží Syn, Ježiš Kristus, poúča o zle vo svete. Používa na topodobenstvo o kúkoli medzi pšenicou.Pšenicou označuje dobrých a kúkoľom zlých ľudí vo svete. Roľník, ktorý pôvodne nasvoju roľu zasial len dobré semeno a ešte pred žatvou chcel kúkoľ vyničiť, aby mu nepokazilpšenicu, bol by vlastne dosť poškodil vzrast pšenice.Poučenie, ktoré z tohoto podobenstva vyplýva, je značné. Pán Ježiš chcel svojímapoštolom povedať, že keď vo svete vidia toľko zla, aby neboli znechutení, lebo svojímpostojom by mohli narobiť ešte viac zla. Nech neposudzujú zlých. Nech si uvedomia, žekúkoľ ostane vždy len kúkoľom, pšenica len pšenicou. Zlí majú vždy šancu polepšiť saa dobrota iných sa môže vyskúšať, aby si zaslúžili väčšiu odmenu.Toto podobenstvo nám má pripomenúť, ako sa sám Pán Ježiš choval voči zlým a tým,ktorí padli. Pán Ježiš prijal i Nikodéma s najväčšou trpezlivosťou a porozumením. Napokonsa z Nikodéma stal Pánov učeník.Môžeme tu spomenúť aj verejnú hriešnicu Máriu Magdalénu. Všetci ju chceli ukameňovaťpreto, lebo ju prichytili pri cudzoložstve. Nikto Pánovi nepriviedol muža, s ktorým spáchalazlo. Pán Ježiš videl ich podlosť. Nepohrdol ňou. Jej úprimné obrátenie a lásku odmenil tým,že sa stala veľkou sväticou. Jej prvej sa zjavil po svojom zmŕtvychvstaní a ona presviedčala ajapoštolov, že Pán „ozaj“ vstal.Podobne aj Matúš apoštol. Pôvodne bol mýtnikom, ktorým každý pohŕdal, lebo veľmizdieral ľudí. Po stretnutí s Ježišom a po uznaní si svojej viny odškodnil všetkých, ktorýmublížil. Nakoniec sa stal apoštolom a evanjelistom.Pán Ježiš odmietol len tých, ktorí nechceli uznať svoju vinu a tých, ktorí sa pokladali zaspravodlivých a inými pohŕdali. Z podobenstva je isté, že Pán Ježiš je Sudca a nikto iný.Posudzovanie iných v očiach Božích je aspoň také nerozumné, ako je vytrhanie kúkoľaspomedzi pšenice. Pán Ježiš nám hovorí: „Nechajte oboje rásť až do žatvy“ (Mt 13,30). Pretoi súd nechajte Pánovi, ktorý iste príde a bude súdiť živých i mŕtvych.153www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Pán Ježiš aj nás vyzýva, aby sme sa voči zlu zachovali po kresťansky.V bežnom živote často počujeme poznámky: Prečo Pán Ježiš trpí zlo? Či nevidí, že kým sazlým dobre vodí, dobrí pritom trpia?V prvom rade si musíme dobre uvážiť, že keď takto hovoríme, či my sami sme čistápšenica. Nechceme si náhodou týmito výhovorkami ospravedlňovať svoje vlastné zlo? Okremtoho by nám malo byť jasné, že ako dobrí kresťania by sme nemali nikým pohŕdať a nikohoposudzovať. Vieme, že len Pán je najspravodlivejší Sudca. Často zveličujeme chyby druhých,kým Pán vie všetko a je nekonečne zhovievavý. Možno by sme neradi dali niekomu druhúmožnosť, aby sa polepšil, ale my iste čakáme od Pána, že nám dá mnohorakú možnosť, abysme nezahynuli. Veru, keď sa opovažujeme niekoho kritizovať, ako často nám musí Pánvýstražne povedať: „Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvnonezbadáš?“ (Lk 6,41).Svätý Pavol nám radí, aby sme voči zlu boli trpezliví, ako je s nami trpezlivý Pán. Keďpredchádzame zlo trpezlivosťou, prídeme na to, že vlastne získavame si pomoc Božiu. Akodobrí kresťania nijako nemôžeme súhlasiť so zlom toho, kto ho pácha. Musíme ho prijať akosvojho brata, ktorý potrebuje pomoc, ktorú mu nepreukážeme tým, že ho odsúdime, ale tým,že sme s ním trpezliví, že mu dáme príklad dobrého kresťanského života a najmä, že sa zaneho modlíme. Vedzme, že Pán pohrdne len tým hriešnikom, ktorý sa nechce polepšiť.Je pravda, že vo svete je veľa kúkoľa medzi pšenicou. Ak sa ale trochu úprimnejšie nadsituáciou zamyslíme, musíme uznať, že aj v nás samých je niečo dobré i zlé, trochu pšenicei trochu kúkoľa.A tak, keď prosíme Pána za seba, aby nám bol milostivý, tak k tomu pridajme aj tých,o ktorých si myslíme, že sú ozaj kúkoľom. Súd teda nechajme na Pána, ktorý nám prízvukuje:„Nechajte oboje rásť až do žatvy“ (Mt 13,30). Tam sa vyjaví dobro dobrých a zlo zlých.Prosme Pána, aby sme našli milosť u neho a dokázali byť tou dobrou pšenicou, v ktorej sakúkoľ neudrží.Amen.Streda o 17. nedeli v Období cez rok Mt 13,44-46Poklad CirkviSpomeňme si, koľko úsilia nás stojí, keď chceme niečo cenné získať, nadobudnúť alebozažiť. Vybavte si v mysli najčerstvejšie spomienky na dovolenku v zahraničí. Čo všetko jejpredchádzalo! dlhé hodiny čakania, chodenia a prečo? bola to vidina obohatenia svojhoživota.Alebo chceli ste si kúpiť osobné auto. Aj vtedy to boli dlhé roky šetrenia, odriekania inýchvecí. Prečo? Pomocou osobného auta si chceme obohatiť svoj život, viac poznať.Evanjelium nám rozpráva o človeku, ktorý chce získať vec, ktorá ho má obohatiť. Abyzískal toto bohatstvo, predá všetko čo má, a kúpi to pole, o ktorom vie, že je na ňom ukrytýpoklad. Iný zasa tiež všetko predá a kúpi si vzácnu perlu, po ktorej túži.154www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Boh je veľký. Božie kráľovstvo je také cenné, že človek je povinný všetkého sa zrieknuť,aby získal to dobro. Týmto sa myslí hodnota a cena Božieho kráľovstva, čo zdôraznil PánJežiš vo dvoch podobenstvách.Roľník pracuje na cudzom poli, na ktorom objaví poklad. Neprezradí to tajomstvo, alevšetko predá, aby sa stal majiteľom toho poľa. V týchto slovách poukazuje evanjelium naúsilie, snahu a ťažkosti človeka, obetu vykonanú s radosťou, keď mu to všetko má pomôcťzískať poklad. Týmto pokladom je pre nás Božie kráľovstvo. Je to cennosť, pre ktorú trebaznášať ťažkosti.V druhom podobenstve človek hľadá vzácne perly, robí to svedomite, plánovitea profesionálne. toto je zasa obraz krásnych úmyslov, pretože hľadá v námahe a pote. Tumôžeme pred sebou vidieť aj vzory: sv. Justín, sv. Augustín a iných, ktorí sú vzorom celéhoa neodvolateľného hľadania pravdy, ktorú nachádzajú v Bohu. Kupec perál predá všetko, začo získa peniaze, aby si za ne kúpil, a je to zriedkavý vzor, ktorý mu vynahradí všetko, čopovažoval za dobré.Môžeme si pripomenúť i históriu Cirkvi a život mučeníkov. V čase prenasledovania prišlio všetok majetok, o svoju slobodu, ba i o to najcennejšie čo človek má, život. Boh je však takveľký, že pri poslednom rozhodnutí je Božie kráľovstvo pre nich cennejšie ako čokoľvek inéa vzácne na zemi. Kresťan a zvlášť ten, ktorý po dlhých hľadaniach našiel drahocennú perlu,musí byť v stave úplnej prípravy, že keď sa raz rozhodol, musí stále pokračovať. Lebo každýdeň núti človeka k rozhodovaniu znovu a znovu, a to znamená, že musí byť pripravený nazodpovednosť pred Bohom. Človek sa musí sále niečoho zriekať. To zriekanie je potrebné nato, aby uzrel Boha a jeho kráľovstvo.Dnešný človek zničil cit, stupeň hodnoty a, veru, často nevie oceniť pravdivú hodnotu.Podobali by sme sa roľníkovi, ktorý kráča za pluhom a napriek tomu, že vie, že je tamzakopaný poklad, predsa by prechádzal okolo neho nepovšimnuto a vôbec by ho tonezaujímalo. Nedokáže logicky uvažovať, aj keď sa jedná o veľmi vážne veci. Naupozornenie boha odpovedá záporne, v ťažkých situáciách blúdi, pretože alebo nechce, alebonevie oceniť a ohodnotiť, čo je v živote najpotrebnejšie.Podobenstvo o poklade ukrytom na poli a o drahocennej perle sú veľkým povolaním žiťsvoj život a svoje kresťanstvo skutočne, vo svetle skutočných hodnôt.V podobenstve o perle je reč, že bola nájdená po dlhom hľadaní. Povedané o Bohu, že idepred tými, ktorí po ňom túžia, tak ako je povedané o múdrosti: „Skvúca je a nevädnúcamúdrosť, ľahko ju uzrú tí, čo ju milujú ,nájdu ju tí, čo ju hľadajú. Predbieha a dáva sa poznaťtým, čo po nej dychtia“ (Múd 6,12-13).Niekedy zasa Pána Boha s jeho vôľou človek ani nehľadá, ale on ide aj pred tými, ktorí honehľadajú. Spomeňme si na svätého Pavla. Na ceste, keď ide hľadať kresťanov, stretáva sas Ježišom. Pán Boh má rôzne cesty, ako sa stretnúť s človekom a každého si pritiahne inýmspôsobom. Ak človek skutočne hľadá kráľovstvo dobra a pravdy, je nemožné, aby honenašiel.Rozhodnime sa rýchlo a bez dlhého rozhodovania, vykročme na cestu, lebo škoda času!Ten, kto sa rozhodne hľadať, musí si uvedomiť, že sa to nezaobíde bez ťažkostí a námah.Sviatok svätého Joachima a Anny zvlášť neslávime, ale premeňme ho v dnešný deň na deňvďačnosti pre našich rodičov, starých rodičov a vôbec tých, ktorí boli na začiatku našej cesty,keď nám ukazovali, učili nás objavovať poklad skrytý na roli nášho života, alebo nás učilia radili rozoznať vzácnu perlu od iných, menej vzácnych perál. Nezabudnime dnes ani naPannu Máriu. Aj ona sa musela rozhodnúť k veľkému súhlasu pri anjelovom zvestovaní. Aj155www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.my spolu s ňou povedzme: Fiat! A potom v tichosti, nenápadne, ale verne a svedomitozostaňme verní Pánu Bohu.Poklad alebo perla na začiatku sú pred nami ukryté ale je možné ich získať. Božiekráľovstvo ako odmena za prežitý život je vec, za ktorú sa nemusíme báť predať všetko, čosvet pokladá za svoj poklad, pretože poklad sveta zničí hrdza, môže ho zožrať moľ, ukradnúťzlodej, ale odmena, ktorú sľubuje Ježiš, je stav radosti, ktorý si nikto nevie predstaviť, akoo ňom aj píše svätý Ján: „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdcanevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2,9).Pre brata alebo sestru, ktorí nevedia ešte povedať ako Mária svoje rozhodné „fiat“,môžeme povedať, že aj pred nimi bolo mnoho im podobných.A. Frossardovi stačilo jediné stretnutie v chráme a začal novú etapu života. V tom čase,roku 1969, vyšla kniha, ktorá sa stala bestsellerom, pod názvom B o h j e s t v u j e, ja s o m s a s n í m s t r e t o l. V jeho prípade to bolo čosi náhle. Vyrovnaný a neveriacimuž, ktorý nemal nijaký nepokoj, nepociťoval zármutok, ale nikto ho ani na nový životnepripravoval. Skoro po štyridsiatich rokoch od náhlej udalosti obrátenia cítiť ešte voFrossardovom rozprávaní to isté začudovanie, prekvapenie ako kedysi, keď onoho letnéhovečera na Rue d Ulm postretol Boha. Odtiaľ vie, že Boh jestvuje, hoci jeho existencia muostáva stále sviežou novosťou, na ktorú sa nedá navyknúť.V úvode sme si spomenuli, čo všetko vieme podniknúť, aby sme získali niečo preobohatenie nášho života. Neľutujeme čas, peniaze... Vidina obohatenia nás pobáda vpred.Božie kráľovstvo nie je vidina, ale skutočnosť, lebo to sú slová Pána Ježiša.A ukončime otázkou: Čo robím, aby som poznal a obsiahol najväčší a bez konca trvajúcizážitok, prebývanie v Božom kráľovstve?Amen.Štvrtok po 17. nedeli v Období cez rok Mt 13,47-53Pohľad na rybársku sieťTriedenie a vyberanie je pre nás všetkých vec dobre známa. V materiálnej oblasti triedimeveci, zlých alebo horších sa zbavujeme, odkladáme ich, ničíme... a naopak, dobré siuchovávame. Pri rôznych konkurzoch a prijímačkách sa tiež stretávame s vyberaním podľaurčitých kritérií. A vieme, že kritériá môže byť aj rôzne premyslené, môže dôjsťk nespravodlivosti, nečestnosti, protekcii a podobne.Aj v oblasti viery sa hovorí o triedení.V evanjeliu sa rozpráva podobenstvo o rybárskej sieti, ktorá zachytáva rozličné druhyrýb. Keď je plná, vytiahnu ju na breh, posadajú si, dobré ryby vyberú do nádob a zlé vyhodiavon.Pán Ježiš podáva k podobenstvu aj náležitý výklad: „Tak bude aj na konci sveta: vyjdúanjeli, oddelia zlých od spravodlivých a hodia ich do ohnivej pece. am bude plač a škrípaniezubami“ (Mt 13,49).Podobenstvo o sieti nadväzuje na napomenutie, ktoré bolo už vyslovené v podobenstveo kúkoli medzi pšenicou, že zlí kresťania neuniknú Božiemu trestu. Vidíme, že Pán Ježiš156www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.hovorí otvorene, a predsa i napriek tomu mnohí zlyhali, neplnili vôľu Božiu, ako im bolovysvetlené. Preto budú zo siete, to znamená z Cirkvi, na konci vyhodení von. Totopodobenstvo bolo poslucháčom Pána Ježiša blízke, veď mnohí boli rybármi. Lov rýb bol ichdenným zamestnaním. Títo rybári sa sami presviedčali, že do siete sa im dostanú častorozličné druhy rýb. A k takejto rybárskej sieti, hodenej do mora, Pán Ježiš prirovnáva i Božiekráľovstvo. Po vytiahnutí siete u rybárov nasledovalo triedenie rýb. Pán Ježiš chce vysloviťjednu veľkú pravdu; tak bude i na konci sveta. Tam Boh oddelí dobrých od zlých, a to preto,že Boh je spravodlivý Sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá.Toto podobenstvo hovorí Ježiš apoštolom aj preto, aby im zdôraznil úlohu apoštola a ichnástupcov. Poslanie apoštola je zrovnané s prácou rybára. Rybárstvo symbolizuje prácuvynaloženú na spásu ľudí. Tak ako sa do siete dostanú zlé i dobré ryby, tak i apoštoli a ichnástupcovia zahŕňajú Kristovým učením všetkých. Takto sa do siete nebeského kráľovstvadostávajú ľudia dobrí i nehodní. Príde však koniec. Údel spravodlivých sa tu nespomína. Jevšak jasný z podobenstva. Údel zlých je ten istý ako kúkoľa medzi pšenicou (por. Mt 13,24-30).Cieľ podobenstva nás učí, že máme prijímať všetkých, ktorí sa hlásia ku Kristovi. Našímposlaním nie je súdiť, ale svedčiť. Až konečné posúdenie, podobné ako aj v podobenstveo kúkoli medzi pšenicou, bude riešením otázky, kto do nebeského kráľovstva patrí, a kto nie.Slávny perský básnik Saadi ako chlapec sedel pri otcovej posteli a čítal korán. Všetciv dome spali okrem nich dvoch. Saadi povedal otcovi:- Všetci spia, nikto sa nemodlí, nečíta sväté knihy, sú ako mŕtvi.Otec mu však odpovedal:- Lepšie by bolo, keby si aj ty spal, než aby si odsudzoval ľudí.Nie je teda naším poslaním, aby sme posudzovali ľudí, ktorí prichádzajú do KristovejCirkvi. Nemáme právo odsudzovať ani toho najväčšieho hriešnika. Namiesto toho námCirkev radí, aby sme sa za nich modlili. Veď Pán Ježiš práve preto prišiel na svet, abyvyhľadal a spasil, čo sa zdalo byť stratené. On je Dobrým pastierom, ktorý hľadá i tiezablúdené ovečky. Nemôžeme mu v tom zazlievať.Chápeme už cieľ evanjelia, že máme Pánu Ježišovi pomôcť pri hľadaní bratov a sestier,chytiť ich do siete. A v tom sa nám medze nekladú. Náš príklad a modlitba je veľká vec, abyKristova krv nebola zbytočne vyliata, ale aby i naším pričinením priniesla hojné ovocie, abybolo čím menej tých zlých, ktorí budú hodení do ohnivej pece.Pápež Ján Pavol I., pápež úsmevu, hoci bol pápežom veľmi krátko, iba 33 dní, v roku 1978povedal: - Nech sa každý z nás snaží byť dobrým, nech sa snaží nakaziť druhých svojoudobrotou a láskou, ktorej učil Pán Ježiš... –Čo sa nás samých týka, nedôverujme si príliš. Dnes stojíme pevne, zajtra môžeme padnúť.Dávid bol človek svätého života, a padol... Nech preto z našich úst sa vznáša modlitba zastálosť v dobrom a za vernosť v Božej službe. Len to, že patrím do Cirkvi nás nezachráni,pretože bude ešte triedenie.Triedenie a vyberanie, ako i konkurzy a prijímačky nech nás upozornia i na to posledné nakonci sveta.Amen.157www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Piatok po 17. nedeli v Období cez rok Mt 13,54-58Nepochopený JežišPrežívame obdobie prázdnin, dovoleniek, čas odpočinku, načerpania nových síl, ale ajobdobie, keď pri oddychovaní je viac času na premýšľanie nad vecami, udalosťami, alei vzťahmi, ktorým sme v návale povinností nestačili venovať pozornosť, prípadne sme toodkladali na neskoršie.Medzi otázky hodné na zamyslenie patrí i úcta. Akú úctu venujeme blížnym, ako sastaráme o to, aby sa nám dostalo úcty od druhých, ale aj s akou úctou si ako kresťan plnímsvoje povinnosti.Evanjelista Matúš v evanjeliu konštatoval, ako sa zachovali rodáci Pána Ježiša, keďnavštívil ich mesto: „Pohoršovali sa na ňom“ (Mt 13,57).Pán Ježiš takmer celý svoj život prežil v Nazarete. Mal rád toto mesto, hoci jehoobyvatelia ho nemilovali. Často sa počas svojho verejného účinkovania do neho vracal. Tamprežil svoju mladosť, tam mal svojich rovesníkov, tam žila jeho matka a jeho príbuzní. Ježišchcel svojim rodákom dobre, ale oni ho nechápali a nechceli mu porozumieť. Nechceli uznať,že jeden z nich, syn tesára, ktorého rodinu dobre poznali, mohol by byť prorok, ba dokoncaMesiáš, ktorého národ očakáva.Neporozumeli jeho učeniu. Preto často vyslovovali ohľadom neho otázku: „Vari to nie jetesára syn? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub a Jozef, Šimon a Júda?“ (Mt12,55-56). A naplnení údivom pridávali i ďalšiu otázku: „Skadeže má toto všetko?“ (Mt13,56). Nevážili si Ježiša a on cítil z ich postoja bolesť, a preto na ich adresu smutnepoznamená: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti a v jeho dome“ (Mt 13,57). Ježiš satým však nedal znechutiť. Neustále ich presviedčal o tom, že je skutočný prorok a očakávanýMesiáš. Ježiš nič nerobil násilne. Nikoho násilne k sebe nevolal.K bohatému mládencovi sa prihovoril takto: „Ak chceš byť dokonalý... nasleduj ma!“ (Mt19,21).Ak chceš, lebo môžeš aj nechcieť a môžeš na moje volanie odpovedať aj nie, ale ak chceš,môžeš ísť za mnou. Rodáci Pána Ježiša nechceli ísť za ním, nechceli ho uznať za prorokaa tým viac za Mesiáša. Jednoducho preto nechceli, lebo im zovšednel. Nevideli v ňom ničneobyčajného. Možno premýšľali tak ako neskoršie Filip, jeden z jeho učeníkov: „Môže byťz Nazareta niečo dobré?!“ (Jn 1,46).A možno mali o Mesiášovi premrštenú predstavu. Nevieme, prečo zaujali k Ježišovi takétostanovisko. Evanjelisti o tom mlčia. Môžeme sa však domnievať; že pozerali na Ježišaľudským pohľadom, nemali nadprirodzenej viery a tu je zaiste hlavná príčina problému.Nemohli porozumieť tomu, že Boh si často volí jednoduchosť, aby ňou zachránil múdrych.Zaiste ich hnevala sláva, ktorá sa okolo Ježiša šírila, o ktorej čoraz častejšie počuli. Veďzázraky, ktoré konal v Kafarnaume, robili ho v očiach ľudí veľkým. A oni mali tiež inúpredstavu o Mesiášovi. Proroka si predstavovali ako muža tvrdého, neprístupnéhoa napomínajúceho. Ale správanie Pána Ježiša bolo celkom iné, bol iný. Nedá sa porovnať sožiadnym prorokom. Bol predsa Boh! A toto nemohli pochopiť.Ako si my dnes predstavujeme Krista? Ako pozeráme na neho svojimi očami? Ak chcemeporozumieť učeniu Ježiša Krista, musíme si predovšetkým všimnúť jeho pokoru. Musíme siuvedomiť, že Ježiš neprišiel na svet na to, aby svet súdil, ale aby ho spasil. On priniesolučenie lásky, tú čnosť, ktorú i dnes svet nechce poznať v najlepšom a najkrajšom význame.Kto sa denne nesnaží v živote plniť jeho príkazy, ten nikdy nemôže povedať, že pozná Krista.158www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Veď takto vieme pochopiť aj slová Pavla apoštola, že Pán Ježiš bol pre Židov pohoršením,pre pohanov bláznovstvom, ale pre tých, čo mu uveria, nádejou na vykúpenie.Či sa podarilo Pánu Ježišovi o svojom poslaní presvedčiť svojich rodákov, viemez udalosti, ktorú napísal svätý Lukáš: „Prišiel do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvykuvošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihurozvinul, našiel miesto, kde bolo napísané: Duch Pánov je nado mnou... Potom knihu zatvoril,vrátil ju sluhovi a sadol si... a začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste právepočuli“ (Lk 4,16-21). Inými slovami povedané: To som ja tým človekom, o ktorom hovoríprorok Izaiáš: „... všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho ažna zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť“ (Lk 4,28-29).Čo sa zmenilo za 20 storočí vo vzťahu k Ježišovi? Veľa, a nič! Úcta ku Kristovi zostala.Stále je a bude veľa opravdivých kresťanov, ktorí nebudú ako obyvatelia Nazareta. ale je nazamyslenie, či náš postoj ku Kristovi sa nepodobá postoju obyvateľov Nazareta.Kristus nám zovšednel a zvykli sme si aj na náboženstvo. Stratili sme skutočný pojem, ževiera nie je vecou zvyku, tradície. Mnohí nepochopili, že vo viere sa nedá žiť z minulosti.Viera je vec živá, a preto neplatia slová: Pochádza z dobrej kresťanskej rodiny. Rodičiapomreli a deti navštevujú kostol len na veľké sviatky. Takýto postup je nepochopenie Krista.a keď im Kristus povie- Ja chcem to, čo mi patrí – sú ochotní Krista vyhnať, odsúdiť na smrť.Neplatí ani konštatovanie: Keď som bol mladý, chodil som do kostola, bol som pokrstený...Kto takto hovorí, podobá sa obyvateľom Nazareta, ktorí už vyháňajú Krista za mesto, aby hozabili.Použime prirovnanie.Nazvete priateľom človeka, ktorý vás potrebuje iba pre svoje ciele a keď vy niečopotrebujete, nepozná vás? Nie, to nie je priateľ, to je sebec! Keď niekto potrebuje Kristaa Cirkev len pre seba, a nie je ochotný plniť si svoje povinnosti, taktiež nemôže byť nazvanýpriateľom Krista, lebo sa sám odsúdil.Áno, Ježiš miloval svojich rodákov. Ježiš miluje všetkých, ale nikoho neťahá násilím zasebou.Každý stroj potrebuje kontrolu, prehliadku, generálku. Každý sklad, obchod, úradpotrebuje inventúru a kontrolu. Niečo podobné je potrebné aj v našom duchovnom živote.Využime tento čas na zamyslenie sa nad vzťahom k svojej duši, k Bohu a k Cirkvi. Človek salíši od živej a neživej prírody svojím rozumom a slobodnou vôľou. A toto potrebuje ukázať ajokoliu svojím srdcom a životom. Potrebujeme urobiť zmenu. Uvážme, že pre nás to musí byťstretnutie s Kristom, ako to je v tomto prípade.Francúzsky spisovateľ Roger Martin du Guard napísal román J e a n B a r c i s.Jean v mladosti odpadol od viery, lebo si ju nevedel zrovnať so štúdiami prírodných vied.Zriekol sa viery a stal sa redaktorom časopisu Rozsievač. Oženil sa s Cecíliou, ktorá bolaveriaca a mali dcéru Máriu. Po čase sa z náboženských dôvodov rozišli. Súd prisúdil dievčamatke. Dohodli sa, že keď dcéra bude mať 18 rokov, celý rok prežije u otca.Mária skutočne prišla k otcovi a celý rok žila v jeho vile. Otec jej na začiatku povedal:- Dcérka, toto všetko je tvoje. Len jednu prosbu mám, prečítaj všetky moje články,v ktorých som vedecky dokázal, že Boh nejestvuje.Mária sľúbila a celý rok čítala otcove články. Po roku sa jej otec spýtal:- Tak čo povieš na moje články?- Otec, pozorne som všetko prečítala a mnoho som o nich aj premýšľala. Zistila som, že siveľmi schopný a nadaný, že som štýlovo, odborne v tejto oblasti nič lepšie nečítala. Dovoľ mi,otec, na záver vysloviť jednu prosbu. Dovoľ mi, otec, vstúpiť do kláštora.Barcis vyskočil.159www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Mária však pokračuje:- Vedela som, že si v mladosti stratil vieru. Chcela som poznať a študovať tvoje diela,chcela som sa utvrdiť vo svojom povolaní a tvoje vedecké články proti Bohu ma presvedčili,že moje miesto je pri Bohu.Otec ju prudko prerušil. Predkladal jej dogmu proti viere, dôvody pre neverectvo,zrovnávací pôvod náboženstva a kŕčovite hľadal, čo by jej ešte ukázal.Mária však pokojne odpovie:- Otec, všetko som si pozorne a s rozvahou prečítala. A moja viera sa ešte viac utvrdila.Keď mi ani tvoje dôvody nevedeli vieru vziať, verím o to pevnejšie.- Ako je to možné, - pýta sa Barcis.A dcéra rozpráva, ako sa stretla s Bohom, ako pocítila jeho blízkosť a krásu.- Otec, - pokračuje dcéra, - ty si veril len rozumu a to, čo sa dá rozumom dokázať, stojíako kamenný stĺp.Otec cítil, že sa jeho celoživotná práca a presvedčenie v okamihu rozpadá v prach.Román sa končí tým, že Jean Barcis sa vracia k Bohu a Mária zmieri otca s mamou a tí juspolu odprevádzajú do kláštora.Obyvateľom Nazareta a často i nám robí problém uvedomiť si Boha v našom živote. Nájsťzmysel v radostnom plnení si svojich povinností.V dnešnom svete nám nestačí debatovať, filozofovať, viesť učené dialógy o viere. Dnešnýneveriaci človek chce príklad. Viďme ho i v Cyrilovi a Metodovi, ktorí životom dokázali to,čo verili.Uvedomme si, že žiadny vedecký dôkaz, filozofický argument nie je schopný priviesťneveriaceho k viere. Potrebný je život, život, život kresťana.Prežívame obdobie prázdnin a dovoleniek. Nájdime si čas aj na takúto vážnu a potrebnútému pre seba samého, prípadne pre najbližších.Amen.Sobota po 17. nedeli v Období cez rok Mt 14,1-12Zomreli za pravdu a dobroAnglický dramatik Oscar Wilde napísal divadelnú hru S a l o m e. Podobne aj rakúskyskladateľ Richard Straus pomenoval jednu zo svojich opier. Slovenský básnik P. O.Hviezdoslav je autorom tragédie H e r o d e s a H e r o d i a d a. Touto témou sa zaoberajúaj iné literárne a filmové diela. Prečo?Matúš vo svojom evanjeliu opisuje smrť Jána Krstiteľa. Túto udalosť si každoročnepripomíname 29. augusta, aj teraz evanjelium nám podáva túto udalosť na zamyslenie.Príbeh z evanjelia je ako epizódka z nejakého románu. Kráľ slávi narodeniny, mladádievčina tancuje pred vyberanou spoločnosťou a za odmenu si môže vysloviť prianie. Prekráľovnú a matku tohoto dievčaťa nadišla chvíľa, aby sa mohla pomstiť nepohodlnémukritikovi. Pretože kráľ je slaboch, Ján Krstiteľ musí zomrieť. Stačí v pravú chvíľu trochaintrigy, aby bol muž Boží zabitý.160www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.Naše storočie obohatilo svet o novú vednú disciplínu- atómovú fyziku. Tá vniesla dopovedomia ľudstva aj pojem reťazová reakcia. Jej základňou je spôsobilosť neutrónov, ktorésa uvoľnili alebo vznikli pri rozpade atómového jadra, vyvolávať rozbíjanie ďalšíchatómových jadier. Človek tak môže riadenú a usmerňovanú reťazovú reakciu v jadrovýchreaktoroch úspešne použiť na ochranu a rozvoj ľudského života. Naproti tomu, ak reťazováreakcia prebieha lavínovite a človek ju nemôže kontrolovať, ani usmerňovať, napríklad privýbuchu atómovej bomby, potom plodí len hrôzu, nešťastie a skazu.Podobne možno hovoriť o reťazovej reakcii aj v mravnej oblasti. Dobro plodí nové dobro,zo zla narastá ďalšie zlo. Základom každej ľudskej aktivity, ktorú možno kvalifikovať akomravne dobrú alebo mravne závadnú, je myšlienka, ktorá už sama osebe je buď v súlades mravným zákonom, alebo je s ním v rozpore. Zlé myšlienky vzniká alebo sa uvoľňujenápad, popud, pohyb, ktorý sa potom prejavuje raz skutkom, inokedy slovom.Každý skutok má svoje dôsledky. Každé slovo má svoje dozvuky. Ak vie človekusmerňovať chod svojich myšlienok, ak dokáže ovládať svoje vášne a náruživosti, akrozumom kontroluje svoju činnosť a vôľu, a panuje nad ňou, jeho slovo môže prinášať radosťa šťastie ľuďom, a z jeho skutkov môžu mať ľudia mnoho úžitku.Ak sa však človek stane hračkou svojich vášní a náruživostí, ak temné sily zla zastrúhmlou rozhľad jeho rozumu a oslabia moc jeho vôle, potom môže z jeho slov vyrásť bolesťa žiaľ, potom ovocím jeho skutkov môže byť hanba a strach, bieda a smrť.Herodes Antipas bol synom Herodesa Veľkého, ktorý chcel zahubiť malého Ježiša po jehonarodení v Betleheme. Od otca dostal dedičstvo, vládu nad Galileou a Zajordánskom. Keďspoznal Herodiadu, manželku svojho brata Filipa, odohnal od seba svoju zákonitú manželku.Svojmu bratovi odlákal manželku, vstúpil s ňou do hriešneho cudzoložného pomeru.Ján Krstiteľ mu ostro vyčítal: „Nesmieš žiť s manželkou svojho brata“ (Mk 6,18). Antipasvzbĺkol prudkým hnevom proti Jánovi, no ovládal sa. Nedal ho hneď zabiť, pretože sa bálJána, lebo vedel, že je to muž spravodlivý a svätý. Uväznil ho v žalári pod svojím hradomMacherusom.Herodiada bola vlastne neterou Herodesa, pretože bola dcérou Aristobula, ktorý bol tiežsynom Herodesa Veľkého, ktorého dal jeho vlastný otec zavraždiť. Herodiada bolamanželkou Filipa, taktiež syna Herodesa Veľkého. Salome bola ich dcéra. V čase, keď si akoodmenu za svoj tanec žiadala hlavu Jána Krstiteľa, mala asi 19 rokov. Biblia neuvádza jejmeno. Meno Salome je známe z diela Ž i d o v s k é s t a r o ž i t n o s t i od gréckehohistorika Jozefa Fláviusa, ktorý píše: - Herodes Veľký bol hrozný vrah... a z jeho školy vyšielsyn Hderodes Antipas a Herodiada s dcérou Salome.Ján musel počítať, že za také napomenutie, ktoré adresoval Herodesovi a jeho nezákonnejmanželke, ho môže čakať jedine tvrdý trest. Čakalo sa len na príležitosť: kedy, kde a ako.Podobné veci sa udiali v dejinách nejeden raz. Ján nadovšetko miloval pravdu a dobro akoJežiš Kristus.Jána zradila Salome. Ježiš bol zradený Judášom. Salome bola navedená matkou. Judáštúžbou po peniazoch.Čo to znamená pre nás? Musíme si osvojiť to, čo miloval Ježiš i Ján Krstiteľ: Pravdua dobro!Toto je najistejšie víťazstvo. Ján úspešne splnil svoje poslanie proroka. Ježiš poslanieVykupiteľa a Spasiteľa sveta. Vážme si skutočne vo svojom živote pravdu a dobro.Prosme Božské Srdce Ježišovo o silu vytrvať v dobrom až do konca svojho života.Amen.161www.evanjelizacia.eu

Ľubomír Stanček - Všedné dni s Božím slovom 2.. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 233162www.evanjelizacia.eu

Ä½ubomÃ­r StanÄek - VÅ¡ednÃ© dni s BoÅ¾Ã­m slovom 2/3 - Evanjelizacia

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?

Ä½ubomÃr StanÄek - VÅ¡ednÃ© dni s BoÅ¾Ãm slovom 2/3 - Evanjelizacia